hyperion hyperion komentáře u knih

☰ menu

História a mýtus: Avarský útok na Konštantínopol roku 626 v legendách História a mýtus: Avarský útok na Konštantínopol roku 626 v legendách Martin Hurbanič

Skvelý úvod do témy, ktorú neskôr autor detailne spracoval vo svojom "opus magnum" - Konstantinopol 626. V tomto spise ide zatiaľ o náčrt problematiky, s vybratými kľúčovými aspektmi odkazujúce na avarské obliehanie Konštantinopolu. Autor postavil svoju štúdiu na odkrývaní mýtického či skôr mýtizujúceho pozadia tzv. "zázračnej ochrany/obrany" Konštantinopolu, a skrze dôkladnú pramennú analýzu nám ponúka pohľad na historický kontext a špecifiká späté s vnímaním danej doby (predovšetkým kultový a magický aspekt obrazu Bohorodičky pri obrane Konštantinopolu).

19.12.2021 5 z 5


Za princípom slasti Za princípom slasti Sigmund Freud

Freudov pozdný spis, ktorý je neprávom opomínaný, a v ktorom do značnej miery rediguje svoju koncepciu sexuálneho pudu (pocit slasti) ako kľúčového činiteľa ľudskej (pato)psychológie. Freud nachádza "za princípom slasti" staršiu/archaickejšiu vrstvu a síce "pud k smrti". Ten je podľa autora "prvotným hýbateľom" a pocit slasti sa objavuje až následne vo (psycho)fylogenéze. V skratke a zjednodušene povedané: všetko živé nevedomo netúži(lo) primárne paradoxne po živote, naopak tiahne k prvotnému a to anorganickému stavu - k obnoveniu skoršieho stavu - k nebytiu. Freud vo svojej slávnej pasáži doslova vraví: "Ak smieme prijať bez výnimky platiacu skutočnosť, že všetko živé z vnútorných dôvodov umiera, vracia sa do anorganického stavu, potom môžeme iba povedať: Cieľom celého života je smrť, a smerom späť do minulosti: Neživé tu bolo skôr ako živé". Thanatos (pud smrti) a Eros (sexuálny pud) tak tvoria dva nezávislé a súčasne komplementárne pudové princípy ľudského bytia. Príslušný text nie je vôbec jednoduchý a vyžaduje si značnú pozornosť i znalosť Freudovej teórie; samotný Freud sa vo svojom texte pohybuje skôr v hypotetickej rovine, v náznakoch, prechádza od svojských psychologických konštrukcií k ešte svojskejším fyziologickým "paralelám", v snahe poukázať na materiálny základ "pudu k smrti". Čítané v českom preklade od Kopala, Pechara; slovenský preklad mi prišiel omnoho ťažšie "stráviteľný".

15.11.2021 4 z 5


Nietzscheho výrok "Bůh je mrtev" Nietzscheho výrok "Bůh je mrtev" Martin Heidegger

Rozsahovo krátka, ale obsahovo nesmierne hutná štúdia (predovšetkým) o bytí a hodnote nihilizmu v kontexte metafyziky bytia, videné špecifickou Heideggerovskou ontologickou optikou. Nietzsche slúži v tejto práci Heideggerovi skôr na (re)prezentovanie svojich "das Sein myšlienok" - a tak práca sčasti môže poslúžiť aj ako istý (hoci vôbec nie ľahký) úvod do Heideggerovskej filozofie. Je otázne, do akej miery by Nietzsche akceptoval Heideggerove analýzy či koncepty; občas som mal dojem, že Heidegger chcel vidieť u Nietzscheho viac seba, ako jeho samotného.

11.11.2021 4 z 5


Milovanie v husej koži Milovanie v husej koži Miroslav Válek

V období rozkvetu existencializmu, ťaživá existencialistická výpoveď Válka; Válka putujúceho, utekajúceho i plaziaceho sa samotou, Válka bolestivo hľadiaceho pred seba, do seba i mimo seba; Válka láskou kričiaceho z priepasti bytia.
Domnievam sa, že je to Válkova najosobitejšia básnicka výpoveď, priam spoveď, idúca svojou kvalitou vysoko nad rámec slovenskej literatúry. "Každý nech je pripravený na cestu./Každý nech volá do svojho mäsa/mená vecí, ktoré chce vziať so sebou./Každý nech vzlyká,/každý nech sa bojí,/každý nech si líha do svojho mäsa/a nech v ňom zotrvá/čo najdlhšie, a každý sám."

