Naias komentáře u knih

Mám presne taký pocit ako Kexina. Problém so Švandrlíkom je, že jeho knihy sú v podstate to isté v bledomodrom, líšia sa len témou. Toto je síce detektívka, ale akoby bola odliata z tej istej formy ako jeho ostatné knihy. V rámci humoristickej literatúry jej nemám čo vytknúť (mám rada Švandrlíkov humor), ale smíchy jsem se neklátila, ani sa k nej nebudem vracať.

3 30.04.2016

Keď Berkeley napísal poviedku Náhoda mstí (u nás vyšla v knihe Jedenadvacet detektivů), originalita jej zápletky bola všeobecne uznaná v takej miere, že sa autor rozhodol prepracovať poviedku na román. V ňom sa šesť amatérov so záujmom o kriminológiu pokúša vyriešiť zločin, pričom každý dospeje k inému záveru. Ide vlastne o paródiu, ktorá ukazuje, ako ľahko je v detektívkach možné rôzne teórie dokázať aj vyvrátiť. Je to zaujímavý nápad, ale bohužiaľ som zistila, že na môj vkus je v príbehu priveľa omáčky. Nie že by bola bez chuti – anglický humor je vynikajúce korenie – ale je riedka. Povedala by som, že by bolo lepšie, keby sa autor držal hesla: ak to funguje, nevŕtaj sa v tom. Na rozdiel od tejto pomerne nudnej nastavovanej kaše poviedku vrelo odporúčam.

3 15.11.2015

Vek pary, viktoriánska morálka, lekcie ako omdlieť podľa typu spodnej bielizne, ktorú má dáma v tej chvíli na sebe, ako náležite posúdiť džentlmena podľa farby a uzla kravaty, ako otráviť svojho prvého manžela... YA rozhodne nemusím, ale pri tejto knihe som sa prekvapujúco dobre bavila. Má to švih, vtip a atmosféru. Kontrast medzi behom o život a poznámkou, že hrdinka nepocítila ani štipku hanby, keď si pri úteku vykasala sukňu a celému svetu tak vystavila na obdiv svoj členok, je úžasný.

3 09.07.2015

Príjemné spojenie pátrania (alebo skôr obhajoby?) s prednáškou o anglických dejinách. A ešte je to aj vtipné.

3 29.05.2015

Ako dieťa som túto knihu milovala, okúzľovala ma úžasná magická krajina, kde celý deň svitá. Dobrodružstvo, pohoda, humor, množstvo fantázie i svojráznych postavičiek, to je typický Gerald Durrell. Hovoriaci balík som čítala opakovane, neskôr som si prečítala aj Mluvící balík a ešte neskôr sa mi podarilo zohnať aj The Talking Parcel. Takže som mohla porovnať oba preklady s originálom a musím povedať, že český preklad ma nijak nenadchol. Zo začiatku som mala pocit, že je o vlások presnejší než slovenská verzia, ale čoskoro som dospela k názoru, že český prekladateľ do toho vkladá emócie, ktoré v originále nie sú. Nielenže text prešpikováva zdrobneninami, ktoré autor nepoužíva, a kvôli tomu kniha vyznieva detskejšie, navyše vnucuje čitateľovi svoju vlastnú predstavu o tom, čo postavy cítia a čo si myslia. Samozrejme, že said, v anglickom texte také časté, nemožno do našich jazykov prekladať neustále ako povedal či řekl, ale preložiť „said“ ako „nedočkavě vykřikl“ alebo dokonca „ušklíbl se a zavrtěl hlavou“, to by prekladateľ robiť nemal. A to sú len dva príklady z mnohých, kedy český prekladateľ popustil uzdu fantázii a vložil do prekladu, čo v originále vôbec nebolo. Naša prekladateľka naproti tomu spáchala zopár lapsusov (niektoré sú spoznateľné aj bez znalosti angličtiny), ale zachováva ducha knihy a nehrá sa na spoluautora. A jej slovná zásoba je úžasná, bola slasť to čítať. Netvrdím, že český prekladateľ skvelú slovnú zásobu nemá, všimla som si, že viacerí si český preklad pochvaľujú, ale mám pochybnosti, či tak robia na základe znalosti originálu. Skôr ide o to, že sa im páči použitý jazyk, čo ale o kvalite prekladu nič nevypovedá. Či sú českým prekladateľom zvolené jazykové prostriedky vynikajúce alebo nie, to je vec názoru (mne osobne z všadeprítomných deminutív tŕpli zuby), ale preklad určite nie je kongeniálny, ako tu tiež „zaznelo“. Kongeniálnosť totiž znamená „úplná zhoda prekladu s originálom“, čo nie je tento prípad.
Mimochodom, nenašla som jedinú paralelu medzi touto knihou a Harrym Potterom, teda ak nerátam bazilišky, mandragory a vlkolaky, ktoré nevzišli z Durrellovej hlavy, lež z ľudovej tvorivosti, a tým pádom ich môže každý spisovateľ použiť, čo mu pero ráči bez toho, aby bolo možné hovoriť o plagiáte. A že by Rowlingová okopčila od Durrella cestovanie vlakom, to je proste smiešne.

