lesslnk komentáře u knih

Matka herečka zakódovaná vzorcami vynucovanej chorobnej pozornosti a nerealizovaných vízií a snov, ktoré rozožierajú jej psychiku, a ktorých hniloba šíriaca sa ako vírus napádajúci, rozvracajúci a rozožierajúci postupne aj vnútorné svety otca a dcéry definitívne ničí ich spoločný svet, ktorý mal byť rodinný. Rodina ako základný kameň fungujúcich a zdravých vzťahov sa mení v jej pravý opak - zápalové ohnisko postupne sa rozpaľujúcich psychóz jej všetkých členov. Nepodľahnúť a dokázať sa vymaniť tlaku trendového diktátu mamonu vyblýskanej slávy je (by bol pre postavu matky) duševným umením bez ktorého zvládnutia a pestovania býva pád z mračien ilúzii tragicky tvrdý a o to viac smutnejší o čo viac je vo svojej podstate ´zbytočný´ ...
Medzi najnegatívnejšie aspekty týchto dospeláckych pre/hier, neschopných rozkódovať deštruktívne vzorce vzťahových a psychických zacyklení je traumatizujúci vplyv pôsobiaci priamo na vnútorný svet a duševné zdravie detí. Čo by mohlo človeku pomôcť rozkódovať tieto vzorce a kódy neúprimnosti, nešťastí a sklamaní? Kde a ako sa učiť úprimnosti a pravdivosti? Čo nám pravdivosť a úprimnosť môžu ponúknuť? Kedy a ako nastávajú najzásadnejšie deštruktívne existenciálne zlomy človeka a ako im predchádzať?
Krátke načrtnutie kde sa to všetko zlomilo a skopírovaním predošlých vzorcov v životnom príbehu matky zacyklilo sa v Krvi na jednej strane dočítame. Ako sa však tieto kódy ľudských nešťastí dajú vôbec stopnúť a rozkódovať, aby sa ľudia dokázali vymaniť z týchto zacyklení? Čo potrebuje naša spoločnosť v bežnej každodennosti? Pútačov a vynucovačov chorobnej slávy a odborníkov na zhŕňanie peňazí? Alebo (seba)´poznávačov´ vlastného vnútra a hodnôt zdravého a radostného života?
Spočíva ľudské šťastie skôr v jednoduchosti, pokore a prijatí sa? Prečo dokáže tlak doby pošramotiť ľudí až do fázy úplného vnútorného rozkladu? Ako dokázať takémuto tlaku odolať? Kedy sme slobodní? Do akej miery sú peniaze a úspech (pokrivenými) nástrojmi a kritériami slobody a šťastia? Čo je skutočne hodné ´vlastnenia´?
V porovnaní s minulosťou sa aj v slovenskom geopolitickom priestore za posledné storočie uskutočnil v rámci osobných ľudských slobôd a slobody ako takej nevídaný progres, neporovnateľný so stavom slobôd Sloveniek a Slovákov, hoci spred len jedného storočia. Doba nám ponúka vymoženosti o ktorých sa našim starým a prastarým rodičom mohlo naozaj len snívať. Krv je len voda nám však ukazuje odvrátenú tvár vymožeností našich čias. Kam až môže ľudská sloboda a neobmedzené možnosti doby vyústiť, ak sa človek nedokáže uskromniť a prijať, aj za cenu skromnejšieho, ale o to skôr možno jednoduchšieho, pokojnejšieho a vyváženejšieho života ktorý môže byť paradoxne o to viac slobodnejším, vľúdnejším, ľudskejším ...(?) Preto je možno liekom na život zdravá miera ukrytá v umení vyváženej pokory a prijatí sa? Kto je ručiteľom tejto životnej vyváženosti a ako je potrebné túto celoživotnú vyváženosť udržiavať a pestovať? Ako trénovať a rozvíjať triezvu seba reflexiu poskytujúcu uzdravujúci bdelý nadhľad v každodenných životných a medziľudských skúškach? ...
Kniha Jany Micenkovej nám ponúka výrazný a veľavravný kúsok do aktuálnej mozaiky našej doby, hodný nášho zamyslenia sa a širšej seba/reflexie. Okrem pútavého aktuálne dobového obsahu zaujme aj zvoleným formátom, ktorý prerozpraváva príbeh krvi a vody scenáristickým štýlom stále sa plynulo striedajúcich a na seba nadväzujúcich perspektív všetkých troch hlavných postáv. To akou literárnosťou dokázala túto tému zachytiť, spracovať a naplniť svoj román hodnotou dôležitej výpovede o stave vážnosti krehnúceho duševného zdravia našej doby si zaslúži našu čitateľskú pozornosť. Prajem jej, aby každá jej ďalšia kniha bola literárnou udalosťou.

