Benedikt komentáře u knih

Jedná sa o veľmi pozoruhodné dielo k Homérskej otázke u nás v česko-slovenskom priestore. Nejde samozrejme o jedinú publikáciu na túto tému avšak jedná sa o prácu veľmi fundovanú. Kniha je rozdelená na dve hlavné časti. Prvá je Homérska otázka, ku ktorej Schadewaldt, zaujal stanovisko, že Homér bol skutočným a originálnym autorom Illiady. Podľa názoru Schadewaldta je to zjavné z celého diela, dramaturgie, zápletky ako aj samotnej formy, a ako píše „Homérskemu spevákovi neprišlo také priznanie nikdy na myseľ. Nikdy si nič nevymýšľali – povesti, ktoré počul a predával ďalej, taktiež vždy novo vykladal a utváral, neživé opakovanie by taktiež predsa bolo proti zmysle každého pravého spomínania...Homér nevytvoril túto Iliadu z ničoho, ale podľa prastarého remeselného zvyku z množstva piesňového materiálu. Avšak neobmedzil sa len na novú prestavbu tohto starého materiálu v podobe pevne vytvorených jednotlivých básní alebo malých eposov...“ Ďalším prínosom je poukaz na skutočnosť, že samotný achájsky svet nebol ani izolovaný a ani nezmerne prázdny. Naopak, svet Homéra bol živý a prepojený.
Asi najviac možno oceniť dve časti knihy. Prvou je „Nahlédnutí, jak byla vynalezena Ilias“ v ktorej Schadewaldt poukazuje na skutočnosť, že epos Memnonis, ktorý zachytiť Proklos o 1300 rokov po Iliade je možné, na základe literárnej analýzy, považovať za staršiu verziu eposu ako samotnú Illias a na jej základe možno poukázať na jedinečný a geniálny príspevok Homéra k spracovaniu predhomérskych eposov.
Ďalšou časťou je všeobecne uznávaná kapitola: „Achilleuv štít“. V tejto kapitole Schadewaldt poukazuje na jedinečnosť Homérovho opisu, formálne „zbytočnej a nudnej pasáži“ Illiady týkajúcej sa podrobného opisu vlysu Achillovho štítu. Schadewaldt na základe archeologických nálezov podobných, orientalizujúcich okrúhlych štítov napr. z Krétskeho Hérakleiona poukazuje na skutočnosť, že Homér Achilleov štít určite nevidel, ale vybásnil si ho na základe videnej predlohy. Svoje postrehy zakladá aj na Hesiodovom „Heraklovom štíte“ ktorým sa chcel Hesiodos vyrovnať Homérovi v akejsi literárnej súťaži, avšak hĺbkou obsahu za sa k nej ani nepriblížil.
Naviac samotná Homérom vybásnená podoba vlysu, výjavy, ich téma, alegória a zobrazený svet ľudí, je podľa Schadewaldta tak koncentrovaná idea, že sa až o storočia neskôr zhmotnila v prácach gréckych tragédov a dielach Polygnotových a Feidiových, ktorí novoobjavili Homérsku silu a touto cestou Homér de facto „ideologicky založil“ grécke klasické umenie. Hoci sa jedná o jednoznačne špekulatívny či nepravdepodobný záver, možno ho považovať za mimoriadne provokujúci. Aj preto je kniha hodná prečítania.

Celkom zaujímavá kniha. Na podklade simulovaného súdneho procesu proti Herodotovy, autor predkladá ďalšie poznatky a zistenia viažuce sa k Dejinám a to jednak z odborov egyptológia, skytológia, iranistika či asyrologia ale aj archeológia, história atď.
Kniha sa číta ľahko a sama, pričom samotný "dej" súdneho procesu je príjemným spestrením a nie otravnou nadstavbou obsahu predslovu, doslovu či poznámkového aparátu k Herodotovým Dejinám.

10.09.2020

Asi máloktorá kniha klasickej knižnice západnej civilizácie má taký význam ako Herodotove Dejiny. Nielen, že sú to „prvé“ dejiny, ale sú to Dejiny. Nie sú to len suchopárne fakty, nudné sledy udalostí, triviálne rozprávania. Herodotov rozprávačský štýl je na prvý pohľad jednoduchý. Kniha sa odvíja akoby išlo o rozprávkový príbeh. V samotnom spracovaní príbehu je však niečo tajomne podmanivé. Nie sú to totiž len dejiny, ale aj topografia, cestopis, etnológia, náboženstvo, kulturológia, filozofia, vojenstvo, politika či iné, ďalšie. Je to rozprávanie o živote, dejinách ľudského bytia, pospolitosti a ich vývoja. Hoci je Herodotov štýl na míle vzdialený od dnešného exaktného jazyka a samotnú literatúru by ste možno zaradili do literatúry pre mládež, avšak určite Herodota nemožno podceňovať. Samotné dielo, bolo písané pre vtedajšieho čitateľa a malo edukatívny charakter. Ak prihliadneme na úroveň vzdelania starovekého Grécka, Herodove dielo muselo byť „expertným“ kúskom literatúry. Herodove Dejiny sú písané skúseným jazykom, ktorý na prvý pohľad častokrát zbytočne odbočuje, zaoberá sa nezmyslami, poverami či historkami, ale osobne si myslím, že či už úmyselne alebo náhodou, sa Herodotovi podarilo vytvoriť mimoriadne edukatívne spracovanie dejín. Sám by som sa však čudoval, keby išlo o dielo náhody. Cez celú knihu sa totiž vinie určitá pevná nábožensko-etická kostra. Herodotos ako pôvodom barbar, avšak „naturalizovaný“ Grék, podáva históriu v zmysle zisťovania, ktoré sám vykonal či už osobne, alebo sprostredkovane. Je to dej ľudských osudov a nie len gréckych ale aj barbarských, pričom tých nepovažuje za podradných. Jeho dielo je tak trochu propaganda, tak trochu tvrdé dáta, tak trochu príbeh či historka, tak trochu chcenie a trošku falzifikácia či bájka. Celkovo je však dôležité to posolstvo. Úžasné rozprávanie o ľuďoch napísané tak, aby po tisícročiach nestratilo na sviežosti a verne predávalo posolstvo o človeku. Človek by ani neveril, koľko pútavých príbehov vyšlo z Herodotových Dejin, určite stojí za prečítanie.