2 26.11.2023

Pripadalo mi to ako pochmúrny mix rozprávky a reality so zábleskami humoru. Ale hlavne sa mi to zdalo akési nedopečené, daktoré situácie a reakcie boli príliš zjednodušené, hoci iné zas vyznievali realisticky. Jednotlivé ingrediencie sa príliš dobre nespojili, takže celok je nevyvážený. Mimochodom, krajina oplývajúca blahobytom a navyše mrňavá môže existovať naozaj len v rozprávke. V reále by ju už dávno dakto anektoval.

2 14.12.2022

Som mierne sklamaná, očakávala som popis, ako sa Slovenka zžíva s arabskou kultúrou, zvykmi, mentalitou... a dostala som niekoľko zábavných historiek s minimom informácií. A pokiaľ ide o život na púšti, vyskúšala si to autorka aspoň jeden deň? Pretože na mňa to robilo dojem, že o tom veľa nevie a tak to odbýva veľmi stručne. Ani nebudem túto knihu hodnotiť, lebo môj celkový dojem je v podstate nulový.

J287, nepovedala by som, že „kniha vyvrací případy, kdy se cizinka vdá do muslimské země a je tam nešťastná, protože ji manžel i jeho rodina tyranizují“, keďže ide o vymyslený príbeh. Denník je fiktívny, autorka bola v rokoch 2016/2017, kedy sa ten príbeh odohráva, vydatá za Angličana. Žila síce v Saudskej Arábii, ale ako manželka zahraničného experta. Ona sama vraví: „Vo všeobecnosti mám rada knihy, v ktorých je humor a dá sa na nich aj zasmiať. Veľmi sa teším, že sa mi jednu takú podarilo aj napísať – volá sa Denník saudskej manželky a je to de facto paródia na tzv. arabské klišé o týraných a väznených arabských manželkách – na letnú dovolenku vrelo odporúčam…“ Nehovoriac o tom, že aj keby bol tento príbeh pravdivý, neznamenalo by to, že príbehy o týraných manželkách sú nepravdivé.

Príbeh bol taký jednoduchučký, že jednoduchší už byť nemohol, ale na rozdiel od amerických tiežspisovateliek, nad ktorých náhľadmi zostáva človeku rozum stáť, Cartlandová pozná prostredie, o ktorom píše. Zato vierohodnosť chuderka dostala na frak, Barčina predstava o živote v utajení je naivná, až to bolí. No, na romancu to hádam stačí, ale doma to neskúšajte. Ani zasmiať sa nebolo na čom. To ma sklamalo, pretože z tohto dôvodu som sa do čítania pustila. Na druhej strane, presladené to nie je a ešte to má aj presah – morálne posolstvo. Podľa toho, čo sa píše na obálke knihy, autorka neochvejne verila, že láska je tým najdôležitejším v živote človeka. Možné to je, ale ja by som povedala, že predovšetkým neochvejne verila, že najdôležitejším v živote človeka je patriť do prastarej a vznešenej rodovej línie. To automaticky znamená, že ste cenná ľudská bytosť s neotrasiteľne pevným charakterom (aj keď ste patologický hráč a prehrali ste rodine strechu nad hlavou), zatiaľ čo neurodzení sú hrubí, nevychovaní, zhýralí, obscénni a vôbec fuj. Patriť k plebsu je holt náš kríž, ktorý musíme niesť, ale môžeme si o vyvolencoch osudu aspoň čítať. Ó, my sa máme!