10.04.2023

Na štýle písania Jána Markoša zaujme rozsah zrozumiteľnosti premietnutej do formulácií, ktoré prejasňujú - vyjasňujú a istou úvahovou meditáciou priamo počas čítania motivujú premýšľať o nastolených témach v ich vzájomných vzťahoch a prepojeniach. Nosnou témou knihy Bližšie k sebe je plynulé až meditatívne skúmanie povahy a konfrontácii príbehov vedeckej exaktnosti a (jej zásahov do) príbehov ľudského vnútra. Medzi materiálnymi a duchovnými potrebami a hodnotami človeka, reflektujúc cenu, ktorú platíme komfortu digitalizácie v technickom matrixe na úkor scitlivovania sa v živom svete prírody a umenia.
Popri tomto dušu hľadiacom rozmere, táto knižná meditácia o živote človeka 21.storočia, na rozhraní sveta diktátu exaktnosti a ľudského rozmeru vnímania a absorbovania „všedných“ maličkostí uchopiteľných dušou - obsahuje originálnu a praktickú realizáciu výzvy filozofa Williama Jamesa, ktorý jednu z hlavných úloh filozofie vnímal v neustálom aktualizovaní starších spôsobov myslenia novými pojmami. Len premýšľavý, citlivý a rozhľadený autor dokáže nanovo preformulovať najznámejšie myšlienky takých postáv dejín filozofie akými boli René Descartes či Goerge Berkeley. V našom slovenskom prostredí niečo nevídané a súčasne radosti hodné. Ján Markoš nám takto ukazuje a potvrdzuje, že premýšľanie a s ním bytostne prepojené prehodnocovanie našich konceptov a myšlienkových schém je stále živé a otvorené ceste skutočného vzdelávania, ktoré je tak naozaj celoživotné.
Ako často si uvedomujeme a precitáme zvláštnosťou vlastnej existencie? Ako často v nás toto uvedomenie ´prebleskuje´? Ako často precitáme úvahami, prečo existujeme práve my? Ako je existencia vôbec možná? Prečo existujem práve ja, a nie niekto iný? Pravé takto a pravé teraz, v tejto forme, osobe, konštelácii špecifických vlastností a povahy, v tejto krajine, v tomto jazyku, v týchto zvyklostiach, v tejto kultúre - konkrétnych dobových hodnôt? Ako je vôbec možný zrak? Ako je vôbec možné vnímanie fotónov a odrazov lomu svetla, ktorým sa nám sprostredkováva samotné videnie? Svet farieb, odtieňov, svetla a tmy.
Každý z nás je cez vlastné živé telo vstupnou bránou dočasného výletu na tejto planéte, ktorý si uvedomujeme a poznáme pod jazykovým pomenovaním Život. Ako sú však možné zmysly? Ako je vôbec možný okrem zraku, aj sluch, hmat, čuch, ako je vôbec možné samotné myslenie? Na základe čoho vzniká myšlienka, ako pôsobí na tkanivá rečového centra v mozgu, ktoré nám ju dokáže vyfiltrovať v slovách? Kto je vlastne človek? A načo nám je Život, práve v takejto ľudskej forme?
V akom vzťahu - akej blízkosti existujeme k sebe samým, k blízkym a ostatným (ne/známym) ľuďom a bytostiam? A prečo by malo byť pestovanie blízkosti k sebe a k ostatným ľuďom vôbec potrebné? Čo nadobudávame touto našou starosťou o seba a ostatných? Čím nás napĺňa uvedomovanie si našej pozemskej konečnosti, a o čo nás obohacuje pestovanie hodnôt vyplývajúcich z tohto uvedomovania? Načo sme vlastne „vybavení“ tak ako sme? Čo máme dosahovať, kam máme spieť? Čo nás robí šťastnými? A aký typ naplnenia je skutočným šťastím?
Ak Vás v bežnej každodennosti občas napadnú tieto otázky, čítaním knihy Bližšie k sebe si pohladíte myseľ aj dušu. Spoločnosť fungujúca technickými parametrami a príbehom exaktnosti nám prezentuje hodnotný život vymaňujúci sa zo všednosti, prekonávaním všedne šedých dní a vecí. Na ich prekonávanie potrebujeme byť úspešní a majetní. No kniha Bližšie k sebe nám ponúka rozmer, témy a priestor na zamyslenie, premýšľanie a porovnávanie príbehov exaktnosti a ľudskosti, ktorá nie je merateľná vzorcami ani číslami. V „obyčajnej“ ľudskosti práve všednosť a jej prijatie v „tichom, sústredenom pozorovaní môže byť kľúčom“ k hlbšiemu, hĺbavejšiemu a autentickejšiemu pobudnutiu na tejto planéte, (v tejto špecifickej jazykovej životnej ľudskej forme), ktoré sa tak stáva posvätnejšie.
Príroda a umenie nás oživujú a dostávajú bližšie k sebe. K sebe samým, a tým aj k druhým ľuďom a bytostiam. Sebapoznávanie, nám otvára „vnútro“ aj druhého človeka. To podstatné vnútorné bohatstvo má už každý z nás priamo v sebe. Čo ak je ním samotná, tak „obyčajne všedná“ schopnosť pozorovať a vnímať zázračnosť prírody a bytia so zatajeným dychom? Čo ak ním je skutočne len to („bežné/všedné“) zdravie a čisté zmysly schopné sa ponárať a absorbovať skvosty prírody a umenia v (kráľovstve požehnane priezračnej) prítomnosti? Ruku na srdce, kde sa cítime lepšie? V kanceláriách, či v školách za počítačmi, vo výrobných halách za pásmi, alebo v tichu lesa, prípadne v záhrade pri opekačke s priateľmi? Výstižne to vystihol profesor Emil Višňovský názvom jeho zbierky esejí z roku 2010 - „Človek by mal žiť v záhrade“.
Ako a ku komu sa máme teda vlastne približovať? Je tajomná posvätnosť existencie niekde ukrytá za bežnou realitou? Alebo sa nachádza priamo v epicentre tej najbežnejšej všednosti? Čakajúc otvorená napospas každému ľudskému otvoreniu sa voči svetu - v prítomnosti - prostredníctvom úprimnej citlivosti? Oživovaním a pestovaním citlivosti k sebe - podnecovaním našich duší prírodou a umením - by sa nám tak malo dariť scitlivovať aj voči ostatným bytostiam, čím môžeme uzdravovať naše medziľudské vzťahy. Ak chceme dať v dnešnom svete šancu spolupráci a tvorivosti, ide o smerovanie nevyhnutné nie len pre našu spoločnosť, ale ľudstvo ako také. Autentickým vzťahom k sebe obohacujeme, prehlbujeme a oslavujeme existenčnými hodnotami naše konečné životy, ktoré sa tak ľahšie môžu otvárať blízkosti a citlivosti, teda skutočným hodnotám, ktoré sú pre živý život vodou a svetlom medziľudských vzťahov.

1 28.11.2022

Každý „nirvaňák“ pozná Dava Grohla. Zubatého poloboha bicích, jednej z najikonickejších kapiel všetkých čias. Chlapca, ktorého úvodný beat hymny „zaváňajúcej tinedžérskym spiritom“ prelomového a celú alternatívnu hudobnú scénu od základov formujúceho Nevermindu odpáli na dych berúci výlet obežnej dráhy energie, dravosti a nespútanosti, akú v nás dokáže vyvolať len magickosť síl skutočnej a poctivej hudobnej úprimnosti.
Chalana skrývajúceho sa za bicími a tieňom ikony hudobného Olympu Kurtom Cobainom. Za čias Nirvány nenápadného, veľa toho nenahovoriaceho tmavo dlho vlasého bubeníka, ktorý nám cez svoju dokonalú hru na bicie predsa len medzi tónmi beatov všetok ten čas niečo odkazoval. Že ju cíti, že je preňho všetkým, a že je v nej celou svojou bytosťou prudko Doma.
Hudba - vesmír sám o sebe. Magickosť, ktorá má silu poľudšťovať, viesť, pretvárať, dodávať silu, ukazovať smer, napĺňať zmyslom – akoby šlo o zázrak, ktorý je darom vďaky vnímať ju sluchom, a súčasne aj duchom. Prepojená so skladaním skladieb – v zázračnom procese filtrácie ľudského vnútra do slov, nôt a tónov.
Dave Grohl veľmi rýchlo vycítil, spoznal a bezpodmienečne sa oddal svojej existenciálnej voľbe, čeliac v začiatkoch šedosti strachu a pochybností, vnímajúc za touto clonou pravdepodobne niekde medzi rozumom a srdcom jas energie skutočného životného naplnenia.
Impulzom zhmotnenia životných spomienok do knižnej formy bola pre Dava situácia na našej planéte po zime 2020. Inšpirujúci dôkaz duše, ktorej cestou a samotnou podstatou a zdrojom bytia je tvorba, a s ktorou je samotná tvorivosť spätá absolútne bytostne. Storyteller cestuje v čase prepojenou sieťou prelínajúcich sa minulých a súčasnejších príbehov bohato pestrej životnej palety od Davových počiatkov vo Virgínii až po vrcholy velkapely obraňujúcej Zem pred útokmi ufónov :) .
Po ako tak profesionálnejšom rozbehu v Screame a troch rokoch v pomaly sa rozkladajúcej Nirváne prežil zlomovú životnú tragédiu tápaním a hľadaním, až nanovo ožil do rozkvetu skvostného rozsahu žánrovej tvorivosti, akú neočakával možno ani on sám. V jeho autorskom životopise sa nám dáva poznávať priamo z dlane, a čriepky svojho života nám ponúka z jeho nadupanej životnej cesty ako na dlani pekne z blízka.
Storyteller bude pre každého zasvätenca zjazdom, ktorý má potenciál baviť svojich čitateľov svižným čítaním vyčarujúcim na tvárach častý úsmev, aby rozbehnuté tempo spomalili melancholickejšie pasáže dotýkajúce sa našich vnútorných krehkostí, a následne sa svižne opäť namotali a chytali šprintujúceho kolotoča zážitkov hodných frontmana veľkej rockovej kapely. Dave nám ukazuje čo dokázal a svojim životom stále živo prezentuje. Všetko sa dá v živote zniesť lepšie so životnými ingredienciami nadhľadu, srandy a vďačnosti. Životný príbeh Dava Grohla môže byť aj príbehom o ľudskom šťastí... A byť šťastný potom možno znamená byť „len“ dobrým človekom, čo viac menej zvládame sem-tam všetci ...
... A čuduj sa svete, v knihe príde aj na Slovensko! Hoci nie v úplne očarujúcej situácii ani osobe, ale predsa. Kde a ako, sa dozviete aj keď dokopy len v dvoch vetách - v pôvodnom anglickom vydaní, alebo už aj v slovenskom preklade.
(čítané v novembri 2021 v anglickej verzii)

