Naias komentáře u knih

Veľa zaujímavých informácií, hoci zjavne okorenených básnickou licenciou. Vykreslenie Charlottinho života mi pomohlo lepšie pochopiť jej knihy, to, na základe akých skúseností ich napísala, čo prežívala, ako sa asi cítila, čomu som ozaj rada. No štýl, ktorým bola táto kniha napísaná, bol taký patetický, až som si občas myslela, že sa tým nedokážem prehrýzť.

1 04.08.2019

Je to do istej miery zaujímavá kniha, hlavne pre spôsob, akým je napísaná. A to nielen vďaka chronologickému kaleidoskopu čriepkov zo životov dvoch nevlastných sestier a ich potomkov, ale aj preto, že autorka síce podrobne opisovala, čo sa s postavami deje, ale už nie to, čo cítia. Asi mala pocit, že si to čitateľ domyslí sám, čo nebolo ťažké, ale predsa len majú Afričania inú mentalitu než my, takže moje predstavy mohli byť mylné. Na druhej strane, keďže autorka vyrástla v Amerike, jej úsudok nemusel byť o nič presnejší. Najlepšie je prečítať si knihu o nejakej krajine od toho, kto tam skutočne žil. (A pokiaľ možno, aj v tej dobe.) Návrat domů na mňa zo začiatku kvôli strohému štýlu pôsobil až dokumentárnym dojmom, ale časom začali opisy emócií pribúdať, zároveň s tým, ako sa udalosti stávali menej dramatickými. Záber je široký, lepšie povedané dlhý, zahŕňa niekoľko generácií, a tým je nutne plytký. Takže som sa, bohužiaľ, nedočítala nič, čo by som už nevedela. Pri hodnotení som váhala medzi štyrmi a troma hviezdami, ale napokon som sa rozhodla pre tri, pretože som túto knihu „necítila vnútri“.

1 14.06.2019

Nepochybujem, že táto kniha dokáže ľuďom veľa dať, keďže bola/je taká obľúbená, ale ja som sa s jej posolstvom úplne minula. Tá prehnaná askéza odmietajúca prirodzený spôsob života, hroziaca trestami aj za najmenšiu chybu, ma nijako nedokázala okúzliť. Ak aj bola Cesta pútnika zábavná, ako píše zlovlk, mne to ušlo (mimochodom, tá veršovaná obhajoba v slovenskom vydaní nie je). O to viac som si všímala Bunyanovu argumentáciu prostredníctvom alegórií. Alegória je znázornenie pomocou obrazu na základe podobnosti, slúži na lepšie vysvetlenie, priblíženie nejakej myšlienky. Ale Bunyan používa alegórie ako dôkazy, čo je jednoducho nezmysel. Napríklad nazval dvoranu srdcom človeka, prach v nej prirodzeným hriechom, muža, ktorý zametal a tým zdvihol kúdol prachu, zákonom a dievča, ktoré prach pokropilo vodou, evanjeliom. To by bolo v poriadku, keby z toho nevyvodil, že zákon hriech rozmnožuje a evanjelium hriech premáha. Veď čo keby som označila muža za evanjelium a dievča za zákon a vyvodila z toho opačný záver? Takouto alegóriou nemožno dôvodiť, len symbolicky ilustrovať. Podobných ponaučení bola celá hŕba. Neviem, či mi vadilo viac toto, alebo autorova posadnutosť doslovným znením biblie a neustálym zdôrazňovaním, ako je všetko telesné hriechom, vrátane zapochybovania o čomkoľvek náboženskom. Znelo mi to až príliš horlivo, než aby to nebolo predstierané, ale zo životopisu na konci knihy som usúdila, že to bolo úprimné. Získala som z neho aj dojem, že Bunyan svoj život zredukoval na kázanie a trápenie sa. Niežeby som v knihe nenašla nič, s čím by som súhlasila, ale celkovo bol na môj vkus Bunyan priveľmi prísny až fanatický a príliš pevne presvedčený, že má patent na pravdu.

1 02.03.2019

Chingiz, myslím, že nadšených komentárov od čitateľov je tu dosť, aby bolo zrejmé, že názor, že sa tento román páči len kritikom-zbabelcom, je mylný. A čo sa týka pravdy, tá je relatívna, nikto na ňu nemá monopol.

Je to nádhera, ako Parker Pyne všetkými manipuluje a oni mu to hlcú aj s navijakom. A je mi jedno, či je to zrealizovateľné. Bavila som sa skvele.

