whack komentáře u knih

Zbytočné a nevyprovokované narážky na aktivistov za práva zvierat: „Muž vystrašene zaspätkoval. Iba Denny zostal pokojný. Vstal a pricupkal k mužovi, ktorý ho so srdečným úsmevom pohladkal. Neil zrazu pochopil, že to nie je nijaký bojovník za práva zvierat, ktorý chce dokázať svoju pravdu. Kto sa tak láskavo správa k zvieratám, nemôže byť zlý.“ Akože - keď nie je bojovník za práva zvierat, tak to znamená, že nie je zlý a nechce si nič dokazovať?

Prevádzkovatelia psieho hotela v tejto knihe dávajú psom namiesto vody teplé mlieko. Tak to sú fakt odborníci. Čudné je, že tá istá autorka rok predtým napísala knihu Veľký útek (z rovnakej série), v ktorej aktivistov vykresľuje vo veľmi pozitívnom tóne. Zvláštne.

Väčšinou som sa nevedel orientovať v tom, kde presne sa momentálne príbeh odohráva – popis prostredia bol nedostatočný. Mapku som si poskladal v hlave až dodatočne: centrom diania sú dva objekty – loď korporácie Soldyne a antarktická výskumná stanica Raney Station, v ktorej sú tri budovy: stanica Zo Zelinskiovej, budova s generátorom a vedľajšia základňa (neskorší úkryt).

V príbehu sa okrem posádok týchto objektov vyskytujú ešte dve environmentálne organizácie – jedna umiernená, ktorá reálne nič nepodniká, a druhá radikálna – nepáči sa jej napríklad to, že Soldyne úmyselne roztápa ľadovce, aby získala pitnú vodu na predaj. Netradičné je, že polovica osadenstva objektov je členom alebo exčlenom jednej či druhej organizácie, čo je zaujímavý prínos do deja – môžeme vidieť názorové rozpory a trochu filozofovania. Popis charakterov a pováh jednotlivých postáv bol však tiež veľmi nedostatočný, čo konečnému výsledku nepridalo.

Nepridávalo ani ich čudné správanie – uvediem len dva príklady. Asi to boli nejakí neurotici, ale pri každej príležitosti od stresu zvracali (vedkyňa omylom spôsobí požiar, tak sa okamžite dvakrát od stresu povracajú; chlapík uvidí zraneného kolegu, tak sa povracia). A čo spravia traja dospelí ľudia, keď prídu k odľudnenej základni a zistia, že je bez prúdu a zamorená stovkami krvilačných potkanov? Rozdelia sa a každý ide do úplnej tmy samostatne.

To s potkanmi bolo celé úplne nerealistické – v otvorenom antarktickom prostredí by nemali šancu prežiť ani hodinu. Nehovoriac o ich správaní – nie, potkany nevytvárajú organizované lovecké skupiny, ktoré naháňajú a požierajú ľudí ani iné veľké cicavce. Bolo im venovaných neprimerane veľa strán, až to začalo byť nudné. Napätie a spád som zaregistroval až v závere.

K prečítaniu ma motivovala téma radikálnych ochrancov zvierat. V knihe sú vykreslení ako problémová a kontroverzná skupina, no nie úplne čiernobielo – ukazuje sa aj ich ideologická motivácia a presvedčenie o ochrane zvierat, ktoré vysvetľuje ich konanie. Viackrát je spomenutá aj PETA, a ETA sa objavuje ako bonus. Zaujímavé je spojenie týchto káuz v prostredí francúzskej vidieckej oblasti.

Na pomery svojej doby (1930) sú príbehy v tejto knihe prekvapivo "animal-friendly". Vtedy bolo dosť pokrokové ukázať, že pes má vlastnú osobnosť, nálady a city. Kniha je napísaná pekne a empaticky.

Kniha zrozumiteľne spája témy hygieny, životného prostredia a ekológie. Prechádza viacerými oblasťami – kvalitou vzduchu, vodou, pôdou, zdravotnými vplyvmi, mestským prostredím aj osobnou hygienou. Ukazuje, že prostredie je komplexný systém, v ktorom všetko súvisí so všetkým.

Keďže kniha vznikla na začiatku 80. rokov, niektoré údaje sú samozrejme už zastarané alebo úplne chýbajú, pretože vtedy ešte neexistovali. Napriek tomu zostáva relevantná a má silné stránky. Aby však bola "moderná", potrebovala by doplniť nové štúdie a témy, ktoré riešime v súčasnosti – klimatickú krízu, trvalo udržateľný rozvoj, mikroplasty v oceánoch, environmentálnu migráciu, environmentálnu spravodlivosť, globalizáciu alebo digitálny odpad.

