Benedikt komentáře u knih

Príbeh Odyssea (Hnevlivý), kráľa na ostrove Ithaka, ktorý sa po 10 rokoch Trójskej vojny snaží dostať domov, je svojou formou ako aj samotným príbehom kúzelný. Od Illiady sa odlišuje na pohľad nepatrne, tiež je písaný formou veršov a samotný text je v „duchu doby“. Je však oproti Illiade jednoduchší, osobnejší, osobitejší. Dej sa týka kráľa Odyssea a príbeh opisuje jeho 10 ročnú spletitú cestu. Text obsahuje niekoľko, akoby súbežných príbehov, ktoré dotvárajú samotný dej, pričom samotná báseň prebieha len v 41 dňoch. Odysseus si svoju cestu zaslúžil ako trest aj tým, že oslepil ľudožravého kyklopa Polyféma, syna boha mora Poseidóna, či spoluúčasti na svätokrádeži na kravách zo stáda boha Hélia. Samotný výpočet 10 ročnej cesty udivuje: Pustošenie zeme Kikónov – kde sa Odysseov nájazd na pobrežie skončil skazou (akoby vystrihnuté z príbehov nájazdov Morských národov); Ostrov Lotofágov, ktorý svojim lotosovým nápojom privodzovali námorníkom nechuť k návratu domov; Ostrov Kyklopov, ktorých popisuje ako kľudných pastierov oviec a kôz, ktorí považovali ľudí za spríjemnenie jedálnička; Pobyt u kráľa plávajúceho ostrova Aiolosa; Pobyt v zemi Laistygonov, taktiež ľudožravých gigantov, ktorí pobili a poničili 11/12 mužstva; Sedemročný pobyt na ostrove čarodejnice Kirké, ktorá premenila časť mužstva na prasce, ktoré vďaka Hermovi, Odysseus oslobodil; Cesta do krajiny Kimmeriov na hraniciach sveta a kráľovstva mŕtvych (katabasis), ku ktorej bolo potrebné preplávať pomedzi Skyllu a Charybdu čo Odyssea stálo ďalších 6 druhov; pobyt na ostrove Thrinakia, kde sa pásli stáda Hélia, ktoré drancovali Odysseovi muži; Pobyt na ostrove Oigyia u nymfy Kalypsó, ktorá sa zaľúbila do Odyssea prepustila ho až na príkaz rady bohov Olympských; Príchod na Schériu, ostrov Fajákov a pobytu u kráľa Alkinóa. Až po všetkých týchto strastiach sa mohol Odysseus vrátiť na ostrov Ithaka, kde ho však čakalo okolo 100 nápadníkov jeho ženy Penelopé, ktoré musel premôcť.
Odysseus tu predstavuje ideál sily, mužnosti, nezdolnosti, a najmä duchaprítomnosti, rozumnosti a ľsti. Popisovaný je však prekvapivo „reálne“ aj ako lump, ktorý útočí na bezbranných Kikónov; neverník, keď ľahne na lôžko s čarodejnicou Kirké či Kalypsó, vraha množstva nápadníkov a neverného služobníctva či perfektného klamára po jeho príchode na Ithaku.
Možno je Odyssea dobre spracovaný príbeh, ktorý sa skladá z viacerých príbehov (námorné smerom k Skylle a Charybde tj. Sicílie a Messiny (možno ďalšie); náboženské, mravné a ďalšie) ale je to zároveň jeden príbeh ktorý učí, že človek, hoci aj hrdina je častokrát slaboch, či zloduch, častokrát silák a odvážlivec. Že človek je odkázaný na vôľu a pomoc bohov, hoci sám sa svojimi skutkami môže bohom zapáčiť či získať ich priazeň. Že domov je domov, a hoci Vám núkajú nesmrteľnosť, tú radšej vymeníte za svoju domovinu, ženu, syna a rodičov. Že sa nemožno vzdávať ani keď by ste prežívali mučivé útrapy hoci aj 10 rokov a hoci by ste mali ísť aj na kraj sveta k bránam samotného podsvetia. Odysseus opustil Ithaku na 20 rokov a napriek tomu jeho osobný kompas stále smerovať k pôvodnému bodu; domov. Je to príbeh nezdolnej nádeje a odhodlania, ktorý je oproti rabujúcej a pomstychtivej a krutej Illiade, sympatickejší.

1 30.11.2019

Kto ešte nepočul o bájnej Trójskej vojne, o spupnom, mykénskom kráľovi Agamemnónovi, jeho bratovi spartskom, kráľovi Meneláovi, ktorého manželka, prekrásna Helena podľahla trójskemu princovi Paridovi, synovi Trójskeho kráľa Priamosa, ktorého starší syn Hektor padol v boji o Tróju proti najväčšiemu hrdinovi zo všetkých, slávnemu Achilleovi synovi Pélea.
Nuž, ale čo napísať o diele, o ktorom už písali mnohí a lepší? Aký by mal byť originálny príspevok k tomuto dielu? Asi najlepšie vlastný...
Homérova Illiada, teda Trójska vojna, je pomerne „ťažké“ dielo. Nejedná sa o dielo zábavné, ľahké či jednoduché. Skôr by mi pasovalo, že „hodnota tohto diela je bohatá“. Jej význam netkvie, len v jej umeleckej hodnote, historickosti, ale aj v určitej zvláštnej zmesi estetiky. Estetiky náboženskej, nakoľko Trójska vojna, nie je len vojnou ľudí, ale aj bohov, ktorí v nej sami bojujú, sú zraňovaní a sami v nej strádajú. Iliada nám ukazuje vnútorný náboženský svet gréckych bohov, ich hierarchiu, zvyky, ich silu ale aj slabosti. Tiež nám ukazuje „estetický“ svet vojny. Drsný a krutý svet, kde sa bojujúci hrdinovia uchyľujú k často, barbarským činom. V knihe je zaznamenaných cez 800 mien bojovníkov, a smrť našla mnohých z nich pri úteku z boja, prosbám pri nohách herojov o milosť, ale aj pri priamom boji, častokrát nerovnom, keď herojovia zabíjajú bojovníkov prebodávaním úst, hláv, krkov, hrudí a podobne. Homér vojnu ukazuje v jej drsnosti a krutosti, no zároveň ako najvyššej ozdobe mužov.
Ťažko povedať, či sa k Tróji VII. o veľkosti cca 250 km2 s predpokladaným počtom obyvateľov do 10.000, prepravilo 1186 vojnových lodí, z 29 krajov Grécka s cca 60.000 – 100.000 mužov, ťažko povedať, či Trójania so svojimi 50.000 mužmi a spojencami bojovali, tak ako to opisuje Homér. Možno však povedať, že hĺbka samotného príbehu je nesmierna. Neukazuje nám totiž len svet bohov, ale aj svet ľudí, s rôznymi, pre vojnu, ťažkými osudmi. Kto by sa nestotožnil so silným a chrabrým Achilleom, keď mu kráľ Agamemnón pre svoju spupnosť odňal Brísevnu? Kto by nebol na strane udatného Hektora, ktorý bojoval za záchranu svojej domoviny, manželky, dieťaťa? Je možné nechápať hnev a žiaľ Achilla nad telom svojho priateľa Patrokla, či smútok, ktorý cítila Andromaché manželka Hektora, ktorá sa s ním lúčila, varujúc ho pred jeho smrťou a jej ťažkým osudom? Možno aj v tom je sila Iliady, keď nám sprostredkuje pocity oboch strán. Trójanov, Homér opisuje ako silných, vznešených a bojaschopných. Nepovažuje ich za dobytok či barbarov. Ani Achájov nevykresľuje výrazne lepších, či horších. Všetkých ich vykresľuje ako ľudí, s celou povahou ľudskou. S dobrými a zlými vlastnosťami, skutkami, charakterom a osudom.
Úžas však pokračuje, ak si po prečítaní veľdiela uvedomíme, že hoci Trójska vojna trvala 10 rokov a samotný rozsah diela 24 spevov (471 strán, teda 15.696 veršov) vlastne predstavuje len 4 dni vojnové dni v posledných 51 dní samotnej vojny! Pritom samotná Iliada, prvým spevom začína už na pobreží Tróje a končí vydaním mŕtvoly Hektora otcovi Priamovi, teda pred jej samotným dobytím. Samotné popisovanie bojov môže byť pomerne nezáživné, rovnako tak ako aj súpis lodí uvedený v II. speve (asi najstaršia časť Illiady), či popisy konaní bohov, avšak silou Homérovho rozprávačského daru možno považovať tieto časti, vzhľadom na ich rozsah, za pútavé.
Homérovi sa podarilo vytvoriť naozaj hutný, nosný a podnetný, no stále otvorený príbeh. Nemám tým na mysli, že na Iliadu nadväzuje Odyssea či nepreberné množstvo ďalších diel (z umeleckých Thébsky cyklus, Trójsky cyklus, Aeneas) či množstvo ďalších autorov ako Herodotos, Thukydides, Platón, Aristoteles ( z hľadiska vecného) ale najmä tú základnú, ktorú si možno položiť aj dnes. Bola Trójska vojna? A ak áno, čo jej predchádzalo, čo sa stalo s jej aktérmi, čo so samotným mestom? Bol jej autorom Homér, alebo niekto iný?
V týchto otázka by sa dalo pokračovať ešte dlho, pričom ku koncu by sme sami zistili, že práve týmto dopytovaním sme sa aj my sami stali súčasťou príbehu o Illiade.

