Pozrite si radšej film

recenze

Vojna svetov, štvrtý z piatich sci-fi románov (?) H. G. Wellsa, je klasikou. A táto klasika má všetky choroby klasiky, predovšetkým sešlost věkem. Aj samotná „veda“ v tejto „vedeckej“ fantastike bola mimo už k dátumu vydania a tak sa človek znalý veci prichytí pri krútení hlavou častejšie, ako je zdravé. Zvykne sa síce hovoriť, že to nie je autorova chyba, lenže je – riešením je nepísať o veciach, na ktoré nemám kvalifikáciu.
Príbeh nás zavedie do zatuchnutej, neskoroviktoriánskej minulosti, v ktorej sme o diaľkových komunikáciách ani nechyrovali (rádio existovalo už asi 3 roky – škoda, že autor o ňom netušil alebo ho nevyužil), správy sa šírili v lepšom prípade po drôte, v horšom a častejšom pešmo, vozmo, koňmo a vlakmo a základná logika ľuďom príliš nefungovala (spojivo s časmi novodobej dezolácie). Invázia emzákov prebehla pekne anglocentricky do blízkosti Londýna, srdca impéria, ktoré pomaly zdochýňalo, len o tom ešte nevedelo. Autor využil dôverne známy setting v drobných detailoch miestnej geografie, ale pre čitateľa je tá spleť miestnych názvov po chvíli únavná (buď si vezmete mapu, alebo sa stratíte – alebo sa stratíte aj tak, ak vám dnešná mapa už nepomôže). V duchu verneovských tradícií predpokladal medziplanetárnu dopravu s použitím „projektilov“ – ako fyzika by ma celkom zaujímalo ani tak nie ako sa dá prežiť tento spôsob „štartu“ (dá sa), ako skôr prežiteľný scenár „pristátia“. Teda dopadu, po zázračnom nezhorení pri prelete hustými vrstvami atmosféry. V tomto bode prichádza k rozbitiu papule „vedeckosti“ tejto klasiky „vedeckej“ fantastiky (trúfam si po prečítaní wellsovín povedať, že scientific romance bol v skutočnosti odlišný žáner, ktorý so sci-fi hard sciences neznalým literárnym vedcom iba splýva a zdanie vedeckosti tam bola len „príchuť“, inak tie diela okolo vedy – ani v jej vtedajšom stave – ani nešli) o základy stredoškolskej fyziky. Rovnako nás upúta pomalosť či strnulosť sveta: okrem blízkeho okolia dopady neznámych telies nikým ani nehnú, či médiá, či vedci, či bezpečnostné zložky, či štátna správa, všetko koná komótne, pomaličky, prípadne vôbec, svet nie je aktívny, ale vyložene trpný.
Pre dnešnú dobu atypicky, pre scientific romance však typicky bezmenný hlavný postaviak je trpný presne rovnako a nedožijete sa jeho bližšej charakterizácie inak ako prostredníctvom chaotického až panického, často nelogického konania. Prakticky celý čas je vo vleku udalostí, prakticky nikdy nevystupuje ako aktívny činiteľ a prežíva v podstate sériou náhod. Celkove máte z myslenia a konania drvivej väčšiny ľudí v tejto knižke, mierne povedané, zvláštny pocit. Jednoduché, nebojme sa to nazvať primitívne usudzovanie, nepochopiteľné „ťahy“ – napr. otravného vikára by som zanechal jeho osudu hneď ako by sa dostatočne vyfarbil, nie že by som sa s ním naťahoval, hádal a ešte aj bil (!) niekoľko dní. Vyzdvihovať túto knihu ako nejakú sondu do správania sa ľudí v ohrození? Ani náhodou! A to – podľa opisu v knihe – má byť hjúmnitízácky créme de la créme, zaoberajúci sa vraj, ehm, „morálnou filozofiou“! Pobaviľi šme še.
Zvykne sa vyzdvihovať akési „morálne posolstvo“ – že sa vysoko inteligentní Marťania správali k nám ako k „nižším“ tvorom rovnako ako my k „nižším“ tvorom na Zemi (a to vrátane „nižších“ príslušníkov vlastného druhu, uvádza sa súvislosť zápletky so zničením tasmánskych domorodcov). Je o mne známe, že už zo slova „morálka“ mám ako nietzschián zväčša koprivku (a všetkým záujemcom zvyknem odporúčať Sheldonovu dekonštrukciu pojmu v S05E07 The Big Bang Theory). Autor mi v tomto bode celkom pomáha, pretože nevie zakryť viktoriánske predsudky a formu konania nadraďuje nad jeho efekt, pričom sa nezabudne zhnusovať a pohoršovať už nad tým, že cudzie formy života proste vyzerajú – cudzo. Problémy mám aj so samotnou „inteligenciou“ Marťanov. Idem niekde, neviem kde, bez diaľkového prieskumu, rovno vyzbrojený do boja, ale „akčne“ odkrúcam príklop „lode“ niekoľko hodín, pretože pri mojej vlastnej agresivite mi vôbec netrkne, že ma prípadní obyvatelia planéty, kde som pristál, môžu z otočky preventívne zničiť? Dlhé hodiny vyrábam „čosi“ v jamách, lebo počítam s viktoriánskou nedvižnou neakčnosťou a môžem si to dovoliť namiesto toho, aby som v neznámom prostredí čo najrýchlejšie vysadil plne vyzbrojenú pechotu a zabezpečil okolie? Idem páchať inváziu na planétu s násobne vyššou gravitáciou a moja „technika“ mi umožní sa iba preklopiť cez vstupný otvor „lode“ a bezmocne odkväcnúť?
