Scientific romance na SVK spôsob

recenze

Táto miniatúra (v pôvodnom knižnom vydaní 48 strán) na mňa vykukla pri prehŕňaní sa edíciou Zabudnuté knihy. Vyšla tesne po druhej svetovej vojne a jej „sci“ stránka bola už vtedy po dátume spotreby.
Príbeh sa odohráva v r. 2048, kedy sa studená vojna medzi Európou a Áziou začína akosi zohrievať. Kniha nás zavedie do írskeho vidlákova, v ktorom sa schyľuje k lynču. Miestnym vidlákom, niečomu na spôsob katolíckej verzie amišov, sa zdá, že majiteľ neďalekého zámku Richard Mahoney je vyslanec samotného pekla (v dôsledku zvukov sprevádzajúcich jeho experimenty) a neujde im, že Maureen, teda dcéra/sestra vidlákov z úvodu knihy, sa v posledných dňoch kamsi odkráda. Situácia sa zdramatizuje, keď ju brat vysliedi k jaskyni, kde sa stará o pilota Prestona, ktorého našla po havárii jeho, hm, lietajúceho nezmyslu a na úteku pred sliediacim bratom dorazia do Mahoneyho sídla, kde sa tiež medzičasom zišla zaujímavo nesúrodá partička. Ďalšia nesúrodá partička zatiaľ zdrapí fakle, cepy, kosáky a vydá sa na hrad vykonať nejakú írsku verziu vendetty. Mahoneyho nesúrodá partička sa skryje v „gondole“, čítaj kozmickej lodi, a v podstate náhodou odštartuje. Jediný, pre koho štart nebol náhodou, bol Zemou rozčarovaný Mahoney. Zvyšok posádky, teda asistent Astor, špión Dupont, inšpektor Murdoch, zostrelený Preston a Maureen k tomu prišli ako slepé kura k zrnu len vďaka tomu, že sluha Mallone slepo splnil príkaz, ktorý, vzhľadom na vysokú hustotu ľuďov na mieste činu a turbulentné udalosti mohol dopadnúť všelijako.
Mentálny svet poviedky, lebo kniha ničím iným nie je, obsahuje zmes zapšklého katolibanizmu (zaujímavá je genéza „katoli amišov“ z New Castle… Nových Zámkov?), primitívneho humoru, trápnej romance, následkov a výsledkov atómového zbrojenia, nepochopenia základov mechaniky kozmických letov, mysteriózne „letecké míny“ a kopu ďalších pozoruhodností. Napríklad z Vernea zrecykloval autor predstavu, že bezváhový stav je len niekde „v strede“ medzi Zemou a Mesiacom (dokonca Vernea aj spomenie). Na rozdiel od Vernea (alebo napr. aj H. G. Wellsa) však aspoň riešil otázku mäkkého pristátia. Keďže väčšinu knihy zaberal balast, k samotnému „nie tak celkom mäkkému“ (© Paolo Nespoli, https://youtu.be/-l7MM9yoxII?t=1086) pristátiu sa dostávame viacmenej presne v 2/3 knihy. V tomto bode sa dozvedáme, že už v 1984 :D sa na Mesiac dostal fínsky astrofyzik a miesto Mahoneyho pristátia bolo zvolené v blízkosti fínskeho s cieľom zistiť, čo sa s ním stalo. Tu sa dostávame trošku do rozporu s už povedaným, lebo Mahoney sa pôvodne zberal na Mesiaci zostať a o žiadnej spojovacej aparatúre, aby výsledok oznámil na Zem, nie je v celej knihe reč.
V ďalšom pokračovaní sa dozvieme, že Mesiac vraj má atmosféru (tak trochu toxickú), na povrchu znesiteľnú teplotu, tmavý povrch a namiesto skafandra chrániaceho pred vákuom a prehriatím (áno, milé deti, skafandre je problém chladiť) vyfasujú niečo ako potápačské obleky. Niekto má asi rád saunu. Autor si vypožičal ďalší obľúbený verneovský motív, nález voľne pohodenej korpsy fínskej výroby, takže zažijeme aj prvý extraterestriálny pohreb, ktorý náš špión využije k úteku z Mesiaca so vzorečkou miestnej rudy lunia, prvku prvku aspoň tak mysteriózneho, ako už spomenuté „letecké míny“. Maureen si jeho útek odserie priamym kontaktom s mesačnou atmosférou po dobu presahujúcu fyziologické možnosti, pričom, napodiv, prežije (o.i. mnohominútový transport do Kainenovej gondoly). Asi tušíte spôsob návratu :D pravda, kým k nemu došlo, zaoberali sa tie postavy, ktoré zostali pri vedomí, najprv perspektívou smrti po vyčerpaní zásob (zaujímavé je, že na dve hrdličky to nemalo závažnejší dopad) namiesto toho, aby sa hneď začali zaoberať použiteľnosťou Kainenovej lode na spiatočnú cestu, čo ich napadlo v podstate až ako posledná možnosť (ktorú komentovali ako „veľmi jednoduchú“ – ehm, s výcvikom na Sojuz riadiť napríklad Crew Dragon? Really?).
Kým príde k odletu, naďabíme ešte na jednu „stratenú“ postavu, niečo ako rodinné stretnutie (a použitie klišéovitého maskovania). Počas letu k Zemi dobehnú Duponta, ktorý, nevediac ako sa gondola riadi, zostal visieť „v zóne nikoho“. Na Zemi sa okrem „záverečných odhalení“ na deus ex machina spôsob dočkáme aj viac ako predvídateľnej svadby.
Zaujímavé je, že rysujúci sa konflikt opisovaný v knihe zahŕňa práve aktuálnu oblasť napätia (Taiwan).
Dielko sa dá po privretí všetkých ôk brať ako paródia na Verneovu Cestu na Mesiac a ak sa bavíme o jeho starnutí, zastaralé bolo už v okamihu vydania. Je to síce menší nepodarok ako Šorelova Operace Slunce, ale dá sa dať len 1/10 za “dokumentačnú hodnotu” praveku pokusov o slovenskú sci-fi a nezamýšľaný humorný efekt.

Komentáře (0)