30.11.2019

Knihu je potrebné vziať s určitou nadsázkou. Jedná sa totiž o knihu „pomocnú pre školy všeobecne vzdelávacie a pedagogické“. Na druhej strane je veľmi dobré, že autor nekopíruje všetky grécke báje a mýty, ale ponúka ich v spracovanej verzií, pričom pri každej uvádza zdroje.
Asi najdôležitejšie pri gréckych bájach a mýtoch je uviesť, že netvoria homogénnu vrstvu. Sám autor ich rozdelil medzi báje o bohoch, herojoch teda hrdinov, starogrécke eposy o Argonautoch, Trójsky cyklus, Odysseia a ďalšie ako napr. Thébsky cyklus.
Ponorenie sa do sveta starých Grékov má v sebe niečo magické. Jednak je to spomienka na detstvo a také tie lusknutia prstov a hláškou „toto si pamätám“, ale aj určite prehlbovanie chápania týchto bájí a ich súvislostí. Je napr. zaujímavé, že Gréci, rovnako ako Egypťania pokladali za počiatok všetkého večný, nekonečný a temný Chaos. Obdobne pri mýte o zrodení hromovládneho Dia vystupuje moment, keď Krónos prehltol novonarodené dieťa, tak obdobný mýtus mali aj Chetiti. Podobností s ďalšími náboženstvami je neskutočne veľa, napríklad úloha včiel pri kŕmení malého Dia v gréckych bájach a Chetitskom mýte o príchode jari. Taktiež je nápadná podoba bojov vyšších bytostí v dávnych dobách. Po tom čo Krónos vyvrhol svoje pohltené deti, tieto začali ihneď bojovať s Krónom ako aj Titánmi o vládu nad svetom. Tiež Sumeri či Biblia spomínajú obdobné udalosti. Podobne aj Titani, ktorí boli porazení boli zvrhnutí do Tartaru – podsvetia, čo je obdobné ako padlý anjeli. Podobne tak aj predstava raja, kde boh Apollón s hrou na kitharu či flautu lákal k sebe všetku divokú zver a všetci zažívali blaženosť. Rovnako ako najvyšší Chetitský boh bol boh hromu Tešub, aj grécky boh Zeus bol bohom hromu a rozsieval blesky.
Z hľadiska mytológie považujem, za najzaujímavejšiu patrónku mesta Atény, Pallas Athénu. Bola to bohyňa múdrosti a zároveň ženu bohyňu vojny, nepremožiteľnú ochrankyňu v žiariacej zboji.
Asi by nesplnilo účet, opisovať všetky početné mýty, avšak rád by som uviedol aspoň niektoré súvislosti ktoré ma zaujali. Grécke báje nás primárne neučia o šťastných koncoch rozprávok. Je to o chybách, pýche trestoch, dodržiavaní prirodzených zákonov. Najmä príbehy o herojoch nás učia, že boli „len“ ľuďmi, ktorí často spáchali zlé, či hanebné skutku. Na druhej strane ich však svojimi dobrými skutkami a zásluhami prevyšovali. Príbehy nám hovoria aj o sile osudu, kliatbach či ľudských obetách.
Musím konštatovať, že klasická literatúra končí tam, kde sme z nej prestali vyvodzovať príbehy. Napríklad na Homérovu Illiadu nadväzovala Odysseia, Eurypidovu Andromaché a Hekabé, Ífigenia na Tauride; Aischylov Agamenmnón, Choéforoi, Eumenidy; Sofoklov Kráľ Oidipus, Foiničanky, Sedem proti Thébam či Antigoné no tiež Vergiliova Aeneis či Ovídiove Metamofózi. Novšie Danteho Božská komédia.

30.11.2019

Vojtech Zamarovský je skrátka fenomén. Jeho kniha je síce z roku 1963 avšak bádanie na ktoré nás pozýva je akoby z dneška. Kniha je síce skôr cestom Chetitológie, či pútavým rozprávaním o Bedřichovi Hroznom, českom filológovi, ktorému sa ako prvému podarilo preložiť chetitské písmo a objaviť chetitštinu. Samotný Chetiti sa pri knihe dostávajú do úzadia, avšak spracovanie je aj tak úchvatné, hoci rozsah je menší ako by čitateľ čakal. Chetiti predstavujú ozajstný staroveký fenomén. Ich ríša bola po stáročia silným hráčom vo vtedajšom svete. V čase keď boli Gréci ešte v plienkach boli rovnocenným súperom Egyptu a Babylonskej ríše. Ako Zamarovský konštatuje, Chetiti neboli bežnou orientálnou despociou. Ich vláda bola tvorená kráľom, ktorý mal poradný orgán radu-tuliu a tiež určité zhromaždenie - pankuš, akýsi pozostatok vojenských ľudových zhromaždení. Chetiti boli skôr podobní stredovekému lénnemu systému ako centralizovanej vládnej moci. Chetitskú ríšu tvorilo množstvo malých kráľovstiev avšak, ak kráľ zavelil do vojny napr. proti Egyptu vytiahli všetci Chetiti. Aj z postavenia pankušu a tulie vidno, že indoeurópania boli náchylnejší k zdieľanej vláde a to z rôznych príčin. Chetiti boli úžasní aj svojimi vynálezmi ako napr. spracovaním železa, ale asi najviac tým, ako ďalej rozvíjali literatúru. Ich písomné pamiatky, ktorých ukážky sú zachytené aj v knihe nenechá čitateľa na pochybách, že z hľadiska literatúry boli Chetiti jasným pokrokom a vlastne aj predskokanom Grékov. Grécka kultúra nevznikala na zelenej lúke ale v susedstve Chetitov. Niektoré chetitské pamiatky poukazujú na kontakty s Achichijcami - Achájcami, či ich prenikanie do oblasti Malej Ázie, azda aj do oblasti Tróje. Známe je aj to, že boh brány Apuluna -Apolóna bol bodla Homéra ochrancom maloázijských trójanov pred Grékmi. U Chetitov sa tiež stretávame s takými fenoménom ako vojenskej prísahy či komentáre k zákonom. Veľmi ma prekvapila aj Mitanská (indoeruópska) učebnica o výchove koní, ktorá sa od tej dnešnej údajne veľmi nelíši. Po výcviku kone striedavo prešli za noc aj vzdialenosť 112 km.

Zamarovský konštatuje, že sláva Chetitov bola príliš krátka. Architektúra dospela "ku kolosálnosti, ktorá je výrazom vzostupu od bezvýznamnosti k moci, avšak čas jej už nedoprial, aby ju rozvinula do monumentality."

Kniha približuje postupný "prechod" záujmu od Mezopotámie k Helade. Poklady západnej civilizácie možno začať objavovať.

3 30.11.2019

Kniha Mýty staré Mezopotámie predstavuje súbor mýtov zachytených na klinopiseckých tabuľkách. Ide vlastne o jedny z najstarších dochovaných pamiatok ľudstva. Nejde len o diela sumerské ale aj akkadské a chetitské. Mýty sumerské, možno považovať za hlavne náboženské, pojednávajúce o živote bohov či o stvorení. K téme stvorenia je zo sumerskej literatúry zaujímavé, že človečenstvo si vymohli nižší bohovia ktorí sa vzbúrili pre ťažkú drinu a námahu. Bohovia teda stvorili ľudí, aby pracovali namiesto bohov. Stvorenie ľudí však nebolo bezproblémové, pred súčasnou podobou bolo niekoľko neúspešný pokusov. Z literárnych pamiatok na mňa najviac zapôsobil Nárek nad skazou Uru či Prekliatie Akkadu. Nie je to zvyčajná smútočná reč, avšak človeku sa dostane pod kožu najmä výberom metafor vyjadrujúcich brutalitu zániku a smútok nad zaniknutými krásami mesta.

Povaha mýtov Sumeru je iná ako sme zvyknutí. Je jasné, že boli tvorené pre náboženské účely zrejme v doprovode spevu a hudobných nástrojov, nakoľko mnohé pasáže sa opakujú, obdoba refrénu. V mýtoch nie je veľký priestor pre zaujímavé slovné zvraty, poučenia či životné rady. Jedná sa o jednoduché informovanie o živote bohov, ktoré je pre adresáta pomerne "nudné" z hľadiska získania múdrosti.

Akadské či starobabylonske mýty sú takmer podobné sumerským. Ich povaha je obdobná, len mená bohýň a bohov sa menia. Asi najzaujímavejší je babylonský epos o stvorení sveta ENÚMA ELIŠ. Podľa II. tabuľky došlo z vzbure medzi bohmi, ktorá je obsahovo nápodobná biblickému zápasu padlých anjelov. Inak mýty na rozdiel od sumerov vyzdvihuje lokálne božstvo Marduka. V epose Etana, je zachytený zaujímavý príbeh. Etana bol vlastne prvý kráľ mesta Kiš, a asi aj prvý známy kráľ. Epos má v sebe okrem iného zaujímavú myšlienku: "mesto nech je hniezdom, sídlom ľudí". Etana bol človekom, ktorý dal vybudovať priehradu ktorú nazval Adade, zdá sa prvá veľká ľudská stavba. Etana hľadá čarovnú rastlinu, ktorá má pomôcť, lebo jeho manželka nevie otehotnieť. Pri ceste našiel Etana pomocníka a to orla, ktorý mu sľúbil pomoc. Spolu potom niekoľko krát letia vysoko na obzor pričom tento let je vzhľadom k rovinnej charakteristike Mezopotámie záhadne pripomína skutočný let s chápaním perspektívy a výšky. Podľa všetkého sa Etanovi podarilo splniť cieľ cesty nakoľko mal mať syna a nástupcu.

Zaujímavý je aj epos o bohovi vojny ERRA-ovi, najmä jeho reč o sile svojho ničenia, ktorá by sa mohla stať mementom skazy a nešťastia.

O poznanie kvetnatejší je aj epos o Telipinovi, bohovi vegetácie. Podľa mýtu sa tento boh na zimu kamsi vytratil a najvyšší boh blesku ho ide hľadať aby tak odvrátil záhubu všetkých, bohov aj ľudí. Sám ho však nenachádza, nachádza ho až včielka, ktorá boha privedie späť v podobe jari.

Po čítaní 26 eposov, zaklínaní či iných textov z oblasti Mezopotámie prichádza na rad síce nie veľmi rozsiahla časť týkajúca sa chetitských mýtov. Jedná sa len o asi 5 diel. Chetiti boli indoeurópsky národ žijúci v oblasti dnešného Turecka a Sýrie. Štýl týchto diel je ľahší, menej mystický, pritom však oveľa čítavejší. Objavujú sa tu nám známe bytosti či zvraty. "Inara sa nastrojila a draka z jaskyne lákal. Pozri! Chystám hostinu. Príď k jednu a pitiu! Drak prišiel i s deťmi svojimi. Jedli a pili až všetky sudy do dna vypili a opili sa. A dolu do jaskyne už nedokázali dôjsť. Chupašija prišiel a draka povrazom spútal a Boh búrky prišiel, draka zabil." Či ďalej užívanie takých symbolov ako kladiva. Obdobne tak aj názvy božích synov Zlý a Spravodlivý a pod. Miera zrozumiteľnosti a chápania diel je u Chetitov o poznanie vyššia.