2 12.10.2021

Ako sa vraví, kdo umí, umí. Myslím zábavne písať. Tak ako som si užila Mužov v ofsajde, hoci nie som futbalový fanúšik, a Proč bychom se netopili, hoci nie som vodáčka, tak som si užila Hry ve třech, i keď som golf nikdy nehrala (viem, že mi to neslúži ku cti, ale aspoň som neklesla tak hlboko, aby som hrala kroket). Ale predsa len mám viac teoretických znalostí, než oná dievčina, ktorá ani nevedela, ako sa drží caddie. Musím poznamenať, že P1tr sa mýli, nekritické ospevovanie golfu na mňa nijak podivne ani nezmyselne nepôsobilo. Nekritické ospevovanie nie je vlastné len golfovým nadšencom, tiež som toho schopná, takže vcítenie sa do Wodehousovho zanietenia nebolo také ťažké. Isteže by som si to ako hráčka golfu užila viac, ale Wodehousov humor, jeho irónia či sebairónia, sú úchvatné aj bez odborných znalostí.

2 01.07.2021

Lucy Maud Montgomery prežila život plný smutných i veselých chvíľ, i keď nešťastie zrejme prevažovalo nad šťastím. No Maud bola bojovníčka, našťastie pre ňu, keďže si musela poradiť s mnohými polenami, ktoré jej hádzali pod nohy. Liz Rosenberg opisovala jej život dosť podrobne, ale na môj vkus primálo priestoru venovala tomu, aký mala Maud k svojim knihám vzťah, ako vznikali, nielen to, kedy a v akej situácii ich napísala. Ide predsa o známu spisovateľku a jej literárne diela tvoria súčasť jej života. Rada by som trebárs vedela, prečo písala niekedy tak sentimentálne, až z knihy tiekol cukor, či to bol jej zámer, alebo to tak vyžadoval vydavateľ. A tiež prečo sa v jej knihách či poviedkach objavuje tak zriedka jej úžasný zmysel pre humor. No, to by som ešte pochopila, prehnane veľa dôvodov veseliť sa nemávala. A hoci podľa tohto životopisu by som ju za introvertku neoznačila, ak súdim podľa jej tvorby, vedela sa do mysle introverta vcítiť ozaj výborne. O tom som sa takisto nič bližšieho nedozvedela. Ale aspoň pár vecí som z tejto knihy pochopila, napríklad to, prečo Maud daktorým svojim postavám prisúdila podľa mňa nerealistický vzťah k otcovi. Boli to totiž jej vlastné pocity, ktorým sa vraj viacerí jej životopisci čudujú. Spoznala som tiež niekoľko drobných príhod, ktoré Maud zažila a dala na papier. Sen o Zeleném domě nesplnil všetky moje očakávania, ale predsa len mi duchovnú matku bystrej, urečnenej a snivej Anny do určitej miery priblížil.

2 14.06.2020

Nemôžem povedať, či myšlienky človeka trpiaceho postupujúcou demenciou boli vykreslené hodnoverne, pretože – našťastie – nemám s tým žiadne skúsenosti, ani vlastné, ani sprostredkované, ale desivé to bolo dosť. Na druhej strane, obe záhady, ktoré hlavná postava riešila, boli nezáživné, už dopredu bolo jasné, ako to dopadne. Autorka navyše postavila napätie na tom, že čitateľovi poskytla len niektoré informácie, ktoré Maud získala (a vzápätí zabudla), ostatné zatajila. Ako detektívka by to nestálo za nič, ale ako vhľad do mysli čoraz zmätenejšieho človeka a popis reakcií blízkych i cudzích ľudí to bolo hodne zaujímavé.

Ako dieťaťu sa mi táto kniha páčila a keď som na ňu už ako dospelá na knižnej burze narazila, chňapla som po nej a celú cestu domov som sa kochala Malákovými ilustráciami. Tá korytnačka s tvrdiakom, fajkou a revolverom je božská. Aj príbehy sú fajn, hlavne ten detektívny. Len som si akosi nemohla nevšimnúť, že autorka importovala do Afriky tigre, rajky, medvede...

2 13.05.2020

Tak toto ma neokúzlilo. Povesti sú vyrozprávané krásnym melodickým jazykom, ale motívy sú stále tie isté a časom som sa začala dosť nudiť, a to som čítala len jednu povesť za deň. Opakované spomínanie, i keď veľmi spevné, ako statoční a hrdí Litovčania plienili a vraždili vo vlasti Gudov a Lechov (to sa smie), či ako zbabelí a krutí Lechovia a Gudovia plienili a vraždili v Litve (to sa nesmie), proste nie je moja šálka čaju. Keby z nich čitateľ aspoň dačo o Litve zistil, teda okrem toho, že v Dainave slnko veselšie svieti, lesy ľúbeznejšie šumia, vtáci krajšie spievajú a junáci sú tam statočnejší a dievčiny pôvabnejšie než kdekoľvek inde na svete... Ale dozvedela som sa vlastne len pár dainavských mien – pri Žvaigžduté mi skoro zabehlo – a to, že náboženské vojnové výpravy sa nijak nelíšili od tých koristníckych, a že správať sa inak ako súkmeňovci bolo prísne zakázané. Nič nového pod slnkom.

