MatejHrbolta komentáře u knih
Kniha, ktorá mi do smrti zmenila nazeranie na svet a na vladnúce vrstvy.
Je pravdou, že každý režim tendenčne oslavuje, prekrúca ba až si upravuje podobu historických reálií , ale tento autor to povýšil až na úroveň ad absurdum. Preto som sa rozhodol tomuto "autorovi" neudeliť ani tú jednu červenú hviezdu. Aké symbolické.
Opis slovenskej mentality 19. storočia na 64 stranách, spoločne so spoločenskými neduhmi, v súčasnej spoločnosti vždy a znova aktuálnymi. Dielo patriace takpovediac k národnému archetypu.
Zbierka presýtená pachuťou sklamania až zhnusenia z nenaplnenia hesiel a ideálov, sľubovaných rýchlokvasenými politikmi, aktivistami, prezliekačmi kabátov či inými pozbierancami z ulice.
Sám básnik, akoby prostredníctvom svojich veršov, prichádza k názoru, že bohémstvo a pózerstvo, v pochmúrnej atmosfére devädesiatok, splývajú do jedného neutešeného celku.
Kráľove balady sú vrcholom slovenskej baladickej tvorby. O tom nemôže byť pochýb.
Poézia, ktorej hodnoteniu slová jednoducho nestačia.
Klenot ľúbostnej lyriky.
Divný Janko z Liptovského Sv. Mikuláša ma núti, prostredníctvom svojho Alter ega, opakovane sa vracať k tomuto skvostu slovenskej baladickej tvorby.
Aby som lepšie zachytil tóninu Plathovej poézie, daroval som svojmu známemu literárnu ochutnávku jej veršov práve prostredníctvom básnického výberu pod názvom - "Hrana", avšak bez sprievodného kontextu o autorkinom živote a osude.
Po dvoch dňoch mi zbierku vrátil a skonštatoval, že Plathovej poézia smeruje k jedinému východisku, ktorým je SMRŤ.
Viac som počuť nepotreboval.
Týmto sa len potvrdila sila poézie, do ktorej keď autor vloží kúsok svojho "ja", dokáže o ňom samotnom vypovedať viac, než mnohé literárnokritické štúdie.
Zaujímavý počin slovenskej literárnej scény, v ktorom sa manifestujú variácie prežívania Vianoc so žánrovou rôznorodosťou (rozprávania, rozprávka ba aj sci-fi poviedka), to všetko na tému Vianoc.
Mňa osobne kniha vrátila do detských čias, kedy som si ešte dokázal vychutnať rýdzu a vtedy aj naivnú atmosféru Vianoc.
Jedna z mála kníh, po ktorej prečítaní som vyronil slzu, a to nie som slabá povaha.
Priznám sa, že spočiatku som ku knihe pristupoval pomerne skepticky, z dôvodu pre mňa atypického a drsného jazyka, avšak vzápätí som si uvedomil, že jazyk patrí k toposu, v ktorom sa odohráva dej, nehovoriac o komike, ktorú funkčné použitie pejoratív, hanlivých výrazov a invektív samovoľne vyvolávajú.
Autor sa v súbore krátkych poviedok prejavil ako skvelý rozprávač, hoci niektoré z poviedok mi prišli v závere nedotiahnuté, pri iných som zasa nedokázal takmer mrknúť, najmä čo sa desivej atmosféry týka. Podobných výberov poviedok je v prípade Poea hneď niekoľko. Dnes by sme ich vedeli žánrovo označiť lepšie než hororovými poviedkami, v kontexte súčasnosti som ich skôr čítal ako Creepypasty.
Crazy syntéza básnictva, beatnického hedonizmu, to všetko v obraze pop-kultúry, príznačnom schyizoidnou politikou doznievajúceho mccarthizmu.
Poetická reinkarnácia Munchovho "Výkriku" v paradigme 60-tých rokov minulého storočia.
Kafkove vyrovnávanie sa s negatívnym pôsobením svojho otca na vlastné sebaurčenie.
Nikdy neadresovaný List otcovi predstavuje autorov hanopis na adresu vlastného otca, ktorému jednak môžeme poďakovať za jedinečnú Kafkovu tvorbu, jednak ale pôsobil na svojho syna deštruktívne, o čom svedčia neustále pochyby autora o sebe samom, manifestujúc sa v nízkom sebavedomí a neschopnosti oženiť sa.
