Něco za něco přehled

05.04.2022

Oko za oko už predznamenáva svojou hybridnosťou, komplikovanosťou a istou rozprávkovosťou (panovník v prestrojení, posteľová pasca) neskoré Shakespearove romance a všeobecne i trend, ktorý neskôr rozvíjal Fletcher a ďalší. Hra je skúmaním správania jednotlivcov v extrémnych situáciách. K tejto interpretácii nahráva aj postava Vincentia, ktorý akoby bol politickým filozofom vytvárajúcim a sledujúcim experiment. Pôsobí to ako prípadová štúdia, v ktorej sa Shakespeare snažil zasadiť dobové politické teórie do reálneho dobového prostredia (aj preto reálne mesto Viedeň a nie zázračná krajina). Z toho potom vyplýva, že ide o hru zaoberajúcu sa etikou a politikou. V tomto kontexte je zaujímavé, že táto hra bola napísaná v dobe nástupu Jakuba I. na trón. V tomto ohľade musí byť bezpochyby zaujímavé zamýšľať sa nad vzťahom tejto hry k obrazu, aký si spoločnosť o tomto nastupujúcom kráľovi predbežne vytvorila a tiež k reálnym krokom prvých mesiacov jeho vlády.

Shakespeare si tu kladie podobnú otázku ako mnohí iní renesanční vzdelanci, či už Erazmus, More alebo Machiavelli: Kto je to dobrý vladár? Môžu sa cnosti vynucovať zákonom? Aká veľká má byť vladárova moc, aby nezačala dusiť slobodu? Má byť vladár stelesnením cnosti? Aký je vzťah korupcie a politiky? Shakespeare tu rozohráva všetky tieto otázky, pričom na niektoré ponúka odpoveď, na iné nie. V každom prípade je však zrejmé, že aj v tejto teórii vychádza Shakespeare z kombinácie aristotelizmu a kresťanskej etiky, najmä z takého vnímania spoločnosti, v ktorom je ústrednou funkciou štátu ak nie vynucovať tak aspoň propagovať a vytvárať prostredie pre cnostný život. V tomto zmysle by tak vládca mal ísť ostatným vzorom, pretože inak nemá právo žiadať niečo také od svojich poddaných. Zároveň si musí ustriehnuť mieru, v ktorej už jeho zákony pôsobia na ľudí príliš drasticky či zasahujú do oblastí, v ktorých nielenže nemajú právomoc, ale v nich ani nemôžu vyhrať (živočíšne pudenie). To je prípad snáh obmedziť verejné domy reštrikciami. Tu by mohlo byť pre zmenu zaujímavé pýtať sa na vzťah Shakespeara i ostatných Alžbetíncov k prirodzenej morálke.

Angelo tu potom slúži ako príklad vládcu, ktorý zlyháva hneď v oboch rovinách. Jednak neslúži ako príklad, pretože sa sám necháva unášať svojimi pudmi a záujmami, a nespráva sa v oblasti lásky cnostne - práve naopak - kvôli čomu je jeho snaha okresať verejné domy pokrytecká. A Angelo si to uvedomuje. Aj preto táto Angelova morálna korupcia, táto - z pohľadu štátu - drobná neresť, čoraz viac rozleptáva jeho vládu a núti ho k stále drastickejším a brutálnejším krokom. Tu sa ukazuje aká drobnosť stačí na rozpútanie búrky.

A zároveň sa snaží reštrikciami vstupovať do oblastí, ktoré sú podľa Shakespeara prirodzené (sexuálna túžba) a teda nemôžu podliehať zákonom. Čo je ešte horšie, svätým bojom, ktorý vôbec nemusí mať náboženské, ale pokojne aj revolučné zafarbenie, sa vytvára vyšinutá, fanatická atmosféra, v ktorej už nevyhráva ten najcnostnejší, najnábožnejší či najľudomilnejší a už vôbec nie prvotné ideály, ale pravý opak. V tomto ohľade sa akýmsi ideálom stáva cnostná Izabela, ktorá svojou odvahou a nevinnosťou slúži ako nasledovania-hodný vzor cnostného správania. Aj Shakespeare si bezpochyby uvedomoval, že takýto príklad na zmenu spoločnosti stačiť nebude, ale zároveň si uvedomoval, že nič lepšie nedokážeme spraviť.

Oko za oko tak bezpochyby patrí medzi Shakespearove vrcholné a filozofickejšie ladené hry. Pre mňa osobne ide o jednu z jeho najlepších "komédií" a ak ju raz niekto zaradí do kolónky romancí, resp. tragikomédií (kam podľa mňa právom patrí), rozhodne bude spolu s Búrkou patriť medzi to najlepšie, čo Shakespeare v tomto žánri vyprodukoval.