hyperion

Příspěvky

Filosofie utěšitelkaFilosofie utěšitelkaAnicius Manlius Severinus Boëthius

Čítané v preklade Josefa Hrůšu z roku 1941 (1995); text bol v jeho preklade niekedy menej jasný a čo do syntaxe komplikovaný (obzvlášť hutná 5. kapitola o slobodnej vôli a predurčenosti), čo mi vo všeobecnosti sťažovalo plynulosť čítania (a sledovania toku autorových myšlienok). Čitateľ zaujímajúci sa o poznanie neskoroantickej (ťažko povedať či striktne ranokresťanskej) filozofie tu nájde témy, ktoré zdá sa figurovali vo vtedajšom filozofickom diskurze (predovšetkým otázky morálky/cností). Boethiov spis mi v konečnom dôsledku prišiel ako hutná ukážka neskoroantickej dialektiky s metafyzickými konotáciami. Útechu (filozofiou) mi síce nepriniesla, ale možno autorovi ani nešlo v prvom rade o čitateľa (občas totiž autori píšu sebe a kvôli sebe).
Myšlienka (ktorá zaujala): "Neboť vše co poznáva, nechápe se podle své podstaty, nýbrž podle možností lidí poznávajícich."
PS: Vtipnú upomienka na Boethiovu "Filozofiu utešiteľku" možno nájsť v knihe J. C Toole "Spolčení hlupců" (hlavný hrdina Ignácius Reilly na tento spis nedal dopustiť)

06.10.2016


Mozek a důvěraMozek a důvěraPatricia Churchland

Kniha Braintrust (Mozek a důvěra) od P. Churchland predstavuje pozoruhodnú snahu o uchopenie problematiky morálky (a zvlášť oblasť dôvery) optikou tzv. neurofilozofie, teda akéhosi konglomerátu filozofie mysle a neurovied. Pre autorku je morálka "prirodzený jav - limitovaný silami prirodzeného výberu, zakorenený v neurobiológii, tvarovaný miestnou ekológiou a modifikovaný kultúrnym vývojom." Nosnou myšlienkou knihy je hypotéza, že morálku/etiku, resp. dôveru možno - v kontexte mozgových procesov - chápať ako štvordimenzionálnu schému sociálneho konania, a síce ako (1) starostlivosť (predovšetkým o blízkych, počas evolúcie neskôr rozšírená aj k nie-príbuzným), ktorá podľa Churchland funguje tak ako funguje na základe pôsobenia hormónov oxytocín a vazopresín; (2) rozpoznávanie mentálnych stavov iných, teda tematika empatie v kontexte tzv. teórie mysle (ToM), ktorá pomáha(la) človeku v socializácii; (3) riešenie problémov v sociálnom kontexte, predovšetkým otázka odhaľovania a trestania nie-kooperujúcich členov spoločnosti (tzv. čiernych pasažierov) a súčasne odmeňovania (napr. skrze prestíž) kooperantov; a nakoniec (4) učenie sa sociálnym praktikám, prostredníctvom nápodoby, pokus-omyl, pozitívne/negatívne upevňovanie či skrze analógie.
Kniha vyžaduje istú mieru poznania/oboznámenosti sa s problematikou okolo filozofie mysle alebo neuro či kognitívnych vied, preto nemožno povedať, že ide o oddychové čítanie. Osobne sa mi najviac pozdávali kapitoly, ktoré pracovali s tématikou morálky/dôvery prizmou neurovied - pozoruhodné bolo autorkine vysvetlenie vzniku dôvery skrze pôsobenie hormónov oxytocín a vazopresín a taktiež hľadanie styčných bodov fungovania teórie mysle skrze existenciu tzv. zrkadlových neurónov. Škoda, že kniha je v závere (posledné dve kapitoly) už len "dejinami filozofie morálky" reflektujúcou vybrané koncepcie filozofie morálky (Kant, Mill). Obzvlášť veľké očakávania som mal od poslednej kapitoly - Náboženstvo a morálka - avšak autorka sa v nej zmohla len na príliš stručné (a všeobecné) zhodnotenie, že v morálke (a za morálkou) netreba hľadať nejaký nadprirodzený pôvod ani cieľ (škoda, že autorka práve na tematike vzťahu náboženstva a morálky neaplikovala niečo z metodológie neurovied či filozofie mysle). Záverom však možno knihu pochváliť ako prínosnú, a to ako pre úzku skupinu špecialistov, tak aj pre každého záujemcu o súčasné (neuro)vedecké či naturalistické skúmanie morálky.

