Recenzia pre Literárny týždenník

recenze

Pracuj, zabávaj sa, nakupuj. Radšej vyhodiť, než opraviť. Filozof Giles Lipovetsky opisuje vo svojom diele Hypermoderná doba (2004) spoločnosť, ktorej špecifickými znakmi sú hyperkonzum, odcudzenie, podliehanie neustálym zmenám, fenomén hyperreality, individualizmus, diskontinuita, inovácie, flexibilita a ekonomicko-finančná deregulácia. Avšak už v roku 1932 opísal tieto sociologické, ekonomické a iné tendencie v dystopickej beletrii Koniec civilizácie alebo Prekrásny nový svet anglický spisovateľ Aldous Huxley. Kniha patrí spolu s Orwellovým románom 1984 a Bradburyho Fahrenheitom 451 k vôbec najpopulárnejším dystópiám. V lete 2020 dokonca vychádza v novej filmovej-seriálovej premiére (réžia Harris, McArdle, Parekh, Zisk), čo len opäť zvýši jeho popularitu a čítanosť tohto diela.

Knihu vydalo v slovenskom preklade (prekladateľ Marián Gazdík) Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov (2015) a v súčasnosti pre vysoký záujem prebieha dotlač. Dielo je natoľko nadčasové a filozoficky relevantné, že si zaslúži recenziu aj napriek tomu, že vyšlo už v roku 2015. Reprodukčná medicína, učenie v spánku, svet rozdelený na kasty, strata citu a emócií, zrušenie rodiny, hyperkonzumná uniformita, potlačenie identity, sex ako kategória zbavená lásky a zredukovaná striktne na pôžitok; pretechnizovanie, pocitové filmy, narkotické tabletky, sexuálne žuvačky... to je Huxleyho vízia Prekrásneho nového sveta. Sociálny kritik Neil Postman, autor knihy Ubaviť sa k smrti, vystihol aktualizačný odkaz Huxleyho: Orwell sa obával, že sa knihy budú zakazovať, Huxley sa obáva, že ich nebude mať kto čítať.

Dielo známe, ale málo čítané

Aldous Huxley napísal dielo, o ktorom veľa ľudí sprostredkovane počulo, ale málokto si ho skutočne celé prečítal. Priznám sa, že aj ja som najskôr k dielu dostal cez spracovanie vo forme televízneho filmu z roku 1998 (réžia Leslie Libman, hrajú Peter Gallagher, Leonard Nimoy, Tim Guinee, Rya Kihlstedt), ktorý ma presvedčil o tom, že Huxley vizionársky postrehol protirečenia, paradoxy a aj zvrátenosti doby, ktorú dnes žijeme. Filmové spracovanie je presiaknuté érou 90. rokov a považujem ho za celkom vydarené (pôvodný scenár je rozšírený o vzburu robotníka). Okrem tejto sfilmovanej verzie vychádzali a vychádzajú aj ďalšie filmové verzie diela: v roku 1980, v réžii Burta Brinckerhoffa a v lete 2020 vychádza 9-dielny seriál, na ktorom sa podieľa aj Owen Harris z populárneho seriálu Čierne zrkadlo; autor dielu San Junipero. Ale o tom možno nabudúce.

Rousseauvský divoch verzus hypermoderná civilizácia?
Na pozadí diela môžeme vidieť ideologický spor medzi rousseaovským divochom Johnom, a predstaviteľmi krásneho nového sveta, civilizácie, ktorá sa zriekla emócii. John do tohto sveta prináša pochybnosť, nahlodáva základy celého spoločenského konceptu, ktorý svoj luxus buduje z parazitovania na nižších kastách, ktoré sú geneticky modifikované v laboratóriách. Huxleyho svetonázor môžeme rekonštruovať na základe dialógov medzi postavami, pričom mediátorom je pravdepodobne Lenina a Bernard (postavy, ktoré získajú odkaz od divocha žijúceho mimo civilizácie).

V dialógu s Mustafom Fondom, odvolávajúc sa na Shakespeara či múdrosti indiánov, manifestuje svoju túžbu po autenticite vo svete chladu a plytkého hyperkonzumu. Túži po utrpení (kresťanský rozmer), po autenticite (marxistický rozmer, vzbura proti odcudzeniu), po tŕnistej ceste, ktorá dáva životu zmysel a bez ktorej by šťastie bolo umelým. Odmieta spoločnosť všeobecného hedonizmu pre vyvolených, ktorý symbolizuje látka soma, zbavujúca (podobne ako antidepresíva) človeka emocionality, osamelosti a bolesti. John v princípe odmieta vyhýbanie sa utrpeniu, samoty, nešťastia, požaduje autenticitu existencie. Pocitové filmy, soma, podmieňovanie, programová promiskuita, kasty, sexuálne žuvačky, detailné opisy šiat, to je Huxleyho dystopický svet, ktorý sa môže tiež javiť ako utópia hypermodernej verzie liberálneho kapitalizmu. Pre Johna je tento svet dystópiou, pre Mustafa Fonda utópiou. Postava Lindy predstavuje bytosť, ktorá z tohto sveta odišla do divočiny a túži sa vrátiť späť. Tento svet však o ňu vôbec nestojí, civilizácia pohŕda Lindou podobne ako John pohŕda civilizáciou.

