Poznačená zubom času, ale jednorazovo zožrateľná

recenze

K tejto knihe som sa dostal pri prehŕňaní sa edíciou Zabudnuté knihy. Pôvodne vyšla v r. 1948 a „tak trochu“ dýcha ešte zašlejšími časmi. Vysvetlenie je jednoduché, autor (mimochodom, celkom zaujímavá figúrka) bol už po smrti – v dôsledku „rozkoší“, o ktoré sa mu postaralo gestapo, umrel 3 dni po skončení 2. svetovej.
To už bol pár dní na svete Jožo Žarnay a pravdu povediac, táto knižka by mohla byť veľmi vzdialenou inšpiráciou Dračej steny. Je tiež o partičke chalanov v rozpuku puberty, ktorí si našli svoje dobrodružstvo – v našom prípade podľahli vidine pokladu, povesti o ktorom sa tradovali v mestečku pod kopcom menom Hradisko.
Vďaka veku knihy veľa vecí pôsobí neprirodzene, počnúc zastaralým spôsobom vyjadrovania. Kovaní puberťáci si nebudú hovoriť zdrobneninami a už vôbec ich nebude foter – foter, nie otecko – „hladiť po hlave“, ba ani sa s nimi nebude baviť „teplo, mäkko“, akoby došli z Pridu. „Nezbedné pokúšanie“ je nepoužiteľné aj ako blahosklonné synonymum nadržanosti, nieto obyčajného nutkavého nápadu, ktorý sa navyše zrodil na základe sna (čomu sa zvyšok partie našťastie nie málo zarehotal – veľmi dúfam, že narážka „ty si čítal nejaký nafúkaný román pre mládež“ je vedomá sebairónia autora). Na nadbytok lyriky a prehriate emócie budete narážať oveľa viac, ako zodpovedá realite prvákov gymplákov. Takisto dnes už medzi gymnazistami neexistujú snaživí latinčinári. Požieranie slaniny s chlebom a povoľovanie remeňa na nohaviciach vám bude evokovať Maťka s Kubkom na salaši, nie dátum v kalendári. Archaicky pôsobí aj vymenovanie „spolupáchateľov“ menami a priezviskami – a to ešte jedným vrzom – na konci kapitoly. V tomto bode sa mi zjavil Žarnay, ktorý svojich „troch mušketierov“ tiež uviedol ako v zápise do triednej knihy, ešte že na dlhšom priestore. Esteticky je pre mňa viac zožrateľné predstavovanie postáv menej pripomínajúce zasadací poriadok.
Za vážny problém považujem, keď autor tak celkom nevie, o čom píše. Prvým príznakom je, keď používa slová mimo rozsah ich významu. Chalani sa napríklad rozhodnú, že si na Hradisku postavia skautský tábor. Skauting, ako vieme, je založený na tom, že decká sú pod dozorom (to tuná absentovalo) zlomené pod zámienkou nejakých pekných ideologických žvástov do konformizmu. Tu si chalani nielen že vystačili sami, ale ich konanie viackrát naráža na krutú realitu paragrafov. Zoznam možností ako sa dostať do problémov začína amatérskymi vykopávkami, navyše na už známom nálezisku a úvaha o nedovolenom ozbrojovaní vo forme „prinesenia si z domu výbušniny a rozstrieľania skaly“ by tiež už v čase písania príbehu (bežiaca druhá svetová) nemusela dopadnúť dobre. Musíme ale pripustiť, že partia nažhavených vychytralých puberťákov sa bude aj dnes najskôr spoliehať na to, že sa im podarí všetko zakonšpirovať. Autor takisto nemá tušáka o práci v podzemí, takže „vyzlečenie sa do plaviek“ počas jednej milej partizánčiny zakončenej preberaním z bezvedomia oblievaním vodou – alternatívna urgentná medicína – u mňa vyvolalo trhanie pupka. Navyše sa daná partizánčina končí vzývaním imaginárneho kamaráta, a tým nemyslím toho s malým b, teda citoslovca, ale toho s veľkým B, teda reálnej diagnózy. Takisto sa stretneme s tureckým pašom s indickým menom, islam-neislam popíjajúcim víno.