04.09.2021 5 z 5


Paní Dallowayová Paní Dallowayová Virginia Woolf

Virginia týmto dielom vytvorila (v istom zmysle) ženskú variáciu na Joyceovho Ulyssesa...

11.08.2020 5 z 5


Mýty naše slovenské Mýty naše slovenské * antologie

Kniha z dielne slovenských akademikov (historikov, etnológov, archeológov etc.) prináša v mnohom podnetné (a súčasné) témy na zamyslenie, resp. na ich kritické pre-myslenie. Autorom nejde o znehodnocovanie "národnej pamäti Slovákov", ale prezentovanie reálnych historických a etnografických faktov, vedúcich nepriamo ku konfrontácii s mýtickou "národnou identitou" jedinca (obzvlášť "Slováka-národniara").
V tomto zmysle má kniha (okrem bohatstva informácií a odkazov na zdroje) svoje dôležité poslanie: poukazovať na problém vytvárania falošného a naivného vlastenectva vystavaného na stereotypizácii a mýtoch o vlastnej "národnej výlučnosti" (či iných romantických reminiscencií z 19. storočia).
PS: ...odmietanie kritického pohľadu na históriu vlastného národa a iracionálna (často agresívna) obrana národných mýtov, v istom zmysle odkazuje na pocit ohrozenia zo straty (na mýtoch sformovanej) kolektívnej identity, ktorá jej nositeľom, zdá sa, saturuje nedostatočnosť osobnej identity a integrity.

24.11.2019 4 z 5


Slovensko a kultúra Slovensko a kultúra Ján Lajčiak

Na slovenské pomery v istom zmysle priekopnícke sociologické (a kulturologické) dielo zo začiatku 20. storočia, usilujúce o objektívnu analýzu slovenského socio-kultúrneho prostredia. Lajčiakov spis je pozoruhodný nielen z hľadiska archivácie príznačných (a často nelichotivých) sociálnych pomerov zo slovenského okolia (mestského i vidieckeho) z predvojnového obdobia, ale aj pokusmi o aplikáciu moderných vedeckých poznatkov (z oblasti sociológie či psychológie) na skúmanú problematiku. A tak sa v diele stretneme s odkazmi na Darwina, Wundta či Nietzscheho. Na jednej strane pôsobí Lajčiakovo dielo neobyčajne sviežo a na svoju dobu nesmierne "modernisticky" (zvlášť pri kritike pomerov v slovenskej spoločnosti, ktorá častokrát vo svojej národnej či intelektuálnej (ne)angažovanosti iba "hlivie"; taktiež pri zdôrazňovaní dôležitosti emancipácii žien a dôležitosti feminizmu vôbec). Na druhej strane, ani on pri svojej sociálnej kritike nie je skrz-naskrz "liberálom" (v dnešnom zmysle slova)", ale svojským spôsobom vytyčuje hranice "tradičných hodnôt", neodpustí si moralizovanie a občas z jeho analýz prenikajú lúče subjektívnych preferencií či zaujatostí. Napr. pri analýze náboženstva - ktoré v vníma iba cez prizmu kresťanstva (sic!) - ostáva v zajatí svojho profesíjneho konfesionalizmu (pokrok vo vzťahu náboženstva a spoločnosti vidí v akejsi "teologizácii cirkvi") a implicitne odmieta vedecké (t. j. nie-náboženské) posudzovanie religiozity (napr. skrze kritiku Šrobárovho textu "Viera a veda"). Lajčiakova sociologická analýza Slovenska a kultúry napriek tomu ostáva výnimočným počinom, ktorá v období pred vznikom ČS republiky nemala v slovenskom prostredí obdoby.

