Jedna z najlepších kníh o výškovom horolezectve

recenze

Knihu som čítal, keď som bol mladý, zúrivý, začínajúci horolezec s výškovými ambíciami. Na rozdiel od bratislavskej rodáčky RNDr. Margity rodenej Schochmannovej (nie som si istý počtom niek v priezvisku, Dina, prepáč) sa mi to dodnes nepodarilo, aj keď nie je snáď ešte všetkým dňom koniec.
Samozrejme, v tých časoch znamenala výprava do vysokých hôr okrem kopy orientálnej byrokracie aj zbastlenie čoho sa len dá vlastnými silami (v niektorých položkách sa to dodnes príliš nezmenilo), zohnanie ako vtedy, tak aj dnes neuveriteľných súm (to sa asi zhoršilo - beloch je v Ázii niečo ako chodiaca peňaženka), športovo-technického súhlasu národného zväzu (Dina naznačuje konzervatívny patriarchálny paternalizmus, na ktorý dievčatá narážali, na federálnej úrovni reprezentovaný gálfyovskou skupinou; storky o prehliadaní ženských úspechov sú v komunite vešobecne známe a neviem, ako v ČR, ale na Slovensku mám škaredý pocit, že sa situácia vôbec nezlepšila, k čomu pravdepodobne prispela aj "dezintegrácia" ženskej špičky v kľúčovom období 90tych rokov), ktorý dnes bude snáď už zasa treba aspoň dakam (komerčné expedície "zacvakaj a my ťa tam už nejako skúsime vyťahať a vytlačiť" sú bez diskusie mor), voľna z roboty (vtedy sa to dalo zvaliť na reprezentáciu, dnes pri všetkých tých tlakoch by mi nepomohlo ani zamak, že podobne ako autorka som z akademického prostredia, karenty mosá byt a o sabatikale môžeme len snívať) a tak ďalej a tak ďalej. Za povšimnutie stojí, že výprava s českou emigrantkou Věrou Komárkovou v roku 1984 nečinila nijaký vážny problém, to len na okraj a na narušenie režimnej propagandy.
Baby dokázali neuveriteľnú vec. V poslednom štádiu príprav odriekla väčšina členiek a tak obe menované napokon vyrazili samy, bez veľkej časti materiálu a museli sa spoliehať na výber lezecky schopných Šarpov (je to s veľkým Š, lebo je to názov etnika). To spravidla nie je až taký problém - keby budhisti zistili (medzičasom to naozaj aj zistili), že existujú aj ambície a motivácia, tak nejaký biely lezec by si už nad nejakých 5000-6000 m nad morom ani neškrtol (majú iný hemoglobín), ide skôr o to, mať šťastnú ruku v agentúre pri výbere. A tu sa na nich usmialo šťastie hlavne v osobe Ang Ritu, ktorý toho za svoj nie až tak dlhý život vyliezol pred aj po tejto akcii viac ako dosť. Long story short, z plánovaného expedičného štýlu bolo niečo na pomedzí ľahkej expedície a alpského štýlu (na rovinu si povedzme, že nič iné ako alpský štýl nemá v Himalájach od Messnerových sól bez kyslíka význam a že ak sa na to takto pozeráme, tak úroveň výškového horolezectva z konca 80. rokov dnes ťažko prekonať) a napriek všetkým problémom sa napokon na vrchol dostali.
Ako kynológ oceňujem záverečnú scénu s urazeným džezefčíkom :)
Ani dnes nenájdete často lepší výkon, ako tento 38ročný výstup. Klobúk dole!

Autorka má navyše dobrý štýl, číta sa to ako detektívka. Kniha a výkon, ktoré nestihli zostarnúť.

Komentáře (0)