30.09.2017


Slovensko a kultúraSlovensko a kultúraJán Lajčiak

Na slovenské pomery v istom zmysle priekopnícke sociologické (a kulturologické) dielo zo začiatku 20. storočia, usilujúce o objektívnu analýzu slovenského socio-kultúrneho prostredia. Lajčiakov spis je pozoruhodný nielen z hľadiska archivácie príznačných (a často nelichotivých) sociálnych pomerov zo slovenského okolia (mestského i vidieckeho) z predvojnového obdobia, ale aj pokusmi o aplikáciu moderných vedeckých poznatkov (z oblasti sociológie či psychológie) na skúmanú problematiku. A tak sa v diele stretneme s odkazmi na Darwina, Wundta či Nietzscheho. Na jednej strane pôsobí Lajčiakovo dielo neobyčajne sviežo a na svoju dobu nesmierne "modernisticky" (zvlášť pri kritike pomerov v slovenskej spoločnosti, ktorá častokrát vo svojej národnej či intelektuálnej (ne)angažovanosti iba "hlivie"; taktiež pri zdôrazňovaní dôležitosti emancipácii žien a dôležitosti feminizmu vôbec). Na druhej strane, ani on pri svojej sociálnej kritike nie je skrz-naskrz "liberálom" (v dnešnom zmysle slova)", ale svojským spôsobom vytyčuje hranice "tradičných hodnôt", neodpustí si moralizovanie a občas z jeho analýz prenikajú lúče subjektívnych preferencií či zaujatostí. Napr. pri analýze náboženstva - ktoré v vníma iba cez prizmu kresťanstva (sic!) - ostáva v zajatí svojho profesíjneho konfesionalizmu (pokrok vo vzťahu náboženstva a spoločnosti vidí v akejsi "teologizácii cirkvi") a implicitne odmieta vedecké (t. j. nie-náboženské) posudzovanie religiozity (napr. skrze kritiku Šrobárovho textu "Viera a veda"). Lajčiakova sociologická analýza Slovenska a kultúry napriek tomu ostáva výnimočným počinom, ktorá v období pred vznikom ČS republiky nemala v slovenskom prostredí obdoby.

24.11.2019


Mýty naše slovenskéMýty naše slovenské* antologie

Kniha z dielne slovenských akademikov (historikov, etnológov, archeológov etc.) prináša v mnohom podnetné (a súčasné) témy na zamyslenie, resp. na ich kritické pre-myslenie. Autorom nejde o znehodnocovanie "národnej pamäti Slovákov", ale prezentovanie reálnych historických a etnografických faktov, vedúcich nepriamo ku konfrontácii s mýtickou "národnou identitou" jedinca (obzvlášť "Slováka-národniara").
V tomto zmysle má kniha (okrem bohatstva informácií a odkazov na zdroje) svoje dôležité poslanie: poukazovať na problém vytvárania falošného a naivného vlastenectva vystavaného na stereotypizácii a mýtoch o vlastnej "národnej výlučnosti" (či iných romantických reminiscencií z 19. storočia).
PS: ...odmietanie kritického pohľadu na históriu vlastného národa a iracionálna (často agresívna) obrana národných mýtov, v istom zmysle odkazuje na pocit ohrozenia zo straty (na mýtoch sformovanej) kolektívnej identity, ktorá jej nositeľom, zdá sa, saturuje nedostatočnosť osobnej identity a integrity.

24.11.2019


Nejstarší řecká lyrikaNejstarší řecká lyrikaRadislav Hošek

44. zväzok Antickej knihovny sa (okrem iného) môže pýšiť prvým kompletným (českým) prekladom slávneho Theognida z Megary (6.-5. stor. p.n.l.); tohto megarského básnika "gréckej šľachty" študoval a obdivoval F. Nietzsche (ako mladý klasický filológ o ňom publikoval latinskú štúdiu De Theognide Megarensi); Theognidovo dielo (Verše životnej múdrosti) sa stalo jedným z inšpiračných zdrojov Nietzscheho "genealógie morálky" (predovšetkým jeho koncepcie dobrých a zlých - "dobrí=tí urodzení/vznešení", "zlí=tí plebejskí/prostí")
"Ti, co neznali dřív právo a zákonný řád,
zvyklí jen kozí kůže kol boků si odívat, ti, co
daleko od této obce žili jak bojácná zvěŕ,
ti jsou teď vznešení, Kyrne. A ti, dřív vážení, teď jsou špatní."
***
A ako ochutnávku z vynikajúceho prekladu Rudolfa Mertlíka tu možno ešte spomenúť slávny Theognidov "verš pesimizmu":
"Vůbec se nenarodit a sluneční paprsky skvělé
nespatřit, to by byl pro lidi nejlepší dar;
anebo, kdo se už zrodil, co nejrychlejʼ dorazit k branám
Hádu a spočívat v hrobě, pod vrstvou země být skryt."