4 30.11.2019

Zrejme jeden z najstarších eposov vôbec. Príbeh Uruckého kráľa Gilgameša, z 2/3 boha a 1/3 človeka, nás vtiahne do na prvý pohľad jednoduchého deja. Gilgameš je silný, múdry no tvrdý kráľ. Ľud ťažko robí na stavbe opevnenia mesta. Tento plač sa dostane k bohom, ktorí rozhodnú, že stavba musí byť dokončená, no pomôžu ľudu tým, že Gilgameša zamestnajú nadľudskými úlohami. Najprv vytvoria Enkiduho. Divokého človeka, ktorý je silou, verným obrazom Gilgameša, avšak je stále len divochom. Gilgameš rozhodne, že ho musí skrotiť, a pošle za ním kňažku bohyne, ktorá z neho za 7 dní urobí človeka. Enkidu ide do Uruku, kde si chce zmerať sily s Gilgamešom. K rozhodujúcemu boju dôjde na hlavnom námestí, no ani jeden z nich nemá na to, aby porazil druhého. Ľud mesta zmeravel. Pri súboji však Gilgameš slovom získa Enkiduho a odvtedy sa z nich stanú priatelia. Spoločne si dajú vytvoriť zbroj, ktorú unesú len skutočný heroji a vyberú sa na západ, do tajomných húštin cédrového lesa v ktorom býva nevýslovná obluda s názvom Chumbaba. Z útočišťa ju vylákajú ťažbou dreva a potom ju spoločnými silami a pomocou bohov premôžu a následne ju, napriek prosbám Gilgameš zabije. Spoločne sa vracajú do Uruku, kde sú za svoj čin chválený. Takýto skutok neušiel ani bohom, a Gilgameša chce za manžela bohyňa Ištar. Gilgameš jej ponuku odmieta, pričom urazená bohyňa žiada odplatu za túto urážku. Vymôže si od svojho otca Nebeského býka, ktorý pustoší kraj Uruku. Gilgameš a Enkidu opäť premôžu Nebeského býka a k tomu nevýslovne urazia Ištar. Ako trest zasiahne Enkiduho hrozná choroba, ktorá ho do 7 dní usmrtí. Gilgamešov žiaľ je nevýslovný. Chce sa vydať za druhom Enkiduom do podsvetia. Príde až ku bráne Nergalovho podsvetného domu. Tu sa stretne s Enkiduovým duchom a zisťuje, že smrť a podsvetie je hrozné, tiché, prašné a tmavé. Gilgameš odmieta osud človeka a túži sa stať bohom a byť nesmrteľným. Rozhodol sa zistiť, čo musí urobiť aby sa ním stal. Vybral sa na nevýslovnú cestu do raja-Dilmunu za kráľom Utanapištim zo Šuppaku. Na ceste pri úpätí hory musel premôct svorku obrovských levov. Potom musel vystúpiť na rozoklanú horu Mašu na ktorej vrchole bola brána, ktorú strážili ľudia – škorpióny. Tých prehovoril slovom a slušnosťou. Dlho išiel Gilgameš pustinou i záhradou bohov, až prišiel k nebeskej krčmárke Siduri. Tá mu radí, aby si ako človek užíval život, kým sa dá. To ale Gilgameš odmieta a Siduri mu odporúča prievozníka Uršanabiho aby ho previezol do Dilmunu. Gilgameš, nájde Uršanabiho a spoločnými silami prekonajú more smrti, ktoré je čierne ako asfalt. V raji sa dozvedá, že Utanapištimu bolo umožnené žiť preto, lebo plnil príkazy boha múdrosti Ea, a ako sa bohovia zhodli po potope sveta. Utanapišti Gilgamešovi podrobne rozpráva o priebehu potopy sveta. Gilgameš však chcel poznať tajomstvo bohov a preto mu Utanapišti povedal, že ak chce premôcť smrť, musí premôcť spánok. Gilgameš sa podujme nespať 7 dní a nocí, avšak zaspí tvrdo na 7 dni a nocí. Na dôkaz mala Utanapištiho manželka napiecť 7 chlebov, každý deň jeden, aby Gilgameš videl na každom že je starší a starší. Po zobudení Gilgameš odmieta uznať, že by zaspal ale bochníky chleba o presvedčili. Gilgameš zúfa, ale pred odchodom mu Utanapišti prezradí tajomstvo bohov. Je ním rastlina mladosti ktorá rastie pod vodou a má bodliaky a tŕne. Gilgameš neváha a zo samého morského dna z posledných síl, vytiahne rastlinu bohov. S radosťou ju berie domov s tým, že ju najskôr vyskúša na starších. Cestou ju ale zje had, ktorý sa odvtedy zvlieka z kože. Gilgameša tým opúšťa celá snaha o nesmrteľnosť. Po nevýslovných ťažkostiach uznáva porážku. V závere Uršanabi uznáva, že večný život človek nenájde, ale Gilgameš si zachová večné meno tým, že sa stal svojim dielom nesmrteľným.

30.11.2019

Povinné čítanie pre každého, kto nemá o pojmoch, Asýria, Babýlonia, Sumer, Akkad a ďalšie ani matnú šajnu. Nie som si istý, či má zmysel vychvaľovať prínos pán Zamarovského k popularizácií histórie. Avšak z hľadiska našich snáh je uvedená kniha určite veľkým prínosom. Predstavuje v podstate prierez tým najdôležitejším na území Mezopotámie, v jej počiatkoch. Štýl diela je perfektný, niečo medzi prednáškou vynikajúceho a zanieteného profesora histórie, a dobrého známeho, ktorý sa Vás snaží zlákať k ďalšiemu štúdiu, poézie, architektúry a umenia. Mimochodom, vedeli ste o tom, že Sumeri, boli prvotne len hypotetické etniku, ktoré vyplynulo z toho, že neskoršie národy na území Mezopotámie, prevzali pokročilé výdobytky, ako napríklad, právo, písmo a podobne. Nikto nepoznal ich názov, odvodil sa z kráľovského titulu: „kráľ Akkadu a Sumeru“, až neskoršie archeologické výskumy potvrdili Sumer, a odhalili ich svet pre nás. A bol to prekvapivo bohatý svet. Sumeri nielenže vytvorili písmo ale to aj aktívne využívali. Písmo nebolo určené len pre bohov či náboženské účely, zapisovali si ním najrôznejšie náležitosti života, piesne, hymny, náreky, zmluvy, potvrdenky, hospodárske súpisy, zákony. Sumeri písali nápodobné príbehy o raji, či veľkej potope ako sa dočítame v Biblií. Boli zakladatelia toho, čo dnes nazývame civilizácia, preto stojí za to spoznať ich umenie či literatúru. Na základe Sumeru, možno určiť bod prechodu od veku barbarov do veku herojov.

4 30.11.2019

Vedecká práca Jozefa Klími z roku 1979 predstavuje pomerne dobre pochopiteľné priblíženie spoločnosti, práva ako aj právnej chronológie z obdobia starovekej Mezopotámie. Preklady písomných pamiatok z oblasti práva do češtiny formou odborného výkladu boli naozaj veľmi podnetné. Jednak samotný text viacerých prameňov práva, tak aj výklad k nim. V knihe sú preklady, nápisov Entemeny vladára Lagašu, nápisy Urukaginu vladcu Lagašu a Girsu, Nápisy Gudey vladára Girsku a Lagašu, zákony Urnammua vladára Uru, zákony LIpit- Ištara vládca Isinu, Zákony z Ešnunny a nakoniec zákony Chammurapiho vládcu Babylonu.

Pre mňa najzaujímavejšími bol poznatok, že už od 4422 rokmi vznikla v spoločnosti potreba upravenia vzájomných vzťahov a to formou písomných pamiatok. Za zmienku tiež stál fakt, že vedci dlho riešili či samotné písmo vzniklo kvôli potrebe práva alebo pre zachytenie iných písomných prameňov ako eposov a pod. Podnetnú domnienku, že právo stálo pri zrode písma sa našťastie podarilo vyvrátiť, dnes panuje presvedčenie že písmo vzniklo primárne ako ekonomické záznamy. Písané pramene práva pred Chammurapim predstavujú rôzne zlomky riešení právnych situácií. Mne osobne pripadali tak, že išlo o zjednotenie rozdielnej rozhodovacej praxe. Pravidelné, resp. veľmi časté boli opatrenia vládcov, ktorí hromadne odpúšťali dlhy prípadne oslobodzovali osoby, ktoré sa kvôli dlhom dostali do zlej finančnej situácie alebo do otroctva. Skutočným „zákonom“ však bol až Chammurapiho zákonník. Obsahujú približne 282 paragrafov, ktoré sa týkajú väčšiny problémov prvoposposlej spoločnosti. Obsahuje najrôznejšiu úpravu zmlúv, ustanovenia o manželstve, majetkových právach, dedení, ale aj prvky trestného práva a ďalšie. Pritom Chammurapiho zákonník v čase diela nebol doložený ako živí zákonník, teda zákonník, ktorý by mal reálnu právnu silu. Dokonca sa ani nevedelo, či sa jednalo o sumarizačný kódex podobne ako Corpus Iuris Civilis v starovekom Ríme alebo vlastný zákon. Tak alebo onak, nemožno uprieť obrovskú hodnotu Chammurapiho stély, jednak pre právo ako aj históriu samotnú. Len čítane týchto ustanovení nám o vtedajšej spoločnosti veľa neprezradí. Klímov podrobný právny rozbor jednotlivých inštitútov, komparácia jednotlivých ustanovení či ďalších zákonov a vyhlášok alebo citácia ďalších klinopiseckých pamiatok, napr. zmluvných tabuliek, nám napomáha k ozrejmeniu, naozaj sofistikovanej spoločnosti, ktorá vzhľadom k svojmu stupňu rozvoja na vysokej úrovni a to aj z dnešného pohľadu hľadala riešenia na jednotlivé spoločenské problémy. Veď len posúďte sami:

§ 102 Keď obchodník dal zmocnencovi bezúročne peniaze a on tam , kam prišiel, stretol sa so stratou, vráti obchodníkovi celú hotovosť peňazí.

§ 113 Ak má niekto voči niekomu pohľadávku pre obilie alebo peniaze a bez súhlasu majiteľa obilia si obilie vzal zo skladu alebo z mlyna, tohto človeka usvedčia že vzal bez súhlasu majiteľa obielia zo skladu alebo z mlyna, a on vráti všetko obilie ktoré vzal a stratí všetko čo dal ako pôžičku.

§ 122 Ak sa niekto chystá dať niekomu do úschovy striebro, zlato alebo čokoľvek iné, všetko čo chystá dať do úschovy, ukáže to svedkom, vyhotoví zmluvu a dá do úschovy.

