Mimir komentáře u knih

"Viete nad čím najviac žasnem?" hovorí Napoleón Fontanesovi. "Nad schopnosťou sily niečo vybudovať. Na svete sú len dve mocnosti: šabľa a duch. Šabľa časom vždy duchu podľahne."

Ako vidno, dobyvatelia občas podľahnú trudnomyseľnosti. Za toľko domýšľavej slávy je treba občas niečo zaplatiť. Lenže čo pred sto rokmi platilo o šabli, už dnes tak úplne neplatí o tanku. Dobyvatelia bodovali a po rozorvanej Európe sa na celé roky rozhostilo chmúrne ticho bezduchých miest. V dobách ohyzdných vojen o flandri snáď holandský maliari mohli maľovať kohúty u nich na dvore. Podobne sa zabudlo na storočnú vojnu, avšak v hoc ktorom srdci ešte žije orácia sliezskych mystikov. Ale dnes je všetko inak, maliar aj mních musia narukovať: cítia so svetom spolupatričnosť. Duch stratil svoju bohorovnú sebaistotu, ktorú mu priznal aj dobyvateľ."

06.10.2022

Machiavelli, rozhodne mnohostranne nadaná osobnosť, ktorú mimo iné zdobili obratná rétorika, zdatná vôľa, bystrý um a prenikavý intelekt, sa len ťažko snažil nájsť si dlhodobé a uspokojivé miesto v tak prchkej a menlivej politickej scéne Talianska na prelome 15. a 16. storočia. Zavše som mal z jeho služobných ciest pocit, že signoria položila mladému tajomníkovi na plecia viac, než mohol uniesť. Napriek tomu, dokázal často krát bojovať o čas či sympatie v prospech Florencie.

Autor predkladá veľmi podrobnú biografiu, ktorá sa ľahko číta a súčasne čitateľa hutne obohacuje. Naopak mám pocit, že autorov obdiv k samotnému Machiavellim-u poškodil nejednu stránku a tlačí ho ospravedlňovať a vykreslovať Niccola ako obeť aj v situáciách, kde bolo vhodné objektívne poukázať na pochybenia (napríklad neustále ospravedlňovanie Machiaveliho návštev bordelov tým, že "bol už raz taký").

1 01.10.2022

Sartre dokázal fenomenálne vyjadriť v jednom dialógu kráľa s všemocným ťaživú myšlienku zodpovednosti k slobode..

Jupiter: Hovorím ti, že som Ťa stvoril k obrazu svojmu. Obaja vládneme rádom, ty v Argose, ja vo svete, a naše srdcia ťaží rovnaké tajomstvo.
Aigisthos: Ja nemám žiadne tajomstvo.
Jupiter: Máš. Rovnako ako ja. Bolestné tajomstvo bohov a kráľov: že ľudia sú slobodní. Sú slobodní, Aigisthos. Ty to vieš, a oni to nevedia.
Aigisthos: Hrom do toho, keby to vedeli, zapálili by mi palác zo všetkých štyroch strán. Pätnásť rokov už hrám komédiu, aby som im tú moc zakryl.

Jupiter: Sto tisíc rokov už tancujem pred ľuďmi. Pomalý a pochmúrny tanec. Je treba, aby sa na mňa dívali: kým oči upierajú na mňa, zabúdajú vidieť sami seba.
Aigisthos: Hrôza!
Jupiter: Daj zatknúť Oresta a Elektru!
Aigisthos: Sú nebezpeční?
Jupiter: Orestes vie, že je slobodný!
Aigisthos: Vie...že je slobodný! Nestačí teda dať mu okovy. Slobodný človek v meste je ako prašivá ovca v stáde. Mocný Jupiter, prečo teda váhaš a nezasiahneš ho bleskom?
Jupiter: ... Aigisthos, bohovia majú ešte jedno tajomstvo.
Aigisthos: Čo mi chceš povedať?
Jupiter: Keď raz sloboda v duši človeka prepukne, bohovia už proti takémuto človeku nič nezmôžu. To je už ľudská záležitosť: záleží na ostatných ľuďoch - iba na nich - či ho nechajú, alebo zahrdúsia.