20.09.2016


O lidské přirozenostiO lidské přirozenostiEdward O. Wilson

Kniha "otca sociobiológie" E. O. Wilsona nie je ani tak o rozprave ohľadne existencie slobodnej vôli (ako napovedá prvá časť podtitulu knihy), ale skôr o prezentovaní možností sociobiológie pri skúmaní (a hľadaní) základov ľudskej prirodzenosti a ľudského spolunažívania ako takého. Hoci od doby vydania originálu (1978) už ubehlo niekoľko desaťročí, kniha si dodnes zachováva renomé priekopníka "biologizácii/naturalizácie" vied o ľudskom správaní. Aj keď na istých informáciách a formuláciách už badať "patinu doby" (napr. kapitola o agresivite, alebo altruizme je v súčasnosti už skôr depozitárom v evolučnom výskume; a obzvlášť kapitola o náboženstve trpí konceptuálnou archaickosťou a plochosťou výkladu), predsa len Wilsonova kniha v súhrne poskytuje aj dnes odborné a súčasne čitateľsky prístupné vovedenie do problematiky sociobiológie a evolučnej psychológie. Inšpiratívnou a dodnes aktuálnou témou je predovšetkým posledná kapitola ("Nádej") venujúca sa snahe po zosúladení či zjednotení ("konsiliencii") biologických/prírodovedných vied s humanitnými. Budúcnosť vied o človeku je podľa Wilsona práve v prekonaní dichotómie prírodovedného prístupu a kultúrneho/sociálneho prístupu pri skúmaní homo sapiens a ľudskej spoločnosti.

03.10.2016


Paní DallowayováPaní DallowayováVirginia Woolf

Virginia týmto dielom vytvorila (v istom zmysle) ženskú variáciu na Joyceovho Ulyssesa...

11.08.2020


Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831. Diel prvý, DejinySedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831. Diel prvý, DejinyDaniel Rapant

Prvá časť Rapantovho trojzväzkového diela o sedliackom povstaní na východe Slovenska je príkladom autorovej minucióznej historicko-kritickej analýzy písomných prameňov prvej polovice 19. storočia (o tom explicitne svedčí druhý a tretí zväzok venovaný výlučne výpisu použitej bibliografie). Dielo sa preto vyznačuje akademickým rámcovaním, čo možno sčasti odradí čitateľa nezasväteného do predkladanej problematiky. Ten, kto však hľadá erudovaný zdroj k danej téme, alebo ho vo všeobecnosti zaujíma regionálna (východoslovenská) história slovákov v 19. storočí, by nemal obísť toto dielo. Sedliacke povstanie roku 1831, niekedy nazývané aj "cholerovým" - keďže spúšťačom vzbury sedliakov boli proticholerové opatrenia vo východoslovenských obciach, ktoré si sedliaci mylne interpretovali ako travičské zo strany šľachty - podľa Rapanta nemalo ako svoju hlavnú príčinu epidémiu cholery (ktorá vypukla v danom roku), ale príčiny videl v širšom a hlbšom sociálnom kontexte, predovšetkým v neúnosných a neriešených sociálno-mocenských pomeroch vládnucich medzi sedliakmi a šľachtou v celom (a špecificky v hornom) Uhorsku. Povstanie (trvajúce niekoľko augustových dní) si vyžiadalo 24 obetí zo strany zemských pánov a duchovenstva; v pomere k celkovým škodám a rozsudkom (štatariálnych) súdov, ktoré odsúdili a popravili 119 sedliakov, sa už v tej dobe ozývali kritiky ako neprimerane kruté a naviac uchovávajúce v sedliakoch pocit nespravodlivosti a nenávisti k vrchnosti.
--- Opis priebehu povstania, obzvlášť zbesilé výčiny sedliakov voči svojim zemepánom mali v určitých okamihoch priam hororový nádych. Osobitým príkladom je Rapantov opis (s. 116) beštiálneho správania sedliakov v obci Merník (Zemplín) voči osadenstvu domu tamojšieho zemského pána Jozefa Szulyovszkého: "Ešte väčšiu krutosť prejavuje Pavol Metľár, 22-ročný z Jastrabia, ktorý vychovávateľku Szulyovszkých, zrazenú na zem úderom Juraja Baloga (Čaklov), bije po bokoch hlavicovou palicou a proti 16-ročnej dcére Szulyovszkého priam zúri. Nielen že ju nemilosrdne mláti palicou, ale keď dievča, ktoré sa márne vrhá pred nám na kolená, zrazil k zemi, vidiac, že ešte žije, vráža jej končitý koniec palice do pohlavia takou silou, že palica vychodí jej bokom. Pomáha mi pritom (19-ročný) Ján Capko (Trada), ktorý nadvihuje dievčaťu nohu a sám jej strká do tela svoju pipku. Potom vyťahuje svoj nôž a odrezuje jej jednu prsko. Nato vidiac, že ešte vždy prejavuje známky života, vyťahuje z nej palicu a mláti ju dokiaľ, kým nevypúšťa dušu." ---
PS: K priebehu povstania v obci Merník možno záujemcom taktiež odporučiť dramatizovanú poviedku "Hlovík medzi vzbúreným ľudom" od Jonáša Záborského (1870).