6 09.04.2022

V korunách stromov Richarda Powersa vystupuje do popredia striedanie bohato rozvetvujúcich sa opisov rôznych situácii s prestupovaním opisov prežívania, prijímania, nastavenia a chápania samotného poslania pozemskej existencie jednotlivých postáv tohto (Nad)príbehu. Stretávame sa s osobami, ktoré sa svojimi životnými cestami ocitnú na strane barikády obraňujúcej práva a nároky na mierumilovnú existenciu stromov a divokej prírody ako takej. RP sa pri písaní doslova rozvetvuje, čo symbolicky potvrdzuje aj v Overstory. Často však toto vetvenie uberá šťavu rytmickejšiemu tempu deja. Nehovoriac o momentoch, ktoré končia v prázdnych uličkách ulietajúceho rozpisovania, na striedačku so zábleskami umelecky poetického vyjadrovania. Niektoré časti pôsobia ponechané navyše, akoby len zo spisovateľovho zápalu vypísať sa do posledného joulu energie, no niekedy s deficitnými účinkami, bez pevnejšej predstavy odkiaľ a hlavne kam príbeh kompaktnejšie usmerniť. Akoby RP v zápale písania už neriešil sebareflexnejšie obsahovú mieru knihy.
Koho nadšením nadchol pôvabný úvod hneď od šiestej vety: „... a v srdci lesa znie mocný zvuk. Snaží sa zachytiť sluchom jeho najnižšie frekvencie. Strom jej niečo hovorí slovami, ktoré vznikli ešte predtým, než vznikli slová“, a teší sa na jazdu, na práve takýchto poetických hĺbavých vlnách, toho hneď na začiatku upozorním, že v Overstory si zajazdíte „zeleným myslením“ oveľa zriedkavejšie, akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať. Filozoficko-mystickú fenomenologickú poetiku totiž do veľkej miery prekrýva často ťažkopádny text s hutnými „rozpisovačkami“. Ak sa vám však tieto smaragdové semiačka poetického jazyka podarí nájsť a zachytiť, vychutnajte si ich do sýtosti a zasaďte hlboko do vášho myslenia a bytia. V prírode, v lese, v horách a na lúkach sú všade navôkol, a tak stále prítomné, aj v nás.
Hlavný odkaz tak hutnej knihy, spočívajúci v precítení citlivejšieho prístupu k prírode a k uznaniu práv na životný priestor prežiť život v mieri, na ktoré má nárok každá existujúca bytosť v hocktorej existenčnej forme na tejto planéte, vrátane stromov a samotnej divokej prírody ako takej, zhodnocuje Overstory sám o sebe. No aby som mohol považovať Overstory za naozaj výnimočnejšie dielo, ubral by som s prozaického, rozvláčneho obsahu, a oveľa viac zapracoval na poetickom, fenomenologicko-filozofickom jazyku, oživujúcom a transcendentujúcom prenikavejšie a citlivejšie vyjadrovanie vzájomných vzťahov prírody a jazykových živočíchov - nás ľudí (H.D. Thoreau, R.W. Emerson).
Kto sa teší na poetickú jazdu environmentálneho fenomenologického myslenia, ktorého príbeh Overstory „utopí v pochopení“ prírody stromov a lesa, mal by sa pripraviť na častejšie bezvetrie. Pôvabná poetika „zeleného jazyka a myslenia“ prírody, ktorou sa Richard Powers snaží oživiť odkaz environmentálnej filozofie vychádzajúcej zo šírenia citlivého fenomenologického jazyka a myslenia, ktorým prekračujeme pomyslené hranice striktného (Descartesovho) racionalizmu a prenikáme do živého života prírody, ktorej sme úplnou súčasťou (Spinoza) sa nachádza roztrúsená vo vyše 500 stranovom hutnom prozaickom texte striedmejšie.
No možno práve individuálne hľadanie, objavovanie, nachádzanie a vsádzanie týchto poetických iskričiek a čriepkov do celistvejšej mozaiky obohacujúcej a scitlivejúcej ľudské myslenie vo vzťahu k prírode – v procese stávania sa prírodou, v stávaní sa stromami a lesom, oblohou a vetrom, spevom a letom vtákov a včiel, plynutím riek – je možnou pointou Nad/príbehu. Poetické čriepky enviro/filozofického myslenia sú tak v románe Overstory roztrúsené, alebo skôr zahrabané v hutnom prozaickom texte, ako semiačka čakajúce na oživenie, zavlaženie, rast a život otvorenou mysľou konkrétnych čitateľov. Možno práve preto niekto uprednostňuje poéziu pred prózou. Poézia ide „k veci a na vec“ spriama, aj keď vrstvením metaforických významov súčasne aj hĺbavejšie. Próza má priestor viac sa rozpisovať. Kto má rád oboje, si príbeh Overstory vychutná s pôžitkom úplne.
V korunách stromov sa Richard Powers akoby snažil dotknúť niečoho, čo nám život svojím príbehom hovorí stále dookola, no v každom z nás jedinečným štýlom a spôsobom. Overstory ako bohatý text s rôznymi hlbinnými zákutiami a s poetickými prvkami fenomenologicko-filozofickej metafory (škoda, že ich nie je viac), sa javí na viacero prečítaní. Dočítaním príbehu som nadobudol pocit, akoby by som sa dostal práve vtedy konečne pripravený na jeho začiatok, konečne pripravený vstúpiť ešte raz do príbehu (a aj jeho hlbšej podstaty?). Ak by ďalšie čítania zaručili jeho lepšiu plynulosť, mohli by sme počítať aj s hlbinnejším porozumením? Stálo by to zato sa doňho púšťať znova? Otvorí nám text ďalším plynulejším čítaním niečo nové – niečo hlbšie, niečo cennejšie? No komu by sa dnes chcelo do tohto experimentu, keď na nás za každým rohom knižnice čaká na policiach ďalších 50 svetovo a kvalitou cenených titulov, ktoré by si každý milovník čítania v jeho tele, na tejto planéte a v jeho konkrétnom živote nemal nechať ujsť? Existuje kniha a príbeh, ktorý je Nad všetky ostatné príbehy? Alebo Nad/príbeh do ktorého nevstupujeme, lebo už v ňom dávno sme tými, ktorí sú čítaní jeho tvorcom? Ako stromy, ktoré sa z fenomenologického hľadiska stávajú živými vnímajúcimi bytosťami prostredníctvom konkrétneho procesu vnímania prítomného ľudského pozorovateľa (ako nám to okúzľujúco približuje a pripomína filozof David Abram v jeho výnimočnom diele Kouzlo smyslu (DharmaGaia, 2013) ...

