newtory komentáře u knih

Ten kto čítal „Kolymské poviedky“ bude touto zbierkou možno trochu „zaskočený“. Šalamov sa prezentuje ako autor s trochu iným rukopisom. Psychológia postáv je oveľa členitejšia, komplikovanejšia. Poviedky sú o čosi dlhšie, (stráca sa autorov minimalizmus) možno aj preto ich druhý zväzok,jeho zobraných spisov obsahuje o čosi menej. Ústredná téma Gulag už nedominuje, poviedky sú o čosi „civilnejšie“, časť z nich sa odhráva celkom mimo tábory, časť s nimi súvisí len nepriamo, niektoré sa odohrávajú v pred stupni gulagu Ľjubľjanke. Poviedky, ktoré predtým boli skôr len krátkymi črtami, (kolážami beznádeje) z ktorých mrazilo, niečo v štýle Carvera sa stávajú nositeľmi príbehu, do hry vstupuje „Dej“. Ak by boli Kolymské poviedky „len“ denníkom zúfalstva, tak „Ľavý breh“ možno trochu pripomína pána Čechova a to veru vôbec nie je málo.

3 23.10.2013

Když mluvíme o mase, zbývá ještě to nejlepší. Ano ? A co? Zákusek. Ten jste také dělala sama? Napadlo mě, že ho uděláme spolu. Z jakých ingrediencí? Z tajemství, ticha, deště a větru. A jak se takový zákusek jmenuje ? Je to francouzsky, jmenuje se to petite mort. Nevěděl jsem, že mluvíte francouzsky. Je mnoho věcí, které o mně nevíš. To je pravda. Nejsi zvědavý? Trochu....Co mám udělat , aby sis všiml, že po tobě umírám touhou ? Holčičko, raději vás vidím živou.

Ľúbostný príbeh (?) alebo detektívka ? Jedno aj druhé a ešte "čosi".
Láska a smrť. Nie zádumčivo, ako v ruskom románe,ale zbesilo a nezmyselne, divo a živočíšne, ale zároveň tak prirodzene. Pre Európana je ľahkosť s akou sa v Latinskej Amerike umiera nepochopiteľná. Smrť len tak, ako jeden z krokov tanga. Dej je ako správne vyzreté červené víno, trochu ťažké, ale harmonické, intenzívne kyselinky a na záver lahodný pocit, (chvost) ktorý zostáva po prečítaní. Nie ako ospevované jasne žiariace rubíny, ale skôr sýto červené české granáty.
Relatívne malá plocha, (184strán) je ako malý byt, majitelia doslova „čarujú“ s priestorom, tak ako autor. V príbehu si „zahrá“ aj židovská menšina (v Argentíne žije početná komunita ) nie je to práve kladná rola, ale v živote nebývajú len kladní hrdinovia, preto by nebolo fér podozrievať autora z antisemitizmu.
Juhoamerické diktatúry, zaujímavý fenomén, človek tak podvedome cíti, že vina je tak trochu symetrická (na oboch stranách). Aj keď odsúdenia sa nakoniec dostáva len jednej. Tož, keď ide o dialektiku vo vzťahu k sebe samej, postoj ľavice zaváňa skôr metafyzikou. Napríklad Isabelle Allendová: „Dom duchov“, pôsobivý príbeh, aj jeho podanie, ale rodina je viac ako fakty. Nie vina a trest, len trest, nezmyselný a nespravodlivý. Že otec Salvator bol skôr falošný mesiáš, ako spasiteľ sa prehliada. Nie zrelá spisovateľka, ale rodinná kronikárka (aspoň v tejto knihe). To ale na šťastie nie je prípad Ernesta Malla, ten si udržiava „balans“.
Záver knihy trochu pripomína Pulp fiction, no na rozdiel od neho ho nezachraňuje, hviezdne obsadenie, ale vyzretý, jazykovo nadaný autor a dobrý český preklad.

