Naias komentáře u knih

Zábavné, možno slabo vypointované, ale nápadité. Potešil ma citát z Alice a ten vtip o mačke, ktorá nosila len purpurové pyžamo, by som si tiež rada vypočula.

Očividne žijeme v hrozne skazenej dobe, pretože toto kedysi také škandalózne dielo na mňa akosi nezapôsobilo. Krásne síce ukazuje nedostatky za feudalizmu, ale dosť nezáživnou formou. Možno to bol vtedy normálny spôsob komunikácie, ale dnes je únavný, kým som sa prehrýzla cez všetky tie vyumelkované rozvláčne listy, aj tie, ktoré boli myslené úprimne, musela som knihu opakovane odkladať. Navyše Cecília bola naivná nána a pani de Tourvel taká třtina větrem se klátící, že som ju nedokázala ľutovať. Mohla byť citlivá a cnostná, ale jej sebekázeň mala výdrž slameného domčeka prasiatok a s ňou šla k zemi aj cnosť. A nedôslednosti mala za troch, pre ňu veru platí, že každá obeť si hľadá svojho vraha. Čo sa týka markízy a vikomta, prečítala som si v niektorých komentároch, že ich človek musí buď milovať alebo nenávidieť, a nesúhlasím s tým. Mne boli ukradnutí. Obaja boli manipulatívni, sebeckí a napriek tomu, že prekypovali radosťou, zlosťou či pomstychtivosťou, prázdni. Ak nemali komu ubližovať, nudili sa. Úžasná životná náplň. Obdivovať nebolo čo a za nenávisť mi nestáli. Celé to rámuje spoločnosť, ktorá markízu zatracuje a Prévana oslavuje, hoci sú obaja rovnako skazení. Nuž ale, ako platilo po stáročia a nezriedka i dnes, čo je dovolené mužovi, nie je dovolené žene.

Sčasti pocta, sčasti paródia. Autor vzdáva úctu Arthurovi Conanovi Doylovi svojou vlastnou verziou Sherlocka Holmesa - polyhistora a zároveň si uťahuje z rôznych detektívkových klišé, ktoré občas ženie ad absurdum, no bez posmechu, zato s blahosklonnou sympatiou ctiteľa detektívok k slabinám obľúbeného žánru. Pri čítaní prvej poviedky som si uvedomila, že ju už poznám z občasníku Čtyřlístek, takže som sa vlastne stretla so starou známou. A bolo to príjemné stretnutie, zvlášť preto, že Sherlock Holmes nestratil nič zo svojej schopnosti ohromovať okolie neuveriteľným postrehom a bleskovými geniálnymi dedukciami, a k tomu ešte zvláda poúčať čitateľa o niektorých vedných oboroch. Proste slávny detektív, ako ho poznáme a milujeme, akurát po česku.

1 29.10.2022

Poláček sa nádherne pohral s výmenou „tradičných“ rolí, namiesto ľahkomyseľného syna a prísneho otca tu máme zhýralého tatíčka a neoblomného syna, ktorý sa pevnou rukou pokúša priviesť svojho otca na cestu cnosti, pričom si užije nemálo protivenstiev. S rodičmi je holt radosť i starosť, to jináč nejde...

1 23.02.2022

Kniha je neveľká rozsahom a žiaľ aj informáciami. Ide o portrét Geralda Durrella, ako ho vidia iní, vrátane autora. Nie je nezaujímavý, ale faktami z Durrellovho života autor príliš nehýril, a čo sa týka opisu Durrellovej osobnosti, ten síce dostal dosť priestoru, ale nečíta sa práve hladko, akoby šlo skôr o výňatky vytrhnuté z kontextu pozlepované dohromady. Autor v prológu píše, že zážitky a rozhovory z niekoľkých mesiacov vtesnal do siedmich dní a obávam sa, že nemotorne. Navyše na to, že je autor Durrellov priateľ, sa mi zdala táto kniha neosobná, necítila som z nej lásku, ktorú tam autor údajne vložil. Sám Hughes priznáva, že jeho dielu chýba zaujatie, pretože keď ho písal, sústredil sa na niečo iného. Nečudujem sa, že Gerald Durrell tento portrét okomentoval slovami: „Vieš napísať aj lepšie veci, milý chlapče.“

1 19.02.2022

Príjemná historická detektívka s hlavným hrdinom, ktorý mi trochu pripomínal sudcu Ti. Obaja si ctili pravdu a obom autori prisúdili nechuť k nutnosti byť svedkami vykonania trestu smrti. Žiaľ, vyzerá to tak, že Paul Doherty si históriu prispôsobil, ako sa mu hodilo, ani sa to neobťažoval v doslove uviesť na správnu mieru, ale šľak to traf, aj tak si prečítam ďalšie diely.
Len škoda, že preklad nie je práve vydarený, mnohé vety sú čudne sformulované, prekladateľ sa zrejme pridŕžal stavby anglických viet.

Hej, nežné, clivé a citlivé to je, ale prekážala mi istá čiernobielosť postáv – buď mali cnosti na rozdávanie, alebo práve naopak – a tiež nevyslovené morálne ponaučenie, že kto koná zištne, nemôže byť v živote šťastný, ktoré z týchto próz robilo skôr rozprávky, než príbehy zo života.