Vraj kniha je napísaná úmyselne provokatívne, aby prinútila čitateľa zamyslieť sa nad svojimi sympatiami k autoritám? Podľa mňa ide o presný opak – Heinlein tu bez irónie obdivuje militarizmus, armádny život, buzeráciu a slepú disciplínu. Starship Troopers otvorene obhajuje vojenskú službu ako najvyššiu formu občianskej zodpovednosti – pre mňa nechutný ideologický manifest.

Príbeh je úplne druhoradý: akcia a napätie sú zatlačené do pozadia dlhými moralizujúcimi pasážami o hodnostiach a cti. Príbeh a osudy postáv mi boli úplne ukradnuté. V knihe ma nezaujalo absolútne nič; bola pre mňa natoľko nezaujímavá, až ma odpudzovala. Nerozumiem, prečo má také vysoké hodnotenie.

Táto kniha ponúka spôsoby, ako si udržať energiu a odhodlanie pre klimatický aktivizmus. Lenže pre mňa klimatický aktivizmus nie je o záchrane jedného druhu ani o prežití ľudstva, ale o záchrane planéty a jej biodiverzity. Autorka, ľavicovo-progresívna akademička so sociálno-ekologickým rámcom, tvrdí, že fakty a štatistiky nie sú vhodné na presviedčanie ľudí, lebo vedú k negatívnym emóciám a úzkosti. Ja to vnímam úplne opačne – alarmujúce fakty a tvrdé štatistiky mi umožňujú chápať vážnosť situácie. Kritizovať médiá za to, že informujú o dôsledkoch antropogénnej klimatickej zmeny, považujem za scestné: bez týchto informácií by si verejnosť nikdy neuvedomila závažnosť problému.

Autorka mieša klimatickú zmenu so sociálnymi bojmi a intersekcionalitou. Klimatická zmena je predovšetkým environmentálny problém a treba ho riešiť ako taký, nie rozplývať ho v témach, ktoré sa riešia na úplne iných frontoch. Spájanie klimatickej krízy s agendou menšín a sociálnej rovnosti je kontraproduktívne.

Autorka dokonca tvrdí, že „abyste mohli v souvislosti s klimatickou spravedlností něco změnit, nemusíte mít rádi zvířata ani vyhledávat přírodu.“ Pre mňa je to nepochopiteľné – ak niekoho nezaujíma príroda a zvieratá, aký má vlastne dôvod riešiť klimatickú krízu?

Moja klimatická úzkosť nespočíva v mojej absencii toxickej pozitivity, ale v tom, že ani ľudia z prostredia klimatického hnutia nechcú prijať nepríjemnú pravdu: ak chceme spomaliť ničenie Zeme ľuďmi, bude to nevyhnutne na úkor ľudského pohodlia a slobôd. Táto kniha mi teda moc nepomohla.

„Evoluce kultury nepotřebuje drobné změny, potřebuje radikální změnu svého evolučního nastavení. Potřebuje, aby lidé přijali, že Příroda je nám všem absolutně nadřazená. Pokud nevyhlásíme nadřazenost práv Přírody nad právy člověka, budou všechny naše pokusy o řešení současných krizí lidstva neúčinné.“ Týmto Šmajsovým citátom by som mohol zhrnúť jeho filozofiu, ktorú považujem za neobyčajne dôležitú pre jej anti-antropocentrický postoj. Mnohých môže odradiť komplikovaný jazyk, ktorým Šmajs píše. Ak sa však človek sústredí a prenikne do jeho myšlienok, zistí, že ide o veľmi čitateľný a systematický výklad. Zásadné je pochopiť, čo vlastne autor myslí pod pojmom kultúra.

Šmajs chápe kultúru omnoho širšie, než je bežné – podľa neho nejde len o umenie, divadlo alebo literatúru, ale o celý svet ľudských výtvorov: technológie, hospodárstvo, ideológie, politiku… V jeho ponímaní je kultúra umelý systém vytvorený človekom, ktorý sa postupne odpútal od prírody a koná voči nej deštruktívne. Príroda je podľa neho evolučne starší a život podporujúci systém, zatiaľ čo kultúra sa stále viac správa ako parazit, ktorý oslabuje svojho hostiteľa – biosféru. Kým príroda vznikla spontánne a funguje na princípoch rovnováhy a udržateľnosti, kultúra je cieľavedome vytváraná a často ignoruje prírodné limity. Výsledkom je hlboká ekologická kríza. Ak ľudstvo nezmení svoj postoj, jeho vlastná kultúra ho zničí. Preto Šmajs volá po ekologickej kultúre – takej, ktorá nebude stáť proti prírode, ale bude s ňou v súlade.