24.11.2019 4 z 5


Rasa: Rasová klasifikácia ľudí Rasa: Rasová klasifikácia ľudí Milan Hrabovský

Hrabovského monografia "Rasa" prináša na slovenské pomery (dosiaľ) ojedinelý počin zmapovať tematiku dejinného koncipovania pojmu rasy (českú čitateľskú a odbornú obec v tejto tematike neprekonateľne zastupuje Ivo T. Budil). Kniha má podtitul "rasová klasifikácia ľudí", čo môže byť pre niektoré "typy" čitateľov zavádzajúce (resp. zvádzajúce), hľadať v knihe (odborné) potvrdenie svojich rasových či rasistických presvedčení. Kniha v tomto zmysle nie je o rasách (t. j. biologických typológiách či klasifikáciách). Totiž, nič také ako rasa v jej biologickom ponímaní neexistuje. Farebná (resp. pigmentovo-kožná) odlišnosť ľudí nie je potvrdením existencie rasy ako istej nemennej biologickej jednotky, ktorá by mala bezprostredne odkazovať na vnútorné vlastnosti jej nositeľov ("biela rasa" - civilizačná, inteligentná, pracujúca; "čierna rasa" - divošská, afektívna, lenivá a pod.). Autor zdôrazňuje, že nie biologická odlišnosť (sfarbenie kožného pigmentu), ale socio-kultúrne významy pripisované danej farbe pleti motivujú k rasovým/rasistickým skutkom. Teda, rasa je bio-kultúrny (klasifikačný) koncept k zatriedeniu biologickej rozmanitosti; táto biologická odlišnosť však nepotvrdzuje presvedčenie o existencii rasy ako biologickej danosti (akéhosi "rasového génu"). A práve sledovaniu formovania tohto klasifikačného nástroja sa venuje kniha. Autor skrze bohatú bibliografiu poukazuje na problematickosť definície rasy (rôznorodosť, či dokonca neexistencia všeobecne akceptovateľnej definície - "Nad priepasťou - ťažkosti s pojmom rasa"), pokúša sa pátrať po jej podstate skrze etymológiu ("Pátranie po slove"), a sleduje vývoj konceptualizácie pojmu rasy od antiky až po súčasnosť. V tomto historickom exkurze bolo pre mňa osobne nemilým prekvapením dozvedieť sa o rasových (až rasistických) myšlienkach filozofa I. Kanta, hoci v kontexte doby je treba dodať, že pojem rasy (rasovej klasifikácie) získal svoj hanlivý nádych predovšetkým skrze dedičstvo nacistického Nemecka. Hoci autor ako v úvode, tak aj v závere neponúka svoju definíciu pojmu (už s ohľadom na jej akademickú problematickosť), predsa len sa kloní k istému implicitnému vymedzeniu a síce rasy ako bio-kultúrnej klasifikácii (biologický znak: sfarbenie kožného pigmentu a socio-kultúrny znak: farba pleti), ktorá však týmto nedefinuje ani biologickú realitu/esenciu rás (počet rás) ani k nim nijako nevzťahuje akési nemenné, skupinovo-vnútorné (mentálne, charakterové) danosti.
Záverom len podotknem, že kniha odborným a súčasne laicky prístupným spôsobom poskytuje (nielen) pre slovenského čitateľa súhrn toho čo sa v súčasnosti v akademickom (!) skúmaní rasy deje. PS: Na okraj, jediným mínusom knihy - avšak len v zmysle mojej osobnej preferencie - je, že autor nevenoval viac priestoru kognitívnemu prístupu k rase (napr. skrze L. Hirschfelda, ktorého iba okrajovo spomína).