4 05.05.2021

Uvedomenie si rozmeru o koho sme v osobe Jána Kuciaka ako spoločnosť prišli, mi stále nedochádza a myslím si, že ani nikdy úplne nedôjde. Neviem či sa jasného pochopenia niekedy dočkám, či sa vôbec niekedy dostaví v podobe úplného (racionálneho) pochopenia. Lebo ak je uvedomenie a pochopenie podmienené prijatím toho najelementárnejšieho druhu, tak skôr nikdy. Vždy keď sa nad tým zamyslím, myseľ sa mi nad tou bezcharakternou ohavnosťou primitivizmu zla vzpiera a zasekne. Nerozumiem, lebo to čo sa udialo je neprijateľné a v zásade neprijímateľné. Tá udalosť má aj po troch rokoch napĺňa rozčarovaním, nepochopiteľnosťou absurdity, a áno aj dávkou rozhorčenia nad chladnokrvnosťou bezcharakternej nízkosti zla, ktorá sa nad popravou Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej rozhodla. V ktorej hlave? Za akej príležitosti? Za akého psychického rozpoloženia? Ako, a kedy dokáže v mysli indivídua vzísť myšlienka a finálne rozhodnutie na zabitie, na smrtiaci čin odstránenia niekoho, pre niekoho (ne)pohodlie? Čo za bezcharakternosť a akých rozmerov odsúdi život na smrť pre bohatstvo, kontrolu a moc? Odstránili (aké chladné a nízke slovo vystihujúce charakter zadávateľa aj vykonávateľa toho činu) ľudí s víziami a citmi. Mladých, rozhľadených, perspektívnych, inteligentných, citlivých ľudí prostredníctvom, ktorých mohlo byť Slovensko lepšou a vyspelejšou krajinou. Áno, v tomto čine sa zhmotňuje nízkosť najhrubšieho zla. Bez jeho kategorického pomenovania by sme len levitovali v neuchopiteľnom prázdne. Vykonávatelia tej ohavnosti zo širšej perspektívy ochudobnili Slovensko o víziu, rozhľadenosť a cit. Zlo zostava neodsúdené a v pomere k dobru, má tým pádom v našej krajine stále naviac. Nehovoriac o nepredstaviteľnej bolesti a strate pre ich rodiny. Ako žiť v dreni úprimnosti dobrý život v krajine, kde otvorená ľudská snaha o progres, pozdvihnutie, bezúhonnosť, čestnosť a dobro končí bezcharakternou a neľudskou popravou? Po obsahovej stránke pôsobia úvodné kapitoly niekedy „precukrene“, a tak nadobúdajú nádych až priveľmi zidealizovaného pátosu. Od kapitoly Boja za spravodlivosť však nastupujú riadky a vety, ktoré potrebujú byť v slovenskej spoločnosti čítané a tak prežívané, živené a žité viac menej neustále. Lebo ak toto vo svojej podstate neospravedlniteľné zlo a absurditu necháme ako národ a spoločnosť tak, nečudujme sa úrovni nášho intelektu, rozhľadov, citlivosti a úrovne života na Slovensku už vôbec. Kniha Umlčaní by mala byť ak nie povinnou, tak určite aspoň odporúčanou literatúrou učebných osnov na všetkých stredných školách.

2 28.03.2021

Rozsah zapletania a rozpletania pavučinových zápletiek detektívnych príbehov švajčiarskeho spisovateľa Joela Dickera je v častých momentoch jeho kníh pôsobivé až úchvatné. Pavučiny tkanív, ktorými zaplieta a vrství jednotlivé detektívne motívy si vyžadujú pestrú bohatosť výrazových prostriedkov. Nimi bohato kyprí a vyživuje pútavú čítavosť jeho jednotlivých príbehov. Dickerove detektívky sa čítajú zo strany na stranu, z vyladenej ľahkosti ladne pozorne a z bohatosti zlomov aj pútavo nadšene. Čo nás ďalej môže zaujať hneď od prvej strany je jeho štylistická a jazyková rozhľadenosť, ktorú má jednoducho v pere. Ak k tomu pridáme vysokú úroveň prekladu Beáty Panákovej, pozitívne aspekty z čítania Joela Dickera vyčnievajú jednoznačne v popredí, slniac sa na výslní výnimočnejších kníh. V dnešnej dobe plniacej sa konšpiračnými online detektívmi (ešte stále na (ne)šťastie(?) len virtuálneho ((a paradoxne dnes možno už aj „skutočnejšieho“, a určite frekventovanejšieho)) sveta), získavajú detektívne knihy ďalší rozmer. (Otvorenou otázkou zostáva do akej miery, kvality a kvantity sú v súčasnosti naše sociálne kontakty už len virtuálne?) Čo nás môžu naučiť, o čom nás môžu poučiť? Tie Dickerove možno o tom, že pôvodca konkrétneho trestného činu je jedna z najbežnejších postáv, ktorá sa tým pádom stáva najnenápadnejšou, lebo ju máme všetci pred očami. Ako tento motív potvrdzuje a priamo na ňu odkazuje pointová výstavba v Zmiznutí Stephanie Mailerovej, tak ho Dicker komponuje aj do skoršie napísanej Pravdy o afére Harryho Queberta. Vidieť aspoň sprostredkovane už len náčrty a kostru prácne vypracovaných vrstiev a štruktúr postupov spisovania jednotlivých zápletiek by u tohto autora určite stálo za to. Ak si pomôžem priblížiť sa k samotnému procesu písania a príprav jednotlivých úrovní príbehov Joela Dickera aspoň predstavivosťou, ocitám sa v tichom povznášajúcom uznaní nad pavučinovou schopnosťou vrstvenia, zapletania a súčasného rozpletania ich finálnych point. V Zmiznutí viac menej očakávanejšie, v Afére až prehnane dokonalo. Áno, Joel Dicker je literárno-detektívny Spajdrmen. Ak si užívate a máte radosť zo samotného procesu čítania, zrakového prijímania a vedomého spracovávania slov, viet a ich významov – nehladiac na počet aj viacstranových pútavých a dobrých textov, tak príbehy Joela Dickera s prehľadom a istotou dočítate s veľmi príjemným pocitom, že nešlo vôbec o stratený čas, ale užitočný čas – príjemne strávený.