2 02.10.2013

Mrazivo presvedčivé. Kniha a Film súperia na remízu. Jedna z kníh, ktorá dokazuje, že o Holokauste jednoducho nie je možné povedať posledné slovo, vždy tu zostane čosi nedopovedané, ale o to naliehavejšie. Komu je pán Kopfrkingl odporný tomu sa protiví radový človek, pretože pán Kopfrkingl, to je konfekčná veľkosť. Je to človek ktorému "padne" akýkoľvek "izmus".
To je to, čo nás desí pri pohľade do zrkadla.

Dobrá kniha, ale po Exode a Mile 18 už nič nebude ako predtým. Jednoducho veľmi vysoko postavená latka.

2 16.09.2013

Dobrá kniha, ale nie výborná. V porovnaní s predchádzajúcimi, akoby autorovi dochádzal dych. Kým žil Wallenderov, otec Kurt mal charizmu samotára a vzťah s otcom hlavnú postavu ozvláštňoval. Dcéra je slabá záplata za mŕtveho otca a starého otca. Navyše sa pridáva starosť o jej bezpečnosť. Kurt sa ocitá na vedľajšej koľaji a Linda nestíha vyplniť príbeh. Nuž neviem, nie je to zlé, ale čosi tomu chýba. Keby sa dalo, dám tri a pol hviezdičky o tej pol hviezdičke do štvrtej nie som presvedčený.

3 16.09.2013

Prečítal som ju celú za cca dve a pol hodiny. V prvej tretine to mala výbornú tajomnú atmosféru, nevedelo sa kto, koho, prečo...?
Približne od druhej tretiny som už mal nejaké tušenie. No a potom bol už len problém ako to "ukončiť" a toho sa myslím autor zhostil dosť neočakávaným, ale celkom uveriteľným spôsobom. Nie je to detektívka par excellence, ale je to poctivá krimi a svoje štyri hviezdičky si preto zaslúži.

3 10.09.2013

Hlavná hrdinka, tehotná lesbička oplodnená po nechránenom sexe s injekčnou striekačkou. Čo dodať ? Politicky korektné, ľudsko - čitateľsky beznádejné, dokonale sterilná literatúra, takto si predstavujem Euro -román.

06.09.2013

Nádherná, výpravná, publikácia. Expedícia priamo do samotného srdca esencie pojmov: Maďarsko, maďarský, Maďari. Krásne ilustrácie, zaujímavý myseľ nezaťažujúci text. Povinné čítanie pre všetkých hungarofilov na príjemné zmyslové zamaškrtenie a slovenským "rodoľubom" a haluško-bryndzofilom pre lepšie pochopenie.

