Ivan Kučera přečtené 1270

Zdál se mi zase ten stejný sen 2 2022, Joru Sumino

No... neviem. Jednotka ma zďaleka neodrovnala tak, ako som čakal po skúsenostiach s peckou Chci sníst tvoji slinivku. Vlastne ma neodrovnala vôbec. Nebola však zlá. Cítil som potenciál. Predpokladal som, že sa naplní v dvojke a trojke. Ale po dvojke je jasné, že ak sa v trojke neodohrá zázrak, mýlil som sa a je to proste priemerná manga séria. Ústredná hrdinka je sympatické a rozkošné šidlo, má dobré hlášky, ale pristihol som sa pri tom, že kým v prvom dejstve som si vychutnával jej prirovnania života k školskému obedu a iným kuriozitám, v druhom už ma to začalo trochu otravovať a myslel som si: buď už konečne ticho. Ako jednotkovému, tak dvojkovému scenáru chýba jasný ťah na bránku. Hrdinka proste chodí od jednej postavy k druhej, spoločnosť jej robí divná mačka... a to je všetko.... celý text

Zdál se mi zase ten stejný sen 3 2022, Joru Sumino

Tak nič. Po jednotke, ktorá ma trochu sklamala, som sa utešoval tým, že dvojka to dobehne. Nedobehla, ale naivne som to čakal do trojky, či náhodou. Žiadne „náhodou“ sa žiaľ nekonalo. Jasné, ono to nie je zlá manga trilógia, no vadila mi slabá práca so scenárom, absentovala výraznejšia zápletka. Zhovorčivá hrdinka (striedavo skvelá, striedavo otravná) chodila od jednej postavy k druhej, s každou sa porozprávala (a zjedla koláč a vypila pomarančový džús) a šla o dom ďalej. Mňa to proste nebavilo. Séria mi pripadala divná v tom, že každý, kto má talent (píše, maľuje...), sa za to hanbí. Ešte kurióznejšie bolo, že ho okolie vnímalo ako čudáka. V Japonsku som nikdy nežil (žiaľ), takže netuším, či mi niečo uniká a je to nejaké špecifikum ich mentality (v zmysle je dôležité nevybočovať z anonymného davu), alebo to bol len čisto scenáristov nápad. Výchovný apel (pomoc slabším, starostlivosť o osamelých, odsúdenie šikany atď.) chvályhodný, ale chcel som si užiť aj príbeh. A ten tu skôr nebol, než bol. Našťastie, ku koncu, kedy už som fakt hádzal do žita nie jednu flintu, nie dve flinty, ale osemnásť flínt naraz (áno, dá sa to), sa scenáristka konečne spamätala a začalo to ísť do mierneho dojatia. Za mňa síce neskoro, ale zas ako vraví klasik: lepšie neskoro, ako nikdy. Túto sériu budem spätne vnímať ako priemernú. Skôr manga pre deti, aby si vážili priateľov a rodičov.... celý text

Zdál se mi zase ten stejný sen 1 2022, Joru Sumino

Ani to nemusíme porovnávať s (tiež Suminiho) Chci sníst tvoji slinivku, aby sme došli k záveru, že minimálne prvá časť mangy Zdál se mi zase ten stejný sen nešliape tak dobre, ako mohla. Chci sníst tvoji slinivku pre mňa predstavuje jeden z najmohutnejších literárnych zážitkov vôbec, takže čo i len priblížiť sa voľačomu takému úžasnému a nadpozemskému je samozrejme neskutočne ťažké. Zdál se mi zase ten stejný sen 1 ma ale fakt trochu nudilo. Nebolo to zlé, to vôbec, ale čakal som na TEN nezabudnuteľný okamih, TÚ scénu, TEN wow efekt. A nič, nedočkal som sa. Možno v dvojke/trojke. Pritom na prvý pohľad je všetko v poriadku. V dobrom divné postavy, sympatická feel good atmosféra, jedinečné japonské prostredie a čierna mačka s krátkym chvostom, ktorá namiesto mňaukania „mňáka“. Scenáru však chýba ostrejší drajv. Ťažko sa niečoho chytiť. Absentuje výraznejšia zápletka. Na začiatku sa síce črtá zápletka ohľadom šťastia, ale v praxi to vyzerá tak, že hlavná hrdinka sa bezcieľnej motá od jednej postavy k druhej a áno, je to pekné, ale netušíme, k čomu (a či vôbec k niečomu) to smeruje. Ak uvážime, že nie je dôležitý ani tak cieľ, ako skôr cesta, tak táto cesta je ozaj jemne rozpačitá. Netvrdím, že v každej mange musí umierať hlavná postava na rakovinu, aby to bola dobrá manga, ale toto proste nebolo ono. Do pozornosti dávam, že prvých pár strán je farebných a teda musím uznať, že je to krása a rád by som si prečítal mangu, ktorá by bola vo farbe vyvedená celá. Musím každopádne uznať, že rozkošná školáčka Nanoko Kojanagi je fakt riadne číslo, jej hlášky a prirovnania života (k pudingu, boľavému zubu, alebo ku školskému obedu) sú fakt báječné a vo svojej detskej jednoduchosti výstižné. Možno by som zvolil kvalitnejší, belší papier.... celý text

