Naias komentáře u knih

Je to sranda, koľko mal Verne vo svojich knihách hlboko mravných a po všetkých stránkach obdivuhodných hrdinov. Alebo zas skazených do morku kostí. Ako decko som si neuvedomovala, aké sú jeho postavy čiernobiele, ale teraz si to zas nedokážem nevšímať. Musím sa priznať, že na objavenie sa ďalšej a ďalšej superextracharakternej postavy som reagovala pochechtávaním sa. Vôbec najlepšie bolo presvedčenie Joama Dacostu, že na jeho obhajobu budú stačiť dôkazy mravné. Charakter má závideniahodný, ale s íkvé je to o chlp horšie.
Osobitne som si užila tú časť, kde lúštili zašifrovanú listinu a zúfalo hľadali kľúč. Vzala som si pero a papier a kľúč sa mi podarilo nájsť. Aj vďaka prekladateľovi, ktorému sa nelenilo onú listinu preložiť. Veľmi milé od neho. Len škoda, že som to vylúštila s krížikom po funuse, s radosťou by som sa prihlásila o sľúbenú odmenu. Nuž, život je jeden z najťažších.

Žarnayove dialógy sú neuveriteľne živé, nezaprie, že má bohaté skúsenosti so školákmi, veď medzi mládežou strávil veľkú časť života. Keď čítam túto knihu, mám pocit, akoby som počúvala chalanov z mäsa a kostí prežívajúcich napínavé dobrodružstvá, a nie vymyslené postavy. Technická stránka nie je prepracovaná, ale to knihe na pôvabe nijak neuberá. Zato je plná iskrivého humoru, nečakaných zvratov a situácií vyvolávajúcich spomienky na časy, keď sme boli ešte školopovinní. Je napísaná tak pútavo a vtipne, že je radosť ju čítať, či už prvý, druhý alebo tretí raz. A to platí pre čitateľov od 6 do 106 rokov bez ohľadu na pohlavie. Ak chcete mať úsmev na tvári, pusťte sa do odhaľovania Tajomstva Dračej steny.

6 09.11.2014

To bola kombinatorika! Vrah si dal veru veľa práce s vytvorením poriadne komplikovaného plánu. Ale kam sa hrabe na pana inšpektóra! Ten s jemu vlastnou mravčou usilovnosťou celé klbko rozmotal a spravodlivosti tak učinil zadosť. Autor má možno sklon trošku dramatizovať, aby zvýšil napätie, ale aj tak je to skvelá detektívka z anglického vidieka sústredená na pátranie a nie na opis utrpenia obetí a duševných tráum detektíva. Vanie z nej pohoda typická pre detektívky starej školy. Je mi jedno, či a koľko tam bolo faktických chýb a neprekáža mi ani ten podľa mňa zbytočne dramatický koniec, dôležité je, že autor dokázal záhadu prehlbovať a zamotávať a popísať detailnú a úmornú prácu polície tak, aby výsledok bol pútavý, a to aj bez spestrovania pomocou pridávania ďalších a ďalších múk najlepšie všetkých zúčastnených. Mimochodom, tiež by zo mňa bol geniálny detektív, len keby vrah nebol dakto iný. Ale nebudeme hľadať chlp na dlani, však?