17.09.2022

"Ja v demokraciu neverím. Masy ľudí nevládnu, ty ani nevedia, kam idú. Masy sa musia viesť. Šťastie ak ich vedú ľudia jemní, vzdelaní a vedomí cieľa. Demokracia je príliš široká, je ľuďom skôr na škodu. Nezaručuje, že v jej čele budú stáť vždy lepší ľudia. Zaručuje len to, že v čele nebudú stáť stále len ľudia horší, ako sa to môže stať v prípade monarchie, kde môže panovník v krátkej dobe zbúrať, čo jeden lepší postaví. Žiadne vonkajšie sociálne opatrenia, ktoré sú len povrchové, nemôžu dať ľuďom šťastie. Hovoria to vodcovia ľudu? Je to lož. Ľudia nevytvoria svojimi schopnosťami dokonalý rád, ktorý by všetkých uspokojil. Slnko nesvieti nikdy na všetky miesta. Vždy budú niektorí súčasným rádom trpieť. Trpiacich ľudí sa nikdy nepodarí odstrániť, tí sú potrební. Nariekať však nikto nemôže! Aj slabý strom by mohol nariekať, že je príliš stiesnený druhými stromami, takže sa nemôže vyvíjať. A príde drevorubač a vytne ho, pretože je slabý. Písmo hovorí: Tým, ktorí majú, bude ešte pridané, kto má málo, zoberie sa mu aj to! Aj keby sa dali všetky strasti života odstrániť, bude život vždy tvrdý - a nečiní ho takým dnešný poriadok, ako sa ľud doby domnieva! Vždy tu budú choroba, smrť a bolesť lúčenia. To sa neodstráni!" (s. 387)

1 07.08.2022

Som veľmi rád, že som na túto publikáciu narazil, pretože môžem upozorniť čitateľov, že má potenciál "byť prijímaná nekriticky". Žiaľ autor sa, pravdepodobne nevedome, zaradil do dlhého radu ambicióznych vedcov, z ktorých každý túži byť ten, ktorý konečne rozlúskne tajomstvo ľudskej prirodzenosti a ukončí neplodné a zbytočné diskusie. Je teda dobrá alebo zlá? Sme vo svojej podstate dobrí alebo bez zábran konáme sebecky a bezohľadne zlo? Kniha týmto faktom obrovsky utrpela, pretože keby sa vyhla pasci bipolárnej teórie - buď (dobrý) alebo (zlý) - bola by unikátna. Cesta: "v určitých podmienkach konáme sebecky a bezohľadne, avšak na tomto a tomto prípade Vám chcem ukázať, že človek obstál a konal v neľahkej situácií altruisticky" by bola to zlatou strednou, ale pokušeniu "mať pravdu" odolá máloktorý vedec. Miesto akéhosi handrkovania - sme dobrí/sme zlí/sme dobrí/sme zlí sa ukazuje, že prvom rade každý je. Generalizácia tu je opäť značne rušivá a odvádza pozornosť od ľudskej individuality a jedinečnosti. Pozrieť sa však na každého zvlášť s dôrazom na akýsi výsledný profil génov, prostredia a výchovy, ktorý ma robí "dobrákom",ale súčasne ktorý občas zaklame k svojmu prospechu je náročné a hlavne nezaujímavé. Prvé kapitoly knihy sú výborné. Troška ma podvihlo z kresla, keď autor prišiel k štatistike bitky pri Gettysburgu, kde celú analýzu záhadne viac násobne nabitých muškiet vysvetlil neochotou vojakov zabíjať, pretože im "to dobro v kostiach nedovolilo" Tu mi prvý krát napadlo overiť si zdroj, ktoré predsa autor poctivo uvádza. Konkrétne vo veci Gettysburgu sa odvoláva na sotva overiteľný už historický zdroj podplukovníka Laidleyho, ktorý nájdete voľne na internete a skutočne sa dočítate aj o muškete, ktorá mala ešte stále v hlavni 23 guliek - avšak - tieto nálezy sú pomerne veľkou témou na rôznych akademických fórach (https://networks.h-net.org/node/4113/discussions/68203/evidence-soldiers-jamming-rifles), že vojaci nabíjali opakovane, aby nemuseli strieľať je možno v ojedinelých prípadoch pravda - ale: skôr bolo upozornené na faktory: nesúlad zbraní a munície, zlyhávajúce muškety, combat stres, ktorý spôsobil chybu pri nabíjaní zbrane a tá následne nevystrelila, narýchlo a nedostatočne vycvičený vojenský personál. Bregmann ale píše knihu o Ľudskosti, takže vybral len jeden faktor pre potrebu knihy a práve tu, po tomto zistení, že postupuje selektívne tzn. "v prospech" padlo moje nadšenie z knihy niekam k "nejako ju aspoň dočítam". S takýmto kreditom sa následne pustiť do "zlatej éry" sociálnych experimentov už bolo veľké sústo. Po Gettysburgu som začal dôslednejšie preverovať zdroje a čítal som všetko citlivejšie. Ja známym faktom, že experimentátor si veľmi praje potvrdiť svoju výskumnú hypotézu a smeruje experiment k tomuto cieľu - tak ako pán Bregman obsah svojej knihy. Stanley Milgram a jeho Poslušnosť voči autorite je toľko krát zopakovaný experiment, že vytiahnúť dnes nejakú výpoveď účastníka experimentu "ktorá bola uchovaná v neprístupnom archíve, kde boli uložené zápisky z experimentu" a Zimbardov Luciferov efekt zamiesť pod koberec na základe dodatočnej výpovede účastníkov, ktorí pocítili potrebu konečne ozrejmiť, že vlastne všetko hrali - je pomerne akési špekulatívne. Bez potreby zistení Stanfordského suterénu tu máme Bettelheima a Frankla, ktorí vo svojich knihách píšu o "kápoch", ktorí obrátili mindset pomerne rýchlo a bez toho, aby niečo hrali. "Dajte zdravé jablko do koša hnilých a..." túto Zimbardovu myšlienku potvrdíte kdekoľvek. Bregmanova ľudskosť je teda príjemným zistením, že história napísala aj príbehy povzbudivé - ako je ten so skutočným Pánom múch alebo z Juhoafrickej republiky. Je to pre nás inšpirujúce, neznamená to však, že všetky nelichotivé hypotézy o človeku (Dawkins, Zimbardo, Milgram) sú klamstvá, ktoré majú úmysel...aký vlastne? Získať si vedecký obdiv, slávu? To by opäť len popieralo hypotézu knihy, pretože by to znamenalo sebecky šíriť falošné hypotézy len kvôli osobnému prospechu. Apelujem teda na čitateľa. Knihu čítať spôsobom "povrchným", nebrať ju ako "kladivo na mýty" ale skôr obohatenie pohľadu na človeka. Človek síce zlyháva, chybuje, každý deň - ale ako hovorí Otokar Březina - "len keď človek chybuje, nachádza svoje skutočné obrysy" a Bregman k tomu dodáva: "máme za sebou aj toľko dobra" a to je príjemným zistením.