3 10.09.2020

Práca Marthy Nussbaumovej spolu s knihou Fareeda Zakariu (Obrana liberálneho vzdelania) plynule nadväzuje či skôr zakladá americký spôsob vedenia verejnej obhajoby liberálneho vzdelávania (liberal arts).
Nussbaumová vo svojej knihe prezentuje naozaj úprimnú snahu o poukaz na krátkozrakosť preferovania len technických odborov. Štýl písania je veľmi autentický. Zo stavby ako aj štýlu možno badať, že autorka veľmi rozumne a aj s nadhľadom upriamuje našu pozornosť na problémy dnešného humanitného vzdelávania. Hovorí o tichej kríze humanitného vzdelávania a poukazuje na spojitosť s krízou demokracie ako takej. Autorka tvrdí, že jedine humanitné vedy nám ponúkajú schopnosť myslenia a imaginácie voči iným ľudom a týmto spôsobom nám obohacujú naše vzťahy a ľudskosť nad obyčajný úžitok a manipuláciu. „Žiadna demokracia nemôže zostať stabilná, keď nebude podporovaná vzdelanými občanmi“ a toto vzdelávanie musí byť podľa Nussbaumovej všeobecné a nesmie sa týkať iba elít. Taktiež poukazuje na skutočnosť, že demokracia je ako štátne zriadenia mimoriadne náročné. Slovami Madeleine Albright: „Demokracia je hrozne ťažká vec“ Nussbaumová konštatuje, že len hmotný rozvoj nie je schopný zabezpečiť stabilnú demokraciu. Preto je nevyhnutné náležité vzdelávania občanov aj humanitnými vedami. Kvalitné humanitné vzdelanie nás má robiť lepšími a „ľudskejšími“, aby sme tak boli schopní bojovať proti vlastným démonom, ako napr. agresivita, chamtivosť, egoizmus. Cieľom moderného vzdelávania má byť teda výchova ľudských bytostí a nie akýchsi krásne rastúcich húb, či špongii, ktoré sú ochotné do sebe vstrebať akékoľvek nezmysly.
Osobitný príspevok tejto knihy vidím, jednak v upriamení pozornosti, na výsledky experimentálnej psychológie a poznatky o vývojovej ľudskej psychike. Nimi upriamuje na skutočnosť, že všetci ľudia sú zraniteľní a smrteľní a že tento aspekt ľudského života nemáme nenávidieť a odmietať, ale je treba naň odpovedať reciprocitou a vzájomnou pomocou, ktoré môže poskytnúť nádej dôstojného spoločenstva. Sila humanitného vzdelania má byť viditeľná v jej sile osolenia verejných diskusií na podstatné témy spoločnosti. Tu Nussbaumová veľmi vhodne poukazuje na „mŕtvu demokratickú diskusiu“ starovekých Atén, kde Sokratova maieutická metóda znekľudňovala pomerne stupídnu a pudovú úroveň verejnej debaty na agore. „Sokratovské skúmanie nezaručuje súbor dobrých cieľov, zaručuje aspoň, že ciele o ktoré sa usilujeme budú jasne viditeľné vo svojich vzájomných súvislostiach a že pre rýchlosť a nepozornosť nebudú zanedbané základné otázky.“ A práve verejná debata by s odkazom na Winnicotta mala byť hra pre dospelých v zmysle, že by v nej mali občania vidieť to, čo vidia malé deti napríklad pri futbale a to radosť s hry, kooperáciu, zdravé súťaženie, úctu a spoločenstvo. Na druhej strane je nutné konštatovať, že sokratovské dopytovanie je samo o sebe chladné a formálne, výchovou je mu nutné dodať náležitý rozmer a to rozvojom empatie, ktorú možno posilňovať rôznymi formami humanitnej výuky v podobe imaginatívnych zložiek demokratickej výchovy akými sú napríklad, divadlo, tanec, umenie, hudba a pod.
Ďalším príspevkom Nussbaumovej sú časté odkazy na „exotické“ pomery a problémy Indie ako najväčšej demokracie sveta. Nussbaumová často a rada cituje Rabíndranatha Thákura či Gándhího.
V závere autorka tvrdí, že humanitné vzdelanie má v súčasnej krízovej dobe najväčšiu šancu prežiť tam, kde sa z nej stane súčasť národnej kultúry. Možno najvhodnejšie by bolo konštatovať, že humanitné vzdelanie je súčasťou demokratickej kultúry, ktorú sme povinní neustále budovať.

3 09.06.2020

Naozaj veľmi sympatická kniha, možno aj to najlepšie, čo sa na česko-slovenskom trhu dá zohnať na túto tému. Napriek skutočnosti, že knihu napísali dvaja autori, je rozdiel v písaní síce viditeľný no tak nepatrný, že knihu možno považovať za vcelku kompaktnú, hutnú, a čítavú zároveň. Kniha zároveň búra viaceré stereotypy stredovekých škôl a to najmä univerzít. Rozdelenie knihy je chronologické, s krátkymi ale vecnými odbočeniami, ktoré veľmi vkusne napomáhajú širšiemu no kompaktnému pohľadu a západný vzdelávací systém počas stredoveku a to najmä na podklade francúzskeho prostredia. Okrem možnosti zoznámenia sa s podmienkami života študentov, univerzitných inštitúcií, univerzitným curriculom, nám autori ponúkli aj krátke zoznámenie s hlavnými autormi stredovekej scholastiky ako napr. Abelárdom, Jánom zo Salisbury a ďalšími, ktoré pôsobí veľmi vhodne. Kniha prináša čitateľovi množstvo zaujímavých informácií, ako napr. že ašpiranti na diakonát museli v rannom stredoveku prečítať Starý a Nový zákona minimálne 4 krát; že inštitucionálne posilňovane univerzít išlo ruka v ruke s posilňovaním boja proti herézam a upevňovaním kresťanstva; že štúdium teológie trvalo približne 12 v niektorých prípadoch až 15 rokov; že v rannom stredoveku sa štúdium začínalo memorovaním žalmov na základe rytmickej výukovej metódy, rovnako tak ako dnešní moslimský žiaci Koránu či židovský žiaci Tóry; že už v stredoveku došlo k špecializácií univerzít ako napríklad práva v Bologni, slobodné umenia v Paríži, štúdium medicíny v Salerme, literatúry v Orleánse a pod.; že univerzitné slobody boli skôr formálne avšak dosah cirkvi nebol určite ťaživý a výsady univerzít sa nespájali so slobodou výuky a bádania; že existovali dva hlavné univerzitné systémy parížsky, čiže „majsterská univerzita“ a bolonský systém „študentská univerzita“; že jedným z práv univerzity bolo právo na štrajk; že najvyššie počty poslucháčov mala Sorbona až 4000 študentov; že prvá kríza univerzít vychádzala z prostej snahy žiakov o tituly pred snahou o vzdelanie a že aj v stredoveku boli univerzity ktoré poskytovali ľahšiu cestu k univerzitnému; že nástup na univerzitu často prebiehalo predstúpením pred rektora, zapísania sa na imatrikuláciu a zvolenie si svojho učiteľa, zloženie prísahy univerzite; že štúdium na univerzite bolo skôr o priľnutí žiaka k jednému učiteľovi počas celého štúdia, ktorých však žiaci radi striedali a taktiež radi striedali aj univerzity na ktorých študovali; že univerzity ešte pre vynájdením kníhtlače prišli s viacerými inštitucionálnymi novinkami, ako napríklad tesnopis, nové formy písma, profesionálne skriptorialne dielne, ktoré zlepšili dostupnosť literárnych diel; že kolégia (college) síce boli typický stredovekou inštitúciou, avšak nie veľmi rozšírenou, keďže ponímali len 10 – 20 % študentov; že už stredovek poznal odpoveď na nutnosť preduniverzitneho vzdelávania aspoň u aristokracie v podobe college v Etone či Winchestre; že vzdelanie na univerzitách bolo špecifické nakoľko štúdium rímskeho práva v praxi nepripravovalo právnika na zvykové právo, že scholastická teológia nepripravovala ľudového kazateľa a pod., účelom vzdelania bola v prvom rade mentálna príprava a správne návyky. Tieto a mnohé ďalšie poznatky robia z knihy unikátny prehľad stredovekej vzdelanosti.