1 31.07.2021

Možno by ma Kráľovná rebelka zaujala viac, keby som nepoznala Cestu do Indie a Kima. Forster aj Kipling píšu podstatne sugestívnejšie, do ich kníh som sa dokázala ponoriť. Ale pri Kráľovnej rebelke sa mi nič také nestalo, čítať ju bolo ako sledovať film, zatiaľ čo čítať Forstera a Kiplinga je ako byť priamo na mieste. Od Michelle Moran som sa dozvedela o Indii o dosť menej, než od spomínaných autorov, nehovoriac o tom, že kniha nebola ani tak o rání Lakšmí ako o Síte. K tomu intrigy a ľúbostný vzťah, ktorý síce netvoril významnú časť deja, ale aj tak sa mi zdal nadbytočný. Zrejme autorka usúdila, že čitateľom treba ponúknuť niečo záživnejšie, než sú historické udalosti, tak to trošku okorenila. Navyše namiesto očakávanej bojovnej kráľovnej som sa stretla skôr s obeťou okolností.

1 01.07.2021

Špionážna linka mi nesadla, ale to nebolo Kiplingom, lež mnou, špionáž proste nie je moja šálka čaju. Inak išlo o veľmi zaujímavý opis Indie a mimoriadne farbistý, až som mala pocit, že som sa ocitla uprostred osláv sviatku Hólí. Zo všetkých strán sa na mňa hrnul nepreberný sortiment postáv, zvykov, názorov, chutí, zvukov, zmýšľania, viery, jazykov... a všetko opísané veľmi plasticky, akoby sa to dalo priam nahmatať. Len škoda, že chýbali vysvetlivky, v tej záplave pojmov by sa občas hodili.

Dahl má bohatú, a hlavne bláznivú fantáziu. A ilustrácie Patricka Bensona sú nádherné.

Už od začiatku je jasné, že je to – rozhodne z dnešného pohľadu – naivné: príslušník vyšších vrstiev pracujúci pod pseudonymom ako tajný policajt (keby svedčil na súde, má po inkognite). Nehovoriac o tom, že tú svoju tajnú identitu prezrádza jedna radosť. A k tomu povestne zadubená polícia, ktorá má tradične za účel podčiarkovať detektívovu genialitu. Ale máme tu aj novinku, a síce tú, že nič nechápajúci policajti sa vyskytujú v detektívkach so súkromným detektívom, ale nie v takej, ako je táto, kde je hlavná postava sama policajným vyšetrovateľom. Zato námet nie je ani trochu novátorský: umierajúci Indián, tajomstvo strieborných baní, listina s mapou, zavraždený majiteľ a superextratajná spoločnosť ľudí, ktorým pri prezradení hrozí smrť, nosiacich znak nenápadný ako trojmetrová zlatá rybka. Navyše za štylizáciu viet by sa dakedy nehanbil ani gotický román. Proste švanda.

1 17.11.2020

Dala som Klassenovej ešte jednu šancu a musím povedať, že ma príjemne prekvapila. Nastrkala do knihy toľko reálií o práci služobníctva, že na jej obvyklé a obvykle obrovské prehrešky nezostalo dosť priestoru. Ale aby som jej nekrivdila – aj tak sa jej ich tam podarilo pár prepašovať, no tentoraz tak strašne nekričia. Romantická linka bola samozrejme priehľadná ako sklo, ale nie taká prostoduchá, ako býva pri červenej knižnici zvykom. Na druhej strane, keby sa dáma s výchovou, akú dostala hlavná hrdinka, snažila pracovať ako slúžka v utajení, prasklo by to na ňu po pár sekundách. Zaujímavé, že nikomu zo slúžok neprišlo čudné, že sa Margaret nedokáže vyzliecť bez pomoci a pokožku rúk má ako hodváb. A to nehovorím o nulovej praxi, tá by ju prezradila hneď. Nie každý je Frank Abagnale. I tak to bolo zatiaľ Klassenovej najlepšie dielo, teda z tých, čo som čítala, hoci najzaujímavejšie sa mi zdali krátke úryvky z kníh od iných autorov na začiatku každej kapitoly.

1 05.10.2020

Skúsila som zo zvedavosti aj druhý diel, ale teda ten je ešte neuveriteľnejší a absurdnejší ako prvý. Riešenie pubertálnych problémov sa mi z toho všetkého zdalo najrealistickejšie, lenže aj najotravnejšie. Iste, uvedomujem si, že hrdinkou je násťročné dievča, takže to inak nejde. Ale odhliadnuc od toho, i tak to nestálo za nič.

