Recenzia pre Literárneho týždenníka

recenze

Židovský filozof náboženstva, prekladateľ, žiak Diltheya a Simmela, autor populárneho diela Ja a ty Martin Buber napísal v roku 1946 knihu Cesty do utópie, ktorá bola až v roku 2021 preložená do českého jazyka a vydaná vydavateľstvom Přestupní stanice. Zo sociálno-filozofickej knihy sa vynára otázka: Sú anarcho-komunitarizmus, asocianizmus, družstevníctvo alebo decentralizovaný samosprávny socializmus alternatívou pre riešenie spoločenských problémov?

Martin Buber v knihe aplikuje svoje komunitárno-socialistické postoje, teóriu dialogickej komunity založenú na interpersonálnych dialogických vzťahoch. Kniha (prostredníctvom analýzy dejín utópií) usiluje o redefinovanie pojmu utópia Buberovou ambíciou je preskúmanie hesla utopický za účelom vymanenia socializmu zo slepej uličky. Autor vedie polemiku s marxistickou a leninskou interpretáciou utópií. V úvodnej kapitole (Pojem) autor analyzuje korene pomenovania utopický socializmus u Marxa a Engelsa a nachádza v nich celý rad protirečení. Zameriava sa na formulácie v Komunistickom manifeste a víťazstvo marxizmu v pôvodne kresťansko-utopickej Lige spravodlivých. Buber konfrontuje citácie Marxa a Engelsa s utopickými socialistami a anarchistami, predovšetkým Proudhonom. Autor kontinuálne pokračuje kapitolou Vec, kde sa snaží zadefinovať komplikované slovo utópia, na čom si vďaka zradnej dvojznačnosti etymológie tohto slova zlomilo väz už celý rad autorov. Buber definuje utópie ako nárys dokonalej spoločenskej stavby, obrazy niečoho, čo neexistuje, ale zároveň je prítomné v predstavách. Utópie sa podriaďujú ľudskej vôli, dokonca ich je možno označiť za obraz spoločnosti, ktorý je navrhnutý tak, ako by žiadne iné faktory než vedomá ľudská vôľa neexistovali (s. 18).

Utopické obrazotvorné prianie sa viaže k nadpersonálnemu, ktoré nemožno realizovať jednotlivcom, ale iba ľudskou spoločnosťou. Utópie diferencuje od mesiášskej eschatológie (tá je vopred daná zhora, človek na nej nemá aktívny podiel), a tu sa práve autor začína zamotávať, keď napokon konštatuje, že vyvlastnená, pôvodne religiózne založená eschatológia sa transformovala v období francúzskej revolúcie do utópie. V Marxovej viere (ovplyvnenej Hegelom), podľa ktorej cesta ľudstva spočíva v prekonávaní rozporov nachádza Buber apokalyptické východisko: Bodom, na ktorom sa u Marxa utopizujúca apokalyptika láme a ekonomicko-vedecká topika sa prevracia v čistú topiku, je premena všetkých vecí po sociálnej revolúcii (s. 21).

Buber konštatuje, že utópia tzv. utopických socialistov je predrevolučná a marxistická utópia je porevolučná, nakoľko odumieranie štátu a skok ľudstva z ríše nutnosti do ríše slobody sa podľa Bubera u Marxa odohrá až po dosiahnutí revolúcie. Nový model spoločnosti sa preto podľa Bubera odôvodňuje ešte dialekticky, avšak už nevedecky. Pomáha si slovami Paula Tillicha podľa ktorého marxizmus (aj napriek svojmu nepriateľstvu k utópii) sa nikdy nemohol zbaviť podozrenia zo skrytej viery v utópiu. Plánujúci rozum je utopický, konštatuje Buber a dodáva, že utopickí socialisti zachovávali pozitívny utopizmus v tom, že vedeli o rozmanitosti a protikladnosti vývojových tendencií, ktoré možno zaznamenať v každej dobe.

Podľa Bubera je u Marxa premena spoločnosti umiestnená do ďalekej budúcnosti a je sprostredkovaná centralizmom, ktorý nestrpí žiadnu zvláštnu iniciatívu. To sa však v konečnom dôsledku dialekticky premení po revolúcii násilie sa mení v slobodu a uniformita v rozmanitosť. Na druhej strane utopický, nemarxistickí socialisti usilujú o cestu, ktorá je taká istá, ako ich cieľ veria tomu, že sa pre to, o čo sa usiluje, musí Teraz vytvoriť možný priestor... aby Potom došlo k naplneniu... (s. 24). Namiesto viery v revolučný skok, veria v revolučnú kontinuitu, v ktorej revolúcia znamená rozširovanie skutočnosti. Tieto Buberove postoje sú však veľmi problematické, nakoľko sa (ako väčšina autorov, ktorá sa pustila do podobnej analýzy) zamotal a chytil do pasce definície pojmu utópia, skrývajúceho protirečenia, ktoré do neho umiestnil už Thomas More miesto ideálne, no zároveň neexistujúce.

