LeDock
komentáře u knih
Západné nábrežie / Roberto Zucco
Bernard-Marie Koltès
Hodnotenie jednotlivých hier:
Západné nábrežie - 3*
Roberto Zucco - 3*
EXE.com
* antologie
Bizarnosť, ktorú sa mi podarilo nájsť a ukoristiť na jednej knižnej burze. Zastrčená v jednej z mnohých krabíc – stratená, nenápadná, vyčkávajúca na svoju príležitosť. Vidno bol len chrbát s podivne zelenou farbou a nič nehovoriacim názvom exe.com. V domnení, že sa bude jednať o počítačovú literatúru, a tá ma síce nezaujíma no zvedavosť mi nedala, som knihu vybral. Hnusná zelená obálka a nič než názov na prednej obálke ešte stále neprezrádzali aký drahokam slovenskej literatúry som to práve z baní písomníctva vydoloval. Až zadná anotácia konečne prezradila, že v rukách držím výber slovenských poviedok, ktorých selekcia trvala pol roka a sú od autorov, ktorí doteraz publikovali len na internete. Ba čo viac – v editorskom úvode sa píše, že ide o „...antológiu nádejných spisovateľov,... ktorí budú mať čo povedať aj neskôr...“.
To znelo zaujímavo. Prebehol som očami mená autorov. Ani jedno som nikdy nepočul, a to vrátane editorovho. No veď nevadí - možno ich sláva a záplavy literárnych ocenení ešte len čakajú. Skontroloval som si preto rok vydania. Tu ma čakalo prekvapenie - ubehlo od neho už desať rokov. Dekáda preč a tieto nádeje slovenskej literatúry, výber ktorých trval šesť mesiacov, nie sú stále o nič známejší než ja?
Vedel som, že knihu musím mať. V tomto presvedčení ma utvrdilo ešte aj v knihe dopísané venovanie od Maťky Barborke, ktorá je vraj „sexi, aj napriek odseknutým prstom na nohách“. Kniha už teraz skrývala toľko tajomstiev a otázok! Kto je Maťka a Barborka? Aký bol medzi nimi vzťah? Bolo to len priateľstvo? Slová vo venovaní naznačujú, že mohlo ísť o omnoho viac... A ako prišla B. o prsty? Je to len interný vtip dvoch mladých (a v mojich predstavách samozrejme aj krásnych) lesbičiek, alebo sa tam kdesi naozaj skrýva príbeh plný bolesti a straty? A vôbec – ako sa M. dostala k tejto neznámej knihe plnej neznámych autorov od neznámeho editora vydanej neznámym občianskym združením? Pozná niektorého z autorov, či ľudí podieľajúcich sa na jej vydaní? A prečo (otázka, ktorá sa po prečítaní knihy stala ešte pálčivejšou) sa rozhodla venovať práve túto knihu svojej „najdrahšej“ B.?
Kniha so mnou teda putovala domov a onedlho sa dočkala aj svojho naplnenia – otvoril som ju a začítal sa. Napínavým úvodom le carréovských rozmerov, kde nechýbajú mailové vyhrážky od odmietnutých autorov a ťažké dilemy (kam sa hrabe Sophia!) pri výbere toho najlepšieho z širokých plání slovenskej siete, nás prevedie sám editor. Začínam zľahka, najkratšou poviedkou zbierky, dvojstranovou Floaters, aby som sa naladil a pripravil na to najlepšie, čo údajne ponúkol rok 2008 na internete. Po prečítaní neverím vlastným očiam a už viem, že ak má byť toto štandard poviedok v zbierke, pripravený a naladený nebudem nikdy...
Hodnotenia jednotlivých poviedok si v konečnom dôsledku môžete pozrieť sami. Moja zoznamovacia Floaters sa ukázala byť najhoršou poviedkou celej zbierky, nehodná čo i len jedného kilobajtu miesta na blogovacom serveri, nieto ešte papiera na ktorom bola vytlačená. A i keď píšem, že bola najhoršia nechcem tým ani náhodou naznačiť, že kvalita ďalšími poviedkami výrazne rástla. Stále sme sa pohybovali kdesi pri zemi, presnejšie hnojisku. V následne čítaných poviedkach, ktorými kniha otvára svoje pekelné brány, Obermajerove dialógy, respektíve pokusy o „witty dialog“ s cynickými hláškami mi nechali explodovať najprv oči a následne mozog. Ani jeho ďalšie dve poviedky dojem nevylepšili, a nakoľko je v jeho medailóniku priznané, že sa podieľal na výbere poviedok do knihy, tušenie nastávajúceho čitateľského utrpenia bolo priam hmatateľné.
