JohnMiller komentáře u knih

Adam Smith - Škótsky filozof a sociológ, ktorý je známy prevažne svojim dielom Bohatstvo národov, v ktorom predpovedal systémovú zmenu v hospodárskom prerozdeľovaní - teda predpovedal koniec feudalizmu a načrtol ako nasledovníka kapitalizmus, a teda dal vzniknúť - alebo najviac sa pričinil - novej vedeckej disciplíne: ekonómie, a politickej ekonómie. Avšak, v týchto niekoľkých vetách sa nebudem venovať tejto knihe. Svojho času ju nedokázal zohnať, natrafil som však na Teórie mravných citov, ktorú som nepoznal, avšak povesť autora a pekný zväzok ma presvedčili aby som si ju odniesol domov - a po prečítaní musím zhodnotiť, že som urobil dobre.

Obsah diela sa takmer vôbec nevenuje ekonomike, avšak ekonómia priamo vychádza z myšlienok, ktoré sa tu nachádzajú. Celá kniha popisuje - a Aristotelovským štýlom rozdeľuje vyčerpávajúco do kategórií - správanie sa ľudí. Máme tu rôzne popisy správania sa jednotlivca, skupín, komunít, rodín, interakcie medzi sebou, odôvodnenia pozitívnych, negativnych vlastností, ich motiváciu, príčiny a následky. Je tu kvantum informácií, ktoré som bral pozitívne preto, že som ako čitateľ poznal tieto fenomény (a pozná ich takmer každý), keďže mnohé - ba povedal by som takmer všetky - ostali nemenné až dodnes. Obsahovo je to niečo, čo takmer všetci ľudia na zemi empiricky poznajú. Situácie každodenného bežného života Smith iba roztriedil do súvislosti. Verím, že niekoho môže nudiť čítanie o správaní, ktoré viac menej pozná z vlastnej skúsenosti, no mňa fascinuje to, že hoci medzi týmto dielom a mnou je priepasť takmer 300 rokov, chovanie v určitých konkrétnych prípadoch zostalo takmer nezmenené. Nejaké príklady si teraz popíšeme.

Smith opisuje situáciu veľkého nešťastia v živote človeka (tragédia, choroba) a reakciu jeho známych. Známy s ním skôr súcitia, nedokážu prežívať to utrpenie rovnako, ale vedia sa vcítiť do jeho situácie, a vedia si predstaviť ako by sa cítili oni sami. Avšak pri menších, nepodstatných nešťastiach, ktoré môže človek pociťovať a kedy je jeho reakcia neprimeraná stavu, známy si z neho môžu skôr robiť srandu a žarty - ako príklad uvádza rozchod s partnerom alebo syndróm: Pod papučou.

Ctižiadostivosť je podľa Smitha veľmi nebezpečná emócia, ktorá je schopná pohltiť celého človeka. Keďže bude túžiť po niečom konkrétnom natoľko, že iné veci ani ľudia ho nebudú zaujímať. Teda, že vďaka ctižiadostivosti mu nemusí záležať na nikom. Smith tuto aj podáva aj radu, že podľa neho ak už je niekto ctižiadostivý, nemal by si brať príklad z takých známych postáv z histórie, ktoré už pozná pol ľudstva. Lebo sa bude pokúšať pokoriť také osoby, z ktorých sa časom mohli stať čiastočne legendy a s dobovou skutočnosťou už príbehy nemusia mať toľko skutočného. Poraziť legendu, to je risk, ktorý nemusí dopadnúť najšťastnejšie.

Toto dielo je popretkávané rôznymi myšlienkamy, ktoré sa dajú uplatniť aj dnes. Ako napríklad: Nikdy sa nesťažuj na niečo, čoho sa vždy môžeš zbaviť vlastnými silami, alebo smrť je kráľom hrôzy, a človek, ktorý prekonal strach zo smrti pravdepodobne nestratí duchaprítomnosť ani v blízkosti akéhokoľvek iného prirodzeného zla. Kniha je plná rôznych prirovnaní a mnohých citácií z rôznych diel - prevažne starovekých autorov ako Aristoteles, Platón, Cicero, Seneca. Zdá sa mi však, že najviac citoval svojho osobného známeho - tiež filozofa - ktorý sa volá David Hume.