Chovejte se jako kočka 2 2019, Stéphane Garnier

Túto knihu som dostal grátis k veľkej objednávke a povedal som si, že hoc by som si ju sám od seba nikdy nekúpil, tak keď už je doma, prečítať si ju. A som v rozpakoch. Pravdupovediac neviem, komu je určená. Mali sme mačku, od mačiatka až po smrť, prežila s nami divokých, zaujímavých, drsných i krásnych cca 14 rokov... a napriek tomu ma táto kniha nebavila. Dokonca mi miestami pripadalo vo veku 42 rokov nedôstojné čítať niečo, v čom autor píše niektoré kapitoly v mene svojho (zosnulého) kocúra. Toto fakt nie je čítanie pre dospelých, ale určite to nie je ani čítanie pre najmenších. Keď uvážime, ako si s mačacou tematikou poradila Alexandra Pavelková v Štyroch mačkatieroch, tak je to ozaj ako nebe a dudy. Stéphane Garnier síce raz za čas príde s dobrou myšlienkou... ale ozaj len veľmi nečasto. Väčšinou to boli s prepáčením blbosti typu „Buďte šťastní“, „užívajte si života“ a „počúvajte svoje srdce“, čo je pravdaže pravda, ale...... celý text

Bad Motherfucker: Život a filmy Samuela L. Jacksona 2023, Gavin Edwards

„Každá žena nerada vidí, když je její manžel slabý.“ Zhodou náhod som sa do Bad Motherfucker pustil v momente, keď som dočítaval knihu Matta Ruffa Lovecraftova země. Bolo zaujímavé nazerať na rasistickú Ameriku 50. rokov 20. storočia z dvoch tak odlišných pohľadov... a pritom mrazivo podobných. V oboch knihách sa dozviete plno vecí, ktoré ste sa dozvedieť nechceli, ale je dobre, že boli umiestnené na papier, lebo primitívni rasisti a náckovia sú v našej spoločnosti ako červy schovaní dodnes a nikto nevie lepšie, než SLJ. Zaujímavé na Samovi Jacksonovi je, že hoci sa v detstve a puberte stretol s temnou stranou rasizmu a xenofóbie, prekvapivo ho to buď negatívne neovplyvnilo, alebo sa to nedostalo do knihy. Keďže som frčal na kultovej českej Cineme, bola táto kniha pre mňa návratom do bezstarostných čias mojej deväťdesiatkovej puberty. Nie je to písané samotným Jacksonom, čiže ak budete čakať Spoza čarovného prútika: Magické dospievanie filmového čarodejníka od Toma Feltona, prípadne Priatelia, lásky a jedna hrozná potvora od Matthewa Perryho, budete sklamaní. Ja som si oba spomínané tituly užil (najmä prvý), ale ako fanúšik cinemáckych profilov slávnych osobností pre mňa splnenie sna predstavovala až táto kniha. Je to totiž skutočne istým spôsobom „cinemácky“ profil, natiahnutý na fajnových cca 370 strán. Sama som si všimol už začiatkom 90. rokov, viď. jeho prekvapivo (?) skvelá rola technika Arnolda v Jurskom parku. Jeho smrť sme mimochodom mali vidieť, ale v tom čase na Havaji (kde prebiehalo natáčanie) zúril hurikán a ničil kulisy, takže Sam, ktorý tam mal dodatočne nakrútiť svoju smrť, musel zostať sedieť doma a napokon koniec jednej z najpragmatickejších postáv prebehla mimo záber (čo je paradoxne mrazivejšie). Nevedel som, že začínal v sitkome Billa Cosbyho, ale paradoxne v ňom nehral. Štáb ho používal pred samotným natáčaním tej-ktorej scény, aby Jackson „hral“ Cosbyho v zmysle, aby vedeli, kam sa má v scéne postaviť, ako ho najlepšie nevsietiť atď. Podobných pikošiek sa z knihy dozviete veľa, keďže v nej okrem samotného (chronologicky poňatého, čo je super) súkromného i profesijného životopisu nájdete profily jednotlivých filmov. A ak ste aj vy Samovými fanúšikmi, určite viete, že je to obrovský pracant a na konte ich má desiatky. Kniha si nedáva servítky pred ústa, všetko pomenúva pravými menami, vrátane odvrátenej strany popularity. Jackson dlhé roky frčal na alkohole a tvrdých drogách, pozoruhodné je, že jeho manželstvo to prežilo, od počiatku 80. rokov je ženatý s jednou a tou istou ženou, s ktorou má dcéru. Možno by som vytkol profily filmov, kde je pri každom Jacksonova hláška z neho, lež mnohé sú úplne banálne, tuctové, o ničom. Nejeden raz sa ani nejedná o hlášky v plnom zmysle slova, ale proste len autor zjavne nemal čo použiť (keďže Jackson mal v inkriminovanej snímke minimum dialógov) a tak použil to, čo bolo k dispozícii. Divne hodnotím aj to, že pri každom filme sú vymenované (do češtiny preložené) nadávky, mal som z toho zmiešané pocity. Naopak, oceňujem, že profil dostali i filmy, v ktorých má Jackson len cameo. Keďže je to jeho kniha, tak v daných profiloch sa nerozoberajú ani tak samotné filmy a ich prípadný dopad na kinematografiu, ako skôr jeho účasť v nich. Možno by som uvítal fotogalériu, ale ako-tak to s prižmúrenými očami kompenzujú plagáty. Trocha som sa strácal pri jeho matke. Na začiatku explicitne povie, že ju videl párkrát do roka, ale neskôr ju spomína prehnane povedané na každej druhej strane. Tak neviem, asi mi niečo ušlo. Poteší pevná väzba, prebal, lacetka a ružová obálka, pretože akú farbu by mal mať madfrfakrsamuelljackson, ak nie ružovú? Chcel by som podotknúť, že jednu z prvých filmových rolí Samovi zaobstaral „náš“ Miloš Forman v Ragtime z roku 1981, kedy som sa narodil. Pýtam sa: je to náhoda? Nemyslím.... celý text