1 09.02.2019

Čistá logika, žiadni vnútorní démoni, žiadny alkoholizmus, žiadne nefunkčné vzťahy, žiadne súkromie postáv rozobrané do mrtě, proste paráda. Len záhada a jej riešenie, nič viac, nič menej. Je to vlastne ako lúštiť krížovku. Je vidno, že autor je lekár, pátranie nie je postavené na piesku. Mimochodom, Thorndyke je rovnako rozčuľujúci ako Poirot. Na otázky, koho podozrieva, opakuje: neviem nič viac než vy, poznáte všetky fakty, vyvoďte si z nich záver. Pritom je jasné, že už má riešenie skoro vo vrecku, zatiaľ čo rozprávač i čitateľ tápu v temnote. A na konci sa ukáže, že sa to ozaj dalo krásne vyvodiť, len keby si človek dal tú námahu. Skvelá oldschoolová detektívka. Tuším mám nového obľúbenca!

1 01.01.2019

Nie je nič zvláštne na tom, že rasista sa k ľuďom vo svojom okolí, patriacim k jeho vlastnej „nadradenej“ rase, správa príjemne, nota bene, keď si ich sám vybral. Ale stačí pozorne čítať a jeho „ľudská tvár“ dostane trhliny. Na to, že autorka s Hitlerom bola denne a to počas niekoľkých rokov, sú jej postrehy akési plytké. Dozvieme sa, komu kedy Hitler podal ruku, že rád trávil čas v spoločnosti, pár prejavov starostlivosti o ich bezpečnosť počas náletov, ale okrem toho už skoro nič. No pár čriepkov sa predsa len nájde. Traudl Jungeová píše o tom, že Hitler bol skromný a milý, prehlasoval, že v čase, keď je vojna a ľud musí prinášať veľké obete, nemôže si pozrieť žiadny film, ale na druhej strane dopriaval Eve Braunovej potešenie mať stále nové a nové šaty a nechával si voziť čerstvú zeleninu lietadlom. Tiež prepúšťal či degradoval spolupracovníkov, keď si dovolili mu odporovať, alebo ich niekto ohovoril. Skromnosť a milota ako z čítanky.
Na otázku, prečo sa neoženil, odpovedal, že nechce deti, pretože potomkovia géniov to majú ťažké. Autorke prekážalo, že sa sám označuje za génia, ale už o pár strán ďalej o tom píše ako o samozrejmosti, veď si to mysleli všetci. O ďalších pár strán zase zmieňuje jeho skromnosť.
Tiež píše o sebe ako o nezaujatej, čím vysvetľuje, ako si mohla nevšimnúť, koľko zla sa okolo nej odohráva. Neviem, či je toto zle zvolené slovo chyba autorky alebo prekladateľky, ale nezaujatosť nie je nevedomosť. Nezaujatý človek nie je ten, kto nič nevie a nasáva ako huba cudzie názory, nezaujatý znamená objektívny a to Traudl Jungeová určite nebola. Vymývanie mozgu od detstva urobí svoje, iste, ale ona predsa vedela, že jej kamarátky židovky emigrovali, videla nápisy Židom vstup zakázaný, vedela, že Nemci so židovským pôvodom sú perzekvovaní, čo sa týka štúdia, zamestnania, že ich život je neúnosne ťažký (jej vlastné slová) a nič jej nedocvaklo? Hitler síce rozprával historky zo svojho života a diktoval jej svoje prejavy, ktoré ho mohli lepšie charakterizovať, ale tie autorke úplne vyfučali z hlavy. Zato vedela podrobne popísať rôzne interiéry a exteriéry. Nečudujem sa, že s takou selektívnou pamäťou a nesprávnou slovnou zásobou vnímala Hitlera ako sympatického človeka. Ak pravda, naozaj bola taká naivná a nevidela, nepočula zlo. Alebo sa jej skôr páčilo byť na výslní, zverstvá sem, zverstvá tam, a dúfala, že po vojne, ktorá skončí nemeckým víťazstvom, si bude žiť ako v bavlnke? Spomína, že Hitler po tom, čo si vypočul, ako je nemecké obyvateľstvo ťažko postihnuté bombardovaním, „přísahal pomstu a odplatu a slíbil, že s novými vynálezy německého vojenského letectva nepřátelům všechno stonásobně vrátí.“ Ona k tomu dodáva: „Bohužel se tyto výhrůžky nikdy nesplnili.“
Opis posledných dní je zaujímavý, ale celá kniha je písaná akosi dokumentárne, akoby dianie autorka skôr iba pozorovala, než prežívala.

1 04.12.2018

Dobrodružné, predvídateľné, romantické až sentimentálne, ale veľmi pohodové. A popis Egypta je taký lákavý, že hoci neznášam horúčavy a prach, hneď by som sa tam na pár mesiacov usadila. Teda, keby som bola zazobaná ako hlavná hrdinka, že.