V kapitole, ktorú nazval Tí prví autor hľadá komunitaristické prvky (vízia pospolitých sociálnych jednotiek, ktoré zakladajú na spojení výroby a spotreby) u Saint-Simona, Fouriera a Owena. Konštatuje, že Saint-Simon túto predstavu naznačil v projekte priemyselnej asociácie, rozvinul ju Fourier v projekte falanstér a napokon ju Buber nachádza v plánovaných Owenových spoločenstvách založených na vzájomnej pomoci a spolupráci. Ďalšie kapitoly knihy analyzujú koncepcie anarchistov Proudhona, Kropotkina a Landauera.

V Proudhonovej teórii nachádza kontinuitu s projekciami utopických socialistov (aj napriek tomu, že sa voči nim vyhraňoval) a to predovšetkým v projekcii družstevných asociácií, teda pracovných družstvách ako strediskách výroby, ktoré sa budú sami ovládať (nebudú ovládané jedným vlastníkom ako kapitalistické podniky) a zároveň sa ich riadenie a držba stane kolektívnou (s. 42, 44). Pripomína Proudhonovu vetu, v ktorej apeluje na tieto dva princípy ako základ oslobodenia proletariátu. Ak by ich ľudia neboli schopní dosiahnuť, sú podľa Proudhona navždy stratení. Pre Proudhona sú predpokladom spravodlivosti sloboda a jednota. Buber prechádza celým vývojom Proudhonového myslenia a nachádza v ňom aj rôzne protirečenia a neistotu, napríklad jeho obavy pred kolektívnym egoizmom teda v nebezpečenstve, ktoré hrozí každému výrobnému družstvu, ktoré by vyrábalo pre voľný trh, totiž, že bude uchvátené duchom kapitalizmu, bezohľadným využívaním šancí a konjunktúr... (s. 50). Buber tiež okrajovo spomína koncepciu Lousa Blanca (štátne financované sociálne dielne), v ktorých Proudhon videl novú formu komunistickej centralizácie ako odrody absolutizmu. V ďalšej kapitole Buber predkladá k diskusii koncepciu Kropotkina ktorý vníma (pod vplyvom Gierkeho a tiež Hobbesa) celé dejiny ľudstva ako boj medzi štátnym centralizmom a slobodným združovaním v obciach, gildách, asociáciách, cechoch, kmeňových zväzoch či družstvách.

Tento boj transformuje do konfliktu centralistického a federalistického socializmu. Kropotkinov utopický ideál je (podobne ako u Bakunina) v anarcho-komunistickej jurskej federácii federácia pospolitostí a výrobných skupín založených na seba-riadení a minime zastupovania. Takéto dobrovoľné asociácie by zároveň podľa Kropotkina umožnili plný rozvoj individuality. Kým Proudhona a Kropotkina väčšina ľudí, ktorí majú dočinenia s dejinami sociálno-politických teórií pozná, menej známym menom je Landauer, ktorému venuje Buber ďalšiu kapitolu. Landauer sa domnieva, že spoločenstvo (organická súnáležitosť) žije povedľa štátu. Potrebné je však prebudiť ho z hlbín, ktoré pretrvávajú pod kôrou štátu (s. 65). Štát podľa Landauera nemožno zničiť revolúciou, ale zmenou vzťahov obnovou organickej štruktúry v konkrétnej rozmanitosti a harmónii medzi národmi (s. 66). Landauerovi ide o znovuzrodenie národa z ducha obce a tradícií, čo Buber klasifikuje ako revolučné zachovanie prvkov, ktoré boli zakonzervované a ktoré sa hodia k novej stavbe sociálneho bytia (s. 68). Buber vyzdvihuje Landauerovu myšlienku ducha spoločenstva, ktorá je podmienkou skutočnej revolúcie socializmus je pre Landauera sloboda zo spoločného ducha (s. 72).