Lesní duch 2023, Graham Masterton

Som rád, že ma Graham neotravuje tupým tínedžerským slasherom z lesa, ale nemôžem povedať, že by si ma nejak extra získal na svoju stranu. Najskôr som sa tešil, potom nudil a následne to dostalo grády... aby to o pár strán ďalej opäť upadlo do letargického stavu miernej monotónnosti. Postavy šli mimo mňa, enchávali ma ľahostajným a celkovo mi to pripadalo tak, že zápletka čiastočne stagnuje. Lesná atmosféra pekná, ale napr. v zrovnaní s drsňákom Adamom Nevillom jej k dokonalosti čo-to chýbalo. Naopak, páčilo sa mi ekologické posolstvo a obracanie sa k tomu súvisiacemu folk hororu. Skvelý vizuál (obálka, slučka na každej strane).... celý text

Pan Nikdo 2023, Graham Masterton

Opatrné 4*. Toto mi sadlo a užil som si to, dobrá jednohubka. Ukazuje sa, že Golden Dog mal s edíciou Zrnka temnoty fakt dobrý nápad a vyplnil dieru na trhu, keďže v knižnej podobe uverejňuje novely (resp. dlhšie poviedky?). Vďaka tomu je aj v knihe Pan Nikdo tempo svižné a rýchle, nudiť sa nestíhate a plusom sú i sympatické postavy hlavnej hrdinky a jej babičky. Z názvu sa síce dá vydedukovať, ako sa to skončí, ale to by som nevnímal ako problém. Super je samozrejme i orientácia smerom k folk hororu. Knihu spoločne napísali skúsený Angličan Graham Masterton a debutujúca Poľka Karolina Mogielska. Golden Dog tak vypĺňa i ďalšiu dieru na našom trhu a to predstaviť Grahama nielen ako autora „len“ úspešnej kriminálno-mysterióznej série o írskej detektívke Katie Maguireovej. V minulosti mu síce u nás už vyšlo aj pár iných knižiek, ale ak dáme bokom erotické (Jak se milovat šestkrát v týdnu, Erotické sny), tak hororové len dve (Sběratel srdcí, Hymnus), čo je teda pri (autorskej) plodnosti tohto spisovateľa fakt málo. Obaja knihu mimochodom písali v angličtine a z angličtiny to šéf vydavateľstva Golden Dog Martin Štefko preložil do českého jazyka.... celý text

Když nás temnota miluje 2023, Elizabeth Engstrom

Jeden z kandidátov na knihu roka. Když nás temnota miluje od americkej autorky Elizabeth Engstromovej (u nás týmto debutujúcej) je zbierka dvoch noviel resp. poviedok. Resp. prvá je poviedka a druhá novela. Treba dodať, že jednotlivé texty od seba azda ani nemohli byť odlišnejšie. Spoločné majú jediný bod. Zato najdôležitejší: obe sú fantastické. Kúsok č. 1 ma absolútne odrovnal. Je temný a drsne podmanivý. Pripomenul mi štýl Jacka Ketchuma, čo je niečo, na čo sa chce podobať mnoho hororových autorov, ale iba máloktorému sa to podarí dosiahnuť. Z niektorých scén mi nebolo všetko jedno, výprava podmanivá a keď som si predstavil na mieste niektorých postáv sám seba, prišlo mi trochu zle. A to si myslím, že toho po hororovej stránke od detstva a puberty mám už čo-to odčítaného, napozeraného a vari i napísaného. Pozor, nemyslím to tak, že by to bol gore masaker; legendárneho Ketchuma to pripomína skôr realistickým štýlom. Kúsok č. 2 je dlhší a hej, spočiatku mi trvalo, kým mi docvaklo, ako sa veci majú a prečo to spisovateľka vystavala tak, ako to vystavala a nie inak. Niekde od strany 211 ma to ale totálne malo a bol som uveličený, dojatý, otrasený, emočne (a inak) obarený, pohnutý, strhnutý a naplnený. Je o starnutí a umieraní, o tom, ako život rýchlo prebehne ani sa nenazdáme a naše detstvo a puberta plná plánov a veľkolepých snov sa nám javí byť ako život cudzej osoby. Je to o rodičoch, z nich každý sa po svojom vyrovnáva s odlišnosťou svojho dieťaťa a o tom, ako matka vnútorne prežíva vedomie, že raz odíde a dieťa nechá samé na tomto svete, na svete, ktorý je plný krásnych a poetických vecí, ale tiež svinstva a primitívnej ľudskej zloby netrpezlivo vyčkávajúcej na prvú vhodnú príležitosť. Tiež je to o tom, ako na tento svet prichádzame a o tom, ako odchádzame, pretože jedno bez druhého nie je možné. Koniec ma možno jemne sklamal (dlho dopredu som tušil, kto je oná „príšera“), ale i tak pecka. Oba texty sú navyše ladené do povedzme poľnohospodárskej (či skôr proste vidieckej) polohy, čo je vec, ktorá ma fakt baví. Budem dlho spomínať. Ja neviem, ono to asi nie je úplne stopercentne čistých 5*, ale 4* by mi pripadali nefér.... celý text