1 11.11.2018

Kniha je útla, ale plnokrvná, s pestrou paletou majstrovsky vykreslených postáv plných vášní i zábran, kypiaca rázovitou joie de vivre francúzskeho vidieka.

Nikdy som nevzhliadala k horolezcom. Po prečítaní tejto knihy sa to nezmenilo, ale už aspoň približne chápem – nakoľko sa to dá pochopiť z kresla – čo pri výstupe prežívajú. Bear popisuje podrobne až naturalisticky a často i s humorom svoju motiváciu, prípravu, pobyt v základnom i výškových táboroch, samotný výstup, prekážky, chyby, ich príčiny, psychický i fyzický stav, vzájomné vzťahy... Dá sa z toho urobiť veľmi dobrý obraz. Z knihy prakticky tečie hrdosť na vytrvalosť horolezcov a obdiv k ich odvahe. Nechýba ani rešpekt k sile hôr: „Já jsem Everest nedobyl – Everest mi pouze dovolil, abych na něj vylezl a pár minut pobyl na vrcholu.“

P. S. Po tom, čo som si prečítala Královskou cestou za romantikou, u mňa Bear vďaka svojmu zodpovednému prístupu a nulovej arogancii značne stúpol v cene.

1 05.11.2018

Ritmatik sa mi čítal skvelo, ani sa mi nechcelo odtrhnúť. Námet bol veľmi zaujímavý a navyše pôvodný – dvojrozmerné kriedové bytosti, zákony, podľa ktorých mágia funguje, výborne spracované a svet pekne vykreslený. Zato dej bol žiaľ sčasti podľa šablóny. Hlavní hrdinovia sa otrepane najprv neznášali, aby sa neskôr stali spojencami a priateľmi. A záver bol rovnako nenápaditý. No celkovo bol príbeh strhujúci a hlavne s originálnou témou.

1 03.10.2018

Občas sa stretnem s názorom čitateľov, ktorých popisné pasáže nudia a zdržujú od deja. Mne sa pri tejto knihe stal pravý opak. Nebavili ma popisy toho, kto kam šiel, čo tam robil, koho stretol a dúfala som, že to čoskoro skončí a autor sa začne zaoberať myšlienkovými pochodmi postáv, opismi toho, čo cítia a ako sa ich pocity menia. To rozoberá Tolstoj naozaj dôkladne a podrobne. Vďaka tomu sa dá do postáv ľahko vnoriť, i keď je to dosť zahlcujúce, zvlášť ak postava má v duši riadny zmätok a sama v sebe sa nevyzná. No vcítiť sa do postáv sa mi nedarilo, nech som ich poznala akokoľvek dobre, jednako som ich nechápala.

Nebol by to Wallace, aby to nemalo aspoň mierny melodramatický nádych. Ale bola to zábava.

1 22.07.2018

Prečítala som si Případ pro tři detektivy o záhade zamknutej izby a naslepo siahla po ďalšej detektívke, z ktorej sa vykľula záhada zamknutej izby s dvoma detektívmi. Ale podobnosť je čisto náhodná, Tajomstvo žltej izby je z úplne iného súdka. Je písané štýlom, ktorý je viac než byľku kvetnatý a melodramatický, nuž ale kedysi sa to tak patrilo. Každopádne je to plnokrvná detektívka, už to nie je mix so senzačným románom, hoci dozvuky sú ešte stále zrejmé. Najviac to vidno na rozuzlení, odhalenie vraha je predsa len dosť bombastické a motív je šestákový. Tunajší VD, reportér Joseph Joséphin, zvaný Rouletabille, je nadpriemerne bystrý, všímavý a veľmi tajnostkársky, čo sa jeho dedukcií týka, proste ako sa na správneho detektíva patrí. Nie je mu cudzia ani joie de vivre, ako sa patrí na správneho Francúza. A je tak trošku fanfarón, hoci jeho watson, advokát Sainclair, sa čitateľa snaží presvedčiť o jeho skromnosti. Ale záhadu nad záhady, ktorá dokonale zmiatla, koho len mohla, vyriešil comme il faut!