Smith vysvetľuje zrozumiteľne funkcie trhovej ekonomiky, jej účel a pozitivisticky popisuje prispôsobenie sa potrebám, teda dopytu. Ide o dielo, ktoré - ako sme už spomínali – nie je vôbec primárne zamerané na ekonómiu, ale po všetkých tých filozoficko-sociologických a etických príkladoch toho, aké všetky premenné pocity sa skrývajú za naším správaním, priamo vyústi v diele aj ku konzumnému správaniu sa, ktoré priamo ovplyvňuje ekonomiku. Opísané emócie, etika a hodnoty v konečnom dôsledku vyúsťujú do politickej ekonómie a načrtnú vznik kapitalizmu, ktorý je opísaný pozitívne, logicky, pragmaticky a mňa - človeka ktorý verí, že kapitalizmus nie je vo svojej podstate zlo ale nemá problém sa o jej nedostatkoch baviť a aj číta kritickú literatúru trhovej ekonomiky - po tých všetkých negatívnych rozboroch a analýzach je fajn si uvedomiť, že nakoniec to nie je, z toho praktického hľadiska, vôbec také zlé ako feudalizmus, socializmus alebo iné divokejšie formy utópie, ktoré sa hrajú na to, že oni sú tie pravidlá, ktoré spasia svet. Na ďalšom príklade nám podáva aj dôvod toho, prečo si myslí, že feudalizmus je nespravodlivý. Popisuje chudobnú osobu, ktorá vidí a vníma bohatých úspešných šľachticov, a rozhodne sa, že sa chce stať jedným z nich. Tým, že je však chudobný, vníma to, že neexistuje žiadna cesta, žiadny návod k tomu aby sa mohol stať jedným z vyššej spoločnosti. Musí vynakladať niekoľkonásobne viac energie aby mu zostali financie aj na viac ako základné potreby, musí sa stretávať s ľuďmi, ktorými pohŕda, a ak sa mu aj podarí po dlhých namáhavých rokoch dosiahnuť svoj cieľ, už nebude na staré kolená v tak dobrom fyzickom a mentálnom zdraví, aby si svoj majetok dokázal patrične užiť, ako to plánoval na začiatku.

Tento konkrétny preklad, tento zväzok, je úžasný aj v tom ako je delený - teda jeho praktická a vizuálna stránka je jedna z najlepších s akými som sa zatiaľ stretol. Vysvetlivky a komentáre pod čiarou sú skutočne vyčerpávajúce - často napríklad vysvetľujú kde sa v citáciách alebo interpretáciách iných mysliteľov autor pomýlil alebo sa snaží hľadať súvislosti niektorých udalostí, ktoré Smith spomína avšak nedodáva k nim zdroj.

13.05.2024

Sigmund Freud je akiste najznámejší psychiater v dejinách. dokonca podľa mňa je notoricky známy natoľko, že jeho meno pozná – alebo minimálne sa s tým stretla – drvivá väčšina ľudí. Napríklad o Oidipovom komplexe – ktorý sa snaží ozrejmiť lásku dieťaťa k svojmu rodičovi (nie tú rodičovskú lásku) - som počul ešte pred prvou prednáškou o Freudovi. V rámci základov psychológie a predmetu teórie sociálnej práce, som mal Freuda zaradeného v osnovách, avšak som doteraz od neho neprečítal ani jeden celý spis, či knihu. Je to prekvapivé, keďže javy psychopatológie ma odjakživa zaujímali, dokonca, povedal by som, až fascinovali (sadismus, masochizmus, schizofrénia atď), no nie natoľko, že by sa som tejto disciplíne venoval aktívne/odborne. Psychoanalytické chorobopisy sú prvou knihu, ktorú som si od tohto vychýreného psychiatra prečítal, a hoci som mal približnú predstavu o tom, čo bude obsahom týchto chorobopisov, zostal som aj tak milo prekvapený. Tu je niekoľko postrehov.

Neviem či to je prekladom alebo samotným Freudom, ale text je viac než len zrozumiteľný. Je písaný jednoducho a tam kde sa nachádzajú odborné výrazy alebo myšlienky, ktoré by sa patrilo pre laikov opísať, tak sú patrične opísané. Freud tu neprezentuje iba úlohu vedca, ale aj profesora. Preto by som túto knihu – z hľadiska náročnosti – odporučil v podstate hocikomu, kto sa zaujíma o podobné témy.
Nebudem prezrádzať obsah a osudy, ktoré sa nachádzajú v samotných chorobopisov, keďže to by potenciálneho čitateľa rozhodne nepotešilo, no môžem prezradiť toľko, že Freud je vskutku veľmi pragmatický bádateľ, a tie – z nášho pohľadu – úchylné/patologické javy vysvetľuje vedecky, popisuje metodológiu ako sa k zisteniam dopátral, a dokonca v textoch upozorňuje, ako eticky by sa mal taký psychiater/psychoanalytik správať, a ako by mal viesť sedenia s pacientom bez toho, aby ho morálne poučoval - aj keď mu pacient prezradí také veci, z ktorých ho môže (doslova) napínať. V tomto má text obrovskú silu a posolstvo.