2 26.01.2020

Tak sa mi vidí, že akcie bolo priveľa a myšlienkových pochodov primálo, Scroogova premena bola príliš rýchla. Myslím, že autor to mohol trošku rozvinúť, duchovia mali Scrooga navštevovať naozaj po 24 hodinách a nechať ho medzitým podumať nad tým, čo mu ukázali, aby si pomaličky všímal, ako sa mu mení uhol pohľadu, nechať ho pocítiť osamelosť, uvedomiť si, že peniaze si do hrobu nevezme, že z nich jeho spoločník, keď zomrel, vlastne nič nemal. Nie len ho vydesiť, to mu by veru dlho nevydržalo. Ak ho tak tešilo, že sa ho ľudia stránia, neobľúbil by si ich mávnutím čarovného prútika. Inak dobrý nápad, len spracovanie bolo na môj vkus moc sentimentálne.

2 03.01.2020

Kecy, kecy, kecy, povedal Hamlet.

2 06.06.2019

Profesor na mňa pôsobí ako prototyp Jany Eyrovej. Je nielen napísaný tým istým štýlom, ale vidí sa mi, akoby sa Jane vydávala za muža. Tie myšlienky, pocity, názory a postrehy, to je celá ona. Spoznávam jej spôsob uvažovania a vyjadrovania sa prakticky v každej vete. Ale zatiaľ čo Jana Eyrová má chyby, je z mäsa a kostí, živý, dýchajúci tvor, hlavná postava tejto knihy, rozprávač William Crimsworth, je prezentovaný ako dokonalosť sama, hrdina bez bázne a hany, perfektný múzejný exponát. A anglická nadradenosť, ktorá je v Jane Eyrovej len tu a tam naznačená, v Profesorovi naberá vietor do plachát. V malej miere som na to u anglických spisovateľov zvyknutá, ale tu je toho už príliš, než aby to bolo úsmevné. Kniha je presýtená nie hrdosťou, ale nafúkanosťou, kvôli čomu je hlavný hrdina nesmierne nesympatický. A najhoršie je, že tá pýcha, to pevné presvedčenie, že ktorýkoľvek Angličan vysoko prevyšuje akéhokoľvek Neagličana, nevyjadruje názor postavy, ale autorky, ktorá si pritom vôbec neberie servítky. Flámi sú intelektuálne menejcenní, Francúzi sú povrchní a nemravní, v Belgicku nevidno jedinú tvár, v ktorej by sa zračila citlivosť... Prezieravý, generalizujúci a nadmieru kritický postoj anglikána k pápežencom nebudem ani komentovať. Arogancia mojej obľúbenej autorky ma veľmi sklamala. Prekážala mi aj šablónovitosť postáv. Crimsworthovo rozprávanie silne pripomína slová Jany Eyrovej, a jeho vyvolená, Frances Henriová, sa na ňu zas ponáša svojimi vlastnosťami a správaním sa. U oboch žien sa prejavuje tá istá poslušnosť, vzhliadanie k autorite, hlboké vnútorné prežívanie pocitov, túžba po náklonnosti i nezávislosti. Ak toto mal byť odrazový mostík k Charlottinej najznámejšej knihe, tak to vyšlo. Jana Eyrová je oveľa lepšie dielo, už len preto, že rozprávačkou je žena. Nemôžem sa zbaviť dojmu, že Charlotte sa do myslenia muža nedokázala vcítiť dostatočne na to, aby to vyznelo presvedčivo. A začínam mať pocit, že raději jsem neměla tento román číst, snad ani list, ale z odlišných dôvodov.

