Recenzia od profesora Dalimíra Hajka pre Slovenské pohľady

recenze

Zborník z vedecko-odborných a spoločenských aktivít vyšiel pri príležitosti 100. výročia narodenia Vladimíra Mináča a 120. výročia narodenia Vladimíra Clementisa.
Ťažko si predstaviť na prvý pohľad dve odlišnejšie osobnosti v oblasti kultúry ako boli Clementis a Mináč; korektný diplomat, elegantný, decentný a kultivovane jemný, na druhej strane robustný, dravý, hľadajúci hoci v tomto hľadaní niekedy aj chybujúci, obidvaja brilantne formulujúci svoje myšlienky a predstavy. Odlišní boli mentálne, výzorom, spôsobom vyjadrovania, A predsa sa nie náhodou ocitli spolu v konferenčnom zborníku, ktorý teraz uvádzame do života. Na jeho stránkach sa k obidvom osobnostiam a k jednotlivým parciálnym prvkom ich života a tvorby vyjadrujú historici, literáti, teoretici, akademici rozličného odborného založenia, so svojimi pestrými spomienkami a názormi aj priatelia, príbuzní, ľudia názorovo blízki. Ich rozdielnosť sa pri oboznamovaní s ich textami postupne stráca, čitateľ nadobudne po prečítaní knižky dojem, že napriek pestrej skladbe autorov tu existuje čosi spoločné, akési fluidum, pôsobiace v pozadí nielen obidvoch osobností, ale aj v pozadí väčšiny príspevkov od rozličných pôvodcov s rozličným teoretickým i názorovým prístupom.
Nechcem nikomu sugerovať myšlienku, čo je obsahom tejto neviditeľnej látky vyžarujúcej tak silnú energiu, ktorá bola nezávisle vlastná obidvom osobnostiam. Každý si na základe poznania, zaiste vyplývajúceho aj z prečítania tohto práve prezentovaného zborníka vytvorí vlastnú predstavu a podľa svojej ideovej orientácie a svojho naturelu vyberie niektorú podstatnú črtu.
Ale ak by som sa mal v tejto chvíli zamyslieť nad tým, čo z pohľadu súčasníka a z dnešného odstupu početných decénií môžeme považovať za spoločný prvok v odkaze obidvoch kultúrnych dejateľov a mysliteľov, najskôr by som sa priklonil k pojmu „výzva“. Ani vo chvíľach, keď im išlo naozaj o veľa, nestrácali totiž zo zreteľa víziu budúcnosti, neviazali sa iba na väzbu s konkrétnymi javmi, na ktoré bezprostredne reagovali, ale hľadeli do budúcnosti. Táto výzva sa spájala nielen s projektom ich vlastných existencií, ku ktorému chceli v rámci svojich síl a možností prispieť, ale aj s projektovaním budúcnosti celého kolektívu národa. To ich napriek odlišnostiam spájalo, a to spája a bude spájať aj ich myšlienkový odkaz.
Zaiste, historickou úlohou tvorcov kultúry – lebo tá ma zaujíma predovšetkým – vždy bolo spájať, nie rozdeľovať. A to aj napriek tomu, že si musíme plne uvedomovať prítomnosť rôznosti. Lebo rôznosť a napätia medzi jej jednotlivými zložkami, medzi tvorcami a ich prístupmi k problémom, je neodmysliteľnou živnou pôdou kultúry. Otázka pravda je, čo by mohlo a malo byť tmelom medzi ľudskými rozmanitosťami, povahovými, názorovými, náboženskými, rasovými... Odpovedám jednoznačne a azda aj trochu naivne: filozofia hľadajúca pravdu. Uvedomujem si, že pravda má veľa tvárí a pre každého je čosi iné pravdou. Jedine dobrá vôľa vedená myšlienkami humanizmu by nás však dokázala previesť húštinou nevôle, zrady ideálov, závisti, podlosti a násilia, s ktorými sa denne stretávame.