Hoci ako laika/skeptika ma vo všetkých jeho teóriách a metódach - toho, ako dokáže z nevedomia dostať také spomienky, ktoré sa neskoršie pretavili do nejakej formy patológie - úplne nepresvedčil, boli tu miesta, ktoré ma naopak úplne pohltili. Ako napríklad, že sny o nás a o našom bdelom živote hovoria viac, ako som to pred touto knihou predpokladal, a dokonca, že za určitých okolností dokážu odzrkadliť obsah nevedomia. Druhý bod, ktorý zmenil moje nazeranie na určité veci, sú udalosti a situácie, ktoré sa nám odohrali v detstve, a podľa Freuda nás ovplyvňujú viac, než by sme si priznali. To, že nás detstvo ovplyvňuje, nie je asi pre nikoho žiadna novinka, avšak tá miera, ktorú opisuje Freud, ma až zarazila. Presvedčil ma, že to môže mať oveľa vážnejšie dôsledky, než som si hocikedy pripúšťal. Ak som jeho myšlienku správne pochopil, tak Freud tento fenomén vysvetľuje nasledovným spôsobom. Človek od narodenia zbiera skúsenosti, a tie kladie ako keby na seba. Predstavme si ich ako tehličky, ktoré, jednu po druhej, ukladáme na seba. V detstve vytvárame základ nášho domčeka a keď ten základ nie je úplne v poriadku - a na to nie úplne v poriadku ukladáme ďalšiu vrstvu,- viac menej budú horné vrstvy vychýlené, a čím nižšie je tá patologická vrstva, je ťažšie sa k nej dostať- teda ju odhaliť,- keďže jej prvky už mohli prejsť do nevedomia. Umenie psychoanalytika tkvie v tom, dostať tento materiál – ktorý je príčinou patológie - z nevedomia na povrch. Táto myšlienka, tento myšlienkový prúd, je to najcennejšie, čo si z tejto knihy odnášam.

Z textu, mám pocit, že Freud bol skôr vtipný, zásadový a profesionál – možno si ho idealizujem ale, zdá sa mi, že ide o typ človeka, s ktorým by som si rád sadol na jedno pivo ale… rozhodne by som sa s ním nebavil o mojom súkromnom živote, keďže som si takmer na 100% istý, že bol pracovne deformovaný. Po psychoanalytických chorobopisoch siahnem určite aj po iných jeho dielach.

06.05.2024

Stephen King patrí v mojom pomyselnom rebríčku k z najzásadnejších autorom v mojom živote preto, lebo vďaka nemu - vďaka jeho dielam - som sa začal viac zaujímať o literatúru ako takú. Oslovil ma v rannej puberte a odvtedy som sa už literatúry nezbavil. K prvému zväzku Štyri po polnoci som sa dostal až teraz, skoro po 20tich rokoch. Jedinú skúsenosť s príbehmi v tomto diele som mal prostredníctvom televízneho spracovania Langolierov (1995), a ten som svojho času bral celkom pozitívne na to, že išlo o lacnejšie televízne spracovanie.

V tomto zväzku sa nachádzajú dve novely - prvá sú Langolieri: Ide o science fiction v ktorom sú ústrednou témou anomálie času a priestoru, pokus pochopiť jej zákonitosti - ktoré sa porušili - a cestovanie v ňom. Bavila ma na tom celom hlavne atmosféra, ktorá je veľmi podobná iným Kingovým dielam, ktoré sa zaoberajú porušovaniami zákonov času a priestoru. Postavy ma - ako vo väčšine jeho diel - bavili viac než dosť, akurát mi chovanie postáv neprišlo úplne reálne a to ma celkom odrádzalo od čítania.

Druhá novela Tajné okno, tajná záhrada ma bavila viac, vďaka psychologií, ktorú dokáže King tak jedinečne zachytiť, avšak pravudpovediac, príbeh bol na môj vkus priveľmi predvídateľný a mal som pocit, akoby som už od Kinga niečo podobné čítal. Ak by ste sa ma spýtali, že na čosa mi to podobalo? Čo mi to pripomínalo? Neviem či by som vedel adekvátne odpovedať - napadlo ma dielo Mysery, ale to vo svojej podstate nie je podobné natoľko aby som Tajné okno, tajná záhrada mohol nazvať plagiátom.

Mám z tohto záhadné pocity, možno až Déjá Vu, ale to nemení fakt, že u tohto autora mám rozhodne iných knižných favoritov.

06.04.2024

Dejiny Peloponézskej vojny je rozsiahle dielo, ktoré aj na svoj vek, obdobie kedy bolo napísané, a autora, je hlboko analytickým textom, ktorý ma prekvapil vo viacerých rovinách.
Thukydides, autor ôsmich kníh, ktoré sa nachádzajú v tomto zväzku, zastával počas vojny funkciu zvanú stratégos - povolanie, ktoré by som ako laik priradil ku generálovi, ktorý mal síce viac mocenských práv ale k diktátorovi alebo tyranovi (radšej použijem dobovú terminológiu) to má ďaleko. Vďaka jednej neúspešnej akcii, ktorá bola súčasťou Peloponézskej vojny, bol Thukydides ako stratégos odvolaný a dokonca skončil vo vyhnanstve. Paradoxom je na tejto jeho nešťastnej situácií to, že sa utiahol do vyhnanstva k nepriateľom na Peloponézsky polostrov a odtial mohol pravdepodobne nerušene sledovať situáciu prebiehajúceho konfliktu a pozorne zbierať dáta aj od nepriateľov Atén.