Rozsah zapletania a rozpletania pavučinových zápletiek detektívnych príbehov švajčiarskeho spisovateľa Joela Dickera je v častých momentoch jeho kníh pôsobivé až úchvatné. Pavučiny tkanív, ktorými zaplieta a vrství jednotlivé detektívne motívy si vyžadujú pestrú bohatosť výrazových prostriedkov. Nimi bohato kyprí a vyživuje pútavú čítavosť jeho jednotlivých príbehov. Dickerove detektívky sa čítajú zo strany na stranu, z vyladenej ľahkosti ladne pozorne a z bohatosti zlomov aj pútavo nadšene. Čo nás ďalej môže zaujať hneď od prvej strany je jeho štylistická a jazyková rozhľadenosť, ktorú má jednoducho v pere. Ak k tomu pridáme vysokú úroveň prekladu Beáty Panákovej, pozitívne aspekty z čítania Joela Dickera vyčnievajú jednoznačne v popredí, slniac sa na výslní výnimočnejších kníh. V dnešnej dobe plniacej sa konšpiračnými online detektívmi (ešte stále na (ne)šťastie(?) len virtuálneho ((a paradoxne dnes možno už aj „skutočnejšieho“, a určite frekventovanejšieho)) sveta), získavajú detektívne knihy ďalší rozmer. (Otvorenou otázkou zostáva do akej miery, kvality a kvantity sú v súčasnosti naše sociálne kontakty už len virtuálne?) Čo nás môžu naučiť, o čom nás môžu poučiť? Tie Dickerove možno o tom, že pôvodca konkrétneho trestného činu je jedna z najbežnejších postáv, ktorá sa tým pádom stáva najnenápadnejšou, lebo ju máme všetci pred očami. Ako tento motív potvrdzuje a priamo na ňu odkazuje pointová výstavba v Zmiznutí Stephanie Mailerovej, tak ho Dicker komponuje aj do skoršie napísanej Pravdy o afére Harryho Queberta. Vidieť aspoň sprostredkovane už len náčrty a kostru prácne vypracovaných vrstiev a štruktúr postupov spisovania jednotlivých zápletiek by u tohto autora určite stálo za to. Ak si pomôžem priblížiť sa k samotnému procesu písania a príprav jednotlivých úrovní príbehov Joela Dickera aspoň predstavivosťou, ocitám sa v tichom povznášajúcom uznaní nad pavučinovou schopnosťou vrstvenia, zapletania a súčasného rozpletania ich finálnych point. V Zmiznutí viac menej očakávanejšie, v Afére až prehnane dokonalo. Áno, Joel Dicker je literárno-detektívny Spajdrmen. Ak si užívate a máte radosť zo samotného procesu čítania, zrakového prijímania a vedomého spracovávania slov, viet a ich významov – nehladiac na počet aj viacstranových pútavých a dobrých textov, tak príbehy Joela Dickera s prehľadom a istotou dočítate s veľmi príjemným pocitom, že nešlo vôbec o stratený čas, ale užitočný čas – príjemne strávený.

... „Myslím, že to závisí od toho, či sebapoznanie považuje človek za prospešné a verí v neho ako v hlavný cieľ ľudstva. Zamýšľal som sa aj nad tým, či nevzniká nový triedny rozdiel medzi tými, čo si môžu dovoliť dávať si do poriadku svoje myslenie a cítenie a každý týždeň sa očisťovať od toxických myšlienok, a tými, ktorí sú nútení žiť s tým, čo ich otravuje“. ... Hanif Kureishi sa cez postavy svojich kníh často zamýšľa, a aj preto sa číta čítavo.

28.03.2021

Už je to raz v našej dobe tak. Akciové balíky obsahujúce v jednom balení viacero využiteľných produktov sú a budú trendom kvôli ich viacúčelovým zvýhodneným benefitom. Mohla by ich ponúkať aj kniha? Kniha s viac zužitkovateľným osohom premietnutým do fyzickej aktivity v prírode, do rozširujúceho sa intelektuálneho i duchovného rozhľadu, a do inšpiratívnej kuchárky obohacujúcej Vaše kuchárske umenie? Môže nás kniha obohatiť kognitívnym pôžitkom, ale i telesným úžitkom vo forme kondičnej formy? Prečo si potom nezaobstarať knihu, ktorá okrem toho, že vám do vašich myslí môže nasadiť motivujúceho „chrobáka“ koketujúceho s behom, po každej kapitole vám predstaví zdravé vegánske recepty, poradí vám metodiku techniky efektívneho behania, otvorí dvere do histórie fenoménu ultra/behu, a vhĺbi do priestoru úvah tvorenia a formovania seba - sebapoznaním? Kniha Jedz a behaj je zmesou pôsobivých fenoménov životnej cesty sebapoznania – jedného výnimočného bežca. Príbehom vpísaným do tejto knihy opisuje Scott prežívanie života intenzívne vnímavo, skúmavo a citlivo. Ponaučení a inšpirácií na zamyslenie ponúka každá kapitola hneď niekoľko. Tieto osožné aspekty a rozmery obsahuje kniha Jedz a behaj o jednom nie úplne zriedkavom životnom príbehu talentovaného a oveľa viac húževnatého bežca. V spolupráci so Stevom Friedmanom sa podaril životný príbeh Scottovi Jurekovi zoštylizovať do inšpiratívneho čítania. Scott v ňom vystupuje ako uvedomelý pozorovateľ života, ktorý si poskytuje prostredníctvom vlastného tela skúmanie limitov svojej mysle a vôle. Jeho životným poslaním sa stal beh, ktorý je preňho mikroskopom jeho fyzických a psychických horizontov. Tie sa mu počas aktívnej vrcholovej kariéry podarilo prekročiť niekoľko krát. Požehnanie jednoduchosti z obyčajnosti a bežnosti, ktorá nás dokáže naplniť čírou radosťou predstavuje pre Scotta Jureka cestu za zmyslom, ktorá sa mu odhaľuje v behu. Behom ako každou zdravou pohybovou aktivitou sa ponárame do vlastného tela a nadväzujeme s ním priateľskejší kontakt. Behom vieme podľa príbehu Scotta Jureka spoznávať samých seba. Behom totiž narážame na limity a schopnosti, ktoré sa dajú prekračovať. Kniha Jedz a behaj predstavuje zážitkové čítanie životnej cesty človeka, ktorý sa naučil identifikovať v sebe priestor medzi mysľou a vôľou a prekračovať tak ich hranice. Kontrola, alebo skôr usmerňovanie vlastnej vôle sa nám tak v knihe postupne vyjavuje ako náznak a fenomén sebapoznania. Naznačuje nám, že práca s vôľou môže dokázať zázraky životného pocitu zmysluplného naplnenia, od ktorého nás delí zopár temp a krokov. Beh je oslavou zdravia a pohotovým spôsobom uvoľňovania energie, ktorým v nás dostáva priestor a krídla Duch. Nejde o existenciálne dielo storočia. No svojou otvorenosťou a snahou uchopovať, chápať a učiť sa život prijímať v jeho neustále premenlivých odtieňoch sa táto kniha približuje ku konceptom príbehov, ktoré riešia život hĺbavejšie. Ultrabeh, ktorým sa Scott dostal na prah svojich limitov, je školou odhaľujúcou životné princípy ega, a samotných fyzických a psychických hraníc, od ktorých nastúpil životnú cestu oceňovania pokory, vďačnosti, nenahraditeľného balzamu prírody a významu medziľudskej spolupráce, teda hodnôt, ktoré poskytujú autentické životné naplnenia. Z kritickejšej perspektívy môžeme knihu vnímať aj ako reklamu na bežeckú výbavu a energetické tyčinky naj profi značiek. „Napchať sa“ po každých tridsiatich kilometroch chémiou energetických gélov a napichnúť sa na kolotoč najmodernejších značiek a trendov je smutno smiešne. Nie. Ak zostaneme triezvou hlavou na zemi uvedomíme si, že z celej palety športových aktivít, vám k behu stačí najmenej. Základnou podmienkou je ako tak fungujúce telo. Stačia obyčajné tenisky, obyčajné športové oblečenie prispôsobené konkrétnemu ročnému obdobiu. Najväčšou prekážkou predstavuje odhodlanie vyjsť von a začať. Ultrabeh by sme z príbehu Scotta Jureka mohli chápať ako boj hľadania a nachádzania (samého) seba. A opakovane si potvrdzovať, že toto hľadanie - tento cieľ nekončí v cieli. Tento cieľ si nosíme každý v sebe. Tento cieľ je voľba byť v cieli so (samým) sebou. Táto voľba a cieľ sú jedno a odohrávajú sa prítomnosťou – v prítomnosti. Tá od nás okrem jednoduchého a mierumilovného nádychu a výdychu a pokoja v duši nič nežiada. Prítomnosť nám tieto dary nadovšetko s otvorenou náručou ponúka. Čo sa týka samotných vegánskych receptov, v našich bežných obchodoch chýba z ingrediencií značnejšia časť. Ide zväčša o exotické ingrediencie, samozrejme v bio - kvalite. No zdôvodnenie vychádzajú z argumentu, že kvalitné a zdravé jedlo je najlepším zdravotným poistením má jednoznačne niečo do seba. V rámci najbežnejších možností, vločky zaliate vodou, zahustené nastrúhaným jablkom, sušenými slivkami, vlašskými orechmi a prisladené medom je po výdatnom behu rýchla mňamka rozmerov „slovenskej“ kuchyne, nad ktorou by neohrnul nos ani Scott a po prvom ochutnaní a požití by ju určite zaradil do svojho hyper zdravého jedálnička. Nuž teda?! Jedzme, behajme a čítajme :)