Väčšinu poviedok si už s odstupom času, našťastie, nepamätám (požehnaná nech je moja zábudlivosť!) no pri všetkých som bol buď znudený, prípadne neveril tomu, že tento blábol bol práve to, čo prešlo tým údajne hustým sitom výberu. Spätne vo mne zostala už iba spomienka na pocit zmaru a beznádeje, ktoré som pri čítaní prežíval. Jediná poviedka, ktorá mierne vyčuhuje je Tma Ľuboša Záhradníčka, jedným dychom však treba dodať, že originalitu ani tu hľadať netreba a autor, za tých 8 rokov od vyjdenia filmu Čiernočierna tma, tento pozeral očividne až nezdravo často.
Pokiaľ viem, žiadny ďalší ročník exe.com už nikdy nevyšiel. Občianske združenie zodpovedné za vydanie viac neexistuje. Kniha fyzicky ešte vždy existuje, svoj výtlačok však nechám so sebou pochovať, aby som ušetril utrpenie ďalším generáciám a hanbu autorom. Editor i autori pravdepodobne ešte žijú, ich stopa zanechaná v slovenskej literatúre je však stopová až žiadna. A to je ten najšťastnejší koniec, aký by si mohol ktokoľvek priať.
Netuším koľko výtlačkov je ešte vždy tam vonku. Trpezlivo čakajúcich na svoju ďalšiu obeť, v temnotách knižníc a antikvariátov. Neostáva mi iné, len veriť, že ich nie je veľa a že ich porazíme. Buďte ostražití!
Daj mi tvoje meno
André Aciman
Bože, to bolo úmorné! 230 strán temer bez deja. Polovica knihy o tom ako sa hlavný hrdina chce nechať pretiahnuť, potom pár strán o tom ako sa konečne nechá pretiahnuť a zvyšok viac-menej o tom ako sa aj chce ešte nechať pretiahnuť, ale vlastne nevie či sa chce ešte nechať pretiahnuť, no nakoniec sa ešte nechá pretiahnuť. A to na 230 stranách! Dvestotridsať! Skoro žiadny dej! Teda, ak nebudeme za dej počítať tú časť, kde sa ústredná postava vyserie pred svojím milencom, pretože „naše telá pred sebou nebudú mať tajomstvá“. A ja som tomu ešte aj vďačný, lebo aspoň sa tam niečo konečne deje – síce hovno (doslova), ale chvalabohu i za to! A to nás, po tomto predčasnom vrchole, ešte vždy čaká ďalších 70 strán zdanlivo nekonečnej nudy... Mať to, čo i len, o desať strán viac a môj prirodzený liberalizmus sa rozpadne na prach a ja sa pristihnem pri organizovaní nového pochodu Aliancie za rodinu... Vydavatelia - predchádzajúcu vetu pokojne použite na obálku knihy pri jej ďalšom vydaní.
Doktor Mráz
Denisa Fulmeková
Celý čas mi to svojou kvalitou pripomínalo staré televízne inscenácie, čo vysiela RTVS niekedy okolo obeda. Nie je to to úplne najkvalitnejšie remeslo - televízna kamera, lacné kulisy, minimum exteriérov a davových scén, herci občas divadelne prkenný, postavy nie vždy vierohodné, dej miestami zjednodušujúci. Ale, a to je dôležité, príbeh je tak akurát zaujímavý, aby ste neprepli a dopozerali do konca.
Protivník
Emmanuel Carrère
Fascinujúce, a v momente keď si uvedomíte, že sa to skutočne stalo, aj mrazivé.