Prvý rozmer, ktorým si ma získala táto kniha, je ten, že zachytáva široké rozpätie konfliktu medzi obyvateľmi Peloponézu na čele so Spartou a Aténskym námorným spolkom. Ide o podrobné zaznamenianie udalostí - od prvých potičiek, ktoré priamo predchádzali konfliktu cez zbežnú históriu obyvateľstva, v ktorej sa autor snaží triediť informácie a kriticky sa, z viacerých zdrojov, snaží rozlišovať medzi skutočnosťou a fantáziou, medzi motiváciou zainteresovaných a kreatívnosťou rozprávačov, medzi náboženstvom a realitou, hoci náboženstvo bolo považované verejnosťou za súčasť empirickej histórie.
A samozrejme zachytáva to najpodstatnejšie. A to 21 rokov samotnej vojny.

Druhým rozmeron je detailná analýza všetkých prvkov, ktorá pôsobí ako geopolitická monografia. Keď si uvedomím, že ešte dnes sú brané vážne - alebo teda nekriticky akceptovateľné - dôkazmi nie úplne podložené interpretácie histórie, ktoré sú inšpirované folklórom danej nadprirodzenej ideológie, tak u Thukydidesa tento kriticko-logický postoj považujem za vizionársky a nadčasový. K vysvetleniam histórie síce využíva aj mytológiu, avšak tú podrobuje kritike takým spôsobom, že priamo poukáže na to, že nemá zdroje k tomu aby vyvrátil alebo potvrdil danú informáciu. Za to tam, kde má viacej zdrojov uvádza nielen to, kto viedol armády - či už na súši alebo na mori - ale aj počet vojakov, výzbroj, zásoby, počasie, stratégiu, priebeh boja, kto čo získal, kto čo stratil a čo tie situácie spôsobili alebo aké reakcie vyvolali. Pokiaľ niektoré z uvedených skutočností nevedel, pokúša sa ich interpretovať podľa svojich schopností a skúseností alebo priamo pomenuje, že informáciu nemá.
To čo Dejiny Peloponézskej vojny ponúkajú, je časová kapsula danej doby, tak živá, že si čitateľ uvedomí fakt, že od doby tejto Antickej svetovej vojny sa toho vo svete až tak veľa nezmenilo. Vedecky a technicky sme síce na vyššej úrovni, no motivácie - teda spúšťače vojen - ako chtíč po politickej moci či peniaze, zostávajú nemenné.


Tretí rozmer ktorý si ma získal sú psychologické profily protagonistov a najdôležitejších postáv, ktorých osudy sú tak nelineárne, situácie do ktorých sa dostávajú sú také nečakané a nepredpovedateľné ako to už býva v reálnom živote. Myslím si, že by toto dielo dokázalo obstáť aj v dramatickom spracovaní. Životné údely občanov Peloponézu ako ako boli Pausanias, Brasidas, Gylippos, či občanov Atén ako Alkibiades, Kleón, Nikias a Demosthenes alebo iných, ktorí sa nejakým spôsobom dostali do konfliktu - ako Hermokrates či Tissafernes, stoja za zmienku.. ale prezrádzať dej nebudem.

Hlavné pozitíva tohto diela by sme mali za sebou. Prejdime na menej zábavnejšiu tému: To čo mi úplne nesadlo. Prvá vec je štylistika. Hoci Thukydides sám na začiatku diela upozorňuje čitateľa, že sa on sám neidentifikuje ako básnik - spisovateľ, nemá tú schopnosť zaobaliť do nádherných súvetí text ale ide mu iba o autentické zachytenie konfliktu pre budúcnosť. V tomto prípade autor nepreháňa. Text je slová na zdržanlivý. Nachádza sa tu príliš veľa faktografických údajov v krátkych vetách. Priveľa miest a mien, takže čitateľ sa veru stratí raz dva. Musel som mať po ruke neustále smartfón s pripojením na internet aby som bol v obraze kde sa v texte aktuálne nachádzame priestorovo a o kom sa v texte píše, tých mien je tam obrovské množstvo. Preto je na mieste odporúčať také verzie Dejín Peloponézkej vojny, ktoré obsahujú mapy. Táto verzia z roku 1977 obsahuje zopár máp ale je to absolútne nedostačujúce. Skutočne nepreháňam, keď tvrdím, že takmer na každú dvojstranu z týchto 600 strán by sa hodila jedna mapa. Opisy terénu, postupu a formácií mi nestačil. V mojom prípade je v tej jednoduchosti tá náročnosť.

26.02.2024

Pri výbere literatúry nemám vo zvyku skúšať niečo “na slepo. Teda siahnuť po titule o ktorom neviem nič - napríklad sa mi iba zapáčil obal a podobne. Kým pri hudbe, filmoch alebo inej forme umenia (pc hry?) toto občas spravím, z časového hľadiska si to pri literatúre nedovolím. Niekto by mohol namietať “a čo krátke poviedky? Realita je taká, že sa mi s tým nechce zaťažovať. Pri tejto zbierke poviedok som to však z časti porušil.