Silný príbeh, dobré spracovanie, čítavé čítanie. Kniha, ktorá vo Vás môže roziskriť paletu úvah kam, a až pokiaľ siahajú limity a hranice (vnútornej) slobody? Dá sa (vnútorná) sloboda/voľnosť - uväzniť, obmedziť, ohraničiť? Je niečím ohraničiteľná (vnútorná) sloboda - slobodnej duše? Čo udržiava človeka (v jeho vnútri) slobodným? ... Príbeh Damiena Echolsa spracovaný v knihe Život po smrti, môžeme vnímať aj ako štúdiu fenoménu slobody ...

2 28.11.2020

Filozofický depozitár Reinera Ruffinga by sme jeho formou a zrozumiteľnosťou mohli zaradiť medzi najlepších dosiaľ vydaných popularizačných sprievodcov dejinami filozofie. Zrozumiteľne prijateľným štýlom nám v ňom Ruffing postupne odkrýva prierez myšlienkových konceptov známych filozofov. Z pomedzi ostatných sprievodcov, vyniká vydareným zasadením nosného myšlienkového konceptu konkrétneho filozofa do kontextu aktuálnych problémov a výziev našej doby, kultúry a spoločnosti.
Formu a obsah každej kapitoly tvorí úvodné predstavenie hlavnej myšlienky daného filozofa. Nasleduje stručné opísanie podmienok doby a životných skúseností, ktoré špecifikovali a tvarovali jeho myslenie. Po tomto opise, nám Ruffing predkladá interpretácie významov konkrétnych filozofických myšlienok a na záver ich prenesenie do situovanosti a kontextu nášho súčasného kultúrneho a spoločenského systému. Medzi riadkami nám tak ukazuje nadčasovosť filozofických myšlienkových výziev ľudstva, ako stále tvarovateľného materiálu pre budovanie lepšieho sveta v procese sebapoznania, trénovaním otvoreného, kritického a tvorivého myslenia prekračujúceho limity dobovo mysliteľného obsahu.
Filozofický depozitáŕ Reinera Ruffinga vyšiel v češtine zatiaľ prvým vydaním v Knižnom klube pred ôsmymi rokmi. Jeho slovenské vydanie by bolo pestrým obohatením našich knižníc, a predovšetkým myslí a myslenia všetkých potencionálnych čitateľov aj v slovenčine.

3 24.11.2020

V Druhom spánku nás Robert Harris na začiatku príbehu zláka do atmosféry Anglicka druhej polovice 15.storočia, ktorú vykresľuje dôveryhodne - uplatňujúc skúsenosti tvorby historických kulís. Jej spracovanie zvláda obstojne.
Z anglického opátstva vo Wessexe je vyslaný mladý kňaz Fairfax do vzdialenejšej dediny pochovať staršieho zosnulého kňaza. Na mieste sa okolnosti jeho smrti postupne preukazujú ako podozrivé. Od tohto momentu začína Harris namotávať príbeh klbkom detektívnych motívov, ktoré zvyšujú čitateľovu pozornosť a záujem o rozuzlenie jednotlivých zápletiek. Fairfaxove podozrenia z miestnych pomerov, vzťahov a jednotlivých udalostí sa pomaly a mierne stupňujú. Mladý kňaz sa dostane ku knihám zosnulého kňaza, ktorých obsah vyznieva kacírsky.
Z atmosféry historického Anglicka nás zrazu vytrhávajú drobné stopy ekologickej nezodpovednosti našej súčasnosti. Tento Harrisov sci-fi námet pôsobí rozčarujúco a zaujímavo. No to je jediná a posledná iskrička, ktorá môže náročnejších čitateľov Druhého spánku zaujať. Harris nám predkladá víziu budúcnosti s oklieštenými úvahami o jej príčinách. Nemá však ako spisovateľ na viac? ...
V Druhom spánku sa ocitneme vo svete, ktorý bližšie nešpecifikovanou apokalypsou digitálnej civilizácie upadne do životných podmienok čias temna v kontexte moci cirkvi, ktorá opäť preberá kontrolu nad regulami dobra a zla – správnosti a nesprávnosti spoločenského chodu ľudskej každodennosti. Príbeh nás tak vracia do minulosti, ktorá nás čaká v budúcnosti. Do obdobia „temna“, ktoré nútilo ľudstvo väčšej pokore a viere v transcendentné sféry - poskytujúce ľudom ustálený systém chodu bežných dní so zárukou zmysluplného pobudnutia na tejto planéte.
Medzi riadkami nás môžu počas čítania napadnúť úvahy - za akých podmienok a do akej miery slúži veda a jej technické výdobytky spolu s organizovaným náboženstvom rozvoju harmonickej a spravodlivej spoločnosti. Prečo má veda a organizované náboženstvo tendencie prekračovať hranice etiky za cenu kontroly a Moci, ktoré vyúsťujú do deštruktívnych následkov? Prečo sú človeku jeho prehrešky za celú históriu ľudstva koniec ((všetkých)) koncov v podstate také ľahostajné? ...
Tieto zaujímavé a sľubné námety pre hĺbavejšie a pútavejšie čítanie Harris ďalej nerozvádza a neprehlbuje, čím Druhý spánok zostáva povrchnou, nemastnou-neslanou polodetektívkou. Nad niektorými pasážami knihy sa náročnejší čitateľ môže rozčarovane pousmiať, či priam prejsť až do úvah - či to Harris naozaj mysli vážne. Samotný príbeh je komorný a nedotiahnutý, a na niektorých miestach vyznieva až smiešne. Harris neprehlbuje príbeh ani detektívne, ani psychologickejším prepracovaním charakterov jednotlivých postáv.
Druhý spánok pôsobí narýchlo vyžmýkaným dojmom nekoncentrovane urýchlenej snahy dopísať a odovzdať knihu vydavateľovi na objednávku, za každú cenu - do stanoveného termínu. Záver knihy vyznieva urýchlene, rozpačito a súčasne otvorene, čo môže na druhej strane predznamenávať jej pokračovanie. Dúfajme, že toto nie je posledné Harrisovo „slovo“. A že zo seba dokáže ešte dostať a napísať príbeh (možno pokračovaním Druhého spánku) hodný úrovne jeho najlepších kníh. Chce to pokojnejšie a kvalitnejšie rozvrhnutý čas a priestor. Snáď mu tieto najpodstatnejšie podmienky tvorby vydavateľ vrelo poskytne a on si ich z chuti dopraje a naplno zužitkuje.