Osobne v jeho filozofii vidím jasné prvky ekocentrizmu, holizmu, hlbokej ekológie a dokonca aj niektorých anticivilizačných či anarchoprimitivistických ideí. Hoci Šmajs tieto smery nespomenie ani jedinou vetou, jeho koncept „ontickej priority prírody“ je s nimi myšlienkovo veľmi blízky. Tvrdí napríklad, že „rozmach kultúry prekročil kapacitu hostiteľského prostredia Zeme“ – čo je v podstate inými slovami to isté ako známy ekologický pojem „nosná kapacita prostredia“. Zaujímavé je, že namiesto týchto bežných pojmov Šmajs často používa vlastné, zložitejšie výrazy. O dôvodoch môžeme len špekulovať. V každom prípade však jeho práca ponúka dôvod na hlboké zamyslenie nad tým, čo je kultúra, a aký má vplyv na budúcnosť života na Zemi.

David Attenborough písal túto knihu, keď mal 94 rokov - je neuveriteľné, ako geniálne pracuje jeho mozog. Jeho schopnosť podať informácie je ohromujúca. Píše veľmi čitateľne, prehľadne, zrozumiteľne, priamo, podáva informácie, ktoré dokážu deprimovať a následne také, ktoré dokážu dať nádej. Vidí omnoho ďalej než za stavy miestnych biotopov - pozoruje postupujúci nezvratný ekologický kolaps celej planéty globálne. A ponúka riešenia oveľa komplexnejšie než šetrenie elektrinou - nazerá až do možností benefitov vyplývajúcich z potenciálnej straty nadradenosti ľudstva nad prírodou. Čítam veľa kníh na túto tému, ale David Attenborough je jeden z mála, kto sa neopakuje po iných, ale prichádza s novými informáciami a zmysluplnými nápadmi.

Táto kniha je jedným veľkým paradoxom. Líči totiž globálne otepľovanie ako existenčné ohrozenie, čo samozrejme aj je, no o to čudnejšie vyznieva to, že riešenia, ktoré ponúka, sa obmedzujú iba na banálne drobnosti ako výmena žiaroviek za ekologickejšie, menej jazdenia autom a pod. – všetko drobné individualistické záležitosti, žiadne radikálne systémové kolektívne kroky. Sústredí sa predovšetkým na dôsledky globálneho otepľovania na ľudskú civilizáciu – ako sú stúpajúce hladiny morí, extrémne počasie a ekonomické dopady. Hoci sa okrajovo zmieňuje o vymieraní druhov a degradácii ekosystémov, spomína ich najmä v súvislosti s tým, ako tieto zmeny ovplyvnia ľudskú spoločnosť. Hnusí sa mi tento antropocentrický prístup, ktorý nevenuje pozornosť vnútorným hodnotám prírody mimo ľudského vnímania a potrieb.

Publikácia celkovo pôsobí viac ako populárno-náučný prehľad než ako podrobná odborná kniha. Obrázkov a fotiek je tam viac než textu, informácie sú písané jednoducho, až laicky. Obsahovo je to najmenej informatívna kniha o globálnom otepľovaní, akú som kedy držal v ruke. Vzhľadom na vysoké hodnotenie sa však zdá, že niektorým predsa len dala viac než mne, a to je fajn, som rád, lebo je to naozaj životne dôležitá téma. Je škoda, že v prezidentských voľbách v roku 2000 nedostal Gore o tých mizerných pár hlasov viac. Stopercentne by dnešný svet vyzeral inak. Aspoň o trochu zelenšie.

Ja mám normálne pocit, že táto kniha je nadčasová a prostredníctvom zopár metafor a alegórií ukazuje budúcnosť druhu Homo sapiens. Ten má svoj vrchol za sebou a momentálne sme svedkami jeho postupného úpadku. Možno nie o pár storočí, ale raz klesneme pod úroveň opíc. Súčasná politická scéna nám už dnes ponúka jasné dôkazy, že niektorí sa k tomuto bodu blížia oveľa rýchlejšie.