Knihu som objavil u jedného staršieho pána, ktorý bol v procese rušenia svojej knižnice. Na výber toho, o čo mám záujem som mal obmedzený čas, takže som sa priveľmi nezdržiaval titulmi mne neznámymi. Pri tejto knihe som sa však zdržal preto, lebo som si poplietol mená Thomasa Hobbesa (Leviathan - 1651) a Thomasa Manna. Myslel som si, že ide o nejakú Hobbsovu knihu a tak som si to išiel vygoogliť.

No už pri autorovi som zistil, že som sa mýlil. Prekvapila ma však informácia, že Thomas Mann získal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1929. Tak si hovorím: Ak dostal Nobelovku, malo by to byť z objektívneho hľadiska kvalitné aj keď mi to nemusí byť úplne sympatické.
A to sa v celkom potvrdilo.

Viac ako poviedky samotné - ku ktorým sa dostanem - ma fascinoval životný príbeh Thomasa Manna - bisexuála, ktorý nachádza zaľúbenie v mladých mužoch (musím dodať, že z diela mám pocit akoby ho priťahovali skôr starší chlapci), hoci sa oženil a mal 6 detí. V roku 1930 vystúpil proti Nacistickej mašinérií a následne v roku 1933 opustil Nemecko s čím si - viac než pravdepodobne - zachránil život (zdroj Wikipedia: Rozumiem tomu, že wikipedia nie je najdôveryhodnejší zdroj, avšak si nemyslím, že by práve v tomto prípade autori manipulovali s informáciami za nejakým bližšie nešpecifikovaným cieľom)

Autorove súkromie - hoci s ním nemusíme hodnotovo súhlasiť - je jeho osobná vec a nech sa to nám zdá akokoľvek zlé či patologické. Súdiť umenie podľa súkromia umelca mi nepríde spravodlivé. Samozrejme existujú výnimky, kedy to je v poriadku ale to už sa pravdepodobne musí porušovať zákon.

V tejto zbierke poviedok mi však detailné opisy 14 ročných chlapcov a ešte menších detí prišli až veľmi podozrivé. Nie, v texte nie je nič, čo by malo byť tabu - ani násilie alebo zneužívanie detí sa tu nenachádza avšak Čítať o tom ako 50 ročný muž sleduje 14 ročného chlapca preto lebo ho fyzicky priťahuje a ten motív v poviedke je z môjho pohľadu samoúčelný, mi neprišlo OK. A po poviedkach ako Tonio Kröger a Smrť v Benátkách už bolo na mňa priveľa opisovanie detského tela v poviedke Zmätok a skorý žiaľ. Aby som nebol nesprávne označený za homofóba alebo aby som nebol zle pochopený tak, že iba opisujem to, čo mi hodnotovo prekáža, tak napríklad taká poviedka Lujzka mi celkom sadla. Je to taký netradičný mix identít a rodových stereotypov.

Páčil sa mi autorov rukopis. Respektíve preklad. Avšak obsahovo ma fragmenty života bez zaujímavejšieho príbehu kde máte zaručené, že sa dej končí tragédiou, nebavili. Prvý a druhý krát nečakaná smrť postavy šokuje. Avšak potom ako sa to opakuje znova a znova, už podľa mňa samotný čitateľ stráca citlivosť tohto typu prekvapenia a v konečnom dôsledku ho to môže začať nudiť. Preto ľutujem neznámeho pána Júliusa, ktorý túto knihu dostal s venovaním na Vianoce 1977 :) Pod názvom Príbehy života a smrti som si predstavoval niečo iné a možno aj samotný pán Július.

10.02.2024

Táto rozsahom útla knižka zachytáva pomerne širokú škálu dnešných - postmoderných - spoločenských fenoménov, z ktorých niektoré vnímam už dlhšie a tu som našiel niekoľko zaujímavých interpretácií. Text sa venuje hlavne pojmu RETROTÓPIA - o ktorom autor píše, že ide o novodobý jav, ktorý vytvára dojem toho, že minulosť bola lepšia ako prítomnosť, pri čom sa konštruuje a idealizuje tak, že vytvára úplne nový obraz. To znamená, že spomíname na svet, ktorý síce nikdy nebol ale formou úniku sa doňho radi vraciame a spomíname ako bolo vtedy objektívne lepšie.

Nebezpečné je na tom to, že retrotópia automaticky odpisuje budúcnosť ako určite horšiu alternatívu bez perspektívy - ktorej zmeny akoby by sme nemali vo vlastných rukách. Tento nastavený mindset som si všimol u viacerých a to nielen pri starších, ktorí majú úplné právo pociťovať nostalgiu (no nie takto deštruktívnu), ale začína to byť fenomén aj mladšej generácie - minimálne čo sa týka enviro tém, antinatalismu atď.

