Po dátume spotreby, ale ujde

recenze

Asi jediný životopis Louisa Pasteura v českom/slovenskom „vyhotovení“ (netušil som, že autor bol Čech - ukázalo sa, že tiež celkom zaujímavá figúrka) je síce už staršieho dáta, ale svoju úlohu si zastane aj dnes. Autor spracováva podrobne Pasteurov život a vyzerá to, že sa k fikcii uchyľuje len málokedy. Čitateľ si môže všimnúť, že jeden nabúšený vedec môže pomerne úspešne prehovoriť do niekoľkých vedných disciplín - Pasteur, vzdelaním chemik, stihol založiť stereochémiu, prispieť k vývoju kryštalografie (objavil racemické konglomeráty, aj keď sa tomu vtedy tak nehovorilo, nuž a kryštalografia je rozhranie chémie a fyziky, ba aj biológie), založiť mikrobiológiu, prispieť k tomu, čo dnes voláme infektológia, imunológia a vakcinológia a zlikvidovať obrovskú kopu „zažitých“ predstáv podľa „sedliackeho rozumu“, ktoré niektorí dezolé vyznávajú doteraz.
Kniha vďaka dátumu svojho vzniku znie dnes trošku príliš „vlastenecky“ a pateticky. Neviem, či vďaka tomuto dátumu, alebo vďaka tomu, že to autor nepokladal za dôležité, nespomína, že Pasteur, akokoľvek geniálny, by možno dotiahol veci ešte ďalej, keby nebol bigotný katolík. S tým súvisia aj ďalšie otázky, napríklad či jeho boj proti „samoplodeniu“ a podobným „moudram“ bola vzbura katolíka proti popieraniu stvorenia ako jedinej možnosti vzniku života, alebo vzbura vedca proti tomu, čo v odbornom texte obvykle nazveme „profound bullshit“. Táto otázka by bola zaujímavá aj preto, lebo zástancovia kreacionizmu si jeho vyvrátenie samoplodenia dodnes berú do huby ako vyvrátenie abiogenézy, o ktorej Pasteur pravdepodobne ani nesníval. Našťastie, vzhľadom na to, že tento katolík nemal priveľa škrupúľ s „etikou vedeckého výskumu“ a pokojne robil pokusy na sebe, na kolegoch či na pacientoch a ani o zníženú spotrebu laboratórnych zvierat sa vtedy ešte nedbalo, máme dnes pokoj od väčšiny infekčných chorôb. (Pre objektivitu dodávam, že katolicizmus 19. a skorého 20. storočia ani netušil, že nejaká „etika vedeckého výskumu“ bude raz existovať - dnes sú tzv. etické komisie, ktorých jedinou úlohou je často len brzdiť pokrok bežiaci pre katolíkov nepríjemným smerom, katolíkmi premorené, keďže normálni vedci radšej bádajú, akoby mali iným drgať do lakťov.)
Neberte to, pravda, nijako tragicky. Vedci skúšajúci veci na sebe boli vtedy medzi tými legendárnymi menami celkom bežní (aj dnes sa nájdu), kolegovci z labáku sa pchali navzájom pod ihlu úplne dobrovoľne, lebo verili svojim dátam a chceli čo najrýchlejšie zachraňovať životy. Pre pacientov bol zasa takýto „experiment“ často (tak ako dnes) poslednou možnosťou. Napriek tomu, existuje dnes literatúra o Pasteurových „prehreškoch“ a je to veľmi zaujímavé čítanie. Ako nekatolík zvyknem tvrdiť, že pre všetky tie „etické“ komisie sa môže aj pokroková Európa (Amerika je stále, s výnimkou Kanady a Kuby, festival bigotérie) dostať do situácie, že sa o špičkovú biomedicínu a biotechnológie budeme doprosovať pragmatickej Číne.
Kniha obsahuje niekoľko vtipných momentov. Môj obľúbený je okamih, keď nemecký lekár Max von Pettenkofer chcel Kochovi dokázať, že choroboplodné baktérie sú blbosť a vypil kultúru cholery, a „nič sa mu nestalo“ (pravdou je, ale to sa dozviete až v inej literatúre, že mal týždeň mierne problémy). Neviem, do akej miery boli reálne využívané osobné útoky vo vedeckých diskusiách 19. storočia, ale to, ako sú v knihe popisované, môže viesť prosté duše (a že je ich dosť) k záveru, že aj dnes je to bežné (nie je), prípadne legitímne (už vôbec nie) a že veda obsahuje nejakú „povinnosť koriť sa autoritám“, čo nemá s realitou vôbec nič spoločné (neexistuje „autorita“). To je časť, ktorá by žiadala modernizáciu či vyjasnenie.
V knihe mi absentuje bibliografia, takže ani len Pasteurove prelomové práce si záujemca nemôže jednoducho vyhľadať. Pripúšťam, že v roku 1959 by sa 60+ ročné práce zaobstarávali veľmi ťažko aj s referenciami, dnes som sa k väčšine z nich dokázal dostať pomerne elegantne.
Ako pikošku treba spomenúť, že v knihe sa spomína aj istý Gamaleja, podľa ktorého pomenovaný inštitút vyvinul vraj neúčinnú hybridnú zbraň, po aplikácii ktorej sa ma covid ani nedotkol…
Takže zhrnuté, menej pateticky, menej „vlastenecky“, bibliografia, svetonázor a jeho dopady na vedeckú činnosť, „scientific misconduct“ aka (not so) dark side of Ľudo Pastier a bolo by to dokonalé. Takto stále pekných 8/10.
(recenzia na základe 2. slovenského vydania, Mladé letá 1982, s prihliadnutím ku stavu vedy v 2022)

Komentáře (1)

18.08.2022

broskev28

Dnes už možná lehce zastaralé, ale když jsem tuhle knihu objevila v 80.letech jako gymnazistka, byla jsem u vytržení. A možná právě díky ní jsem pokračovala na VŠ studiem chemie a mikrobiologie. Dodnes na ni nedám dopustit a dodnes podle ní vysvětluju dětem principy očkování. Takže s hodnocením určitě souhlasím.