Santasaurus
Tom Fletcher
Po niekoľkých tematicky nie práve najľahších MM-kách (2. svetová vojna, holokaust a podobné kratochvíľe) a jednej ultra nudnej (Veselý pohreb) som potreboval na psychickú očistu a oddych nejaké to ľahké čítanie a po spokojnosti s predchádzajúcou Fletcherovou knihou Vrzgoši padol môj výber na jeho novinku Santasaurus. A platí o nej v podstate to isté, čo o jeho prvotine na slovenskom trhu - číta sa to ľahko, dobre a rýchlo, má to pekné ilustrácie, no aj tentokrát tomu chýba niečo, čo by to povznieslo nad tie tri priemerné hviezdičky. Odrádzať od kúpy však rozhodne nikoho nebudem, pre deti okolo tých 10 rokov je to super. Vrzgoši ma však predsa len bavili o niečo viac, tých búraní štvrtej steny a pomrknutí na čitateľa, ktoré som si užil aj ako dospelý, tam proste bolo viac. Takže platí, že napriek zhodnému hodnoteniu to u mňa Vrzgoši vyhrávajú o pol boda nad Santasaurom.
Skepse, a.s.
Bo Fowler
Tragédiou tejto skvelej 50-stranovej vonnegutovskej poviedky je, že sa ju jej autor rozhodol natiahnuť na viac než 200 strán, pričom nosnosť nápadu bola povážlivo prekročená už kdesi pri strane šesťdesiat. Od toho okamžiku sa viac-menej len opakuje, variuje doznudenia motívy z predchádzajúceho deja a neprináša nič, čím by obhájil rastúci rozsah knihy. Ešte aj v polovici knihy som dúfal, že teraz už Fowler snáď konečne rozbehne dej a príde s nejakým zaujímavým vývinom, ale kdeže. Až do konca je to čoraz nudnejší kruh uzatvárania metafyzických stávok, vzniku metafyzických kancelárií, náboženských absurdít a opakovania opakovaného. Aloha.
Modrá půlnoc
Jonathon King
O zameniteľnosti a priemernosti knihy asi najlepšie svedčí to, že až keď som bol niekde v jej polovici, došlo mi, že som ju už pred niekoľkými rokmi čítal. O napínavosti asi najlepšie svedčí to, že som ju i napriek tomu dočítal aj druhýkrát.
Prevádzači - Urbex na Slovensku
Juraj Florek
Random štýlom som v metropole Západu, v jednom zo skvostov neskorokapitalistického podnikateľského neobaroka, našiel tento knižný bizár a rozhodol sa ho bez veľkého váhania crashnúť. Keďže nie som žiadny asociálny živel normálne som ho za cash kúpil a pretransportoval do môjho headquarteru. Tam som v tajnej komnate vstúpil do Zóny epickou prvou stránkou a odtiaľ ju infiltroval až po post-apokalyptickú tiráž. Z textu sa vykľul slušný heavy-industriál odolávajúci jednoduchému hacknutiu. Cestu mi totižto skrížilo už na prvých thirty pages aspoň desať komárích lysín, čo tu nechali lokal-heroes Luďa Shortmoment a Johnny Balák. To, že je pre nich redakcia textu Terra Nullius ma neskôr presvedčila ešte nejedna kde-tu sa objavivšia bosorkina huspenina! Abandoned-site by the redakcia crew! Ako správny Stalker som sa však nenechal odradiť a prešiel celú, pre grammar nazis apokalyptickú, lokalitu. No čo vám budem hovoriť - bol to punk jak sa patrí! Genius Loci to síce má, ale po úspešnom výstupe zo Zóny sa nekonala žiadna katarzia, len uspokojenie, že som ten surreál konečne zdolal.
---------------------------------------------------
Zaujímavý námet a koncept, ktorý pochovávajú texty na úrovni priemerného blogu, fotografie podobnej kvality a redakčná práca, respektíve jej absencia. Utápanie textu v nezaujímavých banalitách (parafrázujem - "Iri mala aj pri treťom výlete na nohách šlapky." Vďaka Juraj! Bez tejto informácie by text nebol úplný!) a klišé (keď je pre Floreka každá blbosť epická, vrátane pravidelného testovacieho spúšťania sirény) na úkor skutočne zaujímavých informácií (ak aj autor stretne niekoho, kto o danom mieste vie niečo povedať, láskavo nás o tomto fakte síce informuje, ale nikdy nenapíše, čo sa to vlastne podozvedal). Na inak priemerné hodnotenie ašpirujúcej knihe nakoniec strhávam aj tú tretiu hviezdičku, čo je môj vystrčený prostredník dvojici (!!!) jazykových redaktorov Luďke Kratochvíľovej a Jozefovi Balákovi, nakoľko také množstvo preklepov, o preformulovanie prosiacich viet a aj niekoľkých faktografických chýb, som v knihe nevidel už dlho. A to píšem ako človek, ktorý dostával v škole z diktátov poväčšinou trojky.