Crota 2023, Owl Goingback

Ono sa to nezdá, ale napísať dobrý „jednoduchý“ horor nie je ľahké. Vlastne je to ku*va ťažké. I preto prižmurujem oko a pridávam štvrtú hviezdu. Owla Goingbacka som si vďaka opatere Golden Dogu obľúbil už v minulosti, viď. báječné Běsnění Kojota. Takže akonáhle Martin Štefko vydal druhú knihu od tohto sympatického indiánskeho autora, neváhal som. Áno: Croata je naozaj nenáročný horor. A áno: podarilo sa napísať DOBRÝ nenáročný horor. Trochu mi pripomenul Relikviu od dua Preston/Child. Owl nejde po ranu ďaleko, postavy charakterizuje jednoducho, ale výstižne, atmosféra rýchlo prechádza rovno k veci a scény sú temne deväťdesiatkové. Nemálo tomu dáva atraktívne napojenie na mystickú indiánsku mytológiu. Oceňujem parádnu obálku Michala Březinu, ktorá je krásnym, ba až dojemným spôsobom béčkarská. Teraz je otázkou, či od hororu čakáte viac. Ja áno, ale tiež som za rovnováhu a určite nie je nič lepšie, ako raz za čas zrelaxovať pri kvalitnej napísanej „len“ žánrovke s príšerou.... celý text

Sešívance: Druhý steh 2023, Honza Vojtíšek

Skvelá obálka (a to radšej ani nechcite vedieť, čo na vás doslova vypadne pri poviedke Neotáčej). S Honzom som spolupracoval na jednotke (viď. naša tamojšia spoločná poviedka Mrtví klauni nepijí), ale vtedy to bol ešte pri zemi sa držiaci skromný chlapec. Pre potreby dvojky do svojich zvrhlých a temných osídiel zlanáril okrem autorov z Česka, Slovenska a Poľska, i Američana a Fína. Na môj vkus sa v dvojke žiaľ stretlo priveľa extrémistických textov zameraných na vyhrotené gore/sex. Pri Brandonovi som si dokonca trochu grcol do pusy, čo je samozrejme pri týchto textoch istým spôsobom pochvala, ale osobne by som predsa len uvítal viac pomalších, tiesnivejších, povedzme atmosférických poviedok. Asi do mňa budete mať chuť hodiť opitého bernardína, ale uvítal by som aj nejakú fajnovú, ponurú poviedku z lesa. Super sú medailóniky autorov a i to, že ku každej poviedke prislúcha krátky text, v ktorom nás Honzov kolega oboznámi so zákulisím toho-ktorého textu. Pre vysoký počet brutálnych textov som nejaký čas zvažoval možnosť dať druhým Sešívancom „len“ 3*, ale vravel som si, že kniha obsahuje predsa len dostatočné množstvo kvalitných textov. V podstate aj najslabší je slušný žánrový priemer. Povedal som si však, že o všetkom rozhodne posledná poviedka. Ak nebude výborná, asi udelím 3*, ale ak bude, prižmúrim oko a dám 4*. No a našťastie Otloukej se, bábovičko je ozaj vynikajúci text. Síce dlhý, je to skôr novela, než poviedka, ale to je jedno. Dôležité je, že je tento smutný príbeh o „hrdinoch v bačkůrkách“ je fakt fest dobre napísaný. Takže za štyri, pane doktore Frankensteine.... celý text

Sklíčenost 2023, Lucy Taylor

„Prérie byla hladká a klidná jako odřená kost.“ Jaj doprkínka, toto mohla byť jazda. Ale nebola. Resp. nebola až taká, ako mohla byť. Keď som to dočítaval a okoloidúca manželka sa ma spýtala, aké to je, musel som odpovedať: mohlo to byť lepšie. A naozaj, minimálne po stránke atmosféry som čakal viac, napokon sa ale žiaľ autorke podľa môjho skromného názoru nepodarilo až tak presvedčivo vystihnúť takú nepríjemnú westernovú realistickú atmosféru, akú si príbeh pýtal. Pravdupovediac, ak by to autorka musela prepísať a príbeh umiestniť do súčasnosti a z konskej výpravy urobiť napr. výpravu automobilovú, možno by sa zas až tak drasticky veľa nezmenilo. Pritom po technickej stránke je všetko OK a znie to hororovo božsky. Divoký západ bol sám osebe totálne hororovým prostredím, kde bolo umením dožiť sa tridsiatky; buď vás udupal kôň, zastrelil opitý magor v saloone alebo ste schytali lepru, v lepšom prípade ste sa obesili, prípadne vás v spánku ubodala vlastná žena, lebo vás už mala po krk a radšej chcela ísť žiť s Bobom z vedľajšej ulice. Americká autorka Lucy Taylor (od ktorej sa mi veľmi páčila zbierka Vztek a další příběhy, tiež Golden Dog) to obohatila o hororovo-mystický motív, takže sú prítomní krvilační (?) Indiáni, ešte oveľa zákernejší belosi (tak to chodí), počas hlbokých a temných nocí miznú deti, odohrávajú sa sexuálno-satanistické rituály s čarodejnicou príchuťou (pachuťou?) a nechýba dokonca „kožoměnec“, čo je motív, ktorý poznáme zo staršej knihy Golden Dogu a to zo skvelého Běsnění kojota Owla Goingbacka. Tam to ale bolo výraznejšie okorenené silnou, autentickou indiánskou mytológiou. V Sklíčenosti mi to chýbalo. Od istého bodu kniha mala našliapnuté na mix Eggersovej Čarodejnice a Zahlerovej nezabudnuteľnej mäsiarčiny Bone Tomahawk, napokon sa to ale tak nejak úplne nepretavilo do reality. Ale určite tomu dajte šancu, je to zaujímavé a originálne žánrové čítanie. No hoc po rozsahovej stránke máme dočinenia skôr s dlhšou novelou, než klasickým románom, nejak som sa v tom trošku dejovo strácal a mal som chaos v postavách, ktorých je dosť a nie som si úplne istý, či sú dostatočne ľahko od seba navzájom rozlíšiteľné.... celý text

