Mouchy

17.09.2022

Sartre dokázal fenomenálne vyjadriť v jednom dialógu kráľa s všemocným ťaživú myšlienku zodpovednosti k slobode..

Jupiter: Hovorím ti, že som Ťa stvoril k obrazu svojmu. Obaja vládneme rádom, ty v Argose, ja vo svete, a naše srdcia ťaží rovnaké tajomstvo.
Aigisthos: Ja nemám žiadne tajomstvo.
Jupiter: Máš. Rovnako ako ja. Bolestné tajomstvo bohov a kráľov: že ľudia sú slobodní. Sú slobodní, Aigisthos. Ty to vieš, a oni to nevedia.
Aigisthos: Hrom do toho, keby to vedeli, zapálili by mi palác zo všetkých štyroch strán. Pätnásť rokov už hrám komédiu, aby som im tú moc zakryl.

Jupiter: Sto tisíc rokov už tancujem pred ľuďmi. Pomalý a pochmúrny tanec. Je treba, aby sa na mňa dívali: kým oči upierajú na mňa, zabúdajú vidieť sami seba.
Aigisthos: Hrôza!
Jupiter: Daj zatknúť Oresta a Elektru!
Aigisthos: Sú nebezpeční?
Jupiter: Orestes vie, že je slobodný!
Aigisthos: Vie...že je slobodný! Nestačí teda dať mu okovy. Slobodný človek v meste je ako prašivá ovca v stáde. Mocný Jupiter, prečo teda váhaš a nezasiahneš ho bleskom?
Jupiter: ... Aigisthos, bohovia majú ešte jedno tajomstvo.
Aigisthos: Čo mi chceš povedať?
Jupiter: Keď raz sloboda v duši človeka prepukne, bohovia už proti takémuto človeku nič nezmôžu. To je už ľudská záležitosť: záleží na ostatných ľuďoch - iba na nich - či ho nechajú, alebo zahrdúsia.

17.06.2022

Výborná hra. Sartre tu vytvára úchvatnú parafrázu na Aischylovu Oresteiu, plnú nesmierne mocných obrazov (muchy), filozofických dišpút o povahe človeka a hlavne ústredného konfliktu medzi človekom a bohom. Najkrajšou postavou tu však bola bezpochyby Elektra, v ktorej jedinej drieme skutočná tragédia, a to tragédia medzi vrastenosťou do prostredia (túto vrastenosť Orestes - svetobežník - nemá) a túžbou oslobodiť sa, ktorá nikdy nemôže byť naplnená. Elektra je ako postava jediná skutočne antická, jediná prežíva skutočný konflikt.

Nasledujúca časť bude zmätená, sú to len poznámky v mojom čitateľskom denníku, ospravedlňujem sa za to:

U ľavicového, ateistického intelektuála, akým je Sartre, ma však zaujala najmä jedna vec. Akokoľvek protikresťanská, táto hra hovorí o príchode Krista, ktorý na seba vzal hriechy sveta, oslobodil ľudí od "pomstychtivej" tváre starozákonného Boha a s ohňom a mečom im vybojoval... slobodu. Skrátka a dobre, ukážkový príchod nadčloveka - ako to v prípade Krista povedal i Nietzsche. Pre mňa osobne prekvapivé, a to aj keby to bolo len na úrovni Fryeovho Veľkého kódu - čiže akéhosi civilizačného podložia. Sartre tu teda vytvára obdobný obraz príchodu nadčloveka, ktorého sloboda ho vytrháva zo sféry božských zákonov a prírody (keď dnes sledujeme, kam táto "sloboda" vo vzťahu k prírode vedie, už to zrazu neznie tak sexy, však?), a ktorá mu umožňuje stať sa slobodným zákonodarcom svojho vlastného života. Človek sa tak vskutku stáva Bohom, vo vzťahu k okolitému svetu totiž má, ako by povedal Kant, všetky práva a žiadne povinnosti, teda, okrem tých, ktoré si vyvolí on sám, svojim slobodným, suverénnym činom. Orestes preto nemôže zažiť diskrepanciu. (...) Tento Sartrov pohľad vháňa do života Oresta neantický prvok, ktorý so sebou prináša táto sloboda a suverénnosť. Je ňou samota a neznesiteľná "ťaživosť" bytia. Už to nie je súboj človeka s osudom a s bohmi, už je to len súboj Oresta s vlastnými rozhodnutiami a činmi a teda so sebou samým - súboj medzi falošným, neautentickým tlakom okolia a vlastnou, autentickou potenciálnou suverenitou. Už tu teda Sartre hovorí, že peklo sú tí druhí. A súčasne sa tu ozýva niečo z Dostojevského a z troch otázok Veľkého inkvizítora, ktorý Krista konfrontoval s tým, že od človeka žiada príliš veľa. (...) To, že Sartrova filozofia tu zvádza k týmto klasickým metafyzickým témam však naopak nie je vôbec prekvapivé. Ako to povedal už Heidegger, Sartrov existencializmus nie je, aj napriek deklamáciám, žiadnym vystúpením proti tradičnej metafyzike, je jej dôsledným uskutočnením. Skrátka a dobre - ukážkový Hegel. Skeptický učiteľ (tu vychovávateľ) musí byť tak ako skeptický subjekt prekonaný subjektom absolútnym, a to v akte akéhosi stávania sa. (...) Nuž a v neposlednom rade, ako syntéza všetkých týchto prvkov, mi na myseľ vyvstávala táto Nietzscheho téza: “Zahynuli ste pod nákladom, ktorý nemôžete uniesť ani zhodiť? ... Prípad filozofa.“ Áno, Orestes bol pre mňa v tomto smere aj filozofom, a to filozofom hegelovského typu, ktorý prostredníctvom svojho slobodného činu a sebauvedomenia, prekračuje prvé dve fázy dialektiky (zvieraciu/téza/občania i skeptickú/antitéza/vychovávateľ) a v syntéze sa svojim konaním stáva absolútnym subjektom, absolútnym vedomím, subjektom dejín. Takáto suverenita tu však zostáva až potom a až vďaka tomu, že boh bol, ale už nie je, zostala len idea a človek sa ňou vďaka myšlienkovej operácii stal (resp. stáva). Takáto vypätá novoveká subjektivita vzniká práve prevzatím božského pohľadu do človeka, jeho zbožštením. A azda práve preto sa tu zjavuje ten Kristus... A azda práve pre toto sa so Sartrom neviem stotožniť - som skôr na strane Elektry a vlastne aj som Elektrou, akurát s tým rozdielom, že si tú svoju tragickú situáciu a roztrhnutosť uvedomujem.

26.04.2021

"...k lásce i k nenávisti je třeba obětovat se."

Další parafráze antického mýtu, která se ale proti antickému pojetí osudu staví nemilosrdně. Člověk je sám strůjcem svého osudu, žádní bohové za něj nerozhodují, stejně jako pýchu nese i zodpovědnost. Stále aktuální myšlenka.