05.06.2020

Knihu Byzantská vzdělanosť, možno priradiť skôr k učebnicovým typom literatúry. Rozhodne možno vyzdvihnúť po kvalitatívnej stránke neprekonané dielo na danú tému. Autorka zvolila "epochálny" prístup, v ktorom byzantské dejiny rozparcelovala a podľa jednotlivých období ozrejmovala čitateľovi po jednotlivých obdobiach stav, rozvoj, intelektuálov a pod. Na dokreslenie autorka pristúpila k naozaj početným citáciám rôznych diel, ktoré však pre svoju nesúrodosť môžu pôsobiť trošku rušivo, avšak vzhľadom k rozsahu témy je to rozhodnutie, ktoré čitateľa rozhodne vovedie do stavu písomnej kultúry. Knihu možno jednoznačne odporučiť všetkým ktorí sa zaujímajú o dejiny Byzancie či o históriu vzdelanosti.

1 19.05.2020

Pomerne hutná kniha s veľmi sympatickým mixom histórie vzdelávania a teológie. Autor vo svojej knihe približuje pojem byzantizmus a jeho obsahu. Približuje aj osobitosti byzantského vzdelávania a venuje sa aj úrovni vybraných vedných odborov či publikovanej literatúre. Čitateľa taktiež zoznamuje s osudmi jednotlivých vzdelancov, pričom osobitne sa venuje Fótiovi a Michaelovi Psellovi. Záver knihy patrí vplyvu byzanstkého vedenia na Západnú vzdelanosť.
Knihu možno odporučiť a to hlavne jej extrakciu piateho elementu byzantskej vzdelanosti a to pre jej neodškriepiteľné prepojenie vzdelávania s vierou a najmä snahou o formovanie žiaka tak, aby jednak vnímal univerzálnu krásu sveta, a taktiež aby bol schopný nie len preberať informácie, ale ich aj uvádzať do praxe a k tomu je nevyhnutný osobitný vzťah učiteľ-žiak.

28.04.2020

Záverečná kniha II. sekcie - Počiatky gréckej kultúry, nemohla byť snáď ani lepšia. Zamarovského kniha predstavuje unikátny poklad. Bez preháňania možno konštatovať, že v skutočnosti je to Zamarovského zázrak. Kniha s už tradičným vycibreným literárnym štýlom nás prevádza počas celých dejín Grécka, či presnejšie Grékov. Zamarovský jedinečne približuje nie len históriu ale aj celú Grécku kultúru a najmä jej odkazom pre západnú kultúru v podobe jedinečného piliera. Gréckeho ducha v dejinách. Vojtech Zamarovský je jednoznačne obdivovateľom Grékov a túto svoju náklonnosť citlivo prenáša aj na čitateľa. Vo svojej knihe približuje jedinečnú architektúru, divadlo, sochárstvo, keramiku, filozofiu, vojenstvo, sociálne a štátne zriadenia, pričom veľmi citlivo vyvážil selekciu toto najdôležitejšieho, čo nezorientovaný čitateľ potrebuje pre zorientovanie. Knihe snáď ani nie je čo vytknúť, len ju odporučiť ako povinné čítanie každému, kto má chuť sa zoznámiť so starovekým Gréckym zázrakom.

4 28.04.2020

Maličká knižka o rozsahu niečo cez 130 možno rozdeliť na dva pomerne hutné celky. Prvým je rozsiahly úvod na 60 stranách. Tento úvod možno považovať za jednak úvod samotnej knihy ako aj bližšie priblíženie Gianbattista Vica do česko-slovenskej čitateľskej obce, hoci toto dielko nie je jeho prvá kniha v češtine. Nasleduje samotná približne 50 stranový prejav (nejde však o normostrany). Jedná sa o prejav študentom Neapolskej univerzity v ktorom Vico zrozumiteľne posúva svoje jednak historické, svetonázorové, vzdelávacie či filozofické postoje. Z pohľadu dnešného poslucháča je to pomerne „nudný“ prejav, naopak z pohľadu dnešného čitateľa je to zaujímavé dielo, ktoré v mnohom ozrejmujú Vicovho génia.
Vico ako novoveký „osvietenec“ so svojskými, ale o to viac myšlienkovo-provokatívnymi postrehmi ako napr. : „mladí si potrebujú najprv utvoriť zdraví rozum, aby v dospelosti neprepadli podivínstvu alebo nevychovanosti. Ako však vedenie vychádza z právd a omyl z neprávd, tak sa zdravý rozum rodí z pravdepodobnosti... (študenti) neboli uponáhľaný aby sa púšťali do debaty o veciach o ktorých sa práve učia, ale ani tak prízemne neúctiví, aby pokladali za pravdu len to, čo povedal učiteľ...“
Hlavnou myšlienkou spisu je určitá komparatívna metóda medzi antickým a novovekým vzdelávacím resp. medzi antickým a novovekým vedením. Vico k nemu pristupuje myšlienkovo inšpiratívne a všíma si napr. dôvody prečo v antike nevznikla potreba univerzity, či ako je vhodnejšie rozvíjať vedy či filozofiu vedy.
Kniha je pútavá a podnetná preto ju možno odporučiť ako skvelý úvod do Vicovho známejšieho diela Základy nové vědy o společné přirozenosti národů.