Bafni na něj! 2023, Honza Vojtíšek

S Honzom Vojtíškom som v r. 2022 spolunapísal enormne drsný stredoveký horor Ďáblův hřbet, čo bola pre obe strany obrovská trauma. Ja som začal piť a Honza napísal detské rozprávkové leporelo. OK, žarty bokom. Myslím si, že každý „drsný“ autor skôr alebo neskôr dospeje k prirodzenému záveru napísať knihu pre deti. Neviem prečo, ale je to tak. Nie každému sa to síce podarí dotiahnuť do konca, ale minimálne prianie prítomné je a kto tvrdí, že nie, tak o detskej knižke sníva doteraz. Bafni na něj! je rozkošná šmakocina. Pravdupovediac som si nemyslel, že si čosi také raz kúpim, ale Honza je Honza a Jiří Dvorský (ilustrátor) je Jiří Dvorský, tomuto sa nedalo odolať. V tejto diabolskej kombinácii bola z lásky splodená krásna vec. Hravá, rozkošná. Ono je samozrejme ťažké hodnotiť leporelo... ale možno aj nie. Hravé básničky podnecujú detskú fantáziu, Jiřího kresby sú okumalebné a skvelý je nápad s „vykrajovanými“ obrázkami, ktoré musíte odokryť, aby ste našli strašidlo a samozrejme naň bafli ako prví, pretože ak na vás bafne ono, je s vami amen. A tak sa stalo, že v to nechutne slnečné októbrové poobedie jeden štyridsiatnik ležal na gauči v obývačke a kým jeho žena, technicky oveľa zdatnejšia vo výkresoch, nákresoch a návodoch, vo vedľajšej izbe skladala stolík pod akvárium, on hľadal strašidlá a, nuž, bafal na ne. Ak by šiel okolo psychológ, asi by so mnou hodil reč, ale taký je život. Možno mohla mať väčšie rozmery, aby ešte náruživejšie vynikol vizuál, mohlo to mať viac „príbehov“ a dva (z detskej izby) mi pripadali podobné. No aj napriek tomu určite 4*. Baf! Zľakli ste sa, čo? Ja som to vedel.... celý text

Anarky 2019, Francis Manapul

Na letisku núdzovo pristálo (tým pádom vlastne teda skôr havarovalo, ehm ehm) lietadlo plné mŕtvych cestujúcich. Telá vyzerajú tak, že ich koniec života našiel už riadne dávno, azda dokonca až pred rokmi. Čo sa stalo? Na mieste činu sa zjavuje náčelník letiskovej kontroly a, nuž, Batman. Iskrí to medzi nimi, ale obaja si navzájom uvedomujú, že jeden druhého potrebujú. A zjavne sú obaja smrteľne nakazení, takže záhadu musia rozlúsknuť skôr, než zomrú. A možno milióny nevinných spolu s nimi Wow, pecka! Toto je tak atypická úloha pre nášho milovaného Batsa, že som si ju užíval plnými dúškami. Detto famóznu kresbu pripomínajúcu Gotham Central a niektoré kapitoly fenomenálnych Skalpov. Čo neprekvapí, keďže John Paul loen kreslil tretie Skalpy. Ono by nevadilo ani tak to, že po skvelom rozjazde prichádza divné a akési prirýchle ukončenie tohto špecifického, drsného prípadu. Vadí, že je len krátkym úvodným fragmentom a po zvyšok komiksu sa objavujú príbehy, ktoré mu nesiahajú ani po vrtuľu. Občas síce chytia dych, tempo, drajv a atmosféru, ale inokedy to všetko opäť na dlhý čas strácajú a keď to znova nájdu, je už neskoro. A veci typu „vymazanie digitálnej stopy každého Gothamčana“ sú predsa len už trošku naivné (hoc v závere Nolanovej trilógie čosi podobné relatívne fungovalo, takže zjavne závisí aj od spôsobu uchopenia). A nejak ma prestáva baviť, ako sa v každom šiestom, siedmom komikse Batman musí spojiť so svojím úhlavným nepriateľom. Tentokrát s Riddlerom. Podľa mňa narúša celistvosť univerza, keď každú chvíľu Batman s osobou X bojuje a o pár mesiacov neskôr s ňou spolupracuje a osoba X je odrazu poňatá ako vlastne fajn, len trochu viac bláznivý chlapík.... celý text