30.11.2019

Neveľké dielo veľkého autora, ktoré ponúka obrovský priestor pre uvažovanie o štáte, občianstve a demokracií. Pohľad Aristotela alebo jeho učencov v diele Aténska ústava nás musí dráždiť. Predstava aténskeho občana ako aktívneho člena spoločnosti ktorý sám seba považuje za občana len vtedy keď má bezprostrednú účasť na súde a vláde nás musí asi šokovať.

Mňa na diele fascinovala hneď niekoľko vecí. Prvou je fenomén žrebu, ktorý bol tak populárny v aténskych ústavných zriadeniach. Do dátumu vzniku diela bolo v Aténach 11 ústav od demokratických po tyranské. Takmer vo všetkých sa zmieňuje aj prvok žrebu. Samotný inštitút žrebu je pre mňa veľmi provokatívny, hlavne z dôvodu, že stál pri zrode demokracie a v dnešných pomeroch sa vlastne vôbec nezachoval. Z ústavy by sa dalo povedať že súčasťou demokracie, tak ako ľudové hlasovania a súdy je aj vyžrebovanie úradníkov. Počas čítania som si kládol otázku, kde sa stala chyba. Nakoniec som na ňu prišiel. Tkvie v samotnej podstate aténskej demokracie. Žreb ako spôsob výberu uchádzačov na posty perfektne fungoval v spoločnosti ktorá nemala v zásade funkčný profesionálny aparát. Úradníci boli vlastne občania s bežnými starosťami ktorý si plnili svoje povinnosti a samostatná byrokracia vlastne ani nevznikla. Odbornosť a cieľavedomá výchova k úradníckym povinnostiam skrátka ešte nebola témou dňa. Toto vysvetlenie nám možno pomôže aj pri odpovedi na otázku prečo Gréci nemali samostatný odbor podobný rímskej Juriprudencií. Skrátka jej na to chýbali odborníci. Žreb je vhodný tam kde máme k dispozícií určitú sumu jednotiek s rovnakými vlastnosťami, a aby sme predišli problémom s jej legitimitou, odôvodňujeme ju náhodnou voľbou. V súčasnosti toto legitimizačné kritérium predstavuje prvok odbornosti ktorí „vyberá“ tých „správnych“ na správne miesta.

V knižke je zachytený aj pohnutý začiatok demokracie a ostatných demokratických „inštitútov“. Solón demokraciu nezaložil z dôvodu jej perfektnosti ale z dôvodu akéhosi núteného kompromisu medzi majetnými a nemajetnými osobami v Aténach. K týmto opatreniam možno pridať aj akýsi prvok znovuzrodenia vo forme seisachtheia, teda hromadnému odpusteniu verejných a súkromných dlhov. V zásade demokraciu možno stanoviť Solónovimi slovami “ Ľudu som dal toľko práv, koľko mu prislúcha, ani som mu neubral na cti ani nepridal, avšak tých čo mali moc, som tiež chránil pred potupami a krivdami. Postavil som sa držiac silný štít, aby som ním zakryl jedných i druhých, brániac tomu, aby jedna strana bezprávne zvíťazila“ sám J. Rawls by to lepšie nepovedal.

Možno by sme sa mali poučiť zo skúsenosti Aténčanov ktorý už pred časom pochopili že každý úradník ktorý ukončil svoj úrad má obci skladať účty, lebo aj o tom je demokracia, o transparentnosti.

V diele ma taktiež zaujali aj vety o „sebazáchove“ demokracie. Ostkakizmus ako aj Archinosove brojenie za štátnu vraždu proti podvratnému jedincovi bez riadneho súdu ktoré hoci bolo nelegitímne ukázalo že demokracia sa musí vedieť brániť proti skaze.

Dielo rozsahom síce neveľké no v zásade veľmi poučné má právo nazvať sa klenotom konštitucionalizmu. Nebyť tejto ústavy nevieme odkiaľ sa demokracia vzala. Môžeme ďakovať dejinám že toto dielko nezapadlo do prachu dejín a našlo si cestu k čitateľovi v 21. storočí.

30.11.2019

Prvá kniha ktorá hĺbkovo rozoberá dielo ktoré som prečítal padla na túto knihu. Po prečítaní najdôležitejších diel od Aristotela, ohľadom politickej teórie som zavŕšil knihou od R.G.Mulgana, a urobil som naozaj dobre. Kniha zosumarizovala to čo tvorilo kontext diel. Poskytla mi krásny náhľad na to čo je „medzi riadkami“, ukázala mi , čo Aristoteles naozaj znamenal pre politickú teóriu.

Medzi to na čo ma upozornila kniha, je určite zámer Aristotela ohľadom politickej teórie, ktorú nekoncipoval ako civilnú vedu ale ako o istý súbor poznatkov, rád a metód určených pre politikov, vládcov a zákonodarcov, ktorých základný rys je v praktickom uplatňovaní a nie v akademickom poznávaní.

Aristoteles v otázke občanov koncipovala aj dnes veľmi príťažlivú teóriu kde člen spoločenstva (koinonia) je cieľom sám o sebe. Slobodný aktívny občan ako poslanie štátu je naozaj zaujímavý koncept.

Samotná kniha má veľkú hodnotu i v tom, že priblížila dobu a pomery kedy vznikali diela, tak nám napríklad pripomína, že v časoch Aristotela neboli koncipované základné ľudské práva, a rozsudky ako zbavenie majetku či vyhnanstvo boli legitímnimi nástrojmi štátu ktoré nezasahovali do osobnej sféry občanov. Štát bol viac ako jednotlivec. Aristoteles v tomto ponímaní, kladie na štát, z dnešného pohľadu, totalitárne nároky vo forme tvorby šťastia a cnosti prostredníctvom zákonov, výchovy a spravovania. Aristoteles sa podľa Mulgana dotkol aj základnej premisy akceptácie štátu v forme vzťahu politickej poslušnosti a morálnej povinnosti, ktorú ale ďalej nerozoberá, konštatuje len že cnostný človek je cnostný absolútne a nie len relatívne.

V knihe ma zaujal veľmi zaujímavý Mulganov výrok: „Názor že moc výkonná musí obmedzovať samu seba a výkon vôle zákonodarcu, môže byť účinným a prospešným mýtom , nemôže však byť presným popisom politickej skutočnosti“ , ktorý je naozaj výstižný.

Krátka rozprava o povahe suveréna ako o absolútnom nositeľovi moci ktorý je nad zákonom a právom, nám tak trošku ukazuje že ak je suverénom napr. ľud a ten sa rozhodne porušiť práva ako napr. zvrhnúť vládu má na to legitímne právo.

Veľmi zaujímavý je aj exkurz k politei, ktorú Aristoteles chápe raz ako timokraciu raz ako politeiu. Jej obsahom a zároveň rozdielom je jej zameranie, ktoré spočíva v plnení spoločného záujmu a demokracia plní záujem vlády mnohých vo svojom vlastnom záujme. Politeia je zmiešanou vládou a jej prvkami sú správne vyvážené vzťahy medzi chudobnými a bohatými, nutná skupina strednej vrstvy.

Aristoteles pokladal politickú kariéru za osobitný druh cti. K občianstvu ešte prikladám, že v Aristotelovom ponímaní sa občanom chápe aktívny prvok , ktorý je vyjadrený poradnou (na snemoch), súdnou, a čiastočne aj politickou činnosťou, nejde teda o pasívneho demokratického občana dneška, ktorý po odvolení stráca záujem o štát. Keď sa o štát nestarajú občania nestará sa štát ani o občanov. Aténska demokracia teda bola v pravom rade aktívnou demokraciou ako priamou.

Mulgan zaujímavo konštatuje že odborník vo svojej oblasti, hoci má znalosti a schopnosti nemá právo byť postavený vyššie ako kontrola a kritika. Je to myšlienkovo veľmi zaujímavý postreh.

V závere knihy o stasis (zmeny vlády) je zachytená asi najzaujímavejšia myšlienka, Mulgan tu koncipuje takto: „ Aby uspokojili svojich poddaných a získali ich lojalitu, musia sa demokrati stať v určitom zmysle menej demokratickým a oligarchovia menej oligarchickými“ . Tento i dnes aktuálny recept na stabilitu nám ukazuje že pre zachovanie demokracie je nutné správať sa občas nedemokraticky. Obdobou takéhoto konania by som možno zaradil ostrakizmus ( hoci by boli námietky že sa jedná o porušenie skôr právneho štátu ako demokracie, no ja si myslím, že dôsledky boli skôr politické ako právne) kde sa ktorý bol súčasťou Aténskej demokracie, ako prostriedok kontroly a stabilizovania demokratického režimu, hoci tento prostriedok bolo len faktické vyhnanie občanov.

30.11.2019

Jedno z najvýznamnejších diel modernej právnej teoretiky, mám konečne prečítané. Dielo Pojem práva sa mi veľmi pozdáva. Hart v knihe rozoberá obsah pojmu práva, čoho sa obdivuhodne drží počas celej knihy, autor nemá žiadne postranné úmysly, nenárokuje si schopnosť popísať celé právo, čo vo mne vyvoláva určitú úctu. Charakteristika pojmu práva, ktoré sa delí na primárne (záväzok) a sekundárne ( súdne pravidlá a pravidlá zmeny) PN ktoré ďalej podľa Harta môžeme pochopiť skrz akejsi akceptácie platnosti práva (pravidlo uznania) ako aj procedúry jeho zmeny (pravidlo zmeny). Túto koncepciu autor podopiera radom myslím, vhodných argumentov.

V závere knihy autor odpovedá na silnú kritiku, ktorú priznáva. Ja sa zase musím priznať že dielo sa mi zdalo veľmi konzistentné, bez veľkých resp. zjavných protirečení, čo tak trosku zaváňa povrchným čítaním, no uvedomil som si že čítať takúto knihu bez náležitej prípravy vlastne nemá ani iný závan. Dielo bolo síce brané ako učebnica, ktorá je písaná zrozumiteľne a vyšla s kožou na trh no treba si uvedomiť že právu sa treba dostať „pod kožu“ , čo bez náležitého štúdiu nie je možné. Kniha ma teda tak trošku podnietila aby som siahol po Dworkinovi, Austinovi a Benthamovi. Obsah knihy pokladám za akýsi návrh, postreh, dodatok autora do nekonečnej debaty o práve no určite nie ako nejakú teóriu hodnú dogmatizácie.