5 06.06.2021

Tuším každý, kto túto knihu začne čítať s nejakými očakávaniami, zistí, že sa mýlil. Mňa odradili poznámky o krutosti k veľrybám, ale našťastie som netrpela tak, ako som sa obávala. Melville opisuje smrteľný zápas veľrýb stručne, nevyžíva sa v ich mukách, takže som to dokázala rozdýchať. Navyše Melville nechápe veľryby len ako úžitkovú lovnú zver, ale pristupuje k nim ako k tvorom hodným záujmu, obdivu a úcty. Niekomu sa môže zdať, že je tam priveľa detailov o veľrybách, ale treba si uvedomiť, že to bolo určené pre verejnosť, ktorá o veľrybách vedela minimum, nepoznala ich z prírodopisných či iných filmov. No hoci sú uvádzané poznatky a vývody zastarané a niekedy mylné, i tak klobúk dole pred Melvillovou bystrosťou, s akou dokázal vyvodzovať závery z tých nemnohých informácií, ktoré získal pozorovaním. Jeho zvídavost (slovenská zvedavosť nie je presný výraz) a jeho inteligenciu môžem len obdivovať. Toto bola zase moja najobľúbenejšia časť.
Páčili sa mi aj autorove/Izmaelove úvahy, pretože sú písané so zdravým úsudkom, s humorom a iróniou. Pri pochopení biblickej i inej symboliky mi výdatne pomohli vysvetlivky prekladateľa. Čítala som slovenské vydanie (1958), pretože malo poznámkový aparát, a občas som ho porovnala s českým (1975). Párkrát sa stalo, že mi nejaká veta nesedela s kontextom, a keď som nazrela do českej verzie, zistila som, že tam mi to zmysel dáva. Tak som prešla k tomu prekladu a v slovenskom si čítala poznámky a prezerala ilustrácie, ktoré boli príjemným doplnkom, ponechávajúcim dostatok priestoru pre vlastnú fantáziu.
Cenu diela značne zvyšuje autentickosť, autor skutočne na veľrybárskej lodi slúžil, nemá to z druhej ruky. Preto ma prekvapilo, že o svojich druhoch píše vlastne len v dobrom, ich negatívne stránky a surové zaobchádzanie, ktorému bol sám vystavený, nerozvádza. Možno považoval obraz veľrybárov v očiach verejnosti za taký zlý, že nechcel upozorňovať na negatíva. Preto vyzdvihuje ich kladné vlastnosti, lopotu a riziká ich povolania. Podrobne sa venuje celému dianiu na veľrybárskej lodi, opisuje všetky postupy, náradie a nebezpečenstvá, ktoré pri práci námorníkom hrozia, čím veľa dnešných čitateľov nepotešil. Zároveň píše o Indiánoch a černochoch bez rasových predsudkov, čím si zase zavaril u vtedajších čitateľov. Nuž, není na světě člověk ten, aby se zavděčil lidem všem.
Pri rozvíjaní deja autor palubu chvíľami mení na javisko. Ozaj tie monológy pripomínajú Shakespeara a tiež mi moc nesadli. Ale kvôli nim som zmenila názor na Achaba. Myslela som si, že ho budem nenávidieť za jeho slepú túžbu po pomste na zvierati, ktoré sa len bránilo. Ale po nazretí do jeho myšlienok som zistila, že Achab zápasí nielen s Moby Dickom, ale aj so samým sebou a najväčšie utrpenie si spôsobuje sám. Určite som si ho neobľúbila, jeho nadmieru egoistická posadnutosť, pre ktorú je ochotný obetovať hoc aj celú posádku, sympatie nevyvoláva, ale jeho sebatrýznenie vzbudzuje aspoň do istej miery ľútosť.
Biela veľryba je úžasné dielo, Melvillovi súčasníci urobili veľkú chybu, že ju zavrhli.
Záverom by som rada poďakovala ČF, lebo nebyť tohto vlákna, spravila by som rovnakú chybu.

5 21.10.2018

I keď sú tragické udalosti podané odľahčeným spôsobom, jednako z nich mrazí.

5 08.01.2018

Úžasný ohňostroj fantázie. Najlepšia bola mucha, ktorú treba namočiť do mlieka, keď jej dôjde atrament. Ale ani jediné a jedinečné slonie divadlo nebolo na zahodenie. Je to sranda!

5 12.02.2016

Zaujímavý pohľad na inú kultúru, sčasti veľmi odlišnú, sčasti rovnakú – presvedčenie, že práve krajina, v ktorej ten ktorý národ žije, je najlepšia a práve ich zvyky najmorálnejšie, je očividne celosvetovo rozšírené. Pohodová kniha, ale je to skôr príbeh o niečom živote, než detektívka.