5 04.08.2022

Neostáva mi než skonštatovať, že kniha funguje...nie v zmysle edukácie a kvalitného podania vecných informácií k problematike, ale skôr v implikácií manipulácie do praxe. Predný obal na štýl farebnej pohromy mi našepkával, aby som knihu jednoducho odložil s tým, že určite zase raz pôjde o ten typ knihy konzekventnej vedy a la americkí vedci - Maria Konnikova (Myslite ako Sherlock Holmes) Angela Duckworth (Húževnatosť), ktorí síce predstavia nejakú zaujímavú myšlienku, ale kvôli 5-tim stranám im nik knihu nevydá, takže hurá mlátiť slamu."Medzinárodný bestseller" - ďalší varovný indikátor, ktorý hovorí jasnou rečou. Nekupuj! Ale potom...pozrel som sa na autora. Jeho curiculum vitae na mňa zapôsobilo - človek erudovaný a súčasne praxou podkutý, to musí byť naozaj dobrá kniha. Tu zafungoval efekt "autority" a titulov. Ani neviem vlastne kam knihu zaradiť, pretože odborná nie je, populárne náučná? Je napísaná tak rušivým žargónom, že miestami som mal dojem, že bola písaná pre prvý stupeň základnej školy - možno z toho niečo usudzovať na americkú populáciu? Ku kladom možno určite zaradiť širšie povedomie o rôznych zaujímavých experimentoch vrátane tých významných ako bol napríklad Milgramov. Záverom teda neviem, či chcem knihu niekomu odporúčať, ostávam v tom na pochybách.