Už vo svojom detstve som zažil zo strany starších členov rodiny neskutočné - až miestami čarovné - spomienky na svetlú, lepšiu minulosť, ktorá sa už nikdy nevráti a na mňa ako na dieťa prenášali úzkostlivý pocit. že život, ktorý žijem je horší ako v ich minulosti. Čo bola totálna sprostosť.
Nostalgia je podľa môjho názoru do istej miery prospešná pre psychické zdravie, no nie v tejto autodeštruktívnej forme. Rovnako ako autor aj ja som toho názoru, že tieto spomienky na minulosť, ktorá nikdy nebola a ktorá odpisuje budúcnosť, má taký negatívny vplyv ako epidémia. Je to choroba, ktorá škodí no liek na ňu ešte nevymysleli.

Prekvapilo ma, že táto kniha rieši viac spoločensky negatívnych vplyvov než len retrotopický obraz sveta. Hoci ich autor radí do tejto teórie, podľa mňa presahujú tento pojem.

Spoločnosť dnes nie je menej agresívna ako v minulosti, hoci sa nám to môže zdať. Jedinci sa v ničom nezmenili-neprevychovali sa. Iba sa akurát násilné prejavy presunuli. Presunuli sa napríklad na štadióny.
Pluralita v spoločnosti ľudí dezorientovala, lebo z mnohých možností ktoré dnes spoločnosť ponúka - a nediktuje čo je správne a čo je jediná pravda - si jedinec nemusí vedieť vybrať to, čo je správne a čo nie.
Globalizácia, zrušila hranice a ľudia sa cítia viac ohrozený z vonka. Majú väčší strach z migrácie, z iných kultúry atď.
Násilie v postmodernej spoločnosti je vybitie si zlosti na objekte. Nie je za tým žiadny motív ani násilie nie je vykonávané za účelom subjektu - teda iba preto, že môže a ukazuje svoju moc tým, že pravidlá porušuje. To môžeme vnímať pri rôznych násilných činoch, ktoré často končia vraždami bez motívu a následnou samovraždou. Človek neschopný sa presadiť takouto formou ukazuje, že má na viac už len tým, že porušuje dané pravidlá ani nie samotným činnom.

Nenávisť ventilovaná na internete je forma ktorá má za cieľ jedinca nadradiť nad ostatných. Online priestor ponúka anonymitu, takže vo väčšine prípadov nie je toto konanie stíhateľné. Takéto útoky sa prezentujú tým, že sa nepočúva druhá strana, a ani sa nepoužije ich jazyk, takže pri takýchto dialógoch vôbec nezáleží na faktoch. Kognitívne zaujatý človek musí obstáť v tom, že nemôže svojho súpera vidieť ani počuť a už vôbec nie rozmýšľať nad obsahom. Empatia musí byť nevyhnutne vylúčená z arzenálu diskutujúceho.

Zygmunt Bauman trefne kritizuje dnešnú spoločnosť a poukazuje na patologické prvky s príkladmi. V podstate s ním vo všetkom súhlasím, no druhým dychom dodávam, že aj tak si myslím - a Bauman v tejto knihe netvrdil opak - že stále žijeme v najlepšom období v histórií, hoci to nie je dokonalé.

16.01.2024

Priznám sa: slovenských klasických autorov mám vo svojej knižnici toľko - že to dokážem spočítať na jednej ruke Predsa len na základnej škole to do nás hustili, rovnako na strednej takisto - nie práve pre mňa, najšťastnejším spôsobom. Takže som bol skôr demotivovaný než nabudený na diela ktoré sa u nás stali úspešné. Tri gaštanové kone je celkom dobrý príklad. OG výtlačok z roku 1967 bol sympaticky tenký, tak si hovorím: skúsim.....

A musím povedať, že vááu. Taký funkčný dej som veru nečakal. psychologické profily postáv sú také realistické, že som ostal príjemne omámený. Myšlienkové pochody s komentármi ktoré vysvetľujú aj jednoduchším jazykom mechanizmy ktoré prechádzajú mysľou postavy - ma skutočne prekvapili. Ten svet funguje aj bez dlhočizných Hugovo-Balzacových opisov. Toto dielo si podľa mňa zaslúži byť natoľko ospevované.

18.12.2023

Na moje samotné prekvapenie hodnotím druhý zväzok a čosi vyššie. Bude to asi tým, že tu máme o čosi menej divokých interpretácií spoločenských fenoménov a náhľadov na históriu. Respektíve - oni tu sú ale predsa len je to miernejšie a fakt, že som si po prvom zväzku možno na to aj čiastočne zvykol, ma už kritické myslenie a moje vedomosti nedostávali do takej nekomfortnej polohy ako naposledy. Dôvod prečo to tak je, tkvie možno v tom, že sa tu nachádza menej textov od Marxa - diametrálne viac od Engelsa. čo znamená, že jazyk je menej útočný. Teda presnejšie - on útočný je ak si ho teda môžem dovoliť porovnať s inými autormi, avšak oproti Marxovi, ktorý je špička v agresívnom kritizovaní, je to naozaj pokojnejšie.

