Pavel Skořepa: Zlověsti (Radoslav Kozák v časopisu Howard č.42)

recenze

Tajuplná veľká Kniha Zlověstí zaznamenáva straty, bolesti a nespravodlivosti okolitého sveta. Staňte sa svedkami všetkých sĺz matiek, otcov i sirôt. Tých, ktorí nedostali príležitosť, alebo nechceli vyrozprávať svoj príbeh niekomu ďalšiemu. Pretože žiaden z príbehov sa nesmie stratiť! A pokiaľ si ho pamätá aspoň jeden človek, nikdy nezmizne. Začítajte sa a reálny svet pre vás prestane existovať, kým vás nevystrieda niekto iný. Takéto varovanie predostiera zbierka Zlověsti od Pavla Skořepu.

Zlověsti
Vydavateľstvo: Art Floyd
Rok vydania: 2021
Počet strán: 250

Kniha sa skladá z dvoch častí – Poviedky a Básne. V tejto recenzii sa budem zaoberať predovšetkým tou prvou, nakoľko otvorene priznávam, že poézia nie je práve „môj“ žáner.

Poviedková časť obsahuje trinásť príbehov, vrátane úvodného s názvom Kniha Zlověstí – Prolog, v ktorom hlavná postava blúdi lesom, až kým nenájde zdanlivo chátrajúci dom. V ňom sa stretáva so zvláštnym starým mužom a objavuje jeho naozaj tajomnú knihu. Tento príbeh slúži zároveň ako prológ (hovorí to, koniec koncov, už jeho samotný názov) k celej zbierke a dáva jej tak víziu konceptu tým, že spája realitu s fikciou a vytvára z inak nesúvisiacich poviedok ucelený celok. Tento prvok som naozaj uvítal, pretože vďaka tomu dostalo čítanie celej antológie nový rozmer a všetko tak pôsobí akosi menej náhodne.

Nasleduje Cesta domů. Kratšia poviedka o ranenom vojakovi a jeho putovaní, ktorá v sebe ukrýva prvky temného fantasy. Panenkovská narozeninová čajová oslava je šikovne napísaný horor s nadnesenými, humornými pasážami, ktoré sa autor nebál zakomponovať do viacerých príbehov, no tu sa mu to podarilo azda najlepšie. Napriek počiatočným obavám musím povedať, že humor vôbec nepôsobí rušivo, naopak, je vítaným spestrením. Hlavnou hrdinkou je nešťastná oslávenkyňa a jej (neživé?) kamarátky. Taká narodeninová zábava môže byť celkom masaker.

Labyrint pod městem je taktiež príbeh, ktorý by určite mohol zaujať aj fanúšika fantasy. Dozvieme sa niečo o Jihlavskej histórii, ktorá sa v príbehu prelína s prítomnosťou. A možno sú obe prepojené prostredníctvom hlavnej postavy. Nie je čas len kruhom bez konca?

Ďalej načrieme do slasherovských vôd – sub-žánru horroru, ktorý je mne osobne blízky, hoci skôr vo filmovej než literárnej podobe. O to viac oceňujem spracovanie poviedky Táboření v místech klatých. Príbeh sa nevyhýba štandardným archetypom čoskoro vyvraždených kamarátov v lese (večne naliaty Karel, akého má v okolí hádam každý jeden z nás, blondínka s bujným dekoltom, akú by chcel mať v okolí každý druhý z nás, a tak podobne), tentoraz na návšteve v Brdech. Reč bude o keltských opiddách i starodávnych kliatbách, ale k slovu sa dostane aj vrah. Zabehnuté klišé mi nevadia, dajú sa očakávať a k tomuto štýlu vyložene patria. Trochu však sklame prirýchly spád umierania postáv. A toto je prípad, kedy humor na konci výsledku skôr uškodil, nie však priveľmi. V konečnom dôsledku sa jedná o veľmi vydarený pokus o slasher.

Pachuť zkaženosti je v podstate záznamom zo sprievodcu takmer každého českého turistu na Slovensku a upozorňuje na to, že ani nemusíte byť v Tatrách, aby vám hrozilo nebezpečenstvo. Niečo zlé a zákerné vás môže postretnúť napríklad aj v bratislavskom centre. A nebude to len Slovák, snažiaci sa hovoriť po česky. Pachuť zkaženosti vás prevedie po vychytených miestach hlavného mesta, menovite sa jedná o hlavnú vlakovú a autobusovú stanicu, a rovnako tak o jednu nenápadnú krčmu pri Dunaji, kde si treba dávať pozor na to, komu ponúknete miesto pri svojom stole.

Poriadnym večierkom sa začína Ďábelská rozlučka se svobodou, no skončí sa brutálne a krvavo. Opäť sa nám kombinuje vraždenie s mierne humorným podtónom. Hlavný antagonisti trochu trpia syndrómom zbytočného vysvetľovania, aby všetko dávalo zmysel, aj keď sa ich vlastne nikto nič nepýtal. Je to jedna z poviedok, ktoré mi osobne zo zbierky sedeli najmenej.