26.07.2022

Bárs som prečítal len zopár strán, necítim výčitky z unáhlenosti alebo povrchnosti, ktoré by ma za iných okolnosti a pri inom diele prenasledovali pri každom slove. Valéry bol jasnozrivý literát. Spôsob akým umne opísal a vyzdvihol Voltaira ma okamžite presvedčil. Vyberám malý úsek:

"Voltaire bol rozhodne svojim spôsobom hrdina. Čo by však mohol robiť dnes? Čo zmôže človek ducha? Ktorý hlas dnes prehluší všetko ostatné, prekoná tresk výbuchov, hluk strojov, zmätené žvásty propagandy zo všetkých strán, v každom čase a každom dome? Kde je nejaký Voltaire, ktorý by vzniesol obžalobu proti modernému svetu?"

1 19.06.2022

Hodnotenie básni a poézie všeobecne je absolútne relatívne a bez potenciálu objektivity. S týmto poznaním by čitateľ mal odložiť prečítané dielo späť do regálov, či už bolo čítať ho agóniou alebo extázou. Báseň je unikátny a jedinečný vnútorný jazyk autora, ktorým vždy rozpráva a ovláda ho len autor samotný. Nikto nikdy nenapísal obdobnú báseň a nikto nikdy už nenapíše. Jazyk plný symboliky, ktorý žiaľ dnes zapadá prachom trendov, nie je jednoznačne zrozumiteľný, jeho dokonalé uchopenie poznal len tvorca, napriek tomu disponuje neuveriteľnou univerzálnosťou. Po Nezvalov-i druhý český autor a druhý krát vyslovujem: Brilantné!

10 13.04.2022

Héródiános sa odhodlal opísať nevyhnutný, avšak smutný epilóg Rímskej ríše, ktorý započal, ako vravia niektorí smrťou Marca Aurélia - posledného giganta spomedzi adoptívnych cisárov, dokonalého žiaka veľkých učiteľov. Ja si však myslím, že Pertinaxova chvályhodná snaha by nemala byť zabudnutá, a preto by som označil za začiatok labutej piesne obrovského kolosa práve jeho smrť. Už tak alebo onak, tretím storočím nášho letopočtu začala ríša definitívne upadať, čo postupne viedlo k trom bodkám - roky 410 (Alarich a Góti), 455 (Geiserich a Vandali), 476 (Odoakar a Germáni), ktoré píšeme na konci viet, keď chceme zdôrazniť akési zamlčané a neisté pokračovanie, ktoré si vieme domyslieť. Keď čítame Héródiána, zisťujeme, že nastalo obdobie skrytých dýk a utajených jedov, obdobie, kedy mal pokojnejší život roľník na predmestí, než cisár vo svojej rezidencii. Vražda bola tradičným riešením nespokojnosti s nekonečným radom Augustov, ktorí napriek krvavému dianiu okolo vavrínového venca, neprestávali dychtiť po vytúženej sláve a odmietali sa poučiť osudom predchodcov. Vládla anarchia, ukrutnosť a kríza.
Grék Héródiános píše o udalostiach inak, než Cassius Dios, rímsky dobový historik, ktorý napríklad uvádza, že Commoda zavraždil prefekt prétoria Laetus, čo uvádza aj Ammianus Marcellinus, kdežto Héródiános píše, že jedom (milenka Marcia) oslabený Commodus skonal rukou nejakého Narcissusa (ponúka sa zámer gréckeho historika menom vraha zdôrazniť samoľúbosť, ktorou Commodus trpel, čo dosvedčujú dobové sochy, kde je vyobrazený ako Herkules) - statný mladík, ktorý tak učinil za odmenu. Taktiež sa historici líšia v prípade dôvodu smrti Commodovho nástupcu Pertinaxa - Cassius uvádza, že ho pretoriáni zavraždili, pretože im nevyplatil sľúbené odmeny a bol prehnane sporivý. Héródiános vidí príčinu jeho smrti v oveľa pravdepodobnejšej teórií, a to síce zákaz plienenia a osobného obohacovania sa pre Commodovou vládou zhýralých pretoriánov. Odmeny, ktoré boli sľúbené, ale len sľubmi ostali, sa stali osudnými Juliánovi, cisárovi, ktorý sa do histórie zapísal ako prvý cisár, ktorý si "božskosť" kúpil. Zaplatil asi málo, trvala krátko. V niečom sa možno skôr prikloniť na stranu Cassia Dia, v niečom sa mi vidí dôveryhodnejší skôr Héródiános - obaja sa zhodujú v tom, že film Gladiátor od Ridleyho Scotta nevykresľuje postavu Commoda prehnane. Dokonca aj Ammianus Marcellinus píše: "...nepodarený syn, za ktorého rozhodovali jeho obľúbenci a milenky, prekvitalo udavačstvo s krvavými následkami, kým panovník sa oddával pôžitkárstvu."