Nasleduje pasáž (Pokusy) venovaná romantickým utópiám a družstevnému hnutiu, ktoré autor spája s rokmi 1830 a 1848 (chartizmom v Anglicku a revolúciami vo Francúzsku) a očakávaním veľkej premeny spoločnosti. Buber uvádza vznik prvých družstiev kreditných, spotrebných (King, Rochdale, Blanc) a výrobných (Buchez, Lasalle), ale aj iniciátorov komunitárnych experimentov (Owen, Cabet). Škoda, že autor nemá vedomosť o slovenskom, prvom zakladateľovi úverového družstevníctva, Samuelovi Jurkovičovi. Buber v kontexte rôznorodých aspektov zlyhaní družstevných pokusov konštatuje, že iba v úplnom družstve (čím Buber chápe systém kooperujúcich družstevných komunít, ktoré zlučujú výrobu a spotrebu a vo výrobe priemysel doplňujú poľnohospodárstvom, pozn. aut.) ...bude možné prekonať vnútornú problematiku družstiev a moc kapitalistických princípov, ktoré sa v nich uplatňujú (s. 88). V rozsiahlej kapitole Buber dôsledne analyzuje Marxov vzťah k družstevníctvu a samosprávam. Dokazuje, že Marx v niektorých obdobiach váhavo oceňoval družstevné a samosprávne formy presadzovania socializmu (federalizmu komún a družstiev), ale aj čiastkové úspechy hnutia. Buber však napokon konštatuje, že napriek tomu, že Marx oceňoval Parížsku komúnu ako decentralizovaný projekt vlastnej vlády výrobcov, marxistické hnutie nechcelo, ani neučinilo, tento projekt za cieľ svojho jednania (s. 123). Buber sa domnieva, že ak by komúna zvíťazila, družstvá by sa stali zárodočnou substanciou novej spoločnosti (s. 112). Cez tri desiatky strán venuje Buber analýze Leninovej koncepcie opätovne zdôrazňuje, že aj Leninom chápané soviety boli pod vplyvom Marxovej interpretácie Parížskej komúny predovšetkým prostriedkom revolučno-politickej moci (Lenin z hľadiska svojej centralistickej politickej stratégie nepočítal s komúnami ako stálym sociálnym decentralizovaným organizmom). Rady ako lokálne orgány boli pre Lenina iba prostriedkom pre uskutočnenie revolúcie, revolúcia nebola prostriedkom pre budovanie rád. Buber však pripomína, že Leninov vzťah k družstvám sa menil kolísal medzi podporou družstiev a štátnym centralizmom. Až pred smrťou vyjadril víziu spoločenského poriadku s uvedomelými družstvami ako naplnenie snu Roberta Owena (s. 150).

Predposlednú kapitolu venuje Buber chaluzistickým kwuzy (ako špecifickej forme komunitarizmu), ktoré vznikli nie na základe doktríny, ale činu (s. 160). Buber tieto spoločenstvá považuje za prejav autentickej a nedoktrinárskej pospolitosti, ktorá však taktiež narazila na svoje problémy. Dáva im však ako autentickým spoločenstvám do budúcnosti veľkú nádej. Záver knihy (V kríze) rámcuje filozofickou meditáciou o strate súnaležitosti medzi ľuďmi a nad možnosťou budúcej sociálnej transformácie. Buber prehlasuje: Spoločné hospodárenie je možné iba ako socialistické (s. 173) a v zápätí dodáva, že pod socialistickým chápe pospolité spoločenstvo ľudského rodu, ktoré nie je zastupované štátnou mocou. Kolektivita, do ktorej rúk prichádza moc, by mala svojimi inštitúciami umožňovať skutočný pospolitý život a aby sa skupiny stali vlastným subjektom tohto procesu. Buber volá po znovuzrodení obce, spoločenstva, pospolitosti ako alternatíve voči individualizmu. Nové formy sociálnych vzťahov možno podľa Bubera dosiahnuť upevnením kooperatívnych prvkov v spoločenstvách iba slobodné a decentralizované združenia môžu zdola priniesť vzájomnú zodpovednosť. Centralizáciu akceptuje iba tam, kde to vyžadujú podmienky. Iba naplno štrukturovaná pospolitá spoločnosť (na základe faktickej reštrukturalizácie cez družstvá) môže podľa Bubera prevziať dedičstvo štátu.
V období, ktoré perfektne dokázalo ako je na jednej strane trhový model spoločnosti v krízových situáciách neudržateľný a na strane druhej štát bez silného sociálneho základu bezzubý pri riešení závažných spoločenských problémov, sa otvárajú mnohé otázky vo vzťahu k veciam verejným. Myšlienky komunitárnej kooperácie sa preto môžu stať v 21. storočí mimoriadne aktuálne. Aj preto je Buberova kniha užitočným materiálom pre štúdium zamerané na hľadanie nových spoločenských vízií.

Méně známá a do češtiny dosud nepřeložená kniha Martina Bubera vznikala v době druhé světové války. Autor v ní vychází z předpokladu hluboké společenské krize, které lze čelit pouze důsledným promýšlením kořenů naší civilizace. Vl... více

Komentáře (0)