Úlohou detskej knihy nie je robiť z čitateľov hlupákov, prípadne si myslieť, že už nimi sú. Skôr by sme sa mali snažiť o pravý opak – trochu ich dovzdelať aj proti ich vôli. Preto by sme im nemali tvrdiť, že by snáď existovali mnohokilometrové podzemné chodby „z hradu do hradu“. V okolí rôznych historických objektov v to ešte dnes veria aj ľudia, ktorí by už mohli mať základné poňatie o svete, a to často práve vďaka takémuto „mediálnemu programovaniu“. Takisto nevidím logiku napríklad v úvahe, že poklad má byť schovaný na, teraz sa podržte, bezpečnom a dobre označenom mieste. Bola by taká skrýša skrýšou? Podobných kvetov logiky je možné nájsť v knihe viacero. Spolok spiklencov sa žarnayovsky postupne rozširuje, tu na päť a s „trúdom“, ktorý sa vďaka svojmu skepticizmu nepripojí, hoci o veci minimálne tuší, na šesť. Keďže pravdepodobnosť prevalenia konšpirácie rastie s počtom zapojených priam geometricky, nie je to asi nič, čo by v realite nastalo (aj keď to má hodnovernú bázu – potrebu informácie alebo vydieranie).
Autor si bol – pekné od neho – zjavne vedomý existencie javov ako confirmation bias či wishful thinking, alebo jeho slovami „svojej pravdy“ – jednou z nosných tém knihy je rozpor „svojich právd“ s realitou a ich korekcia. To by sa zišlo pubišom oplieskavať o hlavy aj dnes (a nielen im). Takisto popisuje podrobnú prípravu akcie od predbežného terénneho prieskumu cez výskum v archíve (!!!), ťahanie informácií pod rôznymi zámienkami alebo vďaka šťastným zhodám okolností či šikovným manipuláciám od rôznych dospelákov alebo „triedneho trúda“ Fera až po finančné a logistické zabezpečenie (spočívajúce v rozpredávaní čoho sa len dalo a likvidácie úspor), jasne vidieť, že akcia veľkého rozsahu vyžaduje svoje.
Ponechám stranou úvahu, do akej miery by bola takáto niekoľkotýždňová (!!!) partizánčina reálna v roku 1940, 1985 (keď bol v podobnom veku recenzent) či 2022. Jedno je isté, chalani sa na svoj záťah snov vybrali a autor ďalej popisuje ich mnohotýždňovú neúspešnú lopotu, skepsu, otrasy v súdržnosti skupiny a postupné triezvenie z ošiaľu, ako aj čiastkové úspechy vedúce ku skutočnému objavu, aj keď nie doslovne pokladu. Aby sme to mali opepřené, zistíme, že k úrazu sa dá prísť aj v spánku. Nasleduje záchranka, hojne prekladaná vzývaním imaginárneho šéfa a jeho poskokov. Autor v rámci alternatívnej medicíny nazýva úraz chorobou, zranenému prifarí bezdôvodnú horúčku a som si viacmenej istý, že v živote nemusel nikoho niesť na improvizovaných nosidlách ani meter, keďže si to predstavuje ako Hurvínek válku. Večer toho istého dňa je poznamenaný rozhodujúcim pokrokom, len nechápem ten mentálny proces, ktorý považuje chlapa s oštepom za obeť recentnej vraždy. A nie, prváci gympláci sa nebudú „hladkať po vlasoch“ a spať spolu pre strach z duchov. Ďalší deň sa vracia extrakčný tím aj s nažhaveným dejepisárom, ktorý chalanov uvedie do reality a na záver sa dočkajú aj škváry, aj keď, pravda, nie v podobe zlaťákov.
Do tohto okamihu síce píšem samé zdžuby, ale kniha vo svojej podstate nie je až taká zlá ani celkom nerealistická. Najuletenejšie je „precítené“ prežívanie postáv a dobové mentálne nastavenie. Ak ste oboznámení s reáliami neskorých tridsiatych/skorých štyridsiatych rokov, môžete si k hodnoteniu pridať jednu hviezdičku, ale pre mňa je hodnotenie 4/10 – kniha ma štvala (napodiv?) menej ako Wellsova Vojna svetov.

Komentáře (0)