P. S. Synchronicita funguje. Dočítala som Profesora a vzápätí som našla v detektívke Etruská síť definíciu, ktorá sa naňho perfektne hodí. „Je přesně takový, jak si Evropan devatenáctého století představoval Angličana. Neartikulovaný, v základě přesvědčený, že kterýkoli Angličan je o dvacet procent lepší, než všichni cizinci dohromady, až protivně počestný, přímý, tuhý a nesympatický.“

2 11.04.2019

Autorka používa tuším skôr štetec než pero. Je úžasné, ako v Zime dokáže využiť celú paletu farieb, aby vykreslila beznádejne šedivú existenciu ľudí lapených do pasce, z ktorej niet úniku, a v závere celý obraz premaľovala na čierno. Výsledný dojem je mimoriadne deprimujúci.
Leto je podstatne svetlejšie, ale istú dávku bezútešnosti tu nájdeme tiež. No v tomto prípade nejde ani tak o nemožnosť zmeniť svoj osud, skôr je na prekážku povaha hlavnej hrdinky, ktorá síce intenzívne prežíva pocity a má dar intuície, ale nemá vo zvyku sa nad čímkoľvek zamýšľať. Charity svoje rozhodnutia robí impulzívne, bez premýšľania nad následkami, kvôli čomu jej neuvážené plány stroskotávajú.
Leto aj Zima sú veľmi pôsobivé, emócie sa dajú skoro nahmatať a farebnosť je neskutočná, ale opisy chodu vidieckych domácností sa mi zdajú sčasti nerealistické, je vidieť, že doménou Edith Whartonovej bolo mestské prostredie.

2 12.02.2019

Ako dieťa som milovala Maťka a Kubka, tú pohodovú amosféru, rozprávkové motívy, krásne ilustrácie, nádherný jazyk plný slov, ktoré dnes už nepočuť a ktoré znejú môjmu uchu tak ľubozvučne. Väčšina kníh, ktoré som si v detstve obľúbila, už mi nič nevraví, ale touto sa kochám stále.

Mimochodom, táto kniha nie je o Valachoch, teda obyvateľoch Valašska, ale o valachoch, čiže pastieroch oviec, navyše slovenských pastieroch oviec, pretože autorka je Slovenka. S Valašskom táto kniha nemá spoločné nič.

2 09.02.2019

Mala som dojem, akoby to bol skôr dokument než beletria. Chápala by som, keby sa Pleva rozhodol prerozprávať príbeh Robinsona Crusoa tak, aby sa čitateľ nedočítal o tigroch v Afrike, ale tým to neskončilo. Pleva odstránil prevažnú väčšinu Robinsonových úvah, zato rozkošatil dej. A zmizli nielen myšlienky hlavnej postavy, ale i jej emócie. Skoro to vyzerá, že Robinson po stroskotaní nič zvláštne necítil, len vždy na Vianoce si zadumane posedel a nostalgicky pospomínal na domov. Pleva tiež prisúdil Robinsonovi moderné názory, čo v spojení s tým, že dej zostal zasadený do sedemnásteho storočia, pôsobí sťa päsť na oko. Výsledkom je dobrodružný workshop, ktorý môže slúžiť ako vynikajúca príručka pre stroskotanca, a z ktorého čitateľ o vnímaní sveta človekom zo sedemnásteho storočia nezistí zhola nič.
Mimochodom, predhovor Jarmily Glazarovej je taký presladený, až ma zuby rozboleli.

Páchateľa aj motív som uhádla hneď na začiatku, no napriek tomu som si napätie užila, pretože som bola hrozne zvedavá, či som hádala správne. Autor sa síce usilovne snažil odvádzať pozornosť, ale už som čítala priveľa detektívok a fantasy, aby som sa nechala oblafnúť detskou knihou. Zato hlavná hrdinka ma nadchla. Rozmýšľa racionálne, logicky, uvedomuje si rozdiel medzi realitou a svojimi predstavami a nenechá sa nimi uniesť, dokonca vie krotiť svoje emócie. Ak sa skrýva pred nebezpečenstvom a začuje nečakaný zvuk, podskočí, ale nezakričí a neprezradí sa. Žiadne mimovoľné zajačanie, ktoré slúži na to, aby hrdinka musela začať utekať a aby napätie stúpalo. Žiadna melodramatická citová rozorvanosť, ktorá by tvorila hlavnú náplň knihy. Páčilo sa mi to tak, že autorovi ani nezalievam nelogickosti (keby v dajakom sídle mizli hosťom deti, tak by sa snáď rodičia tých ešte nezmiznutých okamžite zbalili a nezostali by tam trčať, a to „oficiálne“ záverečné vysvetlenie, kam sa deti podeli, no páni moji, kto by na to skočil?). Hlavne, že je to čítavé, opisy prostredia sú pôsobivé, hrdinka má zdravý rozum a jej pocity pri hľadaní vlastnej identity sú dobre a triezvo vykreslené.

2 18.02.2018