richard5452 komentáře u knih

Začal by som konštatovaním, že knihu je určite potrebné prečítať, pretože čitateľa zoznamuje s mnohými skresleniami kognitívneho aparátu, ktorých si mnohokrát nie sme vedomí a veľmi často sa ich dopúšťame, čo koniec koncov významne ovplyvňuje naše názory, rozhodovanie a chovanie (Intuícia vs. racionálny úsudok). Oboznamuje čitateľa s tým, že pre porozumenie zložitosti sveta nestačí nejaký pocit a z toho rýchlo vytvorený názor. S poskytnutými štatistikami celkového rastu materiálneho bohatstva sa nedá nesúhlasiť. Diabol je však ukrytý v detailoch a to v príjmových stratifikáciách jednotlivých spoločností, kde to už tak pozitívne nevypadá ako na to poukázal Roland Paulsen vo videu: https://www.youtube.com/watch?v=OoIcsj9ysvs. U Roslingovcov vidím určitú selekciu v dátach o zdraví, pretože sa vôbec nevenujú vzostupnému trendu duševných porúch.

Čo vnímam ako hlavný problém je nazeranie na pokrok len z antropocentrickej perspektívy (uprednostňovanie uspokojovania potrieb a záujmov ľudského druhu). Pokrok je v knihe vymedzený práve touto úzkou optikou antropocentrickej perspektívy a nereflektuje prekračovanie limitov planetárnych hraníc ako strata biodiverzity, klimatická zmena, acidifikácia oceánov, nadmerné využívanie pôdy, vyčerpávanie zdrojov pitnej vody, atď …
Kniha ignoruje širšiu ekocentrickú perspektívu (udržiavanie ekologickej rovnováhy medzi potrebami ekosystémov a záujmami ľudí). Fungovanie ľudských spoločností je podriadené prírodným zákonom a hraniciam, ktoré nám vymedzuje naša planéta a v tomto kontexte je potrebné nazerať aj na pokrok ľudstva, keďže aktivity ľudského druhu sa stali globálnym geologickým činiteľom. Ako jeden zo závažných faulov vnímam data fishing, ktorého sa Rosling dopúšťa na to, aby zvýraznil naratív progresu - vyzdvihovanie nárastu počtu chránených území a určitých druhov zvierat - pand, tigrov a nosorožcov je v obrovskom protiklade k šiestemu vymieraniu druhov, ktorého príčinou sú ľudské aktivity - https://advances.sciencemag.org/content/1/5/e1400253.short

V celej knihe je prítomný depolitizovaný technokratický étos, ktorý neberie v podtaz morálnu dimenziu globálneho geopolitického usporiadania sveta a nespravodlivosti, z neho plynúce.

9 11.09.2019

Kniha nám pomôže pochopiť, že mnoho rozhodnutí, ktoré sme v živote urobili alebo robíme, nie sú z hľadiska dlhodobej perspektívy najlepšie pre nás, ba dokonca tieto rozhodnutia môžu mať deštruktívny dopad aj na naše okolie. Veľakrát totiž konáme nekriticky pod vplyvom svojho ega a nedokážeme sa z jeho vplyvu vymaniť.

Ako vyslobodenie z nadvlády egotizmu nám Holiday ponúka venovať sa zmysluplnej práci, ktorá je potrebná na dosiahnutie výsledkov a nie sa primárne sústrediť na potreby akými sú uznanie, sláva alebo moc. Tieto potreby sú v tomto kontexte sekundárne a vznikajú až ako výslednica zmysluplnej práce. V konečnom dôsledku sú aj tak pominuteľné. Ako ukotvenie nám môže poslúžiť kapitola “Meditujte o nesmírnosti”, v ktorej nám autor pripomína, že ako ľudia by sme mali rovným dielom rozjímať ako nad svojou výnimočnosťou, tak aj vlastnou bezvýznamnosťou vo vesmíre. Každý z nás je totiž výslednou rovnicou všetkých našich predkov. Áno, sme malí, ale zároveň sme súčasťou vesmíru a jeho procesov.

