EXE.com

01.01.2019

Bizarnosť, ktorú sa mi podarilo nájsť a ukoristiť na jednej knižnej burze. Zastrčená v jednej z mnohých krabíc – stratená, nenápadná, vyčkávajúca na svoju príležitosť. Vidno bol len chrbát s podivne zelenou farbou a nič nehovoriacim názvom exe.com. V domnení, že sa bude jednať o počítačovú literatúru, a tá ma síce nezaujíma no zvedavosť mi nedala, som knihu vybral. Hnusná zelená obálka a nič než názov na prednej obálke ešte stále neprezrádzali aký drahokam slovenskej literatúry som to práve z baní písomníctva vydoloval. Až zadná anotácia konečne prezradila, že v rukách držím výber slovenských poviedok, ktorých selekcia trvala pol roka a sú od autorov, ktorí doteraz publikovali len na internete. Ba čo viac – v editorskom úvode sa píše, že ide o „...antológiu nádejných spisovateľov,... ktorí budú mať čo povedať aj neskôr...“.

To znelo zaujímavo. Prebehol som očami mená autorov. Ani jedno som nikdy nepočul, a to vrátane editorovho. No veď nevadí - možno ich sláva a záplavy literárnych ocenení ešte len čakajú. Skontroloval som si preto rok vydania. Tu ma čakalo prekvapenie - ubehlo od neho už desať rokov. Dekáda preč a tieto nádeje slovenskej literatúry, výber ktorých trval šesť mesiacov, nie sú stále o nič známejší než ja?

Vedel som, že knihu musím mať. V tomto presvedčení ma utvrdilo ešte aj v knihe dopísané venovanie od Maťky Barborke, ktorá je vraj „sexi, aj napriek odseknutým prstom na nohách“. Kniha už teraz skrývala toľko tajomstiev a otázok! Kto je Maťka a Barborka? Aký bol medzi nimi vzťah? Bolo to len priateľstvo? Slová vo venovaní naznačujú, že mohlo ísť o omnoho viac... A ako prišla B. o prsty? Je to len interný vtip dvoch mladých (a v mojich predstavách samozrejme aj krásnych) lesbičiek, alebo sa tam kdesi naozaj skrýva príbeh plný bolesti a straty? A vôbec – ako sa M. dostala k tejto neznámej knihe plnej neznámych autorov od neznámeho editora vydanej neznámym občianskym združením? Pozná niektorého z autorov, či ľudí podieľajúcich sa na jej vydaní? A prečo (otázka, ktorá sa po prečítaní knihy stala ešte pálčivejšou) sa rozhodla venovať práve túto knihu svojej „najdrahšej“ B.?

Kniha so mnou teda putovala domov a onedlho sa dočkala aj svojho naplnenia – otvoril som ju a začítal sa. Napínavým úvodom le carréovských rozmerov, kde nechýbajú mailové vyhrážky od odmietnutých autorov a ťažké dilemy (kam sa hrabe Sophia!) pri výbere toho najlepšieho z širokých plání slovenskej siete, nás prevedie sám editor. Začínam zľahka, najkratšou poviedkou zbierky, dvojstranovou Floaters, aby som sa naladil a pripravil na to najlepšie, čo údajne ponúkol rok 2008 na internete. Po prečítaní neverím vlastným očiam a už viem, že ak má byť toto štandard poviedok v zbierke, pripravený a naladený nebudem nikdy...

Hodnotenia jednotlivých poviedok si v konečnom dôsledku môžete pozrieť sami. Moja zoznamovacia Floaters sa ukázala byť najhoršou poviedkou celej zbierky, nehodná čo i len jedného kilobajtu miesta na blogovacom serveri, nieto ešte papiera na ktorom bola vytlačená. A i keď píšem, že bola najhoršia nechcem tým ani náhodou naznačiť, že kvalita ďalšími poviedkami výrazne rástla. Stále sme sa pohybovali kdesi pri zemi, presnejšie hnojisku. V následne čítaných poviedkach, ktorými kniha otvára svoje pekelné brány, Obermajerove dialógy, respektíve pokusy o „witty dialog“ s cynickými hláškami mi nechali explodovať najprv oči a následne mozog. Ani jeho ďalšie dve poviedky dojem nevylepšili, a nakoľko je v jeho medailóniku priznané, že sa podieľal na výbere poviedok do knihy, tušenie nastávajúceho čitateľského utrpenia bolo priam hmatateľné.

Väčšinu poviedok si už s odstupom času, našťastie, nepamätám (požehnaná nech je moja zábudlivosť!) no pri všetkých som bol buď znudený, prípadne neveril tomu, že tento blábol bol práve to, čo prešlo tým údajne hustým sitom výberu. Spätne vo mne zostala už iba spomienka na pocit zmaru a beznádeje, ktoré som pri čítaní prežíval. Jediná poviedka, ktorá mierne vyčuhuje je Tma Ľuboša Záhradníčka, jedným dychom však treba dodať, že originalitu ani tu hľadať netreba a autor, za tých 8 rokov od vyjdenia filmu Čiernočierna tma, tento pozeral očividne až nezdravo často.

Pokiaľ viem, žiadny ďalší ročník exe.com už nikdy nevyšiel. Občianske združenie zodpovedné za vydanie viac neexistuje. Kniha fyzicky ešte vždy existuje, svoj výtlačok však nechám so sebou pochovať, aby som ušetril utrpenie ďalším generáciám a hanbu autorom. Editor i autori pravdepodobne ešte žijú, ich stopa zanechaná v slovenskej literatúre je však stopová až žiadna. A to je ten najšťastnejší koniec, aký by si mohol ktokoľvek priať.

Netuším koľko výtlačkov je ešte vždy tam vonku. Trpezlivo čakajúcich na svoju ďalšiu obeť, v temnotách knižníc a antikvariátov. Neostáva mi iné, len veriť, že ich nie je veľa a že ich porazíme. Buďte ostražití!