16.04.2020

Kto mal možnosť prečítať si esej Tribal World, či knihu Political Tribes: Group Instinct and the Fate of Nations, možno už tuší o čom bude knihy Francisa Fukuyamu. Zvolenie Trumpa za prezidenta U.S.A. zdá sa, spôsobil takú ranu intelektuálom liberálnej demokracie, že im to nedá spávať.
Čitatelia Fracisa Fukuyamu sú zvyknutí, na pomerne svojský, avšak mimoriadne fundovaný štýl písania s naozaj prenikanými myšlienkami a postrehmi. Kniha Identita, túžba po dôstojnosti a politika hnevu, je akýmsi pokračovaním knihy Konec dějina poslední člověk. Fukuyama stavia svoje poznatky na filozofických dielam velikánov. Kým v Konci dejín čerpal z Hegela, Nietzeho, teraz prechádza na Platóna, Lutera či Roussea. Nie však preto, že by ich považoval za lepších, ale pre to aby zrozumiteľne vysvetli, tak ako je to u neho zvykom, popísal jednak súčasný stav, no najmä jeho vývoj. Základným kameňom Fukuyamovej knihy je dôstojnosť.
Fukuyama začína popisom Platónovej „thymos“ teda duševnej časti, ktorá je nezávislá od ratia. K nej môžeme priradiť hodnotu človeka, ktorú možno uznávať či odmietať. Na jej podklade cítime hrdosť, hanbu či hnev. V určitom protipóle je „megalothymia“, ktorá predstavuje určitú nadradenosť či výnimočnosť. Podľa Sokrata je megalothymia cnosťou bojovníkov, ktorí si zaslúžia dôstojnosť preto, že sú na rozdiel od roľníkov či kupcov ochotní umrieť pre vyššie ciele, napríklad za polis, a ich kalkul nie je ekonomický. Rozvojom ľudskej spoločnosti ale došlo k inflácií aj samotnej dôstojnosti. Tá sa už nestala len snom rojkov, ktorí považovali všetkých ľudí za seberovných, ale stala sa zákonným právom. Samotné rozšírenie by samo o sebe neznamenalo nič katastrofálne, avšak dôstojnosť ako automaticky priradené, „nezaslúžené“ právo v sebe obsahuje aj vlastné protirečenie. Už Rousseau konštatoval určitú nadradenosť a výnimočnosť vlastného JA nad vonkajšou realitou. To znamená, že vnútorné Ja ma určité kvality, ktoré sú po „obdarení“ dôstojnosti natoľko jedinečné a výnimočné, že ich treba reprezentovať nad skutkovú realitu. Ako absurdný prípad nám poslúži, osoba ktorá sa prehlási za čajku. V súlade s jeho dôstojnosťou je zlé mu vysvetľovať, že je človekom keď sa sám cíti byť čajkou. Tento zaujímavý spoločenský trend Fukuyama dáva do súvisu aj s rozvojom psychoterapie, ktorej cieľom je, aby sa pacient „cítil dobre“ a nie aby bol konfrontovaný s vonkajším svetom. Takto sa ľudia uzatvárajú do určitých netýkavých bublín, ktoré napr. poviedli, ku zmene sylabov klasického vzdelávania a to z dôvodu, že v ňom neboli rovnomerne zastúpené pohlavia, rasy či iné náboženské skupiny, ktoré boli týmto klasickým sylabom ponižované. Práve frustrácia a ponižovanie tvorí v spoločnosti silný polarizujúci náboj, ktorý vedie k politike hnevu.
Veľmi pútavé je sociologické priblíženie politického statusu robotníckej triedy. Tá sa podľa Fukuyamu pretransformovala, pričom vypadla zo strednej vrstvy a je permanentne ohrozená robotizáciou. Súčasnú robotnícku triedu tvoria zamestnanci služieb, čašníci, kaderníci ale aj spoločnosťou vyvrhnutý moslimský obyvatelia Francúzka a pod., problémy týchto pracovníkov však politikov nezaujímajú, čo voliči vnímajú ako zradu. Stredná trieda sa cíti byť základom demokracie. Sú hrdí na to, že pracujú aj keď za nespravodlivé mzdy, nie sú na nikoho odkázané a od štátu dostávajú len to, im sám zoberie na daniach. Potom do toho prídu ľavicové strany, ktoré po páde marxisticko-lenistického hospodárstva zostali len na svojej agende „zániku“ štátu a pretláčajú rôzne marginalizované politiky, pričom záujmy pracujúcich sú len okrajové. Štát totiž nemá prostriedky na rast dôchodkov, lepšiu zdravotnú starostlivosť a pod. ale občania sú povinný prijať tisícky migrantov, ktorí majú nárok na bývanie, príjem, stravu, zdravotné služby a pod. Nie je divu, že stredná vrstva sa cíti byť opomínaná, ponižovaná a to je iskrou hnevu, ktorý poviedol Britániu k Brexitu a Donalda Trumpa do kresla prezidenta U.S.A. Fukuyama sa snaží vysvetliť že prapôvod týchto pohybov je ľudská schopnosť pochopenia svojej dôstojnosti, resp. Toho čo si pod týmto pojmom môžeme predstaviť. Dôstojnosť je sama o sebe však pomerne obsahovo komplikovaná a v zásade nemá zmysel, ak nie je uznávaná aj inými. Práve publikum uznania slobody je podľa Fukuyamu ukryté v identite tj. schopnosti primknúť sa k spoločenstvu. V súčasnom svete zväčša dominuje príslušnosť k národu, náboženstve a toto povedomie hýbe našim ponímaním sveta okolo nás. Práve Fukuyamova kniha ponúka jednoduchú exkurziu do sveta súčasného politického tiahnutia voličstva a k tomu je písaná aj pútavým štýlom.

3 14.04.2020

Skôr obsiahly novinový článok ako fundovaná kniha o úpadku západného liberalizmu. Čo sa týka novinárčiny, tak možno vyzdvihnúť, že kvalitné žurnalistické spracovanie je schopné zatieniť obsahovú prázdnosť. Okrem skôr náhodných ako cielených postrehov o aktuálnych problémoch liberalizmu, sa v knihe nič svetoborné nedozviete.
Luce skôr múti vodu, témy ktorými sa zaoberá sú náhodné, rozhodne nejde po podstate a už rozhodne nepredkladá zásadné postrehy k smerovaniu alebo zmene. Kniha je často v špekulačnej rovine s hysterický či apokalyptickým nápevom.
Knihu rozhodne odporúčam nezorientovanému čitateľovi. Ľahkou formou tu autor predkladá priblíženie problému súčasnej politickej ako aj sociálnej situácie.

1 23.02.2020

Kniha „Zelóta, Ježiš Nazaretský a jeho doba“, je vo svojej podstate ozaj kontroverzná kniha a to doslovene. Contra versio, teda proti bežne uznávanej verzií. Aslan v knihe predostiera svoje poznatky z 20 ročného skúmania evanjelií a doby Ježiša. Kniha je v skutku pútavým literárnym dielom, je fantasticky čítavá, stránky sa čítajú akoby samé. Na prvý pohľad Aslanov kobercový nálet na zaužívaný pohľad na Ježiša a jeho účinkovanie, pôsobí ako argumentačné vybombardovanie všetkých pochybností, že všetko čo vieme o Ježišovi je „celé zle“. Z autorovho výkladu evanjelií nám vykresľuje iný pohľad na celé účinkovanie a život samotného Ježiša a najmä na jeho odkaz. Aslan jednoznačne rafinovane aj za použitia kritického myslenia vykonal selekciu argumentov, podľa ktorej bol Ježis len chudobný, negramotný, galilejský sedliak a zároveň mág či kúzelník, ktorý po malých zapadnutých dedinkách ohlasoval, že on je tým pravým mesiášom, jedným z mnohých, ktorí sa v tom čase nachádzali vo vtedajšej Palestíne. A aby to nestačilo, bol tak nešikovný, že po jeho triumfálnom vstupe do Jeruzalema a rozruchu v chráme sa nechal chytiť a ako neúspešný ašpirant na židovského kráľa bol odsúdený a ukrižovaný. Jeho náhla poprava vyvolala v učeníkoch niečo ako katatonický šok, z ktorého ich prebrala iba nová viera, že sám stal zmŕtvych. Aslan tvrdí, že Ježiš bol v prvom rade žid, ktorý mal prvoradú ambíciu na obrodu vtedajšieho judaizmu. Rozhodne nezakladal nové náboženstvo v zmysle súčasného kresťanstva, ktorého hlavnú ideovú podobu možno pričítať Šavlovi, teda Pavlovi, ktorý si „založil vlastné“ náboženstvo na jeho ponímaní osoby a činnosti a odkazu Ježiša Nazaretského, to však bolo v príkrom rozpore s tým, čo sám Ježiš hlásal.
Autor v knihe často prispôsobuje svoje rozprávaniu vlastnému názoru. Selektívne uplatňuje jednotlivé argumenty. Raz jeden prístup považuje za neoveriteľný, inde s ním pracuje ako s opodstatneným dohadom. Často krát marginalizuje; zásadné problémy jeho výkladu jednoducho opomína či spomína len okrajovo ako napr. samotné zmŕtvychvstanie. Uvedenými „nedostatkami“ sa dielo presúva do špekulačnej sféry, čo však nevylučuje, že časť jeho argumentov je a priori nesprávna, či zlá. Aslanov pohľad na Ježiša, je napriek jeho snahe o vedecké spracovanie na úrovni pravdepodobnosti samotného Písma. Buď Aslanovi uveríte alebo nie. To je nakoniec škoda, lebo samotný autor mal vedecké ašpirácie.
Na druhej strane je potrebné uvítať samotnú knihu v jej slovenskom preklade a to z dôvodu, že ide o pomerne ucelené dielo o dobe samotného Ježiša. Aslan pomerne plynulým prehľadom poukázal na súčasný stav bádania o dobe okolo 1. storočia n.l. v oblasti dnešnej Palestíny, čo treba považovať za jednoznačný príspevok. Veľké množstvo použitej literatúry nie je možné dohľadať v češtine či slovenčine, preto je tento univerzálny prierez veľkým prínosom knihy.