2 09.04.2019

Fromm vo svojej knihe v duchu ľavicovej tradície konštatuje, že v každej spoločnosti je duch celej kultúry určovaný tými skupinami, ktoré sú v spoločnosti najmocnejšie. Je to preto, že tieto skupiny majú moc kontrolovať systém výchovy, školy, cirkev, tlač, divadlo a tiež ich vlastné ideje prestupujú do celej populácie; tieto mocné skupiny sú nositeľmi tak veľkej prestíže, že nižšie triedy sú pripravené ich hodnoty prijať, napodobniť a psychologicky sa s nimi stotožniť.
To má za následok neblahé dôsledky pre človeka ako je moderné sebectvo. Sebectvo je podľa Fromma zakorenené v nedostatku potvrdenia a lásky k svojmu skutočnému já. Já, v ktorého záujme moderný človek jedná, je spoločenské já, bytostne konštituované rolou, ktorú podľa očakávaní druhých človek hrá – maska. Moderné sebectvo je chamtivosťou prameniacou z frustrácie autentického já a jeho objektom je já sociálne. Napriek tomu, že sa zdá, že človek je charakterizovaný prílišným sebapresadzovaním, v skutočnosti sa oslabuje a redukuje len na obyčajnú výseč celého svojho já - na intelekt a silu vôle.
Fromm vo svojej knihe problematizuje aj pocit vlastnej vlastnej hodnoty vo vzťahu k sebavedomiu. Vlastná hodnota človeka, je výsledkom zhodnotenia na trhu osobností, ktorý rozhoduje o hodnote ľudských vlastností a dokonca o reálnej hodnote ich nositeľa. Ak vlastnosti, ktoré má nie je treba, tak nemá užitočnú hodnotu podobne ako tovar, ktorý nikto nechce. Nie je to on, kto je presvedčený o svojej hodnote bez ohľadu na popularitu a úspech na trhu. Sebavedomie je teda len poukazom na to, čo sa o určitom človeku súdi. Ak je po ňom dopyt, je niekto; ak populárny nie je, jednoducho nie je nikto. Táto závislosť sebaúcty človeka na úspechu “osobnosti” je dôvodom, prečo je pre moderného človeka tak dôležitá popularita. Na nej závisí nielen to, či sa mu darí v praktických záležitostiach, alebo nie, ale tiež či si udrží svoju sebaúctu, či prepadne hlbokému pocitu menejcennosti.

Je to prenikavé čítanie a ako poznamenal Misericordia - podnetné a veľakrát usvedčujúce aj seba samého. Mimoriadne trefná mi prišla reflexia dnes rozšíreného konceptu seba-zlepšovania, ktorú Han rozoberá a to konkrétne, že človek sa dnes domnieva, že nie je podrobeným subjektom, ale rozvrhnujúcim sa a optimalizujúcim sa projektom. Projekt, ku ktorému sa subjekt osvobodzuje sa sám javí ako figúra nátlaku. Prejavuje sa tlakom na zvyšovanie výkonnosti, seba-optimalizáciu a seba-vykorisťovanie. V náväznosti na toto poznanie si môžeme uvedomiť, že ak sa zameriavame príliš na seba, nemôžeme potom konštituovať žiadne my, ktoré by sa dokázalo vzchopiť k spoločnému jednaniu. Prehlbujúca sa egoizácia a atomizácia spoločnosti potom radikálne obmedzuje priestor pre spoločné jednanie a bráni tak vytvoreniu mocenskej protiváhy, ktorá by bola schopná reálne spochybniť súčasné socio-ekonomické usporiadanie. Spoločnosti digitálneho dohľadu (ako Google, Facebook, etc..) májúce prístup ku kolektívnemu nevedomiu más, nás môžu vystavovať na nemilosť psychopolitickému programovaniu a kontrole. Digitálna psychopolitika sa potom môže zmocňovať sociálneho chovania más intervenciou do jeho nevedomej logiky.

7 14.10.2018

Obzvlášť sa mi páčila esej od autora Pankaj Mishra, ktorá je prístupná po anglicky tu: https://www.theguardian.com/politics/2016/dec/08/welcome-age-anger-brexit-trump Vyberám časť, ktorá mi utkvela v pamäti najviac:

“Aby sme mohli žiť v slobode musíme si najskôr zvyknúť na myšlienku, že náš život bude plný rozruchu, zmien a nástrah. Takýto život zúfalo postráda stabilitu, bezpečie, pevnú identitu a záruku dôstojnosti a to aj v prípade, že by prekypoval majetkovým prebytkom. Lenže namiesto hojnosti dnes ľudia po celom svete bežne skúšajú ako ich racionálne kritériá užitočnosti a zisku vykoreňujú, ponižujú a zrážajú ich sebavedomie. Divoké turbulencie dnešnej doby zosilňujú pokušenie podľahnúť resentimentu, existenciálnej zahorklosti voči ostatným ľuďom, ktorá vyviera z intenzívneho pocitu závisti zmiešaného s pocitmi poníženia a bezmocnosti. S tým ako tieto emócie v ľuďoch pretrvávajú a prehlbujú sa, zamorujú aj občiansku spoločnosť a podkopávajú politickú slobodu. Resentiment je zmesou rôznych emócií a najlepšie ho dokladá bytostná labilita vzťahov medzi ľudským ja a vonkajším svetom. Rousseau mal pre to veľké porozumenie, keď sa domnieval, že v podmienkach trhovej spoločnosti nežijú ľudia sami pre seba ani pre svoju vlasť. Žijú, aby uspokojili svoju márnivosť, svoju amour-propre - túžbu a potrebu zaistiť si uznanie ostatných, mať v ich očiach rovnakú cenu, akú si pripisujú oni sami. Lenže táto márnivosť (ktorej povahu tak výstižne demonštruje twitterový účet D. Trumpa), už zo svojej podstaty nikdy nedosiahne úplného uspokojenia, pretože je až príliš závislá na prelietavých názoroch a náladách. Nakoniec vyvoláva odpor k sebe samému, podnecuje bezmocnú závisť k ostatným a jedinci sa cítia byť docenení len vtedy, kedy sa môžu vypínať nad ostatnými a vyžívať sa v ich ponižovaní."