Válka říší se blíží 2020, Jason Aaron

Je to strašne ukecané, ale predsa len o čosi menej, ako jednotka a hlavne, kým tá pôsobila dojmom vytrhnutia z kontextu v zmysle, že som sa cítil, ako keby som čítal desiatku a nie jednotku, tak dvojka pôsobí o štipku ucelenejším, v dobrom jednoduchším dojmom. Páčila sa mi najmä retrospektívna pasáž, v ktorej zistíme, prečo má Thor odjakživa taký silne vyvinutý vzťah k Zemi. Je to pekné a je to smutné, ale práve preto je to pekné. Niekedy to tak naozaj je, že čakáme tak dlho, až je zrazu neskoro. Je to zlepšenie oproti jednotke, ale na (tiež Aaronovho) staršieho Thora: Zabijáka bohů sa to fakt nechytá ani keby sa to na tri kladivá postavilo. V druhej polovici sa to už úplne pokazí a priznám sa, že aj počas druhého čítania som sa strácal vo vzťahoch, časových linkách a v odkazoch na staršie udalosti, ktoré však v češtine vôbec nevyšli, v lepšom prípade vyšli v značene oklieštenej podobe. Ozaj by pomohol kvalitnejší úvodný vysvetľujúci text, ktorý by nám ozrejmil, prečo S.H.I.E.L.D. neexistuje, alebo prečo je predsedom Avengers Black Panter. A vôbec, odkedy majú Avengers PREDSEDU? Nepáčilo sa mi ani spôsob, akým poňali Ódina, Thorovho otca). Akonáhle som to však s Jasonovým scenárom začal vzdávať, objavil sa chlapec s niečím sympatickým (dojemný rozhovor nad hrobom), nečakane drsným (naturalistické mučenie, fuj), alebo wtf (kozly, aj keď tí boli žu v jednotke). Kresba je extrémne prehustená, je tam toho (všetkého) hrozne veľa a niekto akiste povie, že je neprehľadná, ale za seba hovorím, že sa mi skôr páčila, než nepáčila (a Thor hrajúci sa na Mojžiša si koleduje o obrovský plagát cez pol steny).... celý text

Pomsta Green Lanternů 2013, Geoff Johns

Tak jasné, svalnatí chlapi v zelených kostýmoch so škraboškami na dokonalých tvárach lietajú poetickým vesmírom, efektne po sebe hádžu žlté, fialové atď. kúzla a na prstoch majú prstene, aké by im závidel aj starý dobrý Rumburak. Je to istým spôsobom „blbosť““, ale zároveň esencia komiksovosti. Vždy si raz za čas GL doprajem a užijem si ho, podčiarkujem ale: raz za čas. Geoff Johns o ňom napísal veľa komiksov a tento je stávkou na istotu: ženy vyzerajú viac misskovejšie, ako samotné missky a chlapi vyvolávajú dojem, že si každé ráno dávajú Schwarzeneggera natretého na toaste, ale má to niečo do seba. No musíte na to mať chuť a akceptovať svojské pravidlá hry. Žiaľ, niektoré postavy sú u nás pravidelne vraždené neveľmi pochopiteľným spôsobom vydávania a týka sa to aj GL. Zjavne sa odohrali tony zásadných udalostí, umierali postavy, azda celé svety, z kladných postáv sa stávali záporné a naopak, sú prítomní dvaja pozemskí Green Lantnerni, zo Supermana je kyborg... avšak veľa z toho u nás nevyšlo. A teraz sa v tom vyznajte! To sa proste nedá. Ak to nemáte načítané zo zahraničia, máte skrátka smolu. Alebo sa môžete tváriť, že to „nejak dáte“. A áno, dáte. Tak, ako ja: v rámci možností si to užijete, ale aj tak neustále budete mať hlodavý pocit, že niečo nie je v poriadku. A je to tak. Nie je. Za seba vravím, že som v prvom rade rád, že v češtine vychádzajú aj iné superhrdinského záležitosti, než Superman a Batman, ale za akú cenu? To, že GL má z dlhodobého, historického hľadiska parádnu chémiu s GA, to vedia všetci. Lež že mu to bude tak skvele odsýpať s Temným rytierom, to som vážne nečakal. Rád by som si o ich buddy prácičke prečítal celý komiks (v minulosti som dal samozrejme veľa komiksov s Ligou spravodlivosti, ale tam obaja vedľa seba len existovali, nedostávali sa do vzájomnej interakcie). Skvelé na Johnsovi pri Green Lanternoch je, že nech predvádza akékoľvek vizuálne orgie a zverstvá, nestráca zo zreteľa ľudskosť a morálnosť Hala Jordana. Po prvom čítaní som bol presvedčený, že dám 3*, ale po druhom som si uvedomil, aké scenáristické zverstvo to celé je. Je to škoda, lebo ak by to niekto vydal v omnibuse, som temer presvedčený o tom, že by to bola superjazda. Pardon. Superlet.... celý text

Volanie Cthulhu a iné hrôzostrašné príbehy 2023, Howard Phillips Lovecraft

Jedna z minima šancí prečítať si Lovecrafta v slovenčine (dúfajme, že nie posledná). Vydavateľstvo nám poskytlo ukážkový prierez tvorbou čudného pána z Providence. Nájdete tu ako Volanie Cthulhu, či Farba z vesmíru. Chýba najslávnejší text, novela V horách šialenstva. Možno nabudúce? Správny lovecraftovec jednotlivé texty samozrejme dôkladne pozná, ale je osviežujúce čítať ich v slovenskom preklade (niektoré pasáže sú preložené do záhoráčtiny!). Vydavateľ sa tým vyhral: úvodné slovo, ku každej poviedke prislúcha text ozrejmujúci pozadie vzniku toho-ktorého textu (napr. čo Lovecrafta inšpirovalo k jeho vzniku, alebo v akom časopise bol prvý raz publikovaný), na konci je viacero skvelých vizuálnych bonusov (napr. Lovecraftov strojopis), zbierka okrem toho obsahuje ilustrácie, lacetku a prebal, detailné záverečné poznámky ku každej poviedke a 30-stranový (!) životopis. Tu asi fakt niet dôvodu ísť pod 4*.... celý text