Čo neznamená, že taká kritika Gothajského programu nespôsobí ako esencia nenávisti, kognitívnej zaujatosti a plastickej interpretácie. Totalitárny duch a prskanie, kopanie , obviňovanie, urážky, ktoré Marx vychŕlil v tomto texte sú šialené.

Prekvapivo ma však bavili Engelsove tézy: ako napríklad - Pôvod rodiny, súkromného vlastníctva a štátu. Ak už nič viac, tak mi Engels pripomenul, že všetko je v pohybe a nič nie je nemenné - ani rodina ako základná jednotka spoločnosti. Hoci sa v minulosti pokúšali a do dnešného dňa pokúšajú rôzne reakcionárske hnutia, skupiny alebo iné ideológiami poháňané spoločenstvá, podsúvať to, že niektoré veci a javy sú nemenné - no nie je to tak. Niektoré takéto javy eufemizmom povedané - zabetónovali tým, že ich nazvali tradíciou. A čo majú spoločné všetky tradície? Že pre určitú skupinu sú nedotknuteľné, sväté - teda nemenné.
V pôvode rodiny mám naopak isté problémy s interpretáciou ktorá hovorí, že v tradičnej preddejinnej spoločnosti bolo spoločenské usporiadanie striktne matriarchárne. Áno, niektoré kmene v tejto forme hierarchie žily. Tvrdiť, že to bolo v minulosti prirodzené, hoci takáto forma je u cicavcov velmi ojedinelá a u primátov tiež prakticky neexistuje - je veľmi odvážna, a na môj vkus nie natoľko dôveryhodná. No som ochotný o tom viesť dialóg - rovnako ako o rodinách Starovekého Grécka, Antického Ríma či rodiny Keltov, ktoré ma naopak v podaní Engelsa a jeho zdrojov veľmi bavili.
Prekvapivá bola aj kritika Nemeckého filozofa menom Ludwig Feuerbach. Ide o zaujímavú postavu v dejinách, keďže ako jeden z prvých akademikov sa nebál otvorene kritizovať kresťanstvo a jasne, priamo pomenoval jej transcendentálne-nadprirodzené javy ako niečo, čo nie je reálne a zároveň to čo reálne je, metodologicky usporiadal. Tvrdil, že teológia je v podstate antropológia. K Feuerbachovi sa ešte v budúcnosti určite vrátim lebo jeho ponímanie kresťanstva je koncept, ktorý ma celkom zaujal - teraz sa však vráťme ku kritike.
Engels a Marx Feuerbacha kritizovali - hoci nie tak surovo ako to má toto duo vo zvyku. Z ich rukopisu je viac než jasné, že sa Feuerbachom čiastočne inšpirovali. Ak som to správne pochopil - prekáža im, že Feuerbach nebol dostatočne materialistický, vynechal históriu, neriešil sociologické a ekonomické otázky vplyvu kresťanstva a vo svojich myšlienkach hlavne neriešil to, že esenciou vývoja spoločnosti je jednotka práce (To sú Marxove pocity, nie realita :) ) Takže vo svojej podstate kritizovali skôr to, čo tam nebolo ako to čo tam bolo. Divné.

Druhý zväzok sa končí korešpondenciou Marxa a Engelsa. Výpovedná hodnota bola pre mňa skoro nulová. Toto “švitorenie si užije asi iba historik.
Záverom by som chcel len podotknúť, že si myslím, že vybrané spisy v takomto formáte s takýmto obsahom u nás už nikdy nevyjdu. Dôvod je nasledovný - bolo by to zbytočné - väčšinu čitateľov by to nezaujímalo. Dúfam, že sa už experimenty zo socializmom nikdy nevrátia, takže ani na Marxa a Engelsa sa už nebudeme pozerať tak nekriticky - a tak teda ozaj nie je dôvod aby sa v budúcnosti takto obsiahlo vydávali texty o voľnočasových aktivitách čiastočných utopistov. Tým nemyslím, že by sme ich mali cenzurovať. Ja sa napríklad chystám zohnať si od Marxa kompletný Kapitál - ktorý bol v tomto zväzku zahrnutý iba zlomkovito, no niekoľko iných textov v tomto dvojzväzku dnes už podľa mňa nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Preto.

13.12.2023

Grécku filozofiu (hlavne klasické obdobie) som si zamiloval počas štúdií na VŠ. a doteraz sa k nej vraciam, hoci vlastním iba hŕstku diel.

Nevlastním ich viac pretože - za prvé, mám tonu iných kníh ktoré si chcem kúpiť a za druhé, keď si aj nejakú Antickú - starovekú vyhliadnem: väčšinou je už vypredaná A keďže sa veľmi rád vyhýbam všemožným výcucom a novým interpretáciám guruov (motivačná literatúra je formát, ktorému som neprišiel na chuť), počkám si radšej niekoľko rokov na dotlač.