Uvedomil som si, že toto je úplne prvá náboženská kniha, ktorú som zvládol dočítať do konca. Zaujala ma totiž svojou netradičnosťou v rámci tohto druhu literatúry v tom, že sa kompletne celá zaoberá politikou, a to celkom do hĺbky. Konkrétne, popisuje "učenie Katolíckej cirkvi v oblasti sociálnych, ekonomických a politických otázok". Prekvapivo ma zaujal ich pohľad na rôzne politické smery a podrobné dedukcie pre ľudstvo z nich vyplývajúce. Napriek tomu, že samozrejme teocentrizmom ma nikdy nemajú šancu opantať, rovnako ako ani rôzne politické smery antropocentrizmom.

Narazil som dokonca aj na očakávané témy vzťahu cirkvi k prírode, kde sa rozoberajú problematiky ako klimatická kríza, znečistenie a vymieranie druhov: „Člověk svými vykořisťovatelskými zásahy do přírody porušil její rovnováhu a způsobil změny klimatu, které budou znamenat enormní zátěž pro příští generace. I my, křesťané, neseme svůj díl viny, ale i odpovědnosti za tento stav. (…) Ekologická krize znamená především základní mravní problém dnešní doby. Není trvale únosné a ani možné, aby menší část světa promrhávala obrovské přírodní zdroje a žila v pohádkovém přepychu, zatímco větší část lidstva žije v bídě a umírá hladem.“

No tieto problematiky vždy nakoniec plynule klesnú na x-tú úroveň na úkor duchovna – teda, na úkor toho kresťanského duchovna: „Ve znečištěném životním prostředí mohou vymírat živočišné druhy a lidé mohou onemocnět, ale ztratí-li společnost smysl pro duchovní hodnoty, vznikne klima chudé na duchovní kyslík, v němž lidé duchovně zakrní a společenská solidarita selhává. (…) Křesťanský postoj k ekologii musí být vyvážený: ani bezuzdný konzum, ani pohanský kult přírody!“ Sladké reči, ktoré odmäkčia myseľ, vyúsťujúce do bojovnej vety so slovami "musí" a končiace výkričníkom. Skvelá psychologická stratégia.

Ani v tejto knihe, ktorá takticky obišla obdobia križiackych výprav, inkvizície a kristianizácie, som nezistil, prečo a ako a v čom by kresťanský svet mal byť lepší pre ľudí, pre svet a pre celú prírodu.

Veľmi príjemne čitateľná kniha, v ktorej autor rozoberá rôzne ľudské vplyvy na zhoršovanie klimatickej krízy. Zrozumiteľne vysvetľuje, čo je to skleníkový efekt a aké dopady bude mať globálne oteplenie o 2 °C na svet. Porovnáva historicky prirodzené otepľovanie s dnešným, ľuďmi ovplyvneným. Čo sa týka histórie, siaha až do roku 1856, keď Eunice Footeová už upozorňovala na klimatickú zmenu. Neopomína ani problematiku klimatickej migrácie – témy, ktorú paradoxne klimaskeptickí antiimigranti úplne ignorujú. Návrhom možných riešení na oddialenie klimatickej katastrofy je venovaných asi 10 strán. Každopádne sa táto kniha oplatí prečítať.

Podľa tejto publikácie jadro ľavicového extrémizmu tvoria, o.i., punkáči, grafiťáci a satanisti. Ja naozaj neviem, kde na tieto škatuľky tí ľudia chodia. Na druhej strane, v kratučkej kapitole o ekologickom extrémizme sa píše, že na Slovensku neexistuje žiadna ekoextrémistická skupina. Čiže ani taký Animal Liberation Front nie je extrém. OK, s tým súhlasím, že záchrana života nie je extrém, ale potom už detto neviem, kto vymýšľa tie škatuľky, lebo v podobnej publikácii vydanej rovnakou fakultou som sa dočítal, že ekoextrémistické sú skoro všetky ochranárske organizácie, vrátane Slobody zvierat (lol). Bol som sklamaný stručnosťou tejto kapitoly, pretože tá téma ma zaujíma najviac. Čo bolo pre mňa šokujúce, bolo naznačenie, že aj hlbinná ekológia patrí do ekoextrémizmu, čo je na nej extrémne sa však nedozvieme. Každopádne, na týchto príkladoch, ktoré som teraz uviedol, je jasne vidieť, že definícia extrémizmu je veľmi neurčitá a zovšeobecňovaná, a každý si ju môže vyložiť inak. V knihe dostávajú najviac priestoru filozofovania o pravicovom a náboženskom extrémizme.