5 21.01.2016

Je neuveriteľné, že človek, ktorý tak miloval Tibet a Tibeťanov a stal sa blízkym priateľom dalajlámu, bol nacista.
Ktohovie, prečo do NSDAP vstúpil. V tejto knihe písal, že keď bolo po vojne, dostali sa mu do rúk obrázkové časopisy. Vraj keď videl nemeckých vojnových zajatcov na nútených prácach, bolo mu smutno. Aj predtým spomínal, že jeho vlasť prežívala ťažké chvíle. Ani ň o ťažkých chvíľach, ktoré prežívali iné krajiny, ani slabika o tom, čo spáchali nacisti. A je nepravdepodobné, že by sa k nemu nedostali i správy o ich zverstvách. Pritom o Tibete, obyčajných chudobných ľuďoch, o ich slobode, o ich práve rozhodovať sami o sebe sa rozpisoval veľmi vrúcne. Zo zmienok, ako Číňania zaobchádzajú s Tibeťanmi, je cítiť hlboký smútok. Mám z tejto knihy pocit, že si Heinrich Harrer ctil cudziu slobodu a právo na sebaurčenie. To mi ale nejde dohromady s jeho predchádzajúcim postojom. Keď vstúpil do NSDAP, mal asi dvadsať. Neskôr sa dostal do Tibetu po mnohých útrapách, dobré dva roky sa motal aj s kamarátom naokolo po zasnežených pláňach s minimom jedla, nedostatočnou obuvou a oblečením, kým sa im podarilo dostať do Lhasy. Častokrát im ľudia, ktorí sami skoro nič nemali, poskytli pomoc, správali sa k nim veľmi priateľsky, podelili sa o jedlo a odmietali za to peniaze. Možno to ním pohlo.

4 30.10.2022

Som zvyknutá na nedôvtipných policajtov z detektívok, ale čo je moc, to je moc. Aspoň hlavný hrdina mal mať toľko fištrónu, aby som bez akejkoľvek snahy nebola stále krok pred ním. A kufor ako deus ex machina ma tiež nenadchol.
Apropó, je pravda, že Peter kázal vodu a pil víno, ale to nie je chyba autorov, ľudia takí proste sú.

4 11.05.2021

Hej, fungovať to funguje, akurát že k rýchlosti 100 slov/h som sa nedopracovala ani po niekoľkých mesiacoch, ale netvrdím, že chyba nie je na mojej strane. Ale keď neprší, aspoň kvapká, aj desať slov denne (dobre, nie tak úplne denne) je hodne. Vďaka tejto metóde som si zapamätala kopec slovíčok, dokonca aj slovo makrakantorynchus (presne tak sa to nepíše, ja viem), ktoré bolo spomenuté v tejto knihe, a to som ju čítala lanského marca!
Len jedno mi chýbalo, autor má ošetrené zafixovanie si slovíčok, predložiek, rodov i frázových slovies, lenže anglické slovíčka mávajú viacero významov, ktoré sú niekedy veľmi rôznorodé. Ale na to mám našťastie fintu fň odinakiaľ, tak som to skombinovala.
Každopádne je veľmi motivujúce necítiť sa konečne ako beznádejný sklerotik. A bez motivácie ide samoštúdium ako v lete na saniach.

4 21.08.2020

Očividne nemám zmysel pre stredoveký humor, vždy, keď „se paní velmi smály“, len som márne premýšľala čomu. Dosť som sa pri čítaní Dekameronu nudila, čo nebolo len vinou opakujúcich sa tém, hoci musím uznať, že zlomyseľné necudné poviedky boli podstatne stráviteľnejšie než tie o cnostiach. Mimochodom, ani stredoveké cnosti mi nesadli. Hrdina, pochopiteľne driečny a krásny – takých tam bolo jedenásť do tucta, ten dvanásty bol klamaný manžel – podľa rozprávača oplývajúci aj všemožnými cnosťami, môže lúpiť, vraždiť, unášať, čo mu na ušľachtilosti nijak neuberá, ak to robí, lebo sa snaží získať milovanú ženu (nie nutne i milujúcu). Aj podvádzať manžela je dovolené, v mene lásky sa smie proste čokoľvek. Taliani.

Prečo si Američanky myslia, že keď prešpikujú knihu slovami ako Bath, koč, kone a džentlmen, dosiahnu georgiánsku atmosféru bez ohľadu na to, ako sa postavy správajú a myslia? Chápem, že je nutné, aby z hlavnej hrdinky urobili totálnu hus presvedčenú, že logika je životunebezpečné zviera, ktorému sa treba vyhýbať oblúkom, inak by kniha mala najviac tridsať strán. Ale nerozumiem tomu, prečo dej situujú do obdobia, o ktorom veľa nevedia. Donaldsonová píše, že o Edenbrooku snívala už v čase, keď nemala ani poňatia, ako sa píše román. To nemá dodnes.