Potreba ostrova melancholikov

Keď autor Utópie, Thomas More, opísal spoločnosť, pre ktorú je po vzore epikurejského učenia kritériom kvality života šťastie, nemohol predpokladať, aké negatívne dôsledky sa dajú pri extrémnej formulácii tejto požiadavky projektovať. Iste, nemožno porovnávať utopickú spoločnosť skromných a osvietených ľudí s Huxleyho odcudzeným a chladným svetom bezhraničného hedonizmu a individualizmu, ale Huxley predsalen otvára tému, ktorú klasické utópie a dystópie až tak neriešili. Právo človeka na svoju autenticitu, na prežívanie nešťastia a samoty, na vieru v Boha, na odriekanie a asketizmus, akúsi potrebu po ostrove pre romantických melancholikov. Huxley svoj ideál formuluje na s. 194: ...cieľ je mimo súčasnej sféry ľudstva, zmyslom nie je udržiavanie blahobytu, ale nejaké zintenzívnenie a zjemnenie vedomia, či prehĺbenie poznania.

Špecifický jazyk a symbolizmus

Huxley svoje postavy pomenováva po významných historických postavách (Lenina, Marx, Bokanowski, Bakunin, Ford). Niektoré pasáže sa čítajú dosť ťažko a pôsobia chaoticky (otázka či to nie je prekladom). Autor využíva pestré, farebné opisy jednotlivých prvkov reality hyperkonzumného sveta (napríklad opis pocitových filmov či užívania drogy soma). Symbol T nahradil kríž, Kristus bol nahradený symbolom filantropického kapitalizmu, Henrym Fordom (letopočet 632 po Fordovi; povzdychy Pre Forda! namiesto Preboha!). Súčasťou jazyka Huxleyho dystopie sú aj akési rýmovačky a riekanky, ktoré v diele pôsobia miestami až príliš naivne a rušivo. Taktiež vo filme nachádzame odkazy na celý rad filozofických a náboženských koncepcií a diel Wiliama Shakespeara. Samotné dielo inšpiroval vizionár H. G. Wells (konkrétne dielom Ľudia ako bohovia) a taktiež sa tu nachádza postava Dr. Wellsa. Huxley tiež do diela komponuje odkazy na I. P. Pavlova, S. Freuda a T. Malthusa. Jazyk Huxleyho diela je zložitý. Niektoré pasáže sú pútavé a čítajú sa z ľahkosťou, niektoré až extrémne abstraktné a ťažko zrozumiteľné. Možno aj preto som toto dielo čítal skutočne pridlho.

Otvorený záver, utópie úniku (pred civilizáciou)
Huxley necháva dielo otvorené. Jeho postoje môže naznačiť aj iné dielo, Ostrov, kde autor kombinuje predstavy o ideálnom spoločenskom zriadení s prehlbovaním mystického poznania skrytých javov. Podobný motív môžeme nájsť aj v známom filme Pláž s Leonardom di Capriom v hlavnej úlohe. Napokon aj opis sveta divochov v Novom Mexiku, kde spomína užívanie indiánskych psychedelických drog (mescal) evokuje ďalšie autorove dielo. Idealizáciu prírodného stavu spája v kombinácii rano-kresťanského (odkazy na Krista) a tribálneho (totemizmus, Pookong). Civilizáciu symbolizuje sterilnosť a čistota, svet barbarov špina a zvieracia živelnosť. V každom prípade aj nadväzné Huxleyho dielo Ostrov je typickou utópiou úniku. Huxley neprojektuje ideál spoločenskej transformácie, ktorý by mohol byť globálnou víziou. Láme skôr palicu nad svetom rútiacim sa do záhuby a projektuje si vlastnú utópiu vo svete divochov. Huxley adoruje akýsi vznešený romantický individualizmus blízky Kierkegaardovi a ponúka ho ako alternatívu k umelému, hypermodernému hedonistickému kolektivizmu. Autor naznačuje, že jeho ideálom je návrat k autentickému prežívaniu, k meditáciám o zmysle života, k viere v Boha a k hľadaniu poznaniu skrytých princípov ľudského bytia.

Komentáře (0)