1 20.07.2018

Milujem paródie a táto je ozaj podarená. Pri riešení záhady zamknutej izby sledujeme hneď troch slávnych detektívov, takže si užijeme niekoľkonásobnú dávku pátrania, glos pre obyčajných smrteľníkov nezrozumiteľných i záverečného odhalenia. Autor si nielen dôvtipne uťahuje z toho, aké sú detektívky nerealistické (Druhý den hned zrána počali se objevovati slavní detektivové amatéři, kteří jsou vždy nablízku, když je někde spáchána vražda.), ale občas pripomenie i to, že realita je drsná a vyšetrovanie vraždy v skutočnosti nie je hra na hádanky (Byl jsem strašlivě napjat. Ne proto, že záhada měla být vyjasněna. Něco jiného se připravovalo: lidská bytost měla být poslána na jistou smrt.) V tomto detektívnom príbehu ide vlastne ide o súboj reality a fikcie so zaujímavým výsledkom.
À propos, ďalší prípad seržanta Beefa by som si tiež rada prečítala.

1 20.07.2018

Raná tvorba sira Terryho Pratchetta je zábavná, plná fantázie a slovných hračiek (ako sa uňho stalo dobrým zvykom), síce akási nevybrúsená a nevyvážená, občas s pointou pôsobiacou ako antiklimax, avšak značne hravá. Asi polovica príbehov sa odohráva v Divnokraji, kde sa stávajú všelijaké magické veci, čo sa však nepozdáva radným pánom, lebo mágiu nie je možné zdaniť. Zato mne sa veľmi pozdával somár Kvik, ktorý toho vedel na somára dosť veľa. Vysvetlil to tým, že na toto zviera ho premenila čarodejnica. Predtým bol žabiak. Predtým ropucha, predtým strom a ešte predtým krásny princ, zakaždým sa totiž pohádal s dákou čarodejnicou. Teda treba uznať, že dokázať sa poškriepiť v podobe stromu je majstrovský výkon. Hoci táto zbierka poviedok majstrovská nie je, i tak je to milé stretnutie s mladšou verziou nám tak dobre známeho a obľúbeného autora.

Sprvu sa mi veľmi páčil pohľad z králičej perspektívy, jeden by nepovedal, že prekonať dva metre široký potok a prejsť vresovisko je taký nervák! Ale tá králičia optika sa časom vytrácala, už to neboli mierne antropomorfizované zvieratá, ale skôr ľudia prezlečení za králiky. Pochopiť princíp plte? To je riadna fuška. Premyslená vojenská stratégia? Žiadny problém. Zmýšľanie králikov bolo čoraz viac ľudské, zato inštinkty im zostali ich vlastné a v mojich očiach to neprirodzene kontrastovalo. Myslím, že autor sa mal radšej zastaviť v polovičke, Efrafa už bola príliš sofistikovaná v porovnaní s opisom králičieho uvažovania na začiatku. No je to rozhodne pôsobivý príbeh s posolstvom o odvahe a boji za slobodu. A ešte sa dozviete zaujímavé fakty o králikoch.

1 30.03.2018

Nemá vtip a švih ostatných kníh tejto spisovateľky. Ale je zaujímavé pozrieť sa na tú istú záležitosť očami rôznych ľudí. Každú kapitolu rozpráva iná postava, sú to vlastne vnútorné monológy. Každý z nich spomína, hľadá príčinu toho, čo sa stalo, a keď ju nájde, tak samozrejme nie v sebe.

Lev nie je kráľom zvierat je pre mňa nezabudnuteľná kniha. Ako dieťa som v nej mala nepretržite strčený nos a čítala si o fascinujúco krásnej africkej faune stále dokola. Zatiaľ čo spolužiačky sa hrali na populárne speváčky, ja som bola žirafa a túlala som sa po savane.

Autorka sa venuje okrem iného aj závažným spoločenským témam (rasová segregácia, hospodárska kríza, boj odborov, absencia starosti o bezpečnosť práce horníkov), ale celú dobu len sa kĺže po povrchu, do ničoho sa poriadne nezahryzne, nič nevysvetlí. Všetko je len kulisa k príbehu hlavnej hrdinky, ktorá sa vyrovnáva s minulosťou, snaží sa ísť ďalej, pričom do jej života vstupujú a zase z neho vystupujú iní a hlavne iné, ktorí sa takisto boria s problémami, prežívajú strach, žiaľ aj šťastie. Ale to nestačí. Keby som nemala určité predchádzajúce znalosti o histórii Štátov, nechápala by som, prečo sa tie ktoré udalosti dejú, a keďže ich mám, ďalšie poznatky mi táto kniha neposkytla. Všetko, čo sa tu spomína, už bolo opísané inde a podstatne lepšie. Ešte aj opisy pôrodov, veď sama hlavná hrdinka sa netají tým, že nebola riadne vyškolená, nemá rozsiahle vedomosti a musí sa ešte veľa učiť. Keby to bola stará kniha, prosím. Ale nie je, takže sa nedá tvrdiť, že bola po čase prekonaná, ona bola prekonaná ešte pred svojím vznikom.