Rozervaní 2020, Joss Whedon

„Kdo je ta holka?“ – „Negasonic Teenage Warhead“.“ – „Páni. Vážně nám docházejí jména.“ No... tak nič. Do Whedonovho x-menovského runu som skočil ako nevinné teliatko po hlave do gigantického mlynčeka na mäso, nemajúc tušenia, o čo pôjde. Po prvej časti som dospel k logickému (?) záveru, že štvordielna sága bude pojednávať o lieku na mutanstvo. Logika však nie vždy platí a táto moja viera sa ukázala byť žiaľ naivnou. Žiaľ z dôvodu, že nápad s vakcínou je geniálny a dal by sa z neho vytrieskať strhujúci, tragický príbeh. To sa ale nestalo. Nechcem síce plakať nad rozliatym mliekom, čiže by som to bol ochotný prehrýzť. Problém je, že Whedonovmu príbehu chýba jasný smer a ucelenosť. Skáče raz sem, raz tam a áno, postavy má Joss v malíčku a sú božské, klape to medzi nimi, majú skvelú chémiu i hlášky, ale chýba hrozba, ktorá by bola napínavá a súvislá zápletka, ktorá by nás dostala. Je tu mimozemská hrozba, je tu Klub Hellfire (ktorý ma pravdupovediac nepresvedčil), do toho Nick Fury a „vesmírny SHIELD“, vakcína i pnutie medzi členmi tímu a tentokrát i zábavné narábanie s „prevratom“ ich osobností, je toho skrátka veľa, ale ako vravím: chýba tomu jednotný háv. Whedon skáče od jedného nápadu k tretiu, potom sa vráti a predstaví nám nápad č. 2 a do toho vybavuje kopec iných vecí, ako pani, ktorá došla v sobotu ráno na trh a nakúpila čo chcela a keď povedala „dovidenia“, tak si spomenula, že má vo vrecku ešte druhý zoznam a tak sa vrátila a všetko začalo odznova.... celý text

Boj 2020, Joss Whedon

„Nevymysleli na vás teď nedávno nějakej lék?“ – „Máš něco proti mutantům?“ – „Mluvím o Kanaďanech.“ Prestávam rozumieť smeru, akým sa (inak báječný) Joss Whedon v Astonishing X-Men vybral. Kým prvá kniha (Nadaní) pôsobila dojmom kompaktnosti vďaka jednoliatej, celistvej zápletke o vakcíne na mutantsvo, v Boji je na liek plus-mínus zabudnuté (pritom fakt nemám pocit, že by sa ohľadom neho niečo zásadné v jednotke vyriešilo) a naopak sa začínajú riešiť úplne iné veci. Jasné, niektoré okrajovo súvisia s dianím z jednotky, ale ak aj vy budete od druhej časti čakať „poriadnu“ nadväznosť na udalosti z jednotky, zostanete sklamaní. Možno sa to v trojke a štvorke zmení, netuším, ale tu akoby Whedon rezignoval na všetky zaujímavé a provokatívne otázky, ktoré so sebou téma vakcíny prináša a sústredí sa najmä na akciu. No treba dodať, že v podaní Johna Cassadaya je aspoňže robustná; zo Sentinelov som mal presne taký uveličený dojem, aký by čitateľ vždy mal mať, keď na scéne zbadá tieto nekompromisné, gigantické monštrá. Poteší návrat Profesora X a skvelá pasáž útoku na školu. X-Meni začnú (po jednotke, kde sa medzi sebou mlátili azda častejšie, než so záporákmi) prejavovať zohratosť, zoskupujú sily, začínajú spolupracovať a navzájom sa rešpektovať, každý využíva svoje jedinečné superschopnosti a chráni slabších. Zimomriavky. Problém je, že som od Whedonovho runu čakal fakt viac. Mrazivú štúdiu o tom, aký dopad na mutanta môže mať existencia injekcie, ktorú si stačí pichnúť a zrazu je z vás obyčajný človek. Ako sa s tým vyrovnávajú? Je to niečo, na čo čakali celý život, alebo ich to svojím spôsobom uráža? No... asi som chcel priveľa. Poteší úvodné slovo sumarizujúce udalosti z jednotky. Škoda, že sme sa čohosi podobného nedočkali v prvej knihe, ktorá nadväzovala na mnohé veci z minulosti a kvôli tomu žiaľ miestami pôsobila až rušivo vytrhnuto z kontextu. Našťastie, Whedon má jasno v postavách, bavia ho, zbožňuje ich a užíva si písanie spoločných scén. Emma a Kitty sa nemusia, medzi Wolverineom a Cyclopsom to iskrí, ale keď je najhoršie, držia pri sebe. Naopak, Logan sa v interakcii s Colossusom šokujúco prejavuje ako empatický človek (!!!), pretože vie, aké to je, keď na vás robia drsné pokusy. Skvelá je úvodná akčná pasáž, v ktorej sa na chvíľu pozrieme do hlavy bojujúcich X-Menov a každý niečo rieši, len Wolverine by si dal pivo.... celý text