09.07.2013

Kniha „Iný človek“ obsahuje s veľkou pravdepodobnosťou aj autobiografické prvky. Pre našinca je to jedna z mála správ z druhej strany „barikády.“ To, že „národ knihy“ Židia tvoria kvalitnú oslavnú, ale aj zžieravo sebakritickú literatúru je verejným tajomstvom, ale že aj národ AK-47 dokáže vytvoriť plnohodnotné diela nie je až taký známy fakt. Said Kašua je úspešný izraelský autor arabského pôvodu. Prestížnu Bernsteinovú cenu dostal zhodou okolností práve za túto knihu. Hrdina jeho románu „právnik “ je „iný človek“. Jeho inakosť spočíva v spôsobe, ako jeho arabská identita kooperuje a komunikuje s izraelskými Židmi. Tá istá premena aká sa udiala s hlavnou postavou je pravdepodobne aj „diagnózou“ autora. Hlavná postava je izraelský Arab, ktorý chce žiť v židovskom štáte, ale odmieta nenávidieť, jednoducho chce žiť normálny život. Je zvláštne čítať knihu, ktorú napísal moslim žijúci medzi Židmi a tá kniha nie je o nenávisti. Naopak Židia sú partneri, spoluobyvatelia. Autor si uvedomuje, že sila myšlienok je väčšia ako sila nenávisti. Právnik si uvedomuje svoje „handicapy“ a usilovne číta svetovú literatúru, aby dobehol zameškané z čias, keď bol moslimom na plný úväzok. Číta Dostojevského, Kafku , Tolstoja... ktorého Kreutzerová sonáta je spúšťačom celého príbehu. Arabi, ktorí tvoria okruh jeho najbližších sú ako on, vedia že moslimské školstvo nestojí za veľa, pretože nevzdeláva, kto sa chce uplatniť, musí študovať v židovských školách, dozvedáme sa, že aj moslimovia majú problémy s drogovými závislosťami, že bohatí Židia si kupujú lacné a ekonomické ázijské autá, zatiaľ čo moslimovia sa snažia dávať na obdiv svoje bohatstvo a tak nakupujú vo veľkom luxusné vozidlá.
Právnik aj jeho kamaráti neuznávajú lacnú egyptskú pop kultúru, ktorú hltajú milióny arabov v okolitých štátoch. To že sa v právnikovi prebúdza žiarlivosť po prečítaní lístku nájdeného v knihe z antikvariátu z neho ešte nerobí moslima, pretože žiarlivosť je prirodzený prejav vlastníckeho pudu, ktorý sa vyskytuje v medziľudských vzťahoch naprieč kultúrami aj naprieč storočiami. Môžeme sa baviť o „prahu“ citlivosti v „žiarlení“, pretože ten je v Islame „proklatě nízko“, ale to je všetko. Právnik vyrástol v konzervatívnom prostredí, ale vymanil sa z neho, pretože nechcel byť disidentom medzi väčšinovými Židmi. On chcel pokojný a pohodlný život, konformný s väčšinou. Oženil s moslimkou Leilou, ktorá bola na moslimské pomery nonkonformná, najmä kvôli jej inakosti. Ale keď sa objavili v ich vzťahu prvé nedorozumenia ihneď začal pochybovať o správnosti svojej voľby. Tento nový prototyp moslima, ktorý netrieska čelom o chodník len čo začuje hlas mezuzína zvolávajúceho k modlitbe má ťažkú pozíciu. Vlastní ho nenávidia (považujú ho za zradcu) a druhá strana mu nedôveruje a do určitej miery aj podceňuje. Postava právnika v knihe nemá ani meno, čo privádza na myšlienku, že to mal byť len prototyp vyznačujúci sa určitými vlastnosťami charakterizujúcimi určitú skupinu jedincov.
Amir je iný. Jeho identita sa mení, pretože jeho JA sa mení. Jeho prerod je organický, plynulý a nie je materiálne motivovaný. Stáva sa opatrovateľom Jonathána, ktorý je už niekoľko rokov v kóme. Jonathán je Žid a Amir trávi dlhé hodiny pri jeho lôžku. Počas služieb mu zvedavosť nedá a tak si kráti čas prezeraním Jonathánových vecí. Chce ich prostredníctvom zistiť, aký bol „predtým“ . Počúva jeho CD- čka. Prezerá si a číta jeho knihy. „Objavuje“ jeho fotoaparát a učí sa s ním zaobchádzať. Čítaním jeho kníh a počúvaním jeho hudby sa začína pozerať na svet jeho očami, poslednou fázou prerodu je, keď sa začne pozerať na svet cez objektív jeho fotoaparátu. Jeho premena je takmer dokonalá. Prihlási sa na prijímacie skúšky na umeleckú školu, ale nechce byť prijatý len preto, že na Arabov majú izraelské školy kvóty, ale preto, že porotu presvedčí svojimi kvalitami. Preto začne používať doklady Jonathána a vystupovať v jeho mene...
Je to dobrá kniha, zaujímavá a pre našinca objavná, ale nielen preto, že ju napísal človek spoza druhej strany barikády.