Kirinyaga – Bajka o Utopii
Mike Resnick
Prvých niekoľko kapitol je výborných, žiaľ, potom sa to, že boli pôvodne písané ako samostatné poviedky ukáže byť slabinou knihy. Čítať ich jednotlivo s odstupom rokov bola asi výhoda, nakoľko pozbierané v knihe a čítané naraz nemôže neudrieť do očí určitá repetitívnosť viacerých situácií, tém a úsekov.
Okrem toho Resnick v prvej kapitole načrtáva hneď niekoľko zaujímavých zápletiek (zasahovanie Údržby, výcvik bojovníkov), ktoré však v ďalších kapitolách/poviedkach už nie sú nijak rozpracované, ba ani spomenuté, akoby na ne zabudol, alebo si uvedomil, že sa mu nehodia do konceptu a tak sa ich rozhodol len premlčať.
V druhej polovici knihy tak už len opakuje, čo bolo povedané predtým a z hlavného hrdinu robí stále nesympatickejšieho fanatika, s ktorým sa je ťažko stotožňovať.
I napriek týmto výtkam je však stále zaujímavé sledovať ten pomalý a nevyhnuteľný rozpad kikujskej utópie.
Odpustiť si Resnick mohol doslov, kde sám seba poplácava po ramene s tým, aký je skvelý spisovateľ a ako by si boli ocenenie zaslúžili aj tie poviedky, ktoré ich nedostali.
Čo musím pochváliť je krásna obálka od Johna Harrisa, ktorá pekne vystihuje ducha knihy. A nepochváliť musím redakciu knihy, nakoľko im ušlo na môj vkus až priveľa preklepov.
V konečnom súčte tak u mňa výťazí pocit ľútosti, že sa Resnickovi nepodarilo po výbornom začiatku udržať kvalitu a rozohrať príbeh zaujímavejšie.
Exodus generací
Andreas Brandhorst
Zdá sa, že Brandhorst chcel všetkých čitateľov odškodniť za to, že sa museli prebiť predchádzajúcou otravnou Kneifelovou časťou a rozbieha výbornú space operu s dobrodružstvom a akčnými scénami, ktoré si v ničom nezadajú ani s posledným Abramsovým Star Trekom. A alúzií s touto značkou je tentokrát ešte viac. Už jedna z rovín knihy – upadnutie Rhodana do kómy, v ktorej prežíva minulosť staviteľov archy je priamo obšlahnutá z jednej časti ST TNG, kde sa to stalo kapitánovy Pickardovi a druhá rovina – boj s neznámou umelou inteligenciou, ktorá uväznila hrdinov vo svojom svete znie ako námet každej tretej časti ktorejkoľvek ST série. Nič z toho však nemyslím ako kritiku. Brandhorst píše výborne a napínavo, jeho práca s postavami i akčné scény sú po hroznej predchádzajúcej časti pohladením čitateľovej sci-fistickej duše. Samozrejme stále to nie je žiadne high sci-fi ale „len“ mainstreamová space opera. No i tú treba vedieť písať tak, aby to čitateľa bavilo, všakže, Kneifel. Práve kvôli tomu mi moje konečné 4* pripadajú trochu nadhodnotené, no pol boda, aby som dal 3,5* sa dať nedá a ide pri tom jednoznačne o lepšiu časť než prvá od Borscha, ktorej som dal sympatické 3*.