24.07.2017


Rasa: Rasová klasifikácia ľudíRasa: Rasová klasifikácia ľudíMilan Hrabovský

Hrabovského monografia "Rasa" prináša na slovenské pomery (dosiaľ) ojedinelý počin zmapovať tematiku dejinného koncipovania pojmu rasy (českú čitateľskú a odbornú obec v tejto tematike neprekonateľne zastupuje Ivo T. Budil). Kniha má podtitul "rasová klasifikácia ľudí", čo môže byť pre niektoré "typy" čitateľov zavádzajúce (resp. zvádzajúce), hľadať v knihe (odborné) potvrdenie svojich rasových či rasistických presvedčení. Kniha v tomto zmysle nie je o rasách (t. j. biologických typológiách či klasifikáciách). Totiž, nič také ako rasa v jej biologickom ponímaní neexistuje. Farebná (resp. pigmentovo-kožná) odlišnosť ľudí nie je potvrdením existencie rasy ako istej nemennej biologickej jednotky, ktorá by mala bezprostredne odkazovať na vnútorné vlastnosti jej nositeľov ("biela rasa" - civilizačná, inteligentná, pracujúca; "čierna rasa" - divošská, afektívna, lenivá a pod.). Autor zdôrazňuje, že nie biologická odlišnosť (sfarbenie kožného pigmentu), ale socio-kultúrne významy pripisované danej farbe pleti motivujú k rasovým/rasistickým skutkom. Teda, rasa je bio-kultúrny (klasifikačný) koncept k zatriedeniu biologickej rozmanitosti; táto biologická odlišnosť však nepotvrdzuje presvedčenie o existencii rasy ako biologickej danosti (akéhosi "rasového génu"). A práve sledovaniu formovania tohto klasifikačného nástroja sa venuje kniha. Autor skrze bohatú bibliografiu poukazuje na problematickosť definície rasy (rôznorodosť, či dokonca neexistencia všeobecne akceptovateľnej definície - "Nad priepasťou - ťažkosti s pojmom rasa"), pokúša sa pátrať po jej podstate skrze etymológiu ("Pátranie po slove"), a sleduje vývoj konceptualizácie pojmu rasy od antiky až po súčasnosť. V tomto historickom exkurze bolo pre mňa osobne nemilým prekvapením dozvedieť sa o rasových (až rasistických) myšlienkach filozofa I. Kanta, hoci v kontexte doby je treba dodať, že pojem rasy (rasovej klasifikácie) získal svoj hanlivý nádych predovšetkým skrze dedičstvo nacistického Nemecka. Hoci autor ako v úvode, tak aj v závere neponúka svoju definíciu pojmu (už s ohľadom na jej akademickú problematickosť), predsa len sa kloní k istému implicitnému vymedzeniu a síce rasy ako bio-kultúrnej klasifikácii (biologický znak: sfarbenie kožného pigmentu a socio-kultúrny znak: farba pleti), ktorá však týmto nedefinuje ani biologickú realitu/esenciu rás (počet rás) ani k nim nijako nevzťahuje akési nemenné, skupinovo-vnútorné (mentálne, charakterové) danosti.
Záverom len podotknem, že kniha odborným a súčasne laicky prístupným spôsobom poskytuje (nielen) pre slovenského čitateľa súhrn toho čo sa v súčasnosti v akademickom (!) skúmaní rasy deje. PS: Na okraj, jediným mínusom knihy - avšak len v zmysle mojej osobnej preferencie - je, že autor nevenoval viac priestoru kognitívnemu prístupu k rase (napr. skrze L. Hirschfelda, ktorého iba okrajovo spomína).

25.11.2018