Hart už v kap. I. ods. 2 krásne vysvetlil že právo a morálka používajú jednotný slovník, formy spoločenskej kontroly a dovolím si povedať že aj hodnotiaci rámec, čo ale nevyvoláva nutnosť ich spoločného prekrývania. Pohľad je síce rýdzo pozitivistický, no myslím, že veľmi atraktívny z hľadiska argumentácie.

Už legendárne popísanie neschopnosti vysvetliť právo je vskutku brilantné. Taktiež poukázanie na vysokú cenu , ktorú ako spoločnosť platíme pri redukcií zákonov na normu by sme mali mať vždy na pamäti.

K úvahe o „húževnatej schopnosti zákonov prežiť svojich tvorcov“ a Hartovmu prirovnaniu k striedajúcemu rozhodcovi by som rád doplnil, že si určite musíme držať v pamäti, že striedajúci rozhodca v zápase akceptuje pravidlá hry do ktorej vstupuje a zároveň individuálne rozhodnutia predošlého rozhodcu. Myslím teda že tento príklad nebol veľmi šťastný lebo nám ukazuje že nový zákonodarca by nemá meniť predošlé nariadenia a zákony.

Na strane 94 ma autor presvedčil že znakom efektívneho právneho systému a len efektívneho je vysoké percento sankcií pri priestupkoch.

Zaujímavý spor Harris vz. Donges by som pokladal za príkladný spor kompetencií deľby moci. Kde je naozaj zaujímavé sledovať, ako sa súdna moc snaží držať konceptu legality a legislatívna moc konceptu suverenity. Zaujímalo by ma aký názor by na vec zaujal Dworkin ktorý považoval za nešťastné ak právo tvoria súdy, ktoré sú de facto nedemokratické a nie parlamenty.

V kapitole VII ods. 1 som si uvedomil že právo má mať svojho škriatka metodológa, ktorý určuje typy a triedy platnosti právnych noriem, do ktorých sa majú subsumovať jednotlivé prípady. V ods. 3 zase musíme uznať že v živote často potrebujeme direktívne rozhodnutia tretích osôb ktoré sú akceptované ak sú dostatočne predvídateľné, no musíme si uvedomiť, že takéto rozhodovanie prináša aj zvýšenú cenu v podobe nepredvídateľných rozhodnutí.

Hart sa pridáva k autorom, ktorý sa pokúšajú určité pojmy normovať napr. spravodlivosť a nespravodlivosť stotožňuje s férovosťou, a taktiež spravodlivosť vyjadruje ako zásadu „postupuj v podobnom prípade podobne“ ako nutné pravidlo udržiavania úmery, či rovnosti. Spravodlivosť prirovnáva k fyzikálnym veličinám, ktoré sú závislé na určitej miere , resp. klasifikácií závislej od povahy veci na ktorú veličinu uplatňujeme.

Autor správne poznamenáva v IX. Kapitole, že pozitívne právo vzniklo v staršej dobe, kedy pojatie prírody zahrňovalo akýsi pozorovateľný svet a akýsi svet „fyzikálnych pravidiel“ ktoré sú „skryté“ no všeobecne platné.

V tej istej kapitole dochádza autor k akejsi „pozitivistickej Alexyho formule“ ktorá by mohla byť vyjadrená latinsky: „LEX DURA, SED LEX, LEX DURA EST NON IUSTITIA“, ktorý autor formuluje ako „ Toto je právo , je však príliš zlé aby bolo aplikované či dodržiavané“.

30.11.2019

Dielo nemeckého ústavného sudu zaoberajúce sa súčasnou spoločenskou situáciou by sa dalo zaradiť do spektra „pokrokového tradicionalizmu“. Samotné dielo rozsahom menšie no hĺbkou myšlienky naozaj obšírne v sebe skrýva pokus komplexného pohľadu na problémy západnej kultúry a v závere poskytuje naozajstné a životaschopné pohľad na ich riešenie.

Autor v pomerne pochmúrnom úvode pomenoval dôvod problémov západu ktorý sa dá označiť ako nedostatok mladosti, resp. nedostatok mladej krvi v spoločnosti. Tento bod popisuje veľmi pragmaticky a vecne či zo strany ekonomickej (z hľadiska produktivity práce) alebo sociálnej či náboženskej. Autor tvrdí, že kultúra nemôže rozkvitať, nemôže sa presadzovať ani rozširovať keď nositeľská spoločnosť nemá dostatočnú mladícku odhodlanosť a sviežosť. Autor vidí problém hlavne v absencií súčasnej generácie mať viacpočetné rodiny a vidieť v nich prvoradý cieľ života ako možnosť maximalizovať životné snaženie človeka.

V diele sa autor dotýka aj celospoločenskej absencie nosnej idey. Odmietnutie kresťanských základov európskej kultúry považuje za pomerne nešťastný krok, ktorý zbavuje spoločnosť akýchsi metafyzických noriem existencie. Náš postoj je podľa autora považovaný za redukciu spoločnosti na výlučne mechanický prvok spoločnosti, akýsi trh kde len realizujeme svoje potreby. Povaha povolania a kultúrne prostredie zvádza autora ku konštatovaniu že ľudská dôstojnosť je najvyšší hodnotový rámec človeka a štátu, ktorý v sebe obsahuje nutnosť štátnej moci a jednotlivcom, rešpektovať osobitosti človeka ako jeho najvyššiu hodnotu. V rámci procesu „zdôstojňovania“ má štát dbať na rovnoprávnosť osôb a nie na ich rovnosť, má podporovať ich osobitosť a polemizuje o súčasnom systéme sociálneho zabezpečenia ,pričom v ňom vidí zjavne zle nastavený súbor krokov sociálnych inžinierov.

Autor ponúka viaceré zaujímavé myšlienky, napr. že síce sme rozbili všetko čo nás sužovalo ako „malomeštiacke zmýšľanie“ ( pracovitosť, vernosť, náboženstvo, prísne mravmi atď.) no ničím sme ho nenahradili, za Boha ktorého sme si nevedeli logicky zdôvodniť v súčastnosti nikto nenašiel náhradu a rovnako je to aj za rodinu či dobré mravy. Že dôsledkom osobnej slobody je vždy nerovnosť životných pomerov a solidarita je vlastne len rovnosť vo výsledku. S poukazom na Christopha Menkeho tvrdí, že „Rovnosť spočíva v tom že všetci majú platiť rovnako a nie že majú dostať všetci rovným dielom“. Autor na naše stredoeurópske pomery výrazne obhajuje Francúzky revolučný triumvitát „ Liberite – Egalite – Fraternite“ ktoré ale vytrháva z kolektivistického hodnotového rámca a vkladá ho do rámca slobodného, pričom takého nové hodnotové ponímanie krásne vysvetľuje na princípe Fraterníté : „ Predstavuje slobodu rozpoznať v druhom jedinci rovnakého človeka ako som ja a urobiť niečo pre to aby jeho a vlastnú dôstojnosť nemusel vnímať v neznesiteľnom rozdielu chudoby a bohatstva“.

V diele smutne no o to pravdivejšie konštatuje, že „Obrovské silové pole tvorené občianskou sebadisciplínou, podnecovaním k osobnému výkonu a kresťanským milosrdenstvom sa rúca a zanecháva za sebou malomyseľnú spoločnosť, ktorá sa považuje za slabú i tam, kde hospodárska logika a rozum činorodých ľudí stále ešte vytvárajú ostrovčeky vitality“. Takéto ponímanie spoločnosti ktoré pokope drží silou hospodárstva ďalej odsudzuje a hodnotí, že

„ pokiaľ sa toto hospodárstvo zrúti podobne ako na sklonku Rímskej ríše, kultúra sa utopí v naturálnej chudobe a lokálnej obmedzenosti“. Nedostatok vzájomnosti je to čo charakterizuje súčasnú kultúru, no každá nám známa spoločnosť si vytvorila určité formy vzájomnosti a neobmedzovala sa iba na tovar a služby.

Ponímanie rodiny ako základného organizačného prvku spoločnosti tak ako ho opisuje Udo Di Fabio ma pomklo k istým pochybnostiam ako je to u nás na Slovensku. Ústavná právna úprava jasne deklaruje ochranu človeka, no vôbec nič nehovorí o ochrane rodiny či spoločnosti, ktorá z hľadiska štátu predstavuje rovnako dôležitú hodnotu ako ľudský život. Rodina v klasickom ponímaní, otec, matka, potomstvo by malo byť ústredným bodom záujmu štátu, ktorý dbá o svoju budúcnosť. Ako to vidno v našej ústave, štát asi nenachádza takýto hodnotový rámec.

Problematiku európskej integrácie autor hodnotí skôr zdržanlivo. Snahy o federalizáciu Európy hodnotí negatívne. Cieľom EU by malo byť vytvorenie hodnotového rámca pre mierové spolužitie národov spoločnej kultúry ktorá by sa zakladala na kresťanských základoch a princípe občianskej spoločnosti a nie byrokratického a mocenského aparátu.

Prívlastok ktorí som udelil Udovi Di Fabiovi ako autorovi pokrokového tradicionalizmu vidím v tom, že napriek dôrazu na drvivú väčšinu oporných bodov tradicionalistov, teda rodina, štát, spoločnosť, cirkev, atď. a videní ideového vzoru v meštianskej triede, ich však nevzýva k spáse v pôvodnom význame. Iste, autor vysvetľuje že základné práva a slobody, kapitalizmus, demokratizácia sú výsledkom mešťanstva a teda sú jeho hodnotovými nositeľmi, no sám podáva nový koncept v ktorom kladie dôraz na individuálnu slobodu a vôľovú voľnosť. Autor nechce aby sa spoločnosť vrátila v čase a znovu našla už zabudnuté koncepty, skôr upozorňuje, že náš posun by mal byť primeraný svojej historickej kontinuite a mal by reflektovať naše európske kultúrne korene.

30.11.2019

Kniha otca európskej filozofie, Etika Nikomachova je vlastne úžasným previazaním morálky a práva. Samotné dielo na prvý pohľad jednoznačne pojednáva o morálne a dôležitosti tejto „ľudskej zručnosti“ pre riadny chod štátu. To že opisuje delenia a typy cností, vlastne nijak nebráni tomu aby sme toto dielo brali v celku ako dielo patriace nielen do oblasti etiky ale aj štátovedy. Aristoteles to jasne dokazuje v kapitolách V. a VIII.