19.02.2020

Trilógia Ježiš Nazaretský I.-II.I z pera Jozepha Ratzingera alebo inak pápeža Benedikta XVI., predstavuje v skutku fascinujúce dielo. Knihy sú označené : Ježiš Nazaretský I. (Od krstu v Jordáne po Premenenie); Ježiš Nazaretská II. (Od vjazdu do Jeruzalema a zmŕtvychvstanie);Ježiš Nazaretský III. (Prológ). Ja som ich ale čítal chronologicky teda v poradí III., I., II., a musím povedať, že to malo z môjho pohľadu pozitívny efekt. Kniha Ježiš Nazaretský III. totiž pojednáva o očakávaní, počatí a narodení Ježiša Krista. Kniha je pomerne krátka, avšak čitateľ sa tak zoznámi so štýlom a argumentáciou autora. Mňa hĺbka zamyslení a štýl argumentácie zaujali natoľko, že som si musel vysliediť zväčša rozobrané ďalšie časti. Práve Ježiš Nazaretský I. mi prišiel ako pomerne „najmenej zaujímavá“ z pomedzi trojice. Tiež by som mohol napísať, že Ježiš Nazaretský II. bol jednoznačne zaujímavý avšak očakávania boli kus väčšie. Tieto sklamania však nemali nič spoločné so samotným dielom, ale skôr smädom po ďalšom poznávaní a načúvaní autora.
Ak by som mal popísať pápežov štýl, tak možno uviesť, že je v prvom rade mimoriadne pokorný a poctivý. Z obrovského kvanta exegétskych názorov vyberá tie, ktoré sa na základe jeho celoživotného hľadania a pochopenia Krista najviac približujú výkladu v zmysle viery. Sám pápež v úvode napísal, že kniha je výsledkom jeho osobného hľadania Krista pričom sa snažil v prvom rade chápať Ježiša Nazaretského ako Ježiša Krista. Podľa Benedikta je oddeľovanie týchto dvoch entít nemysliteľné. Poznanie Ježiša Nazaretského nestačí je v písme akoby v úzadí a Ježiša Krista nemožno oddeliť od jeho podstaty v osobe Ježiša Nazaretského.
Samotný dej je rozvinutý chronologicky avšak nie dopodrobna únavne. Benedikt si v jednotlivých situáciách vyberá určité aspekty, ktoré následne výkladovo ozrejmuje a tak čitateľovi napomáha lepšie pochopiť obsah Písma. Výklad však nie je nikdy násilný, je obmedzovaný a to úctou voči Písmu a tiež vlastným kritickým myslením. Napriek tomu však je z formy výkladu zjavná najmä viera. Rozprávačský štýl je plynulý, niečo medzi profesorom a kňazom, čo dodáva textu hĺbku aj šírku.
Trilógiu možno odporučiť všetkým, od ateistov cez laikov až po veriacich, je to v určitom zmysle všehochuť avšak zároveň kompaktná trilógia. Ak by som ju mal ohodnotiť, dal by som jej 95%.

7 14.02.2020

Pomerne tenká kniha predstavuje myšlienkovo hutnú publikáciu. Autor sa nepodujal na nič menšie ako na ozrejmenie príčin vzniku tzv. Gréckeho zázraku. Vernant ho charakterizuje ako jedinečný myšlienkový počin od mýtu smerom k rozvažovaniu (teda nie priamo k raciu), alebo inak od divocha k občanovi. V prvej časti Vernant popisuje mykénske obdobie. Asi najzaujímavejšie poznatky prináša spájania elít medzi Achájcami a napr. Chetitmi či Mitancami. Porovnáva chetitské zápisy s gréckymi mýtmi o Pelopsovi, ktoré majú dokladovať, družné vzťahy napr. oblasti technológií výchovy a výcviku koní. Mykénsku spoločnosť charakterizuje ako administrativno – mocenskú. Centrom je kráľovský palác, ktorý využíva písmo k redistribúcií a evidencií v hospodárstve. Taktiež vysvetľuje vzťahy medzi anax (vladca) a basileos („feudál“). Tu stojí za zmienku opakované titulovanie vládcov v Homérovej Illiade práve pojmom basileos, ktoré by mal byť chápaný nie v zmysle kráľ či vladár ale správca oblasti.
Vernant vidí za pádom mykénskej civilizácie aj širšie súvislosti ako vpád Dórov do Hellady. Popisuje viaceré štrukturálne zmeny spoločnosti, ktoré sa prejavili vo viacerých oblastiach. Prvou je presadzovanie novej vojenskej taktiky hoplitov resp. falang od 7. st. pnl. ktoré zatlačili do úzadia „potrebu“ špecializovanej vrstvy aristokracie – herojov. Ďalším je rozšírenie vzdelania cez fenickú abecedu a zväčšovanie okruhu osôb, ktoré boli gramotné. Nová geometrická architektúra miest v ktorých centre už nebol kráľovský palác ale svätyňa – acropola, avšak život obce sa sústreďuje na námestí – agore, kde sa stalo novou politickou zbraňou, slovo, reč. Občania sa postupne zrovnoprávňovali. Uvedený proces dovršovali reformy Kleystenesa či Solóna, ktoré preťali kmeňové či rodové vzťahy a do popredia stavali celú obec – polis. Nie oktrojované ale schvaľované zákony, ktoré sa spisovali či zaznamenávali. Priestupky či zločiny už neboli predmetom rodovej pomsty ale verejným deliktom, záležitosťou celej obce. Túžby po rovnosti – isomnia, viedla až do extrému v podobe Spartskej spoločnosti. Hospodárska politiky Grékov, ktorí namiesto pestovania výživových plodín ako obilia preferovali vývozné komodity ako olivový olej, víno viedli k masovému exodu počas populačných kulminácií, čo napomohlo k vývozu celej gréckej kultúry ako aj následného regresného obchodu. Tieto a mnohé ďalšie príčiny viedli k tzv. Milétskej škole, „ktorá však nepriviedla svet rozumu; vybudovala však prvú rozumovú formu. Tento grécky rozum nie je rozumom v zmysle dnešného experimentálneho myslenia, zameraného na výskum ktorého metódy, myšlienkové nástroje i rámec boli vypracované v priebehu posledných storočí... V gréckom myslení musí spoločenský svet podliehať číslam a mieram, príroda však je akoby vydaná napospas približnosti a neplatí tu ani výpočet, ani presný úsudok...Jeho rozvoju toľko nenapomohli techniky zmocňovania sa sveta, ako techniky ktoré umožňujú vládnuť druhým a ktorých politický nástrojom je slovo: politika, rétorika, pedagogika. Grécky rozum nechce meniť prirodzený svet, ale pozitívne, metodicky a premyslene pôsobiť na svet ľudí...“
Práve „vynález“ humanitných vied je „Koperníkovským obratom“ ktorý nazývame Grécky zázrak. Spoločnosť si možno spravovať, zlepšovať či meniť cieľavedomou myšlienkovou činnosťou. Hoci po tisícročia myslenie formovalo náboženstvo, od okamihu vzniku „špekulatívneho myslenia“ sa západná civilizácia oprostila sa od ťarchy mýtu, aspoň čo sa týka spravovania spoločnosti.