V porovnaní s o niečo mladším Strateným svetom A. C. Doylea, ktorý tiež nesie známky neskorých viktoriánskych čias, vychádza porovnanie rozprávačských techník H. G. Wellsa podstatne horšie. Dej je chaotický, rozbitý, nesúrodý, celá vedľajšia línia s príbehom rozprávačovho brata je zbytočná. V Doyleovom prípade som mohol vyzdvihnúť, že jeho paleontológia bola na celkom slušnej úrovni. Wells, obávam sa, nestrávil pri príprave priveľa času, preto je „veda“ v tejto knihe naivná a citeľne problematická. Kniha sa často ako prvý prípad opisu „laserových“ zbraní. Obávam sa, že to nie je v skutočnosti tak, bola to skôr kombinácia predstavy sústredenia tepelného žiarenia z neznámeho zdroja zrkadlami alebo šošovkami do lúča (niečo ako Webbov ďalekohľad naruby). Zaujímavá je aj nesmierna naivita redukujúca darwinizmus na boj o život prekladaný potentočkovaním sa od strachu pri každej vhodnej príležitosti (na druhej strane je to známy slamený panák kresťanistov), predikcia existencie zlúčeniny argónu (nie že by neexistovali, ale za nesmierne exotických podmienok), postulovanie neznalosti kolesa (ťažko si predstaviť, ako by vyzerala „alternatívna“ mechanika bez jeho znalosti) a čo by ma zaujímalo asi najviac, ako sa mohli vyvinúť rozumné živočíchy bez tráviacej sústavy vyžadujúce injekciu cudzej krvi, teda umelý zásah (a kde je napísané, že pozemské krvi by vyhovovali?). Tiež by ma zaujímala odpoveď na otázku, ako by vôbec mohol existovať svet bez jednobunkovcov, teda mikroorganizmov? Wellsov Mars v každom prípade musel mať veľmi exotickú ekológiu. A ten predpoklad, že v atmosfére s vyšším obsahom kyslíka by sa Marťanom malo naisto lepšie dariť – autor zjavne neovládal nežiadúce účinky podávania kyslíka (nečudo, lekárske použitie kyslíka sa rozšírilo po 1917), takže sa nechal (zas a znova) uniesť jednoduchým moudrom viac = lepšie. Vo svetle všetkých týchto nedostatkov vyznieva pointa knihy veľmi prekvapivo, pretože v tomto bode Wells, na rozdiel od drvivej väčšiny aj moderných autorov, dokonale vystihol najväčšie riziko kontaktu s inými formami života – naozaj nevieme, či si budeme môcť podať ruky/chápadlá/whatever bez vzájomného ohrozenia aj inak ako v izolačných odevoch a na „neutrálnej pôde“, s následnou dekontamináciou.
Knihe takisto neprospel ani kostrbatý preklad (otrocké preklady typu „ovládací stroj“ a pod., čím sa opäť dostávam ku zdôrazneniu potreby dostatočne kvalifikovaných prekladateľov), ktorý snáď mohol sčasti kompenzovať rozprávačské nedostatky autora (nečítal som originál – rovnako je možné, že čierny Peter časti rozprávačských nedostatkov sa nachádza v rukách prekladateľa a/alebo redaktora). V perexe sa hovorí, že ide o prvý „necenzurovaný“ preklad, rád by som vedel, v čom spočívala predchádzajúca „cenzúra“, pretože tento román popisuje svet mentálne nesmierne vzdialený a odpudzujúci nielen pre človeka 21. storočia, ale aj pre generáciu „Husákových detí“ a trúfam si povedať, že aj našich rodičov.
Ak vás zaujíma história sci-fi, má pre vás prečítanie tejto knihy aký-taký význam, ale jej neaktuálna veda, viktoriánska dikcia a celkový ťažko anachronický štelung vám môžu spraviť z čitateľského zážitku naozaj zážiteček. Ak nemáte trpieť, nutnosťou je orientácia v reáliách prelomu 19.–20. stor. vrátane dobového mentálneho nastavenia (čitateľ verneoviek, nie však v „modernizovanej“ – napríklad neffovskej – adaptácii by mohol mať určitú výhodu). Riešením môže byť pozrieť si známy film s Tomom Cruisom, ktorý bol, podľa môjho názoru, veľmi slušným prevedením skostnatelej predlohy do moderných čias.

Komentáře (0)