Ach, prvé lásky! Vždy sa zdajú byť magické. A pri prvom sexe to zas môže vyzerať, že ide o život. Ak ste niečo také už prežili, poviedka Utrpění dospělosti na Náplavce vám možno bude pripadať povedomá, napriek tomu, že je celkom surrealistická. Alebo nie? No, povedzme, že karanténa a vyľudnené mestá sú plodnou pôdou pre návštevy všelijakých neľudských bytostí. Ďalšia poviedka, Zrod jednorožce, potom hovorí o prípadných následkoch, ak to predošlé pokašlete a rozhodnete sa spolu aj žiť.

Pískovište nejsou na hraní, alebo čo sa môže stať, ak necháte dieťa chvíľu osamote. Monika je slobodná mamička, ktorá sa snaží nájsť si čas na pokec s kamarátkou a občasné horúce rande. Jej dcéra však v nestráženej chvíľke nájde na pieskovisku lesklý poklad. Ten, zdá sa, dokáže plniť priania. Nasleduje ďalšia dávka polámaných kostí a zmrzačených častí tiel. A vraj malé dievčatká v horroroch už nie sú strašidelné.

Že pre umenie treba trpieť je všeobecne známe. Každý autor by mohol rozprávať o tom, aké ťažké je presadiť svoje výtvory. A veru občas by z toho vznikol aj poriadny horror. O niečo podobné sa pokúša aj hlavný hrdina poviedky Strastiplná cesta básníka za prosazením jeho tvorby, no jeho výlet do odľahlej dedinky na Slovensku sa skončí trochu inak, ako by čakal. Ono je naozaj ťažké napísať niečo tak, aby vás potom ľudia žrali.

Moderná doba a jej výdobytky sa míľovými krokmi rútia dopredu. Veľa z nás všelijakým tým technickým vychytávkam nerozumie a potom dennodenne zvádza epický súboj človeka so strojom, ovládaným umelou inteligenciou. Nemožno sa teda čudovať, že takémuto „sprostému Janovi“ z toho potom raz môžu prasknúť nervy, príde o všetko a zostane mu len jediné: Pomsta! Tak nejako to bolo aj s hrdinom poviedky Vražedná aplikace, ktorá je krásnou metaforou na technický pokrok a všetko dobré i zlé, čo so sebou prináša. A možno tak trochu odkrýva aj ľudskú podstatu a potrebu zvaľovania viny za svoje nedostatky. Alebo nie? Určite nie! Bude to o tom, že na vine je niekto iný.

V poslednom príbehu s názvom Básníkovo rekviem sa autor pokúsil o prepojenie poviedkovej časti knihy s básnickou, konkrétne s prvou básňou pod názvom Královna Sukuba. Táto poviedka teda čitateľa plynule prevedie do poetickej druhej polovice a aj vďaka svojej lyrickosti patrí medzi moje najobľúbenejšie.

Ako som už spomínal, v tejto recenzii sa venujem hlavne prozaickej časti zbierky, no z prečítaného usudzujem, že básne sú písané v podobnom štýle ako próza. Kniha sa určite oplatí už len kvôli poviedkam, ale pre čitateľov so záujmom o temnejšiu lyrickú tvorbu bude tridsaťosem básní určite iba pridanou hodnotou.

Pre niekoho bude možno kniha trpieť svojou silnou stránkou, ktorou je rozmanitosť, nakoľko autor sa snaží ponúknuť širokú škálu príbehov uchopených z neštandardného uhla. To však ja osobne hodnotím rozhodne ako prednosť. Zároveň to ale znamená väčšiu pravdepodobnosť, že niektoré poviedky čitateľovi jednoducho nesadnú. Dôležité však je, že tie, ktoré sa vám trafia do chuti, určite nesklamú. Sú napísane pútavo a často s neopozeraným autorským hlasom. Možno sa jedná o trochu jednoduchší jazyk, to ale rozhodne nie je výčitka, presne naopak. Príbehy sú vďaka tomu veľmi čítavé. Aj keď niektoré preletíte naozaj rýchlo a budete si želať, aby boli dlhšie. Občas trochu ruší nešťastne riešené písanie myšlienok postáv v priamej reči s úvodzovkami.

Knihe nechýbajú litre krvi, hora mŕtvol, polámaných kostí a nasekaného mäsa, ako by sa na horror patrilo, ale ani štedrá dávka humoru. Stretnete tu bežných ľudí, ktorí práve nemali svoj deň a prihodilo sa im niečo nadprirodzené, alebo aspoň výnimočné. Zlověsti svet horroru na hlavu nepostavia, ale to nie je ich zámer. Sú príjemným spestrením domácej československej tvorby. Určite stoja za prečítanie a zastanú si svoje miesto v knižnici každého fanúšika.

Komentáře (0)