1 06.03.2022

Myšlienky, ktoré ma zaujali:

"Skromnou Pallas, prinášajúcou ľuďom dary bohov, pohŕdajú, vysmievajú ju a vyháňajú. Nemá nikoho, kto by ju miloval, kto by jej bol úprimne naklonený, ak sama neprinesie milencovi mešec peňazí, získaných potupne odmenou za stratu panenstva."

"Zatiaľ čo pozorujeme prírodu, sme nútení uskromniť sa iba so slabým svetlom pravdy, podobným svetlu vychádzajúceho slnka."

"Vo vlastnom dome máme vnútorné nedorozumenia, ba viac, občianske vojny."

27.02.2022

"A teraz, keď ma opúšťajú sily a dochádza mi dych, keď mi moje kedysi pevné svaly zobrala rakovina, zisťujem, že už tak veľmi nepremýšľam a nadprirodzenom či duchovnom, ale o tom, čo znamená žiť dobrý a hodnotný život - čo znamená dosiahnuť pokoj vo vlastnom vnútri. Myšlienky mi unikajú k nedeli, dňu odpočinku, siedmemu dňu v týždni a asi aj siedmemu dňu ľudského života, keď má človek pocit, že svoju prácu dokončil a s pokojným svedomím môže odpočívať."

"Nemôžem predstierať, že sa nebojím. Ale najväčšmi cítim vďačnosť. Ľúbil som a bol som milovaný; veľa som dostal a niečo sa mi podarilo vrátiť; čítal som a cestoval, premýšľal a písal. Mal som vzťah so svetom, ten špeciálny vzťah tých, čo píšu a čítajú."

Riadky, z ktorých na míle cítiť srdečnú, úprimnú pokoru a vyrovnanosť so životom. Autora nezradil génius ani posledné mesiace pred smrťou, práve naopak, naplnený vďačnosťou - odkázal svetu, že aj smrti možno čeliť s úsmevom, ktorý zrkadlí vnútorný pokoj.

Príbehy sa veľmi dobre čítajú a väčšinou v nich vystupuje "Boh" a nejaké zvieratá, ktoré sú podobne ako v bájkach, poľudštené. Jazyk, ktorý autor zvolil je príjemný, avšak hodnotím ako priemer, pretože príbehy nemajú posolstvá alebo odkazy. Čítate o vrabcovi a jeho trápení, slonovi a jeho trápení - o trápení Boha s tvorením ženy - príbeh končí a nič nehovorí. Opisuje nejaký dej - zavše plytký, ale nepoučuje, nenadchne, nešeptá posolstvo...proste len hovorí, ako "to bolo". Mňa to napríklad neuspokojilo, ale viem si predstaviť, že nie každý hľadá v príbehoch niečo viac.

13.02.2022

Foucault pomerne pútavo a prehľadne opisuje obdobie zrodu samostatnej psychiatrie, pričom viac sa zameriava na jej často krát zamlčaných predkov - za ktorých sa ona sama určite ešte dnes hanbí. Nielen, že niečo ako ústav vtedy nemalo obdobu, neexistoval ani samotný pojem psychiatrického pacienta a tak títo ne-rozumní, či šialenci boli zlúčení s kriminálnikmi, žobrákmi a všetkou tou "lúzou" zbedačenej spoločnosti čerstvého novoveku, ktorú bolo potrebné niekam internovať - jednoducho "schovať". Prístup "zíde z očí, zíde z mysle" sa neosvedčuje a tak prichádza všemocná ľudská vynaliezavosť s liečebnými návrhmi. Chovanci dostávajú železné piliny, pretože železo je silné a vzpruží slabého ducha. Musia ho konzumovať v nemalých dávkach. Neosvedčuje sa. Možno koža bráni tomu, aby mánia nechala úbožiaka na pokoji! Nakazme ho svrabom nech sa dôsledne poškriabe a cez oslabnutú kožu, choroba opustí svoj dočasný príbytok. Nepomáha. Studené sprchy, hudba...skúša sa všetko, nič nie je dostatočne iracionálne. Treba si uvedomiť, že sa táto medicína opiera ešte stále o Hipokrata a Galéna. Nakoniec prichádza Tuke a Pinel a prinášajú nový náhľad na tých, ktorí sa v tieni svojich mánií, krčia v kútikoch žalárov a útulkov. Výborná kniha, ktorá nie je len akýmsi historickým prehľadom, ale takisto filozofickou polemikou a psychologickým zdrojom.