6 22.02.2013

Kniha Claudeua Lanzmanna ŠOÁ má výnimočné postavenie medzi knihami s tematikou Holokaustu. Po novembri 1989 sa začalo zdať, že je tejto literatúry prebytok. Tento pocit vznikol prístupom minulého režimu k tejto problematike. Boľševici pestovali falošnú predstavu, že úctu si zaslúžia len tí, ktorí bojovali so zbraňou v ruke a tí ktorí sa nechali „bez odporu likvidovať“ sú „len“ obeťami. Súčasťou tejto zvrátenej optiky bolo aj skresľovanie štatistiky. Zo židovských martýrov sa stávali nič nehovoriace obete na civilnom obyvateľstve. Jednoducho na mŕtvych Židov akosi súdruhovia zabúdali. Preto je dobre, že táto kniha vyšla. Je to literatúra faktu, ale je to zvláštny dokument, je to doslovný prepis filmu, teda dialógov v dokumentárnom filme. Ďalšou zvláštnosťou je, že vo filme nie je ani jeden archívny záber, celý „dej“ sa odohráva v súčasnosti a pozostáva s rozhovorov, ktoré vedie Claude Lanzmann s „protagonistami“ holokaustu, presne podľa delenia Raula Hilberga vystupujú v dokumente tri skupiny ľudí: Vrahovia, Pozorovatelia (svedkovia) a Obete. Najsilnejšou stránkou sú priam sokratovsky vedené rozhovory. Lanzmann je majster dialógu a jeho exaktne kladené otázky s presnosťou „chirurga“ odhaľujú „biedu“ tvora zvaného Homo sapiens. Vrahovia nie sú zvrátené monštrá, sú to malí ľudia z mäsa a kostí, ktorí sa s odstupom času až príliš snažia racionalizovať a marginalizovať svoje konanie. Svedkovia (Poliaci) nie sú len pasívnymi divákmi sú to často aj „aktívni“ svedkovia, ktorí v duchu, ale často aj činmi sympatizujú s vrahmi a dodnes z nich „presvitá“ zle maskovaný antisemitizmus. V podstate až na výnimky sa tešia z toho, ako to dopadlo a spokojne bývajú v domoch po zavraždených Židoch. Film ŠOÁ má neuveriteľných 544 minút preto sa zdá zvláštne, že sa všetky dialógy zmestili do tejto relatívne útlej knihy. Čo je najzvláštnejšie, kniha vôbec nestráca dych voči filmu a číta sa veľmi dobre, ak teda abstrahujem od smutnej témy. Holokaust sa nedá pochopiť, ale táto kniha dokáže sprostredkovať čosi čo je ťažké už len myslieť, nieto ešte o tom zmysluplne hovoriť, alebo písať.

6 15.02.2013

Pán Kaplan je nádherná postava, ktorá dokáže zhovadiť čokoľvek. Ale v tomto prípade nie je dôležité čo robí, ale ako to robí. Pretože to robí najmä dobre. Robí to s gráciou a šarmom a zároveň so zápalom husitu. Jeho jazykové cvičenia to nie sú obyčajné potknutia, brebty etc. To nie sú prvoplánové myšlienky, to sú jazykové klenoty, ktoré vykazujú prekvapivú jazykovú konzistenciu. Sú to priam lingvistické cvičenia. Je to systém, pán Kaplan je tvorcom nového jazyka a ten sa riadi vlastnými pravidlami, má svoju syntax, lexiku aj gramatiku. Tak ako Tolkien vytvoril nový svet a stvoril k nemu v Silmarillione aj celú mytológiu, tak aj pán Kaplan vytvoril nový svet jazyka. Ak vychádzame z onoho výroku Wittgensteina, že hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta, tak sa pri čítaní pana Kaplana pohybujeme po novej neprebádanej zemi. Terra nova v ktorej je napriek tomu pri čítaní božsky príjemne a dôverne známo.