Probuzený spáč
Hans Kneifel
Kvalitatívny zosun. A to dosť bolestivý. Kneifel je otrasný spisovateľ, čo ma úprimne prekvapilo nakoľko je jediným zo všetkých autorov tejto šesťdielnej série ktorého meno som už poznal. Druhá časť Lemurie je v jeho podaní nudná (prvými 80 stranami som sa prehrýzal fakt silou vôle) a aj keď sa konečne niečo deje sú jeho akčné scény totálne neprehľadný chaos v ktorom som sa strácal. Okrem toho autor vôbec nedokáže pracovať s postavami a nevie ich podať ako živé osoby. Tupé dialógy šuštia papierom a konanie či výroky postáv postrádajú neraz logiku. Príkladom buďiž situácia keď sa Rhodan na jednom mieste pýta inej postavy „Takže Nydel už ví, že jsou posledními Lemury...?“, pričom jej sám túto informáciu prezradil temer 30 strán predtým! Po dočítaní knihy som si pozrel aj autorove heslo v Encyklopédii literatúry science fiction a našiel tam, musím povedať, že neprekvapujúco, toto: „... Ve většině jeho děl jde chudoba děje ruku v ruce s toporností dialogů...“ Ak chcel Kneifel tieto slová potvrdiť nemohol to dokázať lepšie než napísaním Probuzeného spáče... Okrem tradične skvelej obálky (Oliver Scholl) a sympatickej úpravy od vydavateľstva Vašut môžem na tejto knihe pozitívne hodnotiť teda už len to, že so svojimi 200 stranami je, našťastie, najkratšia z celej série. Pevne verím a dúfam, že žiadna z ďalších častí sa nepokúsi podliezť Kneifelom proklatě nízko položenú latku kvality, inak to bude na neprežitie. Aby som teda zostal verný môjmu Star Trekovskému hodnoteniu: Prebudený spáč je ako značne podpriemerná časť Star Trek: The Original Series.
Hvězdná archa
Frank Borsch
Perry Rhodan meets Nonstop Briana Aldissa meets Stretnutie s Rámou Arthura C. Clarka. Napínavý rozbeh tejto vesmírnej série, ktorý jednoznačne spraví chuť aj na pokračovania. Situácia je dobre rozohraná, postavy predstavené a poväčšinou dobre charakterizované. Snáď len o titulnom Perry Rhodanovi by som sa, ako temer nepobozkaný týmto vesmírom, rád dozvedel viac. V konečnom dôsledku mi ale na knihe najviac vadil len na môj vkus príliš „uspěchaný“ záver, ktorý by si bol zaslúžil rozšíriť (reakcia osadenstva archy na cudzincov bola pre mňa nerealisticky mierna až pasívna berúc v úvahu, že nik z nich sa s nikým zo sveta mimo lode nikdy nestretol). Čo musím pochváliť veľmi, a platí to pre celú sériu, sú skvelé a atmosférické obálky od Olivera Scholla, prebraté z nemeckého originálu. Radosť na ne pozerať a vďaka teda patrí aj vydavateľstvu Vašut, že sa nepokúsilo o žiadny vlastný variant a použilo ich, rovnako ho chválim aj za celkovú úpravu kníh. Taktiež by som chcel upozorniť, že ako človek, ktorý doteraz čítal len jednu knihu z vesmíru Perryho Rhodana - Zdraví tě bestie z hvězd (v ktorej on sám dokonca ani nevystupoval), som necítil nijaký závratný deficit v zrozumiteľnosti sveta. I keď znalec si to iste užije ešte viac. Keďže séria mi pripomína najviac asi seriál Star Trek, ktorý je u nás iste známejší, skončím hodnotiacim prirovnaním práve k nemu: Hvězdná archa je ako jedna z lepších častí Star Trek: The Next Generation.
Pištoľ na predaj, Doktor Fischer zo Ženevy
Graham Greene
Hodnotenie jednotlivých próz:
Pištoľ na predaj - 3*
Doktor Fischer zo Ženevy - 4*
Pstruholov v Amerike (3 romány)
Richard Brautigan
Hodnotenie jednotlivých próz v knihe:
Pstruholov v Amerike - 3*
Hawklineovská príšera - 3*
Aby to vietor všetko neodvial - 4*
Opus magnum Michela Hogiera
Julien Green
Greenove poviedky ma nijak zvlášť neoslovili. Vcelku dobre sa čítajú a majú aj dobrý námet a výbornú atmosféru, no všetky na mňa pôsobili skôr ako jeden z prvých konceptov určený na neskoršie rozpracovanie do rozsiahlejšieho textu, ku ktorému však nikdy nedošlo.
Spodné prúdy
Marie Darrieussecq
Kniha, ktorú by mali doktori predpisovať pacientom trpiacim insomniou. Dielo tak útle, že za bežných okolností by som to mal mať prečítané v priebehu pár hodín, no ja som sa s tým moril snáď dva týždne, lebo pravidelne som už po pár vetách zaspal.
Nočný vlak
Martin Amis
Kniha na ktorú veľmi rýchlo zabudnem a už nikdy nebudem mať potrebu sa k nej vrátiť.
Patagónia
Dušan Mitana
Príjemná slovenská jednohubka na pár hodín. Mitanov štýl i humor mi pasuje, takže som bol spokojný.