4 09.01.2020

Od japonských autorov som zatiaľ čítala len básne, romány, ktorých dej sa odohrával v Japonsku, zas len od európskych či amerických autorov. Z nich som sa dozvedala väčšinou o tom, ako veľmi sa líšime, zato melancholické, poetické Zápolení mi ukázalo, akí sme rovnakí. Pretože autorka písala štýlom blížiacim sa európskemu realistickému románu, nemala som problém rozumieť a vďaka tomu bola táto knižka pre mňa príjemným čítaním. A tiež veľmi zaujímavým, keďže šlo o pohľad znútra, od človeka, ktorý je s týmto prostredím spätý. Bol to môj prvý pohľad na život Japoncov japonskými očami. Ak vynechám zvyky, ktoré má koniec koncov každá krajina iné, uvažovanie a pocity postáv neboli príliš odlišné od našich, ani tie situácie, v ktorých sa ocitali, neboli nič nového - žena trpiaca, pretože ňou manžel pochádzajúci z vyššej vrstvy pohŕda, nútená spoločenskými konvenciami všetko ticho znášať, chudobní ľudia z nízkeho rodu, ktorí napriek tvrdej práci nedokážu svoj život zlepšiť, prostitúcia ako jediné východisko z biedy... Ako vravia Francúzi, čím viac sa to mení, tým viac je to rovnaké.
A klobúk dole pred prekladateľkou, očividne si s prekladom a vysvetlivkami dala veľa práce.

4 20.12.2019

Ak toto pripomína Janu Eyrovú, ako sa tvrdí v anotácii, tak ja som svoja babička. A nepripomína to ani knihy Austenovej, až na tú časť, kde Jane v Northanger Abbey parodovala Záhady Udolfa. Lenže Klassenová vyvolávanie atmosféry tajomna nemyslela ironicky. Ak som to správne pochopila, ilúziu podobnosti s Janou Eyrovou zapríčinila existencia záhady a podobnosti s Jane Austenovou zrejme skutočnosť, že dej sa odohráva v devätnástom storočí v Anglicku. Oveľa viac styčných bodov vrátane zápletky má Učiteľova dcéra s istou knihou od Barbary Cartlandovej, s tým rozdielom, že Cartlandová sa nedopúšťala takých faux pas, pokiaľ išlo o etiketu. A ešte písala aj zábavne, i keď nechtiac. Začínam pochybovať, že Julie Klassenová vôbec čítala Janine diela. Ako mohla nechať muža a ženu, ktorí neboli ani príbuzní ani snúbenci, písať si listy? A keď muž ponúkne na prechádzke žene rameno, neznamená to, že s ňou flirtuje, bože môj. A vstup mladého muža do spálne mladej dámy je nemysliteľný nielen v noci, ale dokonca i vo dne. Čo z toho, že si autorka zisťovala údaje o krajine a stroskotaniach lodí, keď sa jej hrdinovia správajú na tú dobu tak škandalózne? Autentické to rozhodne nie je a austenovské už vôbec nie.
Učiteľova dcéra je nie je žiadny zázrak, je to klasická červená knižnica, kde hlavná hrdinka nepretržite rieši svoje emócie, city a pocity, nervozitu, strach, obavy, rozrušenie, pochybnosti atď. kvôli istému mladému mužovi, až má človek chuť dať jej pár faciek. Pritom prejavuje takmer paranoidné sklony, keď sa dokáže znepokojiť kvôli čomukoľvek, čo niekto vysloví. To umelo navodzované napätie ma skoro odrovnalo, ale vytrvala som, aby som podľa vzoru divákov hry od samotného Majstra zistila, či druhá polovica bude rovnako slabá ako prvá. Bola.