Už v úvode diela od prof. Brostla ma nesmierne zaujala myšlienka o slušnosti. Slušnosť teda spočíva v legiskomformnom výklade práva, v zmysle vypĺňania medzier v zákone. Zákonodarca v zákonoch nesmie byť nadmieru precízny, vlastne to ani nedokáže, našou morálnou povinnosťou je byť slušný, teda právodopĺňujúci. Myslím že výklad typu čo zákon nezakazuje to zákon dovoľuje by pre Aristotela nebol dostatočný, nakoľko by tak strácal morálny zmysel práva. Morálnym zmyslom práva by mal byť jeho účel, a to je dosiahnutie blaženosti v spoločnosti. Ak už teda podľa Aristotela vieme čo kto je slušný vieme z tejto premisy vyvodiť aj to, kto je neslušný?

Aristotelovo zhrnutie, ohľadom nutnej miery presnosti vzdelaného človeka, spočívajúce v stanovení nie max. ale minimálnej miere presnosti sa mi zdá mimoriadne dobre pedagogicky podané. Tvrdenie, že o jednotlivej veci presne usudzuje odborník a o všeobecnej veci zase všeobecne vzdelaný človek, sa mi zdá veľmi rozumné, nakoľko prílišná špecializácia plodí aj intelektuálnu slepotu.

Cieľom štátovedy, podľa Aristotela je praktické konanie. Táto potreba teda zo štúdia vylučuje mladých poslucháčov (v zmysle neskúsených) nakoľko im chýba kontakt s predmetom štúdia. Táto myšlienka sa mi zdá veľmi aktuálna aj v súčasnosti.

V diele sa vyskytla aj jedna intelektuálne zaujímavá myšlienka, v V. kapitole Aristoteles opisuje ako je slovo právo mnohoznačné, to je tak trošku prekvapujúce, lebo túto istú myšlienku zastávame ešte stále, a svoju poučku na to čo je vlastne právo stále hľadáme. Opakom práva/spravodlivosti je teda nespravodlivosť, ktorú Aristoteles zhrňuje, ako nadbytok/nedostatok užitočnosti/škodlivosti pri porušení úmery.

Vo VIII. Kapitole ma trošku zaujal problém názvu POLITEIA, ktorú Aristoteles poníma ako najlepšiu ústavu už v diele Politika. V Etike sa s týmto výrazom stretávam pri timokracií. V ďalšom výklade sa už ale jasne hovorí o tom že demokracia je tiež vláda väčšiny, ktorá je najmenej zlá, a teda že nie je najlepšia, ale len najlepšia z najhorších.

O ústavách v tej istej kapitole Aristoteles jednoducho, no myslím pravdivo, popísal že dobré zriadenie je tam, kde je veľa priateľstiev, a teda že aj sám štát podporuje a nerozbíja súdržnosť občanov.

Aristoteles nám vysvetľuje taktiež pojem svornosť, ktorá je chápaná ako občianske priateľstvo, blízkosť spoločných záujmov a spoločné riešenie problémov. Tam kde je dobrý štát je aj svornosť.

V úplnom závere knihy nám autor, krásne ukazuje čo je to umenie zákonodarstva – legislatívy. Zákonodarstvo je časťou, nie celkom, štátnického umenia. Aristoteles si praje aby nám naši predkovia zanechávali politikov so schopnosťou dávať dobré zákony, ktoré najviac pomáhajú vlasti. Na konci nás vyzýva k štúdiu

a) toho čo povedali starý učenci o štátovede (politickú a právnu filozofiu)

b) preštudovať si ústavy (komparatistika)

c) zisťovanie toho čo majú štáty dobré a čo zlé (čiastočne sociologia a čiastočne politologia)

d) po kritickom zhodnotení hádam uvidíme aké zvyky a aké zákony sú najlepšie

Na záver už asi len dodám, že dielo Aténska ústava asi patrila do výučbového procesu k bodu b), Aristoteles vraj zozbieral asi 150 ústavných textov, čo podľa mňa svedčí o vysoko kvalitnej forme výuky štátovedy v staroveku. Nie som si istý, či si v modernej komparatistike preberáme čo i len desatinu podobných textov.

Ďalšie dielo od otca štátovedy ktoré sa mi dostalo do ruky ma znovu prekvapilo. Po tom čo som prečítal Politiku, i Etiku Nikomachovu som si myslel že dielo Rétorika, ktoré z podstaty nepojednáva o práve a štátovede, mi neprinesie veľa zaujímavých poznatkov. Opak bol pravdou. Dielo určite doplnil môj pohľad na právo, minimálne v niektorých bodoch.

Aristoteles vyzýva, resp. poučuje tak ako v Aténskej ústave, aby verejný rečník poznal viacero ústav, tak aby poznal to čo je na každých dobré a čo zlé. Táto téza ukazujúca k právnej komparatistike podtrhuje jeho predošlé výzvy. S časovým odstupom musím uznať že právna komparatistika naozaj pomáha otvárať právnikovi obzory a spružňuje jeho názory, tak aby bol schopný vidieť svet aj inak ako čierno – bielo.

K demokracií nám Aristoteles hovorí, že jej cieľom je sloboda. Autor sa v diele taktiež dostáva k tomu čo je slušné v práve. Tu ale nastáva určitá korekcia tvrdení z Etiky Nikomachovej, kde Aristoteles doplňuje že slušnosť je možné stotožniť so spravodlivosťou, no spravodlivosť je čosi mimo písaného zákona. Miesto kde možno uplatniť spravodlivosť ako slušnosť je limitovaná možnosťami odpustenia za spáchaný skutok. Zásadnú korekciu vidím v tom, že Aristoteles dáva do rúk rozhodcom a nie sudcom. Teda súd je naozaj rovnako ako podľa názoru Montesquea len ústami zákona. Pri tomto tvrdení vidno, že rozhodcovstvo a súdnictvo malo vzájomné vzťahy mierne odlišné od tých dnešných. Vedel by som si predstaviť že užívanie súdov a arbitráži bolo v antickom grécku v pomere 50:50, kým v dnešku je to 99:1. Z toho vyplýva aj určitý prenos kompetencií na súd, od ktorého žiadame spravodlivosť. Žiadame súdy o spravodlivé rozsudky, no tie by v debate s Aristotelom asi neobstáli.

V okruhu rétoriky nás autor poúča o jednej zásadnej veci. Rečník musí byť dôveryhodný preto aby ho počúvali, túto dôveryhodnosť si vymáha tromi cestami

ROZUMNOSŤOU, ČESTNOSŤOU, PRIAZŇOU.

Preto vlastnosťou rozumného človeka je usilovanie o prospešnosť, a vlastnosťou dobrého človeka je hľadať krásne.

Klasická kniha právnej teórie z pera Ch. de S. Montesque O duchu zákonov I. ktorú som dočítal by som charakterizovala ako historicky zaujímavé dielo, ktoré ponúka určitý prehľad toho z akých východísk máme vychádzať pri tvorbe zákonov. Celé dielo je pretkané akousi ideou „optimálneho zákona“ ktorý je možné docieliť. „Optimálny zákon“ by som charakterizoval ako zákon ktorý je z hľadiska vývoja spoločnosti, jej zriadenia, smerovania a praktického využívania najschopnejší.

Teda úvodom, „zákon je obecne povedané ľudským rozumom“ toto chápanie je tak trošku pomimo bežného prúdu právovedy. Z tejto dikcie by som možno vyvodil že ľudský rozum nie je úplný ani 100% a teda si len nárokuje poznateľnosť. Ďalej autor presne popisuje nutné materiálne predpoklady zákonodarstva, napr. počet obyvateľov, náboženstvo, mravy a obyčaje, bohatstvo atď. V kratučkom odkaze na Aristotelovu Politiku Montesque konštatuje že voľba hlasom je povahou demokratická voľba s čím súhlasím aj po prečítaní Aristotelovej Aténskej ústavy. Taktiež ma veľmi zaujal údaj, že v Aténach žilo 21 000 občanov, 10 000 cudzincov a 400 000 otrokov čo nám dáva predstavu o aténskej demokracií a demokracií dneška. Ako Aristoteles tak taj Montesque konštatuje že v ľudovom štáte je potrebná hybná sila vo forme CNOSTI. S týmto tvrdením musím súhlasiť nakoľko cnosť dáva štátom silu tak ako to píše už Cicero. Túto pravdu potvrdil aj na príklade Kartágincov ktorý podľahli Rimanom aj kvôli nedostatku mravov, alebo Rímskych plebejcov keď získali možnosť voliť si svojich zástupcov a mravy im kázali voliť si patricijov lebo boli lepší ako oni samy, keď o tento mrav prišli prišiel aj koniec pokoja medzi týmito triedami. Mravnosť a cnosť Montesque vidí ako cieľ ktorý má už známu cestu, napr. striedmosť udržuje rovnosť a rovnosť udržuje striedmosť, tieto vlastnosti sú podľa autora vzájomne podmienené a treba na ne pamätať ak chceme prijímať také zákony ktoré v spoločnosti podporujú občianske cnosti. Na záver ešte jeden príklad mravov starých Rimanov. V Ríme platil zákon kaziaci mravy, ktorý umožňoval Rimanom zapudiť manželku. Toto právo platiace v Ríme nebolo využívané údajne 520 rokov !

V diele som našiel aj zaujímavú obsahovú paralelu s dielom Pojem práva od L.A. Harta. Podstatou tohto obsahuje problém legitimity moci pri autoritatívnych režimoch a práve Montesque nám svojim dielom priblížil zaujímavý príklad z histórie, keď Turci uzavreli separátny mier s Petrom I. keď sa dozvedeli že zomrel Švédky kráľ, vtedajší nepriateľ Ruska a Turci neverili že nastupujúci kráľ bude pokračovať v ťažení proti rusom.

V VIII. Kapitole pojednáva o rozklade (corruptio) vlád ktoré začínajú rozkladom ich princípov. V prípade demokracie myslím veľmi správne usúdil, že rozklad princípov prichádza zo stratou ducha rovnosti ako aj prílišnej rovnosti, takej ktorá dochádza k tomu, že občania nerešpektujú tých ktorých rešpektovať majú na základe zachovania poriadku (řádu) spoločnosti začínajúc poslancami, sudcami, počnúc starcami, rodičmi atď., teda vytratenie akejsi úcty k usporiadanosti spoločnosti. Práve tento duch vedie podľa autora k despotizmu jedného.

Duchom monarchie je česť, duchom republiky je mier a umiernenosť ako tvrdí autor, ja dodávam že dušou republiky má byť aj cnosť.