5 18.01.2022

Stepančíkovo je zdanlivo vytŕčajúce z bežných kontúr tak typických pre väčšinu Dostojevského diel - podivuhodných postáv, depresívnych monológov, či iných psychologických prvkov. No na vskutku len zdanlivo. Od okamihu ako sa nám "veľkolepo" uvedie Foma Fomič, máme jasno, kto bude v tomto dielku predmetom našej zvedavosti a pozornosti. Fomič nie je zástavárnik z Nežnej, ani Raskoľnikov zo Zločinu, je to iný typ osobnosti, ktorú autor predstavuje a využíva k tomu, aby dostatočne vykreslil "chytrého príživníka". Foma Fomič ako pijavica, ktorá sa kŕmi na dobrote plukovníka a senilite jeho matky, obratne využíva každú príležitosť k poníženiu a pokoreniu svojho pána, čím dosahuje výčitky, ktoré si dobrák plukovník následne robí. Do výborne rozohranej partie vstupujú však noví hráči a udalosti, ktoré avšak "vznešený charakter" Fomič nakoniec tiež obráti vo svoj prospech. Sloboda od Fomiča prichádza až Božím dopustením na svojho verného a poslušného služobníka, no ten i po smrti teší sa pamätníku, na ktorom stojí opis cnostného a mravného človeka, akému len sotva iný by sa dokázal v dobrote jeho srdca priblížiť. Groteska končí zaujímavou myšlienkou: "Pod koľkými oslavnými náhrobkami ležia asi Fomové Fomičové."

2 21.11.2021

Sartre raz povedal: "Krásna žena muža očarí, inteligentná ho nadchne, ale súcitná ho dostane." Vystihol tým slabinu mužskej náklonnosti, a teda, že každý muž hľadá nehu, súcit, pochopenie. Toto všetko si však nešťastný zástavárnik chcel vynútiť u mladej a hrdej vychovávateľky príliš skoro a príliš zvráteným spôsobom a čitateľovi to priznáva asi v polke dielka: "Chcel som, aby ma zbožňovala pre moje utrpenie." Chcel súcit, ľútosť a NEHU. Túžil po nich, aby ušiel pred hanbou a zbabelosťou, ktoré ho prenasledovali, nútili k podivným monológom a neustálemu sebaospravedlňovaniu smerovaním viny na druhých. Tužil po jedinom, aby ona, nežná manželka vyslovila tie slová, po ktorých tak bažil: Ty nie si zbabelec! Ty nie si na vine! Ty si môj muž! Môj hrdina!

4 19.11.2021

Mravoučné veršíky, ktoré mi v mnohom pripomínali Valašskú školu od Gavloviča, a podobne ako františkánsky mních, aj Brant v nich dokonale zrkadlí spoločenský étos svojej doby.

Náš úděl není jednoduchý:
Nevidět, mlčet, zústat hluchý,
Vdechovat to, čo jiné dusí,
Být labutí uprostřed husí.

3 17.11.2021

P: Čo hľadáš?
K: Správne vravíš!
P: Ja sa Ťa pýtam a ty sa mi vysmievaš? Pýtam sa, čo hľadáš, a ty hovoríš "správne vravíš", bárs nevravím nič, pýtam sa.
K: Keď si povedal "čo hľadáš" povedal si to správne, pretože hľadám niečo. Ktokoľvek hľadá, hľadá niečo. Keby totiž niečo nehľadal, nehľadal by vôbec. Ja teda - ako všetci poznanie hľadajúci - čosi hľadám, a veľmi túžim vedieť, čo to je, čo sa tak usilovne hľadá.
P: Domnievaš sa, že by sa to mohlo nájsť?
K: Určite. Veď tiahnutie, ktoré je všetkým hľadajúcim vlastné, nie je márne.
P: Ak však to niečo nikto doteraz nenašiel, ty sa snažíš všetkých prekonať?
K: Domnievam sa, že mnohí to nejako zahliadli a to, čo zbadali uložili do spisov. Pretože, keby to niečo, čo vždy bolo a bude hľadané, bolo úplne neznáme, ako by ho bolo možné hľadať, ak by aj po objavení zostalo nepoznané? Preto ktosi múdry povedal, že to všetci vidia, aj keď len z diaľky.

