Jindřich V. přehled

Vždy ma fascinovalo ako sa Henrich V. stáva projekčným plátnom, na ktoré si interpreti projektujú vlastné túžby, sny a filozofie. Od Olivierovho propagandistického volania do boja proti nacizmu, až po pacifistickú agitku kritizujúcu vojny, stredovekú rytiersku česť i "veľkú politiku" v Michôdovom Kráľovi. Domnievam sa, že to umožňuje už samotná hra. Shakespeare akoby sa tu dôsledne vyhýbal jednoznačnosti a svoju hru koncipuje na pomedzí komédie a tragédie, na pomedzí adorácie a kritiky vojnového ťaženia i samotného Henricha, na pomedzí konfrontácie viacerých pohľadov (od "kamarátov z mokrej štvrte", cez obyčajných vojakov a šľachticov, až po Henricha a chórus). A do toho všetkého vpúšťa Shakespeare do hry až prekvapivé množstvo anti-iluzívnosti v podobe odkazov na samotné divadlo. Akoby tu boli dôležité skôr väzby medzi rôznymi stranami, než strany samotné. Akoby tá hra nemala pevné jadro. Akoby sa nedokázala niekde ukotviť.

Toto klamanie telom tu podľa mňa vyplýva zo Shakespearovho postavenia uprostred interregna. Staré poriadky sa narúšali, stredovek a katolicizmus ešte neboli - určite nie na dedinách - až také vzdialené, barok sa už pomaly hlásil o slovo a do toho vrcholila "alžbetínska" renesancia. A platí to aj pre Henrichovu dobu a blížiacu sa Vojnu ruží. Henrichov príbeh akoby bol len nádychom medzi nemilosrdným bojom Lancasterovcov a Yorkovcov. Nádychom, ktorý Anglicko aspoň na chvíľu oslobodil od krvavých občianskych vojen. Avšak stále platí, že ide o krehký nádych a nič tu nestojí pevne, nič nie je isté. Shakespearove dejiny sú aj preto dejinami, v ktorých je dobro a zlo vždy tak trochu relatívne. "Vykĺbený čas", v ktorom sa kyvadlo vytlačené na jednu stranu vracia späť a pritom drví ľudské životy, si vyžaduje často skôr realistické než idealistické rozhodnutia, pretože v takejto situácii nedokážeme projektovať dosah našich činov a pri projekcii nám zostáva len "hamletovský skok". Žiadne naše rozhodnutie pravdepodobne nebude pekné, ani vznešené, skôr bude vždy smutné, krvavé.

A aj preto je Shakespearova hra taká úplná. Stojí uprostred dejín tak, že z nej nasáva rôzne impulzy a uvedomuje si bytostnú nestálosť veľkej politiky. So všetkými tými ideálmi o kráľoch, o cti a o rytierskosti - ktoré narúša Pistol s jeho kumpánmi - je a aj nie je proti-stredoveká. Oproti nej tak obe spomenuté adaptácie - protipóly - pôsobia zjednodušujúco, akoby z nej vždy ukrajovali len určitú časť v prospech jednotlivých ideálov, ktoré do seba dokázal Shakespeare zahrnúť. Aj preto Henrichovi V patrí pomyselné štvrté miesto v mojom minirebríčku shakespearových historických hier.

Videné:
Divadlo: -
Film: Henrich V (1944), Henrich V (1989), V kruhu koruny: Henrich V (2012), Kráľ (2019)