Ohľadne slobody má Montesque vlastnú interpretáciu ktorá je natoľko skvelá a výstižná je ju na tomto mieste odcitujem: „Neexistuje žiadne slovo, ktoré by prijímalo toľko odlišných významov a ktoré by tak rôzne pôsobilo na ľud ako sloboda. Jedni stotožnili slobodu s možnosťou ľahko zbaviť moci toho, komu zveril tyranskú moc, iný s možnosťou zvoliť si toho, komu majú byť poslušný, ešte iný s právom byť ozbrojený a vykonávať násilie, určitý ľud za výsadu byť ovládaný iba človekom z vlastného národa, či len vlastnými zákony.“ Ku ktorému by sme sa priklonili my?

K zmenám spoločnosti a štátu Montesque pridáva veľmi zaujímavý postreh, ten spočíva v tom, že štát sa mení dvoma spôsobmi :

1, keď sa mení ústava pričom si štát zachováva svoje princípy – vtedy sa štát zlepšil

2, keď sa mení ústava pričom sa zmenili aj princípy štátu – vtedy už došlo k rozloženiu

Toto axiologiké smerovanie ústavných zmien je platné dodnes, len si zoberme čo svedčí o našej spoločnosti keď meníme ústavu na počkanie resp. zužujeme jej obsah bez nejakého dôvodu. Meniť ústavu podľa tohto zámeru by sme mohli len za predpokladu ak spoločnosť „vyrástla“ z obsahu ústavy na lepší stupeň.

V XII. Kapitole prichádza s teóriou že sloboda sama sa vo vzťahu k občanovi môže zrodiť skrz mravy, obyčaje, prijaté vzory a vhodné občianske zákony.

K okraju by som rád pripísal aj veľmi zaujímavý výrok cisára Alexandra Severusa ktorý uviedol, že v „našom storočí ( 2 st. nášho letopočtu) nemajú miesto nepriame zločiny velezrady“ táto formulácie je skôr zaujímavá vzhľadom k nám, občanom SR v 21. st., len si povedzme koľko zákonov by sme museli meniť keby sme boli taký osvietený ako cisár Alexander Severus.

K štátnym príjmom sa autor vyjadril výstižne, vraj sú to podiely ktoré občan dáva zo svojho majetku aby mal zabezpečené príjemné užívanie ostatnej časti. Veľmi mi to pripomína jednu anekdotu, kde dane v Aténach boli uhrádzané na základe slobodného presvedčenia, nakoľko sa prispievalo zo „svojho do svojho“ tí čo neplatili dane boli pokladaný za neuvedomelých idiotov.

Na záver len jedno zhrnutie k historikom, ktoré Montesque zvládol bravúrne, kde uviedol, že historici v demokracií zradzujú pravdu kvôli slobode samej, lebo táto sloboda vedie vždy k sváru a každý sa stáva otrokom predsudkov svojho straníctva, rovnako ako by bol otrokom despotu.

30.11.2019

K dielku o večnom miere by sa dalo napísať dosť, no z môjho pohľadu ide o pomerne krátke, i keď poučené čítanie na tému návrhu základnej osnovy federatívneho štátu. Zo samotných zásad ma naozaj veľmi zaujala zásada č. 4 a to „Pokud jde o vnejší státní záležitosti, nemají vznikat státní dluhy.“ Ktorá je zaujímavá a nadčasová i dnes.

Z názorov pána Kanta by sa dali usudzovať aj zaujímavé myšlienky a to že: politika ja aplikovaná právna náuka a morálka je teoretická právna náuka. Spor práva a morálky je teda sporom právnej praxe a právnej teórie, čo samozrejme vytvára veľké množstvo komplikácií na poli výkladu jednotlivých pojmov. Taktiež by sa dali usúdiť aj názory, že pre politického praktika je morálka len nepoužiteľná teória čo by svedčalo i dnešnej dobe. Táto forma machiavelizmu je prítomná i dnes.

Výrok: Podriaďovanie zásad účelu je veľmi nešťastná politika, ktorá marí naše snahy uviesť morálku a politiku v jedno. A teda do spoločného súladu.

Immanuel Kant nám taktiež pripomína aj vetu „fiat iustitia pereat mundus“ ktorá v nadnesenom význame znamená, nech zavládne spravodlivosť i keby mali zahynúť všetci lotri tohto sveta a pripomína nám našu povinnosť aktívneho boja za spravodlivý svet, a aj samotnú podstatu práva ako jediného priestoru v ktorom sa má oplatiť žiť.

Najvyššej štátnej moci sa v zásade nemá odporovať, ako tvrdí Kant, no táto neodporovateľná štátna moc by mala mať jednu dôležitú vlastnosť. A to musí byť schopná chrániť svojich adresátov, lebo ak stratí túto schopnosť stráca aj právo rozkazovať, čo je veľmi zaujímavá myšlienka. Štát má panstvo len tam, kam siaha jeho ochranná právomoc. Má byť teda v záujme štátu, má si to sám priať, aby dokázal uplatňovať vymožiteľnosť práva ak chce sám nariaďovať a udržať si vysoký legitimačný kredit.

Konečne po dlhom čase sa mi podarilo zohnať knihu Iana Shapria ktorú som si musel zadovážiť až v Žiline. Táto takmer štyristo stranová kniha na mňa urobila dojem. Určite vo mne utvrdila môjho demokratického ducha, hoci pre mňa nepredpokladanom smere, ale po poriadku. Demokraciu som si vždy spájal s režimom, ktorý je schopný zabezpečiť spoločnosti neustály progres, táto paradigma bola vo mne natoľko vrytá, že som pokladal demokraciu ako nie dobro samo o sebe ale ako jedine stabilný režim zabezpečujúci permanentný progres. O tom, že to tak nie je som začal uvažovať aj súvislosti s problémom demokratickej masy, ktorá nie je aj napriek svojej inštitucionálnej možnosti schopná dostatočného prerozdelenia dobier na úkor majetnejších. Tento predpoklad postuloval už Marx a vlastne tak podporoval pohľad na demokraciu ako čosi čo treba regulovať inštitucionálne na konštitučnej úrovni, tak aby väčšina nezískala až priveľa moci. V súčasnosti sa tento model nedarí uplatniť z dôvodu fragmentácie a fluktuácie menšín a vytváraniu dočasných aliancií a koalícií v spoločnosti.

Kniha ma taktiež upriamila na vzťah demokracie a životaschopného ekonomického režimu v rôznej podobe, či už neoliberalizmus či walfare state, a že takého ekonomické nadstavby sú životne dôležité pre fungovanie systému.

Problém prerozdelenia statkov v spoločnosti je odveký problém, no jeho problém nespočíva v tom, že niektorí majú viac a iný menej ale v tom, že tí čo majú viac chcú ovládať tých čo majú menej. To je rozpor s demokratickými postulátmi.

Taktiež ma upútal Dahlov prieskum ohľadne demokracie, ktorý objasnil mieru prínosu ústav a ústavného súdnictva pri dodržiavaní a rozvoji ľudských práv, pričom zhodnotil že na udržaní demokracie to má len pramalý význam. Odkazujem tu na Toquevilla ktorý uviedol, že demokracia v Amerike je skôr preto že v nej žijú demokrati.

Taktiež ma zaujala spojitosť demokratického režimu so silným štátom a to že skôr sa k demokracií v Európe dopracujete z absolutizmu ako feudalizmu. Pre chod demokracie je skrátka potrebný suverénny štát. Zaujímavý je aj odkaz na Huntingtonov demokratický test konsolidácie, ktorý spočíva v dvoch po sebe nasledujúcich alternáciách moci. Tento test je skôr rečnícky ako realistický, no ukazuje nám relatívnu stabilitu demokratickej procedúry výmeny mocí.

V kapitole o Najvyššom súde USA možno konštatovať že je inštitucionálnym prostriedkom zápasu rôznych názorových prúdov, pričom tak podporuje legitimitu výberu vôle. Netreba ale zabúdať že hoci Najvyšší súd v USA je právna inštancia nevyhýba sa aj politickým otázkam ako je interupcia atd. ktorú dokáže postulovať v rôznych právnych rovinách tak aby bola táto otázka ktorá axiologicky rozdeľuje spoločnosť relativizovaná na sériu rozsudkov ktoré vytvárajú „quasitautologický“ schémat riešenia toho sporu.

Hlavnou koncepciou Shapirovej teórie demokracie a spravodlivosti je v tzv. teórií nedominancií, čo predstavuje akýsi systém umožňujúce legitímne používanie moci pri dodržaní zásad nedominancie mocí. Poukazujem tu na zaujímavú paralelu s Listami federalistov, ktorá ma upútala ani nie tak v presvedčení toho že americká ústava je tá najlepšia ale v tom, že bola schopná vytvoriť rovnovážny a vyrovnaný systém výkonu moci. To Shapiro vlastne potvrdzuje vo svojej teórii.

Ďalšou zaujímavou myšlienkou je, že demokracia je samonosný systém, ktorý je schopný svojimi mechanizmami zabezpečovať zvyšujúcu sa mieru legitimácie a akceptácie demokratických procedúr, práve kvôli dodržaniu vysokého štandardu dodržania individuálnych slobôd pri akceptácií názorovej plurality.

Veľmi ma upútala aj otázka ako zabezpečiť rozvoj demokracie aj do najnižších sfér spoločnosti do každodenného života pri zachovaní akejsi nadsázky tak, aby sme si uvedomovali, že demokracia nie je cieľ sám o sebe ale že je to funkčný prostriedok pre realizáciu našich snov.

Ian Shapiro vlastne celú knihu stavia na koncepcií silnej väčšinovej demokracií, čo podporuje realistickým náhľadom na funkčnosť demokracie ako spoločenského režimu. To že v demokracií rozhoduje väčšina je pre Shapira vynikajúce a odmieta koncept utláčania menšiny v demokraciách, ktorý je podľa neho odvekým strašiakom. Pluralitná demokracia umožňuje, aby sa vytvárali dočasné centrá moci, resp. záujmov bez nároku na absolútnu pravdu a trvalú moc, uvedený koncept je plne demokraticky legitímny do bodu, keď niekto začne odsudzovať demokraciu ako takú, a proti takýmto demagógom je potrebné použiť aj hrubú silu. Shapiro tvrdí že ak je v spoločnosti spor o legitimitu moci, je to demokratické hoci nepohodlné vládnej moci. Ak sa ale niekto snaží odstrániť demokraciu je nutné použiť všetky sily pre to aby sa tomu zamedzilo. Demokracia je ihrisko politických prúdov a názorov ktoré dáva všetkým férové podmienky.