4 30.04.2019

Úžasná pohodička. Keď už človek nemá rodinné sídlo, služobníctvo, veľkú knižnicu, kopec času a prostriedkov, aby mohol hovieť svojim nákladným chúťkam, aspoň si o tom môže čítať. A ako vraví jeho lordstvo, niet nad takú peknú, tichú, domácku vraždu. Alebo aspoň krádež.
A je zábavné, ako si niektorí anglickí spisovatelia neodpustia rypnúť do Francúzov a vyzdvihnúť vlastný národ. V tomto ohľade ma ani Sayersová nesklamala.

4 30.03.2018

Predstava takého života je prvotriedny horor. Byť odsúdená k celoživotnej poslušnosti, tichému utrpeniu, knísaniu sa na zmrzačených nohách, pobyte v izbe so zamrežovanými oknami, byť dobrá len na rodenie synov a domáce práce... May Welland z Veku nevinnosti sa mi zdala zošnurovaná tradíciami, ale to je čajíček proti vtedajšiemu životu v Číne. Čo sa týka hlavnej hrdinky, je dokonalým príkladom brainwashingu. Od detstva do nej vtĺkali, že je bezcenná a ona tomu naozaj uverila. Nepochybovala, že ženin život má jediný cieľ - držať sa konvencií ako kliešť. Autorka zaujímavo opísala spôsob zmýšľania jednej z priateliek, ktorá sa plne vžila do svojej úlohy, zaujala vykázané miesto a k tomu istému nútila aj svoje okolie, presvedčená, že tak je to pre všetkých najlepšie. Zato druhá, hoci sa kvôli svojej milovanej laotung snažila, nedokázala znásilniť svoju osobnosť a bez reptania sa prispôsobiť svojmu údelu. Pri diametrálne odlišných postojoch a predovšetkým pri neschopnosti hlavnej hrdinky vcítiť sa do pocitov inak zmýšľajúcej ženy bolo neporozumenie medzi nimi a následný konflikt neodvratný.

Z knihy Sherlock Holmes & ti druzí som sa dozvedela, že „Wallacovy romány až nápadně někdy připomínají – na vyšší řemeselné úrovni ovšem – ony šestákové sešitky, je to tatáž naivní, až primitivní psychologie, siláctví ve výrazu, bizarní romantika a laciná fantazie“. A veruže hej. Prvá polovička Černého opata síce vyznieva ako detektívka, ale tá druhá je sťa vystrihnutá z gotického románu. Máme tu tajuplnú atmosféru, kopu vzrušenia a odsýpajúci dej plný zvratov, ale pátranie, chúďatko, dostalo na frak (akú funkciu tu mal vlastne detektív zo Scotland Yardu sa mi nepodarilo pochopiť). Dohromady to netvorí detektívny, ale senzačný román. So záhadou, napätím, spádom a predvídateľným koncom.

4 16.12.2017

Ako kniha pre mládež je to fajn, ale ten preklad je proste hrozný. Človek ani nemusí vedieť po anglicky, aby zistil, že tu niečo nesedí. Veď niektoré vety vôbec nedávajú zmysel.
„...prosil, aby odpovedala na jeho list, pričom napísal, že ak to urobí, bude ukrývať toto tajomstvo ‚vo fialkách‛. Cyrus chcel pravdepodobne povedať, že ‚nepoškvrnený‛.“

„Teta Olívia hovorí, že aj on sa bude musieť oženiť. Ale strýko Roger hovorí, že si radšej najme domácu, ako by sa mal oženiť, pretože by ženu vyhodil, keby s ňou nebol spokojný, ale vlastne by to nemohol urobiť.“

A takto znie originál: ...and begged her to answer his letter, saying that if she did he would keep the secret “in violets.” Cyrus probably meant “inviolate.”

„Aunt Olivia says he’ll have to get married, too. But Uncle Roger says he’d rather hire a housekeeper than marry one, because in the first case he could turn her off if he didn’t like her, but in the second case he couldn’t.”

Takýchto donebavolajúcich nezmyslov je tam oveľa viac. Prekladateľka tuším v živote nepočula o idiómoch a slovných hračkách, prekladá ich doslova, čím dokonale zabíja zmysel aj vtip.

Je to hrozne naivné, šablónovité a predvídateľné. Ale tá nostalgia! Tá nostalgia!

Veľmi veľmi zaujímavé. Vždy som pavúky považovala za krásne, ale nevedela som, že sú až také fascinujúce.

4 17.04.2016