22 23.01.2013

Myslím si, že táto kniha si medzi knihami science fiction zaslúži výnimočné postavenie a dal by som jej prívlastok: "Diagnóza dnešnej doby." ( prvé vydanie 1932) Je neuveriteľné, ako sa autorovi podarilo pomenovať súradnice a siločiary konzumnej spoločnosti bez zbytočného ideologizovania. Ak by som ju mal zaradiť v kontexte troj-hviezdia Zamjatin, Orwell, Huxley. Najhoršie by z toho vyšiel asi Orwell. Pretože Orwell "len" zašifroval do metafory totalitný kasárensky systém sovietskeho typu. Román 1984 ( prvé vydanie 1949) opisoval niečo, čo bolo verejným tajomstvom, čo jasnozrivejší poznali už minimálne štvrťstoročie (ak pravda chceli, pretože komunistické strany a ich sympatizanti v západnej Európe nad tým privierali oči) Román "1984" je silným posolstvom humanizmu. Tá ponurá beznádejná atmosféra plná strachu a bezmoci jedinca stojaceho v opozícii proti totalitnému režimu. Nechcem tým zatratiť Orwella, to by voči nemu nebolo spravodlivé, ale jeho hviezdnym okamihom (ako reportéra aj ako človeka) je napríklad Hold Katalánsku. (ale to už je z "iného súdka") Takže spočítané podtrhnuté miera originality a vizionárstva nie je až taká veľká, ako napríklad v Zamjatinovom "My" ( prvé vydanie 1921) ktoré:
1.) chcelo veľkú dávku odvahy (bol občanom sovietskeho zväzu )
2.) systém nebol ešte naplno rozvinutý, aj keď smrtiaca mašinéria už naberala obrátky takže Zamjatin prejavil aj vysokú mieru originality a vizionárstva ak ho popisoval.
Ale to, čo opisuje Huxley, to je priam čítanie z kryštálovej gule:
1.) Redukcia lásky na telesný akt, čistá esencia sexu. (obraz lásky ktorý dnes podsúvajú masmédiá a s ktorým sa čoraz viac ľudí identifikuje)
2.) Zneužívanie drôg, ktorých distribúciu riadi všemocný štát, aby vyplnil prázdne životy svojich občanov, ale hlavne aby ich mal pod kontrolou (viď. redistribúcia peňazí v tzv.sociálnom štáte EU etc.).
3.) Odpor a nechuť k prirodzenej reprodukcii. (starnutie populácie, mať deti je jednoducho nepohodlné, je to často vnímané ako prekážka v ekonomickej súťaži, to už radšej psa, alebo iné zviera namiesto detí)
4.) Odpor k starobe a priam náboženský kult mladosti. (tlač rozhlas televízia ústredná téma: "ako zostať večne mladý" mladosť pomaly priam dogma )
5.) Odcudzenie rodičov a detí do takej miery, že rodičia zomierajú v absolútnej izolácii sami v akýchsi štátnych hospicoch.
6.) Absolútny diktát masy v oblasti myšlienkového a materiálneho vkusu.(všemocná masová komerčná kultúra)
7.) Imitovanie prírody a zároveň dehonestácia čohokoľvek naturálneho.
P.S. Budem si ju musieť opäť prečítať, aby som si to znova oživil.

Je to jedna z mojich najmilších. A občas dodávam, že je taká geniálna, až je jej pre deti skoro škoda. A síce preto, lebo deti ešte nedokážu doceniť všetky tie krásne nuansy. A to je všetko, končím "protože je čas na něco menšího"
P.S. Inak, tento literárny skvost som "objavil" až ako tretiak na výške.

15 02.01.2013

Vynikajúci výber. Odporúčam s dodatkom k názvu: "Orten pre začiatočníkov" (vďaka nemu aj ja som sa chytil)

Mimoriadne dobrý výber. Jeho prostredníctvom som objavil tohto "Abraháma" poézie. Ak by som si smel vziať so sebou len jednu knihu do vrecka, bol by to tento výber. So Skácelom je život lepší, pretože jeho očami sa na svet pozerá oveľa krajšie.

8 31.12.2012