4 14.01.2020

Rozsiahla zbierka literárnych pamiatok Hellady, ktorá ide naprieč žánrami, storočiami či literárnymi námetmi. V knihe je možné čítať Anakreonta, Sapfó, Platóna ako aj desiatky menej známych či neznámych autorov. Zbierka ponúka naozaj „všehochuť“ dochovaných zlomkov. Od pijáckych piesní, modlitieb, básní až po nápisy na pomníkoch, čo ponúka pomerne plastický pohľad na historickú lyriku.


Ak by som mohol vyzdvihnúť, tak by som určite krátko upriamil pozornosť, na epitafy na pamätníkoch padlým, ktoré sú písané veľmi dôstojným spôsobom, demonštrujúcim grécku lásku ku slobode a domovine.
Za zmienku tiež stoji Solón, ktorý z dochovaných autorov nemá, čo sa týka žánru a štýlu konkurenta: „Já mnoho lidi, ktoří byli prodáni – ať neprávem, či právem – nebo uprchli zlou hnaní nouzí , kterí světem bloudili a řeč svou zapomněli, nazpět do vlasti jsem přived, založené bohy, do Athén. A ty, kdo tady doma v hnusné porobě se plahočíli, třesouce se pred pány, jsem osvobodil. A to moci provedl jsem, vhodě spolu spojiv právo s násilím, a vykonal jsem všechno, jak jsem slíbil. A zákony jsem napsal pro šlechtu i lid a spravedlivě přímé právo každému v nich vytkl. Jiný míti žezlo jako já, muž mysli zlé a chtivý zisku, sotva by lid býval zdržel! Kdybych já byl provedl, co straně liu protivné se líbilo, i to , čo proti těmto zamýšlel zas lid, jak mnoha mužu byl by pozbyl tento stát! A proto jsem se musel bránit proti všem a ohánět jak vlk, když padne mezi psy....“
Celkovo možno zbierku hodnotiť kladne, avšak nejde o dielo ktoré sa zhltne za pár hodín. To, však zanieteného čitateľa určite neodradí.

13.01.2020

Publikácia Antickej knihovni, zväzok č. 35, predstavuje komplexné dielo týkajúce sa fenoménu bájok v západnom kultúrnom okruhu. Okrem zachovaných bájok Ezopa možno v knihe nájsť aj rôzne variácie Ezopovych nástupcov a to od Phaedra, Babriona či Aviana ale aj ďalších autorov. V knihe sa pomerne často opakujú identické motívy, čo svedčí o obľúbenosti jednotlivých bájok naprieč storočiami. Samotná bájka ako žáner predstavuje určite pozastavenie a to najmä vzhľadom ku svojej jedinečnosti. Svoj podiel na to má samozrejme Ezop, ktorý zdá sa nebol tým, kto bájky vytvoril, ale svojim osobitným géniom prispel k významnej hodnote a obľúbenosti tohto žánru. Bájky nám pomáhajú prepájať často zložité problémy s ich správnymi riešeniami a to naviac v podobe ktorá vyučuje deti ale aj napomína a zabáva dospelých. Nie nadarmo Agythias píše: „Sochárovi zo Sikyónu, ó Lisippos, urobil si dobre, pred sochou siedmich prednosť si dal soche Ezopa zo Samu. Oni i nátlak používali, účinok presvedčivosti chýbajúci pod obalom slov. On ale v príbehoch múdrych a v bájkach vždy vystihol pravdu hravou vážnosťou učil, ako sa rozumným stať. Chráňme sa príkazov strohých, veď Ezop naopak ponúka pekné rozprávanie, pochúťku lahodnú všetkým.“ Ezopove bájky, ale aj jeho životopis ponúka ľudové poučenia, ktoré aj napriek tisícročiam nestrácajú na svojej sviežosti. Ezopovi nie je čo vytknúť, azda možno však skonštatovať, že niektoré bájky nám v súčasnej neagrárnej a pretechnizovanej spoločnosti, kde sú deti názoru, že vajíčka pochádzajú zo supermarketu, spôsobujú niektoré bájky výkladové problémy. Tie sú však jednoduchého charakteru. Rozhodne však možno povedať, že kto nepozná Ezopa, nepozná západnú kultúru.