Ale nechám teraz vzletné slová bokom, lebo koniec-koncov len činy ukazujú skutočnú pravdu. Pokúsim sa sformulovať obsah výziev, vízií a projektov, ktoré mne osobne vyplývajú z duchovného posolstva týchto dvoch mysliteľov.
Jedným z odkazov našich veľkých tvorcov platným pre súčasnosť je podľa môjho názoru potreba neodtŕhať slová a myšlienky od reálnych rozhodnutí, inými slovami teóriu od praxe, v prípade uvažovania o kultúre spájať kulturologickú teóriu s praxou kultúry.
Teoretizovanie bez možnosti uviesť myšlienky do priestoru našej každodennosti je neplodné. Samozrejme, nechceme a všetci ani nemôžeme byť akadémiou vied. Teória, ktorá je nevyhnutným východiskom každého uvažovania o kultúre, by však nemala byť konečným cieľom, ale platformou, na ktorej by každodenná kultúrna prax, tvorba kultúrnych hodnôt, nachádzala svoju odbornú inšpiráciu a podporu. Clementis i Mináč sa tejto zásady pridržiavali.
V oblasti kultúry v širokom zmysle slova je dôležitá taktiež personálna koherencia, vzájomná prepojenosť tvorcov a príjemcov hodnôt, „jednota v rôznosti“. Zmyslom práce by malo byť okrem iného spájanie kvalifikovaných profesionálov so zanietenými amatérmi. Na rozdiel od výlučne vedeckých inštitúcií, ktoré sa riadia vedeckými cieľmi často v rámci grantových úloh vymedzujúcich striktne ich polia záujmu, by sa mohol a mal rozvinúť pohľad na kultúru riadený rozmanitou optikou vyplývajúcou zo stupňa vzdelania, povolania, profesionálneho zamerania a pod.
S tým všetkým súvisí sledovanie spoločného cieľa ako cieľa národa. Slovenskosť by sa však rozhodne nemala prejavovať v nenávistnom nacionalizme podceňujúcom iné národy a národnosti. Veď my sami sme boli toľkokrát podceňovaní a odmietaní! Vieme, čo to znamená.
Z vyjadrení Vladimíra Clementisa vyplýva, že myšlienka národnej kultúry by mala mať ako východisko úsilie o všestrannú sebarealizáciu, mala by vychádzať nielen z posilňovania predstavy národa ako silného a krásneho domova, ale mala by smerovať najmä k možnosti vychádzať z tohto domova k iným domovom, k iným národom, k iným ľuďom, v zmysle vzájomnej úcty a hľadania inšpirácie v kultúre druhých. Obohacovať svoje kvality kvalitami iných. Neuzatvárať sa, pozorne hľadať, čo nás spája, vychádzať zo seba samých, zo svojich kvalít a predností, ale dokázať sa priblížiť k iným, smerovať k vzájomnému pochopeniu. Neeskalovať rozdielnosti a spory. A pokúsiť sa tvoriť nový lepší svet. Je to ilúzia, romantický nezmysel, nerealizovateľný sen? Možno, ale treba sa oň pokúšať vždy znova a znova. Dokonca aj v časoch vojny a triumfujúcej nenávisti.
So zameraním na dlhodobé praktické dôsledky teoretického prístupu ku kultúre súvisí aj Mináčovo a Clementisovo odmietnutie patetizmu, prázdnych viet, jalových slov, ktoré zatieňujú pravdu. Žiada sa väčší dôraz na civilnosť, na drobnú prácu pripomínajúcu odkaz hlasistov, ktorá niekedy prináša pozitívnejšie dôsledky ako výkriky geniality. S tým prirodzene súvisí aj odmietnutie verbalizmu, dôraz na výsledky tvorivej praxe, na priamosť, odvahu a rozhodnosť, kvality pre Clementisa a Mináča tak typické.
To bolo len niekoľko myšlienok, ku ktorým ma inšpiroval obsah tohto zborníka o dvoch Vladimíroch, o Clementisovi a o Mináčovi. Širokospektrálnosť prístupu, zasvätenosť a erudovanosť autorov zborníka je zárukou, že vyvolá množstvo ďalších inšpirácií a azda – v čo dúfam – aj provokácií.

Komentáře (0)