1 24.11.2020

Pekné spracovanie obalu a zaujatia hodný námet vzbudzovali vo mne celkom značné očakávania. No hneď od začiatku ma obarilo prudké vytriezvenie. Prehnané haló okolo tohto titulu je nafúknutou propagačnou bublinou. Prvé dve hlavné časti do polovice knihy sú strašná nuda - skoro až "na smrť". Od tretej časti síce čtivosť naberá na tempe, sem-tam zaujme úvahami centrálnej myšlienky knihy, ale nič originálne ani svetoborné sa neudeje, a tak sa príbeh plahočí kanálmi šedého priemeru. Škoda. Autorke sa potenciál sľubného aj keď nie originálneho námetu (viď. Big Fish), nedarí zúžitkovať, a ak áno, tak len v ojedinelých, a aj to chabších náznakoch. Český názov knihy mi príde oveľa trefnejší ako pôvodný anglický (The Immortalists), ktorý na škodu prebral aj slovenský vydavateľ (Nesmrteľní). Počas čítania ma často prepadával pocit straty času.

1 20.02.2019

V noci, keď nevyšiel mesiac nejde ani tak o samotný príbeh, ako skôr o každé slovo v pralese hutného textu, do ktorého, keď sa Vám podarí sústredene začítať – nájdete prúd vánku, ktorý Vás prevedie príbehom ako Nič ... Nepredierajte sa textom s vypätím. Tak len každé slovo a vetu zabijete naostrenou čepeľou mačety. Aby ste našli ľahkosť každej vety, ktorou text plynie – musíte sa dostať do trajektórie mušky unášanej vánkom, ktorý si nachádza cestu aj cez ten najhustejší pralesný porast vetných zmyslov a významov. Noc, keď nevyšiel mesiac si od Vás vyžaduje vypratať z hlavy všetky odbočky, ktoré vám otvára a ponúka nesústredenosť.
Dai Sijieho Noc si od Vás vyžaduje sústredenosť na „plný úväzok/(záväzok)“. V momente keď sa Vám podarí vhupnúť do flowu textu a bohatého prekladu Bei Panákovej, ocitnete sa v toku čitateľského zážitku osvetleného žiarou mesiaca, ktorý je aj za hrbov slov a viet stále prítomný v Sijieho metaforickosti modelujúcej skvostne jeho jazykovú obrazotvornosť. Zdrojom tohto neprítomne stále prítomného svetla je okrem literárneho umenia autora (a prekladateľky) aj Vaša sústredená myseľ.
Len keby to s tou sústredenosťou počas tejto konkrétnej Noci, nebola niekedy taká fuška .. .)

„„Tie slová na Vás zapôsobia ako liek proti amnézii. Zázračne sa Vám budú ukladať v mozgu a Vaša vzkriesená pamäť začne pomaly ožívať“ ... („s.126“)““

2 25.05.2018

„Klasické šťastie predpokladá peknú prírodu, navyše striedajúcu sa po ročných obdobiach. Ale jednoduché šťastie predpokladá oveľa menej: určitú dávku alkoholu s dobrým práškom na spanie“...
Šedé ruže mi prídu zatiaľ najponurejším, psychologicko-filozofujúcim Slobodovym textom. Potvrdzuje v nich, že je okrem literáta aj psychológ a filozof v jednom. Jeho texty sa čítajú skôr s jemným vypätím pozornosti, ktorá sústredeným mozgom spaľuje viac energie. Aj preto sa nečíta jedným dychom. Na začiatku prvej štvrtiny knihy mi v niektorých pasážach prišiel text domotaný, kostrbatý. Potom sa pomaly tá kostrbatosť rozplieta. Atmosféra zostáva komorná, viac menej kompletná. Prúdi pomaly, pochmúrne, komorne, v náčrtoch vzťahov k Magde, Hede, Zuzke, Františkovi, ... a smrti ... . Ide o text na viacero pozornejších prečítaní. Scéna ukrižovania zapôsobí na každého. Šedé ruže vyšli prvý raz pred 48 rokmi. A tak mi napadá, že jedinečnosť hlbších a hĺbajúcich textov spočíva v ich nadčasovosti a nečasovosti zároveň...
„Ľudia zvyčajne nepoznajú onen zvláštny stav beznádeje spojenej s príjemným pocitom. Tento stav sa podobá únave po miernej telesnej práci. No ešte menej poznajú potom stav, keď si človek ani neuvedomuje, že by vôľu potreboval. A city sa prirodzene uvoľňujú bez ladu a skladu. Ten istý podnet vyvoláva protichodné city. Raz máte chuť plakať, lebo je ticho, vzápätí preto, že nie je ticho. Vôľa je teda akýsi triedič, ktorý určuje, k čomu možno pripustiť ktorý cit“.

1 08.11.2017

Text príbehu Čas odísť od Jodi Picoult ma potešene prekvapil od prvých strán svojou čtivou plynulosťou, za čo vďačí aj vydarenému prekladu a pozorne odvedenej práci editora. Picoult ma oslovila psychologickou hĺbavosťou a zároveň sviežou bohatosťou svojho umného literárneho pera. S jazykom pracuje citlivo, umne, čtivo a na psychologickej úrovni, ktorou si získala moje sympatie a k jej literárnemu umeniu obdiv. Po formálnej stránke ma slovensky preklad oslovil celkom častými originálnymi literárnymi štylizáciami so zameraním na „metaforovanie“ (formy a obsahu) samotného jazyka v slovách a emocionality v hlase - ako nositeľov vnútorného rozpoloženia jednotlivých postáv („jeho otázka mi prenikla ohybom krku a rozospievala mi pokožku“, „vypúšťa z úst zlátané vetičky a skomolené slabiky, pomenúva svet, a ten sa mu vidí rovnako nový ako vám“, „slová vyslovené nahlas sa nadúvali ako krikľavé balóny. Zabrali v miestnosti všetok priestor“, „“Somarina,“ zopakovala som slovo a zlomilo sa na vlnolame vzlyku“). Aj preto by som si rád niekedy prečítal Jodi v angličtine. Krimi/námet príbehu pripútava čitateľa ku knihe jemným napätím a čitateľským „chtíčom“ pokračovať do fázy definitívneho ukotvenia viečok v spánku (ak zvyknete čítať večer v posteli). No a, aj keď obrat perspektívy príbehu prelínajúcich sa svetov naberie zmenu o 180 stupňov jemne kostrbato, jeho originálnosť je uchvacujúca a hodná rešpektujúceho uznania.
V porovnaní s 11 preloženými titulmi našich najbližších susedov, vyznieva náš jeden jediný smutno-smiešne, - a to je škoda. Témy ostatných kníh Jodi Picoult sú minimálne tak zaujímavé, ako témy: duchovných dimenzií, emocionálneho prežívania zvierat, smrti, či hodnôt a podmienok životaschopnosti medziľudských vzťahov, ktoré otvára práve v knihe Čas odísť. Jej literárne nadanie a potenciálne kvalitný slovenský preklad sú totiž zárukou pôsobivých čitateľských zážitkov aj pre čitateľov, ktorí uprednostňujú čítanie v slovenčine.