1 30.11.2019

Vrcholné diela helénskeho spisovateľa Apolónia (295/290 – 245 pnl.), je už na prvý pohľad dielo odlišné od Homérovských eposov. V prvom rade je dielo založené na starších príbehoch o Jásonovi a Argonautoch, avšak samotná forma či zobrazenie je helénske. Ešte z helénskych čias čelil Apolónius za svoje „historizujúce“ dielo kritiku, nám je však dielo záchranou a to z dôvodu, že hoci sám Apolónius čerpal z predošlých diel, tieto sa nám nezachovali a teda Argonautika je najstarším dochovaným dielom s touto tematikou.
Asi nemá zmysel porovnávať kvalitu diela medzi Apolóniom a Homérom. Rozsah veršov (v prípade Argonautiky asi 6.000) verne ukazuje aj pomer kvality tohto diela oproti starším eposom. Čo je zaujímavé, je skutočnosť, že hoci je Argonautika oveľa mladšia zachytáva príbeh, ktorý je z hľadiska periodicity starší a siaha o generáciu pred Trójsku vojnu. Najväčší hrdina z pod Tróje, Achilleus vystupuje v Argonautike ako malé dieťa v ovínadlách, keď jeho otec Péleus jeden so zhruba 55 herojov na palube lodi Argo (podľa ďalších ich bolo až 85)opúšťa rodné Grécko.
Čo však prezrádza samotná Argonautika? Okrem príbehov o Herkulesovi a známych menách z Homérových eposov ako čarodejnica Kirké, spupný kráľ Leomedóntes, príšer Skylly a Charibdy, statného bojovníka Telamón, fajáckeho kráľa Alkión a ďalších je to najmä Jáson a Médea, ktorí sú hlavnými postavami príbehu. Iáson ako mladý kráľovič, ktorý chce po práve obsadiť trón svojich predkov od tyrana Pélea, sa musí kvôli preukázaniu schopnosti vládnuť podujať na herojský čin, priniesť z Kolchydy, Zlaté rúno. Zvolá teda najznámejších hrdinov svojej doby, medzi ktorými nesmú chýbať, Herkules, Orfeus, Telamón, Theseus, Hyllas a ďalší ktorí majú spoločnými silami dopraviť Zlaté rúno, Héliovho baránka, ktorý sa má nachádzať až v ďalej Kolchyde, dnešnom Gruzínsku u kráľa Aiéta, ktorý podmienil vydanie Zlatého rúna nesplniteľnými úlohami ako zoranie Áreovho poľa býkmi nezmernej sily, ktoré naviac šľahajú oheň. Jásovi, ale pomôžu samotný bohovia, ktorí cez bohyňu lásky Afroditu pomknú malého Erosa k zasiahnutiu Médeí, dcéry kráľa Kolchydy k pomoci herojom. Čarodejníčka Médea sa bláznivo zaľúbi a nedbá zradiť otca i vlasť a vďaka kúzlam pomôže skrotiť ohnivých býkov a odporučí spôsob zabitia dračích bojovníkov, ktorí vzišli z orby a sejby dračích zubov do vyoranej ryhy. Médea tiež pomocou kúziel uspí draka (znázorňovaného ako hada), ktorý na stráži zlaté rúno na strome uprostred posvätného hája (raja). Následný útek – cesta (periplus) smerom za západ cez ústie Dunaja, Jadranu, Pádu, Rhónu, Tyrrhenské more, Sicíliu, Fajácké ostrov, Líbyu, Tunis, Krétu až do Iolku (ešte zo staroveku sú zachytené rôzne trasy Pindaros, Hecateus, Herodotos, Timaeus) poznamenávajú rôzne ťažkosti ako vražda Médeinho brata Apsyrta, prenasledovanie divokými kmeňmi, putovanie púštnou Líbyou, návštevou záhrady Hesperidiek či iných fantastických miest. Všetky tieto skutočnosti akoby slúžili na vykreslene tragickosti Jásona a najmä Medeie, ktorá pre svoju lásku zradí všetko, pričom ako nám už neprezradil Apolónios, Jáson ju aj napriek jej, až nepredstaviteľnej pomoci zradí a za ženu si vyberie inú. Mocná čarodejníčka Médea potom z pomsty zabije na oltári ich vlastné deti Fereta a Mermera.
Či je tento mýtus len samochválou cestovateľských aktivít starých Grékov alebo prvou priemyselne-špionážnou výpravou (niektorý bádatelia zamieňajú zlaté rúno s technológiou ryžovania zlata z naplavením za pomoci ovčích koží) nemožno jednoznačne určit. Mimochodom loď Argo-s mala byť údajne prvou skutočnou loďou-korábom, nakoľko sa dnes nepredpokladá že v neskorej dobe bronzovej by bola loď schopná zvládnuť také vzdialenosti.
Možno je Argonautika príbehom varujúcim pred nástrahami lásky, zradou vlasti či rodiny. Príbeh je podnetný a provokatívny i dnes. Gréckym mýtom zachytený archetyp – Medea, teda vzor exotickej, tajomnej, čarovnej a zničujúcej, zaľúbenej milenky je predobrazom Kleopatry či Mata Hari, a preto je tento príbeh fascinujúci a to aj vďaka Apolóniovi a jeho stvárneniu.

1 30.11.2019

Klasiky skvelá popularizačná kniha od Vojtecha Zamarovského. Predstavuje veľmi pekné intro do problematiky Homéra, Iliady a Odyssey. Prvá časť knihy sa týka samotného obsahu Týchto diel, druhá sa týka života a ciest vzkriesiteľa Tróje, Henricha Schliemanna. Zamarovského rozprávačský štýl jednoducho podmaní a jeho rozprávanie o Schliemannovi je akoby súčasťou Trójskeho príbehu a to naozaj dobrodružnou časťou. Ďalšia časť rozpráva o poznatkoch týkajúcich sa vykopávok v Mykénach, Tirynse či Knosse, ktoré vhodne dokresľujú samotný dej kníh. Pri čítaní tejto „dodatkovej“ knihy ma zaujala jedna zásadná vec. Na Trójskej vojne je fascinujúce, že hoci Trója bola určite mocná, nebola iná ako stovky dobitých miest potom, či predtým. Jej pádom nevznikla či nepadla svetová ríša. Neobrátil sa beh dejín. Napriek zdanlivej bezvýznamnosti je Homérova Illiada a Odyssea, uholným kameňom svetovej literatúry. Ale prečo to tak je? Možno rovnako ako sochár Feidias aj Homér bol géniom svojej doby vo svojej kultúre. Toto majstrovstvo však muselo stáť na dielach predchodcov, ktoré však živý génius podobný Feidiasovi či Homérovi svojim umom a schopnosťami pretavil do skvostného majsterstucku.
V záverečných častiach Zamarovský približuje Homérsku otázku. Pri tom je určite zaujímavé, že alexandrijské knižnice produkovali na prvom mieste 555 opisov Iliady, na druhom mieste s obrovským odstupom 74 diel Demosténesa, na treťom Platón s 36 kópiami a Aristoteles so 6 kópiami. Je to zaujímavé, ak si predstavíme, že hodnota takej knihy bolo obdobná ako cena vtedajšieho domu. Podľa Zamarovského sa nám do vynájdenia kníhtlače zachovalo 118 rukopisov, čo svedčí o obľube tohto diela naprieč storočiami.
Asi najhodnotnejšia časť knihy sú vlastné postoje k Homérskej otázky zo strany autora. S drvivou väčšinou sa dá dnes súhlasiť a aj to nám ukazuje aký bol Vojtech Zamarovský rozhľadená a uvážlivá osoba. Kniha spája poznatky (aj keď staršie, prvotlač z roku 1966 a dotlač z roku 1976) archeológie, historiografie, jazykológie a ďalších a vytvára tak veľmi čítavé a pútavé dielo.