Ako v Liste otcovi poznamenal sám autor: "Písal som prevažne preto, aby som sa vyrovnal s otcovským útlakom vlastnej osoby, ktorý osudovo ovplyvňoval rozmery môjho každodenného žitia."
Z tejto knihy mám pocit, že skôr než kvalita a cveng autorského mena, rozhodlo pri jej výbere a distribúcii kritérium ideologické, v knihe je niekoľko odkazov na socializmus, komunizmus, ktoré je vykresľované negatívne, čo však v dobe československého vydania knihy (1975) pôsobí intenčne až účelovo. Tento pokus pôsobí v roku 2022 priehľadnejšie než Berlínsky múr v 89-tom.
Zbierka oscilujúca medzi starou a novou paradigmou sveta, vytvárajúc tak svojský a jedinečný chronotop.
Podobne je to i s celkovým hodnotením zbierky, kde na jednej strane ako čitatelia nachádzame trefné metafory, nápadité slovné hračky, no na strane druhej gýčovité obrazy, pri ktorých sa zamýšľam, či sme skutočne v poézii nedosiahli limit recyklácie rezeorvoára tém, metafor a iných umeleckých prostriedkov.
To je už ale na vkuse, resp. prahu satiry a cynizmu každého čitateľa. U mňa pocity oscilovali medzi prikyvovaním a klepaním si po čele.
Avšak s prihliadnutím, že išlo o autorov básnický debut (literárnokritickú činnosť Nádaskaya nerátajúc), ide v dnešných podmienkach o pomerne vydarenú zbierku.
Pri hodnotení Rimbaudovej poézie mi bežne dochádzajú slová....keby vôbec také slová existovali, zostanem teda readšej v rovine zmyslov, ktoré básnik často tak ospevoval, a za pomoci ktorých napokon dosiahol svoj cieľ, stal sa "vidiacim".
A to nie je všetko, "vidiaceho", aspoň zmyslovo, učinil po svojich veršoch i mňa.
Výber toho najlepšieho, čo náš "divný Janko" napísal.
Odkaz jeho tvorby vynikol najmä počas roku meruôsmeho,
no aktuálnosť jeho myšlienok ma neprestáva udivovať dodnes.
Len tak námatkovo sa mi marí skupina veršov z piesne "Slovo", akoby do bodky vystihujúc súčasnosť.
SLOVO
"Povedala vrana vrane,
že náš škĺbať neprestane -
sľubov, rečí krásnych dosti -
veríme len skutočnosti.
Hore za česť, slobodu
slovenského národu!
S krivdami von! tie netajme,
práva si národné hájme,
nebojme sa žiadnej moci -
inakšie sme len otroci.
Hore za česť, slobodu
slovenského národu!"
Tvrdá reflexívna lyrika z pera stárnúceho deduška - Hviezdoslava.
V 32 sonetoch sa dotýka nielen primárnej témy, Prvej svetovej vojny, ale za patriotistický postoj dobových monarchistických vazalov kritizuje i inteligenciu, panstvo či církev.
Východiskom autorových úvah o príčinách vojen a konfliktov mocností je syntéza ľudstva s prírodou, budujúc tak určitú "natura mortu".
Autorovi sa podarilo nájsť funkčnú syntézu, dejového, faktografického a publicistického písania v rámci jednej ústrednej témy, čo do značnej miery zefektívnilo recepciu knihy, k čomu dopomohli i pasáže venované Kambodžským reáliam a vo všeobecnosti územiu Indočíny, v kontexte s jej sujetom.
Citlivo rozlišuje medzi internými a externými problémami, ktorým musela Kambodža,
no najmä bežní a chudobní obyvatelia čeliť.
V rámci publicistiky si autor zachoval (minimálne sa o ňu usiloval, najmä v
v konfrontácii so Švédskymi ľavičiarmi) nezaujatosť a svoje teoretické poznatky sa snažil podopierať o svedectvá priamych účastníkov, a to i z radov Červených Kmérov.
Celkovo tak ide o najlepšiu knihu referujúcu život v Pol Potovej Demokratickej Kampučii (1975 - 79), ktorá je českým a slovenským čitateľom k dispozícii.