17.11.2021

Simmel je esejista pars excellence. Zahnal môj, už nejakú dobu trvajúci smäd po údernej (uvedomení plnej), citlivej a duchaplnej úvahe nad jasne uchopenou témou, ktorá podráždila géniove zmysly a následne vnikla do premýšľavej mysle literáta, obohatila sa osobným úsudkom a stala sa nadčasovou. Simmel je nadčasový, jeho texty vôbec nelimituje fakt, že vznikali pred viac ako storočím. Esej "Peniaze v modernej kultúre" je pravdepodobne perlou zbierky, ale kvalitatívne vytŕča len nepatrne nad ostatné. Niektoré hodnotné myšlienky z nej:

"Peniaze sú vulgárne, pretože sú ekvivalentom pre čokoľvek, vznešené je len to, čo je individuálne, čo je rovné mnohému, je rovné aj tomu najnižšiemu, a na úroveň najnižšieho preto sťahuje aj to najvyššie."

"Pretože väčšina ľudí sa po najväčšiu časť svojho života musí zameriavať na získavanie peňazí ako na najvyšší cieľ svojho usilovania, vzniká predstava, že všetko šťastie a všetko konečné životné uspokojenie je pevne späté s vlastnením určitej sumy peňazí. Keď je však tento cieľ dosiahnutý, dostavuje sa nespočet krát ona smrteľná nuda a sklamanie. Keď opadnú okolnosti nútiace k tomu, že hodnotové vedomie sa koncentruje na peniaze, odhaľuje sa pravá povaha obyčajného prostriedku, ktorý sa stáva neužitočným a neuspokojivým, akonáhle je život odkázaný výlučne naň - peniaze sú totiž len akýmsi mostom ku konečným hodnotám a na moste sa nedá bývať."

"Tým, že veci nachádzajú svoj ekvivalent v úplne bezfarebnom výmennom prostriedku, ktorý stojí mimo akúkoľvek špecifickú určenosť, tým, že sa v každom okamihu za taký prostriedok vymieňajú, obrusujú sa určitou mierou a zbavujú sa hrán."

Esej Cudzinec je netradičný náhľad na relativitu objektívnosti v ľudskom úsudku a rozhodovaní, ktorý nemusí byť len ideálom. Autor:

"Objektívnosť môže byť označená ako sloboda: objektívny človek nie je pútaný žiadnymi pevnými danosťami, ktoré by mohli do jeho vnímania, chápania a hodnotenia existujúceho vniesť predpojatosť."

1 14.11.2021

Začni sebou, ale nekonči tam...spoznaj sa, nájdi svoje JA, ale neurob z neho modlu.

"Keď rabi Chajim z Sadce ženil svojho syna s dcérou rabiho Elizera, vstúpil deň po svadbe k otcovi nevesty a povedal: Priateľu, odteraz si mojim blízkym príbuzným, smiem ti teda povedať, čo trápi moje srdce. Vlasy aj bradu mám už šedivú, ale ešte som neučinil pokánie! Ach vy máte v hlave len seba, odpovedal mu rabi Elizer, zabudnite na seba a myslite na svet!"

1 12.11.2021

Marcelinus, Tacitus či Suetonius píšu o predmetoch svojho spisovateľského záujmu s citeľnou tendenciou zapôsobiť, zaujať - azda nadchnúť. Ich diela sa preto čítajú takmer samé, a keď som v nich listoval, žasol som nad tým, akou rýchlosťou som hltal rímske dejiny v ich podaní. Plútarcha však nemožno "hltať". Plútarchos sa pri životoch slávnych Grékov a Rimanov sústredí bez pochyby prioritne na politické angažmá, čo má za následok pomerne skromné a ochudobnené zmienky o súkromných životoch veľkých osobností. Do tém mimo tribúnskej tribúny, senátu, či konzulátu zájde len v nevyhnutných odbočkách pre doplnenie obrazu kapitoly. Nemožno mu však uprieť tú jasnozrivú kritiku mravov politického prostredia antiky, ktorú bez ospravedlňovania vykresľuje v jej zvrátených kontúrach obzvlášť pri Gracchovcoch a Cicerovi.

1 05.11.2021