2 30.11.2019

Kniha obsahujúca niekoľko úryvkov z pomedzi ktorých sú asi najhlavnejšie „Zápisky o válce trójské“ od Diktysa Krétskeho a „Pád Tróje“ Od Dáresa Frýzskeho. Obe zosobňujú špecifickú formu literatúry. S určitosťou predstavujú falzá, ktoré pristupujú k „dorozprávaniu“ Homérovej Illiady. Napríklad ako úvod k Diktysovi je list, L. Septimiusa, ktorý preukazuje, že zápisky pochádzajú z objaveného hrobu Diktysa, člena družiny Krétskeho kráľa Idoména, účastníka Trójskej vojny. Ide samozrejme o rafinovanú fabuláciu, to ale nebráni tomu aby sme prostredníctvom Diktysovho „rozprávania“ nenahliadli do mysle predchodcu, ktorý prostredníctvom údajného účastníka Trójskej vojny hodnotí a uvažuje nad samotnou Iliadou. Diktysov pohľad je rozhodne strohejší, nejde o poéziu, ale skôr o literatúru faktu, určitú historickú formu Illiady. Diktys akoby sa striktne pridržiaval časovej osnovy a priebehu udalostí, avšak vyhadzuje z nej všetko božské ako napríklad božské zásahy a všetko konanie sa snaží vysvetliť racionálne. Trójania u Diktysa nie sú veľkolepí a Achájcom rovní, sú to barbari ako každý iný negrécky národ, ktorého prekliatie spočíva v ich divokých mravoch (porušenie pohostinstva u Menelaosa, únos Heleny, hanobenie mŕtvych po boji, nectenie posvätných zmlúv a pod.) Na rozdiel od Homéra však aj vďaka Diktysovi resp. jeho autorovi vieme, čo sa dialo po pohrebe Patrokla. Dozvedáme sa o krádeži Palládia (drevenej sochy bohyne Atény), ktorá musela byť ukradnutá ak mala Trója padnúť, o osudoch samotnej Tróje, Trójskom koňovi, deľbe koristi, návratu jednotlivých účastníkov domov a pod. Veľmi zaujímavá, hoci suchopádna je zmienka o Odysseovi: „...ako pristál v Ismire, získal tam vo vojne veľkú korisť, odplával, pristál u Lotofágov a potom sa nanešťastie dostal na Sicíliu, kde zakúsil mnoho poníženia od bratov Kyklopa a Laistygona a potom stratil vinou ich synov Antifa a Polyféma väčšinu svojich druhov. Potom bol Polyfémom zo súcitom prijatý za priateľa, ale pokúsil sa uniesť kráľovu dcéru Arénu, pretože sa až k smrti zamilovala do jeho druha Alfénora....Dostal sa cez Aiolské ostrovy ku Kirké a odtiaľ ku Kalypsé. Tie boli obe kráľovnami na ostrovoch kde žili....“ Aké rozdielne to rozprávanie oproti kvetnatým opisom Odyssea Tiež samotná dĺžka vojny tj. 10 rokov je podľa Diktisa iba nesprávne pochopenie, nakoľko prvých 8 rokov vojny, Achájci doslova nevystrčili päty z Grécka a celá vojna sa tak skracuje len do niekoľkých bojových dní medzi ktorými sú mnohodňové prestávky, dokonca cez jeseň obe strany usilovne orali a sadili plodiny, aby všetci mali všetkého dostatok. Cez zimu sa zase obe strany stretávali bez strachu v Apollónovom háji, či už sami alebo vo väčších skupinkách. Diktysov pohľad na vojsko oboch strán je vzdialené od Homérovho; píše o bojovníkoch s kolmi s opálenými hrotmi a bronzové oštepy vyhradil len bohatým kráľom.
Rozprávanie Dáresa Frýžskeho zachádza do čias Iásonovej plavby na Kolchydu, kde sa píše o spupnosti kráľa Tróje, Léomedóntovi, ktorý vyhnal Argonautov s tým, aby sa Gréci neučili približovať k jeho brehom. Táto urážka mala viesť k I. Trójskej vojne v ktorej Heraklés, Péleus, Nestór, Kastor a Polydeuk a ďalší vyvrátili vtedy ešte neopevnenú Tróju. Samotná II. Trójska vojna mala vychádzať zo snahy kráľa Priama pomstiť smrť otca Léomedonta a únos jeho sestry Hésiony do Grécka ako Telamónovej koristi z čias prvého pokorenia Tróje. Asi najzaujímavejšie na Dáresovom rozprávaní, sú opisy veľkej väčšiny hlavných účastníkov trójskej vojny. Tak sa napríklad dozvieme, že napr. „Nestór veľký s orlím nosom, vysoký, široký, veľkej postavy, bielej pleti, rozumný, dobrý vládca;“ a pod. Podľa Dáresa sa bojovalo 10 rokov 8 mesiacov a 12 dní počas ktorých malo padnúť až 806.000 Achájcov a 278.000 Trójanov, čo sú značne prestrelené čísla.
Ďalším je tzv. „Trójska povesť v stredovekej Rímskej kronike“ ktorá je skôr zaujímavá najmä rozprávaním o Amazonkách, ktoré vraj pochádzali od Skýtov, pričom ich názov Amazonky pochádza zo Skýtskeho „bezprsé“ pričom si Amazonky mali nechávať odstraňovať ľavé poprsie, aby sa im lepšie držal štít. Ich ríša mala trvať 700 rokov až do doby Júlia Cézara. Podľa Trójkej povesti, Tróju nedobila žiadna lesť s dreveným koňom. Podľa rozprávania, bola otvorená Skajská brána na Tróji a ako znamenie o jej otvorení na nej mala byť vyrytá konská hlava.
Tieto a ďalšie príbehy dokresľujú podnetnosť príbehu o Tróji. O snahe ľudí porozumieť a poznať to čo zaujíma asi každého čitateľa Iliady a Odysey.

30.11.2019

Erga kai hémerai; Theogonia; Aspis. Tri pomerne krátke diela ďalšieho nasledovníka Homéra, rapsóda a roľníka zároveň, Hésiodosa z Askeru. Hésiodosa radíme do počiatku 7. st. pred n. l. V prvej skladbe Práce a dni, Hésiodos pripomína krásu roľníckeho života, poskytuje rady a odporúčania rozumnému hospodárovi. Odporúča, riadiť sa podľa dní, či ročných období ale tiež uvádza a s jemným sarkazmom približuje aj svoj život. Opisuje strašný zážitok, keď ho jeho brat Persus na základe nepravdivých svedectiev pripraví o majetok. Spravodlivosť však Hésiodosovi vráti podiel a Persus ako zlý hospodár musí žobrať o chlieb u svojho brata. Hésiodos v úvode ďakuje Múzam za ich pomoc a približuje príbeh o Pandore ako aj známy príbeh o Zlatom veku, keď smrteľníkov stvorili nesmrteľný bohovia, nepoznali prácu, protivenstvá a biedu. Druhé pokolenie Strieborného veku boli ľudia oveľa horší ako ich predkovia. Tretie pokolenie Bronzového veku bolo od strieborného iné, silné, bojovné a herojské. Vo veku bronzovom boli dve pokolenia. Posledné pokolenie, Železného veku plné, bied, ťažkej roboty, nepokojné, žijúce krátko, nespravodlivé, podlé a nízke.
Druhá skladba Zrodenie bohov je skladbou, ktorá sa pokúša vysvetliť množstvo, pôvod a vzájomné vzťahy gréckych bohov. Okrem najstarších bohov (prvá generácia) ako Chaos, Zem, Króna, Gigantov, Kyklópov a Titánov približuje aj novších bohov (druhá generácia) Dia, Poseidóna, Héru a ďalších. V ďalšej (tretej) generácií vidíme, Afrodité, Área a ďalších. Na záver generáciu polobohov tj. spojenia nesmrteľných bohov a smrteľných ľudí, ako napríklad Herkulesa, Achilleus a ďalší. Práve v tomto diele máme prvý popis Tartaru (Pekla) ktorý je našej predstave povedomí.
Posledná skladba Štít sa najviac podobá spôsobu rozprávania Homéra v epose Illias. Príbeh je vlastne epos o súboji Herkulesa so spupným Kyknom. Prevažná časť práce sa týka Herkulovho štítu, ktorý vytvoril Hefaistós. Obdobný motív možno vidieť aj pri opise štítu a zbroji Achillesa od Hefaistá v Illiade.

1 30.11.2019