25.11.2018 4 z 5


Mozek a důvěra Mozek a důvěra Patricia Churchland

Kniha Braintrust (Mozek a důvěra) od P. Churchland predstavuje pozoruhodnú snahu o uchopenie problematiky morálky (a zvlášť oblasť dôvery) optikou tzv. neurofilozofie, teda akéhosi konglomerátu filozofie mysle a neurovied. Pre autorku je morálka "prirodzený jav - limitovaný silami prirodzeného výberu, zakorenený v neurobiológii, tvarovaný miestnou ekológiou a modifikovaný kultúrnym vývojom." Nosnou myšlienkou knihy je hypotéza, že morálku/etiku, resp. dôveru možno - v kontexte mozgových procesov - chápať ako štvordimenzionálnu schému sociálneho konania, a síce ako (1) starostlivosť (predovšetkým o blízkych, počas evolúcie neskôr rozšírená aj k nie-príbuzným), ktorá podľa Churchland funguje tak ako funguje na základe pôsobenia hormónov oxytocín a vazopresín; (2) rozpoznávanie mentálnych stavov iných, teda tematika empatie v kontexte tzv. teórie mysle (ToM), ktorá pomáha(la) človeku v socializácii; (3) riešenie problémov v sociálnom kontexte, predovšetkým otázka odhaľovania a trestania nie-kooperujúcich členov spoločnosti (tzv. čiernych pasažierov) a súčasne odmeňovania (napr. skrze prestíž) kooperantov; a nakoniec (4) učenie sa sociálnym praktikám, prostredníctvom nápodoby, pokus-omyl, pozitívne/negatívne upevňovanie či skrze analógie.
Kniha vyžaduje istú mieru poznania/oboznámenosti sa s problematikou okolo filozofie mysle alebo neuro či kognitívnych vied, preto nemožno povedať, že ide o oddychové čítanie. Osobne sa mi najviac pozdávali kapitoly, ktoré pracovali s tématikou morálky/dôvery prizmou neurovied - pozoruhodné bolo autorkine vysvetlenie vzniku dôvery skrze pôsobenie hormónov oxytocín a vazopresín a taktiež hľadanie styčných bodov fungovania teórie mysle skrze existenciu tzv. zrkadlových neurónov. Škoda, že kniha je v závere (posledné dve kapitoly) už len "dejinami filozofie morálky" reflektujúcou vybrané koncepcie filozofie morálky (Kant, Mill). Obzvlášť veľké očakávania som mal od poslednej kapitoly - Náboženstvo a morálka - avšak autorka sa v nej zmohla len na príliš stručné (a všeobecné) zhodnotenie, že v morálke (a za morálkou) netreba hľadať nejaký nadprirodzený pôvod ani cieľ (škoda, že autorka práve na tematike vzťahu náboženstva a morálky neaplikovala niečo z metodológie neurovied či filozofie mysle). Záverom však možno knihu pochváliť ako prínosnú, a to ako pre úzku skupinu špecialistov, tak aj pre každého záujemcu o súčasné (neuro)vedecké či naturalistické skúmanie morálky.

30.09.2017 4 z 5


Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831. Diel prvý, Dejiny Sedliacke povstanie na východnom Slovensku roku 1831. Diel prvý, Dejiny Daniel Rapant

Prvá časť Rapantovho trojzväzkového diela o sedliackom povstaní na východe Slovenska je príkladom autorovej minucióznej historicko-kritickej analýzy písomných prameňov prvej polovice 19. storočia (o tom explicitne svedčí druhý a tretí zväzok venovaný výlučne výpisu použitej bibliografie). Dielo sa preto vyznačuje akademickým rámcovaním, čo možno sčasti odradí čitateľa nezasväteného do predkladanej problematiky. Ten, kto však hľadá erudovaný zdroj k danej téme, alebo ho vo všeobecnosti zaujíma regionálna (východoslovenská) história slovákov v 19. storočí, by nemal obísť toto dielo. Sedliacke povstanie roku 1831, niekedy nazývané aj "cholerovým" - keďže spúšťačom vzbury sedliakov boli proticholerové opatrenia vo východoslovenských obciach, ktoré si sedliaci mylne interpretovali ako travičské zo strany šľachty - podľa Rapanta nemalo ako svoju hlavnú príčinu epidémiu cholery (ktorá vypukla v danom roku), ale príčiny videl v širšom a hlbšom sociálnom kontexte, predovšetkým v neúnosných a neriešených sociálno-mocenských pomeroch vládnucich medzi sedliakmi a šľachtou v celom (a špecificky v hornom) Uhorsku. Povstanie (trvajúce niekoľko augustových dní) si vyžiadalo 24 obetí zo strany zemských pánov a duchovenstva; v pomere k celkovým škodám a rozsudkom (štatariálnych) súdov, ktoré odsúdili a popravili 119 sedliakov, sa už v tej dobe ozývali kritiky ako neprimerane kruté a naviac uchovávajúce v sedliakoch pocit nespravodlivosti a nenávisti k vrchnosti.
--- Opis priebehu povstania, obzvlášť zbesilé výčiny sedliakov voči svojim zemepánom, mali v určitých okamihoch priam hororový nádych. Osobitým príkladom je Rapantov opis (s. 116) beštiálneho správania sedliakov v obci Merník (Zemplín) voči osadenstvu domu tamojšieho zemského pána Jozefa Szulyovszkého.
PS: K priebehu povstania v obci Merník možno záujemcom taktiež odporučiť dramatizovanú poviedku "Hlovík medzi vzbúreným ľudom" od Jonáša Záborského (1870).