5 08.11.2017

„Veselý pohreb je o človeku, ktorý urobil všetko preto, aby po ňom nezostala prázdnota, ale pohoda a láska" (z anotácie knihy). Čože? Kladiem si otázku, kde presne sa čitateľ dozvie o tom všetkom, čo urobil Alik, aby po ňom nezostala prázdnota, ale pohoda? A láska? Lebo ja mám pocit, že nikde. V knihe som nenašiel ani len náznak hĺbavejšieho zásahu do príbehu/alebo skôr krátkych príbehov. Približne do polovice som knihu čítal s očakávaním, kedy sa dej „rozbehne“ nejakou emotívnou hĺbkou/tajuplnou hĺbavosťou nad jedinečným človekom, ktorý by šíril vo svojom okolí duchovnú harmóniu. Márne! Nič také sa v tejto knihe neodohrá. Od polovice sa vo mne usadzoval čoraz nudnejší pocit, že ju čítam z rešpektu k Ulickej a z povinnosti ju dočítať.
Ďalej sa o novele Veselý pohreb píše ako o spisovateľkinom „majstrovskom kuse“. To naozaj?? Pre mňa táto charakteristika knihy predstavuje prototyp bublinového pozerstva, ktoré má len lákať k bezhlavej kúpe. Ďalej mám problém vyčítať z novely „brilatný absurdný humor“ (anotácia/artforum). Kde, kde a ešte raz kde??
Osobne sa ma Veselý pohreb ničím zásadným nedotkol. Ak teda niečím, tak sklamaním z jeho povrchnosti. V čom spočíva to čaro/kúzlo jedinečnosti hlavnej postavy Alika? V tom prázdnom balamutení hľadajúcich sa ruských žien v systéme?, v prehľade New Yorkských lokálov?, alebo v hlase z kazetovej pásky vyzývajúceho k chlastaniu?? „super!“ :/ . To už čo je?
Čítanie tejto novely mi prišlo nezáživné a preto zdĺhavé. Nato, aby som uveril chválenkárskemu ospevovaniu o knihe z jej anotácií, by musela ísť Ulická oveľa, oveľa viac do psychologickej hĺbky jednotlivých postáv a ich vzťahov. Novelu by tak musela rozpracovať do rozsiahlejšieho románu.
Po čitateľských zážitkoch z plynulo čtivých kníh Daniel Stein, tlmočník a Zelený stan, som si uvedomil, že prečítaním Veselého pohrebu som si stanovil latku nárokov na Ulickej knihy príliš vysoko. Čitateľské nároky sú však individuálne a preto odlišné. Moje očakávania Veselý pohreb nenaplnil. Táto novela je pre mňa sklamaním, po ktorom vo mne doznieva počudovanie nad jej povrchnou nezáživnosťou... Dúfam, že mi toto sklamanie vynahradí Jakubov rebrík (Slovart 2017), po ktorom snáď premiestnim latku Ulickej literárnych diel aspoň na úroveň Daniela Steina či Zeleného stanu.
(hodnotenie: 2,5)

1 21.09.2017

Začiatkom tohto leta som zaregistroval Donnu Tartt po prvý raz v spojení s Pulitzerovou cenou za rok 2014. V domácom kežmarskom kníhkupectve však Stehlíka ešte nemali. Chcel som sa o nej dozvedieť niečo viac, tak som začal hľadať. V knižnici som sa dostal k slovenskému prekladu z roku 1996 (jej debutu z r. 1992) s názvom Tajný Príbeh. Kniha oplývala chválou ako na prebale tak aj na amazon/e. Pustil som sa do nej aj keď detektívky nevyhľadávam a nie som ich fanúšik. Niektoré pasáže ma zaujali, no celkovo ma kniha veľmi neoslovila. Nad Stehlíkom som preto po jeho "príchode" do knihkupectva dlhšie uvažoval, no na koniec som si poňho zbehol.
Nečakal som až taký hútny text ale od spisovateľky, ktorá pracuje na svojich beletriách zhruba 10 rokov sa to očakávať môže, ba priam aj musí. Dej textu ma vtiahol do svojho príbehu skoro okamžite, a to mám na knihách a hlavne ich autoroch, ktorí bez okolkov idú k veci a vhupnú "dotoho" z prosta do prosta baví. (Mojou osobnou hranicou je 50 strán, ak ma po 50 stranách kniha nezaujme, mám veľký problém dotiahnuť čítanie do konca).
Po formálnej stránke (ako v prípade Tajného Príbehu) ide o päť o memoáre, spomienky prerozprávané v Stehlíkovi Theom.
Plynulosť textu však v slovenskom vydaní prerušujú preklepy - cca každých 10/15 strán... (poctivejšia korektúra textovým redaktorom, by knihe v celkovej plynulosti prospela). Veľmi pútave čítanie sa tak trochu vyparuje po príchode Thea do Las Vegas, kde ma dej celkom prestal baviť.
Krásne až čarovné sú však Tarttovej metafory a až magické opisy "účinkov" obrazu Stehlíka (mohlo by ich byť aj viac). Plus narážky na hlas ako médium emocionálneho vnútorného prežívania jednotlivých postáv, a ďalej vykresľovanie Theovho vnútorného sveta, jeho úzkostí z existenciálnych otrasov, nestálosti sú silné. Tieto pasáže dodávajú knihe hĺbku, ktorou ma jej autorka ku knihe intenzívne pútala.
Na druhej strane značné mínus pre mňa predstavuje krimi pasáž v Holandsku, kde sa podľa mňa Tarttova zbytočnými doslova "opakovačkami" zamotáva, a myslím si, že mohla kľúdne túto pasáž značnejšie skrátiť... aj po tejto krimi časti som jej čítanie knihy vypustil.. záverečných 24 strán som však zhltol s čarom a nadšením práve dnes. A práve vďaka tomuto záverečnému existenciálnemu ponoru mnou prebehlo priebežné rozhodnutie, že si dám niekedy Stehlíka pravdepodobne ešte raz. ..."keď nám konečne Boh sníme svoje ruky z očí a povje: Pozri!"

4 04.11.2015