Dobrodružné to je, ale nápadité nie. Nijak ma neokúzľuje, keď sa zvieracie postavy líšia od ľudských len tým, že sa živia hlodavcami a riadia čuchom. Čakala som, že autorky spradú okolo svojich mačacích bojovníkov originálnu zápletku, niečo, čo sa v ľudskom svete ťažko stane. Veď viac hláv, viac nápadov. Ale nie. Hlavným hrdinom je nováčik, ktorý sa musí osvedčiť a vyspieť v bojovníka, pričom okolo neho zúria medziklanové a vnútroklanové boje. Zdá sa vám to povedomé? To nie je náhoda, takých kníh sú kopce. Čítala som fantasy, kde mali ľudské postavy dobre prepracované exotické a osobité zvyky, ktoré prezrádzali bohatú fantáziu autora. Ale autorky píšuce pod pseudonymom Erin Hunter ozvláštnili svoje dielo len popisom lovu myší a králikov. To je málo.

1 24.08.2020

Mal, jasné, kto je zvedavý na nejaké poznatky a úvahy autora? Príbeh, príbeh, to je naše božstvo!

1 23.08.2020

Mám rada paródie a mám rada Agathine knihy, takže túto Agathinu paródiu som si zvlášť užila. Pochopiteľne som sa viac bavila pri poviedkach, ktorých predobraz som poznala, ale ani tie ostatné neboli na zahodenie. Sú väčšinou milo praštené, i keď chvíľami bohužiaľ nemilo – keď príde na špionáž, Agatha to ženie ad absurdum, je to holt jej Achillova päta. No čo už. Potešil ma aj místodoslov prekladateľky Veroniky Volhejnovej, kde v krátkosti všetkých parodovaných Veľkých Detektívov predstavila. (Taký malý edit: sekretárka Sidney Thamesová je v skutočnosti sekretár Sidney Thames, ako som zistila, keď som si knihu od Clintona H. Stagga kúpila.)

1 13.06.2020

K tejto knihe som sa očividne dostala neskoro. Nielenže temer všetko z nej už poznám z iných prameňov, vrátane tých radostí cestovania, ale som zvyknutá na zanietenie autorov, ktoré býva s podobnými informáciami spojené. Úprimne, nie je mi jasné, načo Adams precestoval taký lán sveta, navyše tak nepohodlne komplikovane, keď ho zďaleka nie všetko, čo videl, zaujímalo, nieto ešte fascinovalo. Veď aj viac miesta venoval popisovaniu rôznych peripetií než samotným zvieratám. Čitateľ sa síce takto dozvie aj niečo o krajinách, obyvateľoch a miestnej byrokracii (to posledné hlavne), ale sú to len krátke útržky. Ako volanie na poplach je táto kniha záslužná, to nepochybne, stála aj poriadne veľa námahy, ale je to len taká jednohubka. Okrem toho, po tom, čo autor písal o fotografovaní a ich výbave, ma dosť prekvapilo, ako málo je tu fotografií. A na jednej Durrellovej kapitole som sa bavila viac ako na celej Adamsovej knihe.

Keďže sa autor odvoláva na Hercula Poirota, očakávala som klasické detektívne minizáhady, ktoré treba riešiť pomocou dedukcie, nie aj matematické či iné príklady, ktoré so slávnym Belgičanom nemajú nič spoločné. A ešte je to aj akési čudné. Niektoré hádanky sú také triviálne, až to bolí, iné sa podľa mňa ani nedajú rozlúštiť, alebo to, čo je uvedené v riešení, nesúhlasí so zadaním. Nie je žiadna zábava lúskať rébusy, ak človek vie, že sa k výsledku nemusí dopracovať, nech by si aj mozog zavaril, pretože ktosi to poriadne odflákol. Z tohto dôvodu mal byť v názve namiesto Agathinho detektíva zmienený skôr Sizyfos, aby čitateľ vedel, čo ho čaká.

1 23.05.2020

Keďže ide o haileyovku, očakávala som zasvätený opis rutiny a pohľad do zákulisia, čoho som sa dočkala, a tiež nejaké zvláštne príhody, no nie to, že sa dramatickosť bude stupňovať tak prehnane. Na viac či menej dramatické udalosti som u Haileyho zvyknutá, ale toto bolo pritiahnuté za vlasy a o finále ani nehovorím. Navyše aj hlavný hrdina bol príliš nezvyčajný – každý druhý policajný dôstojník asi nebude bývalý kňaz. Je to čítavé, ale ja som predpokladala, že pôjde o profesijný román s detektívnou linkou, nie so senzačnou.

1 14.05.2020

Je to ohromne pôsobivé, má to silnú atmosféru. Dcéra snehu je príbeh o láske k divočine, nespútanosti, voľnosti a o staršom páre, ktorý začal odznova tesne pred päťdesiatkou bez toho, aby vedel, do čoho ide. Nezistili si dopredu, čo ich čaká, a to mali byť na všetko úplne sami, nezabezpečili vhodného koňa, nevyznali sa v práci na poli, boli tam vyše roka a pritom nevedeli, kde je najbližší lekár... No úžas.
Viem, že je to o žene, ktorá sa vyrovnáva so svojím žiaľom na mieste, kde nebude mať pred očami stále to, čo iní majú a o čo ona prišla, a ktorá pomaly začína znovu normálne žiť, a tiež o láske k Aljaške a zžívaní sa s krásnou a drsnou krajinou, o túžbe po slobode, ale mňa rozčuľovala tá totálna nepripravenosť na takú radikálnu zmenu života.