24.07.2017 4 z 5


Filosofie utěšitelka Filosofie utěšitelka Anicius Manlius Severinus Boëthius

Čítané v preklade Josefa Hrůšu z roku 1941 (1995); text bol v jeho preklade niekedy menej jasný a čo do syntaxe komplikovaný (obzvlášť hutná 5. kapitola o slobodnej vôli a predurčenosti), čo mi vo všeobecnosti sťažovalo plynulosť čítania (a sledovania toku autorových myšlienok). Čitateľ zaujímajúci sa o poznanie neskoroantickej (ťažko povedať či striktne ranokresťanskej) filozofie tu nájde témy, ktoré zdá sa figurovali vo vtedajšom filozofickom diskurze (predovšetkým otázky morálky/cností). Boethiov spis mi v konečnom dôsledku prišiel ako hutná ukážka neskoroantickej dialektiky s metafyzickými konotáciami. Útechu (filozofiou) mi síce nepriniesla, ale možno autorovi ani nešlo v prvom rade o čitateľa (občas totiž autori píšu sebe a kvôli sebe).
Myšlienka (ktorá zaujala): "Neboť vše co poznáva, nechápe se podle své podstaty, nýbrž podle možností lidí poznávajícich."
PS: Vtipnú upomienka na Boethiovu "Filozofiu utešiteľku" možno nájsť v knihe J. C Toole "Spolčení hlupců" (hlavný hrdina Ignácius Reilly na tento spis nedal dopustiť)

06.10.2016


O lidské přirozenosti O lidské přirozenosti Edward O. Wilson

Kniha "otca sociobiológie" E. O. Wilsona nie je ani tak o rozprave ohľadne existencie slobodnej vôli (ako napovedá prvá časť podtitulu knihy), ale skôr o prezentovaní možností sociobiológie pri skúmaní (a hľadaní) základov ľudskej prirodzenosti a ľudského spolunažívania ako takého. Hoci od doby vydania originálu (1978) už ubehlo niekoľko desaťročí, kniha si dodnes zachováva renomé priekopníka "biologizácii/naturalizácie" vied o ľudskom správaní. Aj keď na istých informáciách a formuláciách už badať "patinu doby" (napr. kapitola o agresivite, alebo altruizme je v súčasnosti už skôr depozitárom v evolučnom výskume; a obzvlášť kapitola o náboženstve trpí konceptuálnou archaickosťou a plochosťou výkladu), predsa len Wilsonova kniha v súhrne poskytuje aj dnes odborné a súčasne čitateľsky prístupné vovedenie do problematiky sociobiológie a evolučnej psychológie. Inšpiratívnou a dodnes aktuálnou témou je predovšetkým posledná kapitola ("Nádej") venujúca sa snahe po zosúladení či zjednotení ("konsiliencii") biologických/prírodovedných vied s humanitnými. Budúcnosť vied o človeku je podľa Wilsona práve v prekonaní dichotómie prírodovedného prístupu a kultúrneho/sociálneho prístupu pri skúmaní homo sapiens a ľudskej spoločnosti.

03.10.2016 4 z 5


Nejstarší řecká lyrika Nejstarší řecká lyrika Radislav Hošek

44. zväzok Antickej knihovny sa (okrem iného) môže pýšiť prvým kompletným (českým) prekladom slávneho Theognida z Megary (6.-5. stor. p.n.l.); tohto megarského básnika "gréckej šľachty" študoval a obdivoval F. Nietzsche (ako mladý klasický filológ o ňom publikoval latinskú štúdiu De Theognide Megarensi); Theognidovo dielo (Verše životnej múdrosti) sa stalo jedným z inšpiračných zdrojov Nietzscheho "genealógie morálky" (predovšetkým jeho koncepcie dobrých a zlých - "dobrí=tí urodzení/vznešení", "zlí=tí plebejskí/prostí")
"Ti, co neznali dřív právo a zákonný řád,
zvyklí jen kozí kůže kol boků si odívat, ti, co
daleko od této obce žili jak bojácná zvěŕ,
ti jsou teď vznešení, Kyrne. A ti, dřív vážení, teď jsou špatní."
***
A ako ochutnávku z vynikajúceho prekladu Rudolfa Mertlíka tu možno ešte spomenúť slávny Theognidov "verš pesimizmu":
"Vůbec se nenarodit a sluneční paprsky skvělé
nespatřit, to by byl pro lidi nejlepší dar;
anebo, kdo se už zrodil, co nejrychlejʼ dorazit k branám
Hádu a spočívat v hrobě, pod vrstvou země být skryt."

20.09.2016 5 z 5