3 30.10.2017

Vyberám poučný úryvok z knihy, ktorý nádherne poukazuje na to, že pravda o podstate ľudskej prirodzenosti je komplikovaná: "Hľadať poučenie v prírode je niekedy ošemetné. Prírodovedec musí so svojou loďou veľmi starostlivo plávať medzi dvomi pokušeniami - po jednom boku ho ohrozuje Scylla, ktorá mu vnucuje priame paralely so zvieratami a snaží sa mu nahovoriť, že sme rovnakí ako naši bratranci. Tak sa Kropotkin domnieval, že musíme byť byť inštinktívne cnostní, pretože aj mravce sa k sebe chovajú pekne. Spencer si naopak myslel, že ak je príroda neľútostným bojiskom, neľútostný súboj je správny. My ovšem nie sme vo všetkom ako zvieratá, sme neopakovateľní a iní, tak ako je každý biologický druh neopakovateľný a líši sa od iných druhov. Biológia nepojednáva o pravidlách, ale o výnimkách; hľadá a nachádza diverzitu, nie veľké všeobsažné teórie. Spoločenský život mravcov nehovorí o ľudských cnostiach vôbec nič. Ak je prirodzený výber krutý, neznamená to, že krutosť je mravná alebo morálne správna. Dajte si ale pozor, aby ste svoju sa svojou loďou nepriblížili príliš k druhému brehu. Tam Vás totiž láka Charybda, ktorého zvodná pieseň až príliš zdôrazňuje ľudskú jedinečnosť. Nabáda nás, že od prírody sa nemáme čo učiť. Tvrdí, že sme sami sebou, stvorení k obrazu Božiemu alebo obrazu kultúrnemu (podľa chuti). Ak cítime sexuálnu túžbu, je to preto, že sme sa jej naučili a nie preto, že by nejak súvisela so zvieracími inštinktmi. Sme uvážliví, racionálni a obdarení slobodnou vôľou, čo nás odlišuje od zvierat. Za jazyk ďakujeme kultúre. Takmer každý veľkňaz humanitných vied opakuje tieto obhajoby ľudskej jedinečnosti, z ktorých teológovia čerpali svoju silu, dokiaľ Charles Darwin otriasol ich stromom poznania. V súlade s tradíciou, ktorú zahájil Robert Owen, kedy sa z ľudského mozgu zúfalo snažil vypitvať ústrojenstvo, ktoré by bolo vlastné len človeku, prehlasujú aj dnešný antropológovia, že nás existencia kultúry, rozumu a jazyka povyšuje nad biológiu."

7 20.06.2017

Pre plné pochopenie Frommovho diela treba určite siahnuť aj po ďalších tituloch Ericha Fromma a premýšľať nad myšlienkami obsiahnutými v nich, pretože sa nás občanov euro-atlantickej kultúry veľmi trefne týkajú. Predstavujú náhľad do vnútra človeka a odhaľújú sugestívny aparát spoločnosti, ktorý vytvára myšlienky a túžby vedúce ku konzumerizmu a radikálnemu hedonizmu. Zo všetkých silných myšlienok v knižke ma zaujala najviac táto:

"V komercionalizovanej spoločnosti, v ktorej je predajnosť a optimálny zisk jadrom hodnôt a v ktorej každý človek vníma sám seba ako kapitál, ktorý má byť investovaný s cieľom optimálneho zisku, či úspechu, na vnútornej hodnote človeka nezáleží. Nezáleží na tom, či je láskavý, inteligentný, tvorivý, odvážny, pokiaľ tieto hodnoty nevyužije pre svoj úspech. Avšak ak je niekto priemerným človekom, spisovateľom, umelcom alebo kýmkoľvek iným, ale je narcistický, agresívny, pijan, aktér obscénnych novinových titulkov, za predpokladu určitého talentu sa stane jedným zo súdobých vedúcich umelcov či spisovateľov."

4 30.03.2017