Shapiro verí vo väčšinu, miestami až nekriticky, vidí v nej základ demokracie a odsudzuje je obmedzovanie zo zásady. Väčšina predstavuje hybnú silu demokracie a omladzuje ju. Shapiro skôr verí neorganizovanej moci neinteligentnej väčšiny ako inteligentnú elitu, ktorá má spravovať štát v prospech všetkých. Svoje tvrdenia opiera aj o Suroweckeho prieskumu odhadu tvoreného priemernými hodnotami.

Shapiro taktiež odsudzuje koncepty Ackermana a Fishkina ktoré spočívajú v akýchsi verejných spoločenských debatách s účasťou odbornej verejnosti pre formovanie „správnych“ názorov (deliberatívnych) v prospech spoločnosti. Shapiro v tom vidí len akési utopické blúznenie. Ja za dennú realitu ktorá sa vykonáva v rozpravách v parlamentoch. Len s tým rozdielom že túto debatu sme prenechali svojim politickým zástupcom, to akou mierou tak robia je inou otázkou. V zásade tu možno naraziť na koncept ROTRY - WEINBERGER – HABERMAS, ktorý snívajú o verejných spoločenských diskusiách a tvorbe zdravého politického náhľadu na spoločenské otázky.

1 30.11.2019

Útle 50 stranové dielko, skôr esej ako kniha od profesora Alexandra Bröstla o reáliách jedného súdneho procesu ktorý do súčasnosti formuje spôsob nášho náhľadu na podstatu súdneho procesu, ľudské práva a česť. Oboznamovanie pána profesora s týmto historickým procesom je nie len čitateľsky zaujímavé ale aj veľmi podnetné.

Sokrates ako otec učenosti a skromnosti vlastného nič nevedenia nás učil to, čo sme žiaľ po toľkých stáročiach zabudli. A to, že ak chceme pomáhať druhým musíme poznať podstatu vecí aby sme nie len že neoklamali iných ale hlavne neoklamali sami seba. Preto by sme sa mali zaoberať, a to každodenne tým, čo pre človeka tým najväčším dobrom a to diskutovaním o cnostiach a iných veciach. Ich skúmaním sme schopný triezvo prehodnotiť naše miesto vo svete a byť schopný konať v zhode s tým ako by sme konať mali. Práve týmto premýšľaním sa podľa Sokrata majú formovať tí najschopnejší.

Nie som si istý či sa už v niektorej eseji o tom nezmienil, ale Periklova smútočná reč o demokracií obsahuje aj zaujímavé zmienky ktoré nám súčasníkom unikajú: „... podľa zákonov majú všetci rovnaké práva ak ide o súkromné záujmy, pokiaľ však ide o spoločenský významné ... sa ľudia uprednostňujú podľa toho v čom vynikajú podľa schopností“. Sme ako spoločnosť reálne schopný zabezpečiť aspoň jeden z týchto fundamentov demokracie ?

A čo alegória na politickú elitu : môže pastier ktorému zverili stádo hovoriť že je dobrým pastierom keď sa stádo zmenšilo a ovce sú choré a neduživé ?

A čo prísaha aténskeho ľudového sudcu, že nepovolí aby jeden človek zastával v jednom roku 2 úrady či jeden úrad zastával dve obdobia po sebe? Nie je práve toto ukážkou toho čo je to demokracia ?

Myslím že som už spomínal fakt, že Gréci pri svojej filozofií, vede a rozvinutej kultúre nepoznali význam slova právo, právo v normatívnom zmysle. Na jeho miesto posadili ideu spravodlivosti a dobra. Aj po určitej kritike viem pochopiť ich „antinormativizmus“, ktorý je v právnom povedomí dodnes a právnikom ako aj ľuďom robí problémy dodnes. Na druhej strane ale aj samotný prípad Sokrata dokumentuje prípad kedy sa je nutné podvoliť zákonom aj keď sú zjavne nespravodlivé. Sokrates hoci mohol utiecť pred prísnym rozsudkom, sa rozhodol niesť jeho účinky, aby tak neodporoval platnému zákonu.

30.11.2019

Štyri práce na témy Definícia suverenity, Problém suverenity ako problém právnej formy a rozhodnutia, Politická theologia a K protirevolučnej filozofií štátu, od nemeckého autora. Už prvá veta Definície suverenity nenechá nikoho na pochybách o čo sa autor snaží. Prvá veta jasne hovorí. „Suverén je ten, kto rozhoduje o výnimočnom stave.“ Schmitt v diele razí svoju teóriu o absolútnej zvrchovanej a politickej moci, ktorá neskôr u autora viedla k podpore fašizmu. V samotnej práci autor ponúka na míle odlišný postoj k právu, kde zastáva akúsi absolútnu a posvätnú úctu k právu, no právo pokladá len za nevyhnutný prostriedok na presadenie suverenity, politiky a moci. Pri čítaní ma napadol taký postreh že podľa Schmitta je akiste povinnosť právnikov dohliadať na právny poriadok, na suverenitu a úctu k moci a právu či zákonnosti. Dnes skôr vidíme dekonštrukciu práva a snahu vziať si tehlu so stavby a potom sa čudujeme že sa nám po čase stavba rozpadá a ohrozuje nás.

V práci Politická theologie rozoberá právo z, pre mňa, veľmi zaujímavého pohľadu a to veľmi podobné paralely práva s náboženstvom. Myslí tým aj theologické ciele, ktoré sú v práve a v kresťanskej viere veľmi podobné a často zameniteľné hoci nie úplne totožné.

V dielku ďalej zaznieva rad argumentov podporujúcich autoritativizmus no sú z dnešného pohľadu faktickými nedostatkami. Napríklad kritika anarchizmu v jeho viere že ľudia sú dobrý a cnostný a že úrad sa môže kaziť. Na adresu konzervativizmu sa vyslovil že vedie k úplnej negácií prirodzeného rozumu, k absolútnej morálnej pasivite, a taktiež že sa predsa nemôže vývoj ľudstva nazývať stádom slepcom vedené slepcom s palicou pred sebou. A rovnako demokraciu častuje prívlastkom že supidita más je rovnako hlúpa a ješitná ako jej vodcovia a nakoniec liberálnu demokraciu ako obrovský debatný klub ktorý zbavuje zodpovednosti a povinnosti rozhodnúť.

Skôr ako začnem písať o tomto naozaj podarenom dielku určenom pre politológov, právnikov a štátovedcov, chcel by som upozorniť na jeho naozaj originálnu techniku spracovania problematiky. Skinner píše svoje dielko na pozadí vývoja obsahového významu pojmu štát (stato), a na základe zmien významov nám predkladá pomerne slušnú predstavu o vývoji samotnej ideje štátu. S podobnou technikou som sa zatiaľ stretol len v knižke Johna Lukacsa, Na konci věku. Sám autor veľmi pekne obhajuje svoju techniku: „Sledujeme-li puvod a vývoj nějakého pojmu, objevujeme přitom ruzné spusoby, ktorými mohl být v minulosti užíván. Získáváme přitom nástroj ktitické reflexe toho , jak se tomuto pojmu rozumí v současné době... Podniknou širší analýzu by bylo možné pouze za předpokladu, že výrazy los tato, l ´ État či der Staat sa vztahují ke stejnému pojmu jako slovo stát. Tím bychom však předem předpokladali něco, co má být teprve dokázáno.“

Skinner začína svoju knižku tým, že čitateľovi ozrejmuje, že slovo štát má koreň v slove status. A to v zmysle stavu kráľa alebo vládcu, ktoré mu vyplývalo z tohto postavenia. Taktiež nám je nutné chápať, že od 11. st. sa vládca považoval že „majiteľa“ kráľovstva. V tejto súvislosti je ďalej nutné chápať že tento stav vyžadoval o dobrý (bonus) až najlepší (optimus status reipublicae) stav vecí verejných. Teda akúsi panovníkovu povinnosť byť dobrým správcom hoc bol absolútnym majiteľom. Popri kráľovom stave existoval ešte meštiacky stav (status civitatum) ktorý bol súčasťou verejného stavu. Veľmi zaujímavé požiadavky vyslovil v súvislosti s inštitútom optimus status reipublicae, Filippo Ceffi a Tomáš Akvinský, ktorý považovali požiadavku poslušnosti úradníkov záujmom spravodlivosti. Neskôr bola táto požiadavka nahradená požiadavkou zákonnosti. Giovanni Campano, ďalej vyžaduje požiadavku nestrannosti a oddanosti obecnému dobru.

V období renesancie dochádza k nástupu dedičných kniežat, ktoré majú podľa nového svetonázoru zastávať pozíciu otca vlasti a dbať na rozvoj svojej domoviny. Chápanie kniežat sa ale prenieslo z roviny autokrata na požiadavku osvietenského panovníka. Najvýznamnejším propagátorom nebol nikto iný ako sám N. Machniavelli. Tu v prostredí renesančnej itálie sa začína oddeľovať panovník od lo stato, ako nevyhnutnej mocenskej štruktúre ktorú musí panovník ovládnuť. Štát sa začal chápať ako politické spoločenstvo - commmonwealth

Je ďalej veľmi dôležité si uvedomiť, že rozdiel medzi republikou a monarchiou je nie len v spôsobe riadenia štátu ale aj nositeľa suverenity. Kým v monarchií je to panovník z božej vôle v republike je to ľud, ktorý svoju suverenitu len prepožičiava, teda neprenáša na správcov. Ďalším rozdielom je, že v monarchií sú ľudia v istom druhu závislosti k osobe panovníka, a podľa Digest závisieť na vôli iného je otroctvo.

Ďalší vývoj nám ukazuje ako sa vytvára samostatná entita štátu, ktorá podľa E. Burka požaduje lojalitu od vládcov i ovládaných.

Pufendorf ovplyvnení občianskou filozofiou Hobbesa uvádza: „Najmřiměřenější definece občanského státu je, zdá se tato: Je to složená morální osob, jejíž vuli, sjednocenou a svázanu oněmi smlouvami, ktoré předtím byly uvadeny v platnosti množstvím lidi, je třeba považovat za vuli všech, čehož dusledkem je, že občanský stát smí užívat sily a bohatství soukromných osob ve prospěch zachování společného míru a bezpečí.“

Na záver by som už len dodal moju myšlienku vzťahujúcu sa k deistickému elementu v politickom útvare. Monarchia sa bezprostredne odvolávala na legitimitu udelenú bohom, republiky tento koncept opustili a za najvyššiu moc si vo svetských veciach vyvolili ľud. Teda až na Spojené štáty americké, ktoré posvätili ľud, God save America !

1 30.11.2019