Nadaní 2019, Joss Whedon

S Whedonovými Astonishing X-Men som sa prvý raz stretol v r. 2013 v UKK. Vtedy ma pravdupovediac ktovieako neuchvátili. Nebolo to zlé, ale vadilo mi, že to bolo vytrhnuté z kontextu. Len začiatok bez konca. Resp. vlastne ani začiatok, pretože sa zjavne nešlo od nuly, ale očividne Whedon nadväzoval na niečo, o čom som v tej dobe nebol oboznámený. Prečo školu nevedie Profesor X? Kam sa podel? Čo sa stalo s Jean? Colossus zomrel? A čo je zač preboha ten drak?! No a keďže to bol len výsek z Whedonovho runu (Joss to písal od jednotky do čísla 24 + Giant-Size Astonishing X-Men 1 z r. 2008), tak tomu logicky chýbal poriadny (resp. nejaký) koniec. Odvtedy ale ubehlo 13 rokov (preboha to letí), ja som si doplnil základné marvelácke vzdelanie + som si kúpil štvordielnu sériu, ktorú v rokoch 2019 - 2021 vydala CREW v štyroch paperbackových knihách a odrazu som mal z „jednotky“ lepší pocit. Skvelé na X-Menoch je, akí sú realistickí. Nechcú nič iné, len žiť normálny život. Dá sa ale taký život žiť, ak dokážete prechádzať skrz steny a z hánok prstov vám vystreľujú adamtiové pazúry? Napriek tomu by to radi skúsili. Lež, xenofóbna spoločnosť voči nim bola odjakživa nepriateľsky naladená. Nedôverovala im, v lepšom prípade sa mutantov „len“ bála. Jasné, toto bolo v X-Menoch prakticky od ich zrodu, ale Joss Whedon s tým vie pracovať výstižnejšie a lepšie, než jeho predchodcovia. Ide viac na dreň a pritom zostáva sám sebou, čo poznať na dynamických vzťahoch (ktoré sú tentokrát fakt vyhrotené, X-Meni sa medzi sebou režú častejšie, než so záporákmi), interaktívnych vzťahoch medzi postavami, šibeničných dialógoch, zábavných hláškach a nečakaných nápadoch (doživotná sexuálna posadnutosť dielami Leroya Neimana, Havaj, tréner plávania). Whedon má načítané, je to fanúšik a tak je skoro vždy ak aj nie dva, tak minimálne jeden krok pred čitateľom. Poteší osviežujúce zloženie tímu, fantastická kresba Johna Cassadaya (Padlý syn: Smrt Captaina Ameriky) a zápletka s „liekom“ na mutantstvo je taká skvelá, že (temer) zabudnete na to, ako ju sprasili tretí filmoví X-Meni. Samozrejme, stále je to iba začiatok štvordielnej ságy, ale keďže to mám kompletné, začína mi to postupne do seba lepšie zapadať. Oceňujem Whedonovu víziu a menej tradičný smer, akým sa vybral. Naopak, to, čo neoceňujem, je na môj vkus štandardný „hnusný“ záporák. A nemám rád (česť výnimkám) oživovania mŕtvych postáv. Vzhľadom na to, že nepochybne máme tú česť s jedným z najslávnejších príbehov X-Menov, určite mi chýbali masívnejšie bonusy, prevažne textového charakteru, ktoré by komiks zasadili do širšieho kontextu, ozrejmili nám jeho minulosť a upozornili nás, na čo konkrétne Whedon nadväzuje a čo by bolo fajn mať dopredu načítané. Scenár je OK, ale ak vezmeme do úvahy, o akej v rámci univerza šokujúcej veci pojednáva (vakcína), tak je ozaj škoda, že sa jej temer vôbec nevenuje. Iba sa o ňu hanblivo obtiera a v tejto chvíli síce netuším, či je to len rozbeh a naplno sa do témy ponorí v dvojke, trojke a štvorke, alebo ani tam nie, každopádne Whedon mal ísť viac do hĺbky už tu. Preto si naďalej trvám „len“ na 3*. Uvidíme, ako sa to vyvinie. Skončím pozitívne: je super, že to CREW vydala komplet, lebo v rámci UKK vyšli len prvé dva diely (nadaní, Boj) a následne sa na to kašľalo.... celý text

Nezastavitelní 2021, Joss Whedon

Celá 4-dielna sága Jossa Whedona (resp. čísla Astonishing X-Men 1 – 24 + Giant-Size Astonishing X-Men 1, aby som bol presnejší) pre mňa žiaľ predstavuje sklamanie. Pramení z nemalého pocitu nenaplnených očakávaní. Na začiatku stála vakcína na mutantstvo. Fantastická téma! Dala sa uchopiť z rôznych uhlov. Mohlo sa o nej polemizovať, debatovať, hádať, ponúknuť skvelé a silné scény o mutantoch, ktorí na čosi také celý život čakali na zjavenie, ako i o mutantoch, ktorých už len existencia takého „lieku“ bytostne uráža a sú azda schopní až extrémnych vecí (zločinu?), aby ju zničili. Ničoho z toho sa Joss nanešťastie nechopil a z niečoho, čo na začiatku malo nábeh na fakt významný príbeh (nielen x-menovský, ale celkovo marvelácky resp. superhrdinský), spravil drahý bum-bum šmejd s vesmírnymi bitkami a padnutými mrakodrapmi. Keď si to prečítate kompletné, tak si uvedomíte, že o liek naozaj skoro vôbec nejde. Áno, stále z toho cítiť TOHO Jossa, ktorý má dar písať dobré hlášky, svižné dialógy, šťavnaté postavy a vyhrotené vzťahy. No inak ma jeho scenáre rozosmútili. Veľké finále je naozaj veľké v zmysle „vizuálne epické“, ale je to zároveň nuda. Nevraviac o tom, že (ako to už u podobných obrovských eventov zvykne chodiť, česť výnimkám) sa niečo uzavrelo, ale mnohé zadné dvere zostali (kvázi)rafinovane pootvorené. Takto si ja osobne veľkú komiksovú udalosť nepredstavujem. Možno keď som mal osemnásť... Takže za mňa je aj dobré, že Joss v písaní komiksových scenárov nepokračoval a venoval sa filmom a seriálom.... celý text