SVIT POŠKVRNENEJ MYSLE - JEANETTE WINTERSONOVÁ - VÁŠEŇ

recenze

Historicko-reflexívny román z 80.rokov, vychádzajúci u nás v prvom vydaní, prekvapí nielen imaginatívnym naratívom s prvkami postmoderného románu, ale predovšetkým vysokou mierou hlbokých filozofií a reflexiií nielen o živote či súvekej societe, ale i sebe samom či vplyvom formujúcim jednotlivca.

Dielo ako také je veľmi útle, i keď označenie novela pre neho nie je práve vhodné, hlavne kvôli veľmi nesúrodej kompozícii, ktorá nie je chronologická a pripomína skôr reťazovú formu a v určitých prípadoch i naráciu na základe voľných asociácií, rovnako priebežne sledujeme dve perspektívy rozprávača, čo nie je pre novelu bežné.

Potenciálneho čitateľa zaujme predovšetkým imaginatívny naratív, poetizmus, farbistý opis a očividná symbolika, paradoxnosť i alegória - ktorá naznačuje druhý významový plán diela, mnohosť interpretácií a podobne - avšak, menej ako magický realizmus( ktorého vplyv sa tu, samozrejme, tiež dá nájsť v niektorých motívoch ale i samotnej poetike a obraznosti)sa na diele zrkadlí značný vplyv postmoderny - či už zvolenou témou, ktora však nezohráva nosnú úlohu, alebo vkombinovaním zvykov, tradícií society (motívy priateľstva, hľadania lásky, životného cieľu, naplnenia, ale i zmeny názorov, prezretia voči ideálom či vplyvu náboženstva, politického režimu, medziľudských interakcií atď. na život a i.) do motívov diela, ale i nosnou časťou textu s introspekciami a filozofickými prvkami - dokonca možno povedať, že dielo viac ako historickou prózou je filozoficko-psychologickým dielom s prvkami beletrie. Filozofický presah je teda očividný a nadchne predovšetkým milovníka žánru, no práve nenásilnosťou a prirodzeným zapojením do textu i bežného čitateľa.

Ak analyzujeme spomínanú filozofickú rovinu diela, najočividnejším sa zdá autorkin postoj k existencializmu - postavy disponujú veľmi existencionálnymi názormi na život, svoje bytie často vnímajú ako zbytočné, márnivé či bez zmyslu či poznania, a svoj život chápu ako cestu do ničoty spôsobenú zlými, ale i správnymi rozhodnutiami, ktoré za celú existenciu urobili, nenachádzajú správne pocity voči sebe ani druhým, cítia prázdno, ktoré nevedia vyplniť a podobne, i keď je na postavách badať istý charakterový vývin, ktorý prichádza skrze empirické poznanie svojich zlých či akýchkoľvek rozhodnutí, naivity atď.

Za zmienku stoja ešte vcelku presné historické motívy popisy udalostí a celkový historický kontext knihy, ktorý sa priveľmi neodkláňa od reálnych historických skutočností a rovnako nárátor - okrem bežnej ich-formy priameho rozprávača občasne zabieha aj k akejsi denníkovej (memoárovej) forme zápiskov, čím autorka znova podporuje u čitateľa fikčnú autenticitu diela.

Problémom sa však stáva komplikovaná štylistika a forma, ktorá nenáročného či sentimentálneho čitateľa neskutočne zmätie -vplyv voľných asociácií či dokonca určitého automatického písania je práve vo filozofických častiach celkom značný, autorka často odbieha od načrtnutých motívov k iným a späť, ako je spomenuté vyššie, dej nie je chronologický, takže je treba byť ako čitateľ pozorný a mať chuť sa v texte i jazyku orientovať - čím sa kniha radí skôr k dielam ,,(vyššej)" literatúry, ku ktorej potenciálny čitateľ pristupuje s vedomím druhého autorského plánu a zámeru, ktorý bude musieť v texte interpretovať a nie primárne iba pre príbeh.

Román Vášeň prináša čitateľovi oveľa viac, ako by sa mohlo zdať na prvý pohľad - jemný a veľmi citlivý pohľad na ľudskú existenciu, márnivý život či pominuteľnosť spracovaný v melancholickom i melodramatickom rozprávaní a skrytom vo vojnových kulisách Európy 18. storočia.

- recenzia z blogu zjelitaelita.blogspot.sk -

Komentáře (0)