Zelená ekonomika je z časti greenwashing, ale má viacero pozitív. V tejto publikácii sú tieto pozitíva, ale hlavne negatíva, zrozumiteľne vysvetlené. Nechýba kritický pohľad na hospodársky a ekonomický rast, ktorý je trvalo neudržateľný v akejkoľvek forme, aj v tej zelenej - taktiež sa dočítate, že prečo je tomu tak, a napríklad aj to, ako negatívne môže vplývať zelená ekonomika na sociálne sféry. Oplatí sa prečítať si, napriek tomu, že intersekcionalitu považujem za utópiu.

Pomimo bočnej pointy o víruse, ktorým sa očividne problém preľudnenia vyriešiť nepodarilo, je v knihe brutálnym spôsobom vyobrazená oblasť živočíšnej výroby. Či obete majú dve alebo štyri nohy, ľudstvo ma už nemá čím viac zhnusiť v jeho ťažení za ukojením svojich úchylných potrieb, pôžitkárstva a párminútovým ulahodením svojich chuťových buniek.

Veľmi autentická kniha. Autor desiatky rokov monitoroval turistické chodníky, všetky fotky v knihe uvedené nafotil poctivo on sám. Som rád, že vďaka nemu som niektoré zabudnuté chodníky mohol aj osobne spoznať. Ku každému chodníku je napísaná jeho história - ako vznikol, kadiaľ pôvodne viedol, atď - prácna a dôkladná dokumentácia. Treba podotknúť, že zďaleka nie všetky chodníky sú zabudnuté v doslovnom slova zmysle - mnohé sú v dnešnej dobe len menej frekventované, ale aj tak je príjemné si zaspomínať aj vďaka fotkám na vlastné výlety.

Ian Goldin je uvedený ako autor knihy, no napísal len dve kapitoly. Ďalšími autormi sú Anthony B. Atkinson, H. C. J. Godfray, Sarah Harperová, Anthony Hartwell, Ian Johnson z Rímskeho klubu, Yadvinder Malhi, Mark New, Robyn Nortonová a Toby Ord, ktorí rozoberajú perspektívy ale aj negatívy neomaltuziánstva a dôsledky preľudňovania. Nejde o nijaké extrémistické teórie, no problematika je rozoberaná zo sociálneho aj z ekologického pohľadu, čo oceňujem.

V knihe sa kladie dôraz na zelenú ekonomiku, zelenú globalizáciu, zelené technológie, zelený kapitalizmus, zelený konzumizmus, zelené inovácie (svedčia o tom aj samotné názvy niektorých podkapitol, ako napríklad "Objímejte akcionáře, nejen stromy"), pričom USA majú byť v tomto všetkom na čele. Údajne by výsledky boli pozitívne pre zmiernenie globálneho otepľovania, preľudňovania a strát v biodiverzite. Autor odmieta regulácie, obmedzovania, nové normy, zmenu životného štýlu – všetko vraj môžeme robiť ako doteraz, len nazeleno. S tým síce nesúhlasím, pretože ja obmedzenia a nové normy a vynútenú zmenu životného štýlu považujem za nevyhnutnosť v rámci krokov pre oddialenie zničenia Zeme, no text je písaný formou, ktorá vôbec nepôsobí nepríjemne, elitársky, manipulačne alebo agresívne, dá sa nad ním seriózne zamyslieť, a čo mi bolo v porovnaní s inými knihami na túto tému sympatické, je aj to, že táto nie je písaná antropocentricky z perspektívy ľudskej prosperity, ale dbá veľmi aj na pohľad ekologický a environmentálny. Za prečítanie to stojí.

Ak by niekto čakal 39 spôsobov pre každého, čo robiť, nenájde. Nejde tu o konkrétne typy ako znížiť vlastnú stopu. Ide o sumár rôznych v súčasnej dobe preferovaných riešení nielen stále sa zhoršujúcej klimatickej krízy, ale aj iných ekologických problémov. V 39 kapitolách sú teda prehľadne rozobrané jednotlivé body, ako napríklad: solárne panely, veterné turbíny, využívanie vodíkovej a vodnej energie, obnova a ochrana porastov morských rias a mokradí, šetrnejšia ťažba dreva, obmedzenie konzumácie mäsa a mliečnych výrobkov, financovanie a dostupnosť plánovania rodiny, prijatie legislatív proti klimatickým zmenám, zvýšenie ceny fosílnych palív, a pod. Podnetné a inšpiratívne zhrnutie.