Pri tomto vydaní - dva v jednom: Xenofon - Spomienky na Sokrata a Platón - Sokratova obrana, som sa bál, že bude preklad nejakým spôsobom poznačený socialistickou ideológiou - ako "predmarxistická idealisitická filozofia", kde jednotka práce nie je esenciou všetkého. Rok vydania 1970. Avšak nepostrehol som nič čo by ma tu vyrušilo. Akurát si to vydavateľ nechal na záver v cca 30 stranovom komentári, ktorý síce obsahuje dôležité historické údaje, no socializmus z neho preteká ako z poškodenej kanalizácie. Čo vám poviem .........

Tieto diela sú istou posmrtnou obhajobou asi najznámejšieho starovekého filozofa v dejinách - Sokrata, ktorý bol počas vykonštruovaného procesu odsúdený na smrť. Mám rád jeho myšlienky ktoré predkladá praktickou formou na príkladoch zo všedného života. Poučné, logické, idealistické ale nie nereálne.

23.11.2023

(SPOILER) Karl Marx a Friedrich Engels - kontroverzné duo, ktorému sa asi nedá vyhnúť, ak sa zaujímate o sociálne vedy. Ja som sa s nimi prvýkrát stretol ešte na vysokej škole v rámci samoštúdia. Ako 22 ročný som si prečítal Manifest komunistickej strany a už vtedy som sa k tomuto textu vyjadroval veľmi cynicky, a nedokázal som si predstaviť to - ako je možné, že tomuto “naletelo toľko ľudí. Text zachytáva svet s javmi, ktorý úplne neodzrkadluje realitu, lebo sa nám snaží navodiť pocit, že všetko je v konflikte záujmov zo všetkým. Opisujem to veľmi zjednodušene, ale vo svojej podstate to je esencia a spoločný menovateľ všetkých ich textov.

Po takmer desiatich rokoch sa k Marxovi a Engelsovi vraciam s istou pokorou, no ale aj s nazbieranými vedomosťami, aby som sa znova a obšírnejšie ponoril do teórií, ktoré sú ešte aj dnes objektom diskusií. Pre toto bádanie som si zvolil toto dvojzväzkové dielo Vybrané spisy I. a II., ktoré u nás vyšlo v roku 1950. Dôvody, prečo som si zvolil práve toto dielo sú nasledovné: Keďže dielo vyšlo v roku 1950 - kedy na území Česko-Slovenska prebiehala tvrdá kolektivizácia, menil sa od základov celospoločenský diskurz, ktorému sa nevyhla ani literatúra - vznikol priestor pre abosolútne necenzúrovanú, úprimnú a surovú ideológiou poháňanú literatúru. Marxizmus-Leninizmus ako vtedajší vrchol filozofie, prekrútenie spoločenských vied atď. Práve pre tú úprimnosť, nepotrebnosť ospravedlňovania sa a preklad fanatického komunistu, pseudo-profesora Ladislava Štolla, som si zvolil toto viac než 1000 stranové best off.

Ešte než sa pustím do kritiky, chcel by som sa vyjadriť k tomu, aké pocity som mal z čítania. Aké emócie vo mne lomcovali a prečo sa čítanie zmenilo na boj s vlastným úsudkom. Pri čítaní ma strhávala súdnosť. A to až tak, že ma to donútilo nabehnúť na internet a pozrieť sa akým spôsobom interpretujú Marxov pohľad na svet aj iný čitatelia. Natrafil som na známeho klinického psychológa menom Jordan Peterson, ktorého interpretácia bola v mnohých smeroch podobná ako tá moja, ktorú teraz opíšem.

Karl Marx a Friedrich Engels nie sú dezinformátori ani dezoláti, ak by som mal skĺznuť do naratívu dnešnej doby a dnešnej terminológie 21. storočia, ktorá týmto spôsobom označuje novodobé šarlatánstvo. Ide o bádateľov (hlavne teda Marx) ktorí majú obrovský prehľad v histórií, ekonomike, politických vedách a v rámci ich obdobia sledovali novinky (hádam) v každej odbornej disciplíne. Ich vedomosti ma skutočne zaujali a o niektorých témach - hlavne z histórie - by som si s nimi aj ja rád podebatil. Ale - naozaj veľké ALE aj s výkričníkmi - je už pri ich interpretáciách spoločenských javov.

Za hlavný indikátor dejín a všetkých spoločenských javov si stanovili “prácu (námezdná práca, kapitál) ktorou interpretujú všetky udalosti, ktoré sa v histórií udiali - a veľmi zjednodušene, mnou povedané - z toho Marx vyvodil svoju najznámejšiu teóriu - teóriu bojov sociálnych tried. A teda v skratke - dejiny sú iba bojom medzi ľuďmi, a v boji ide o to: kto koho bude ovládať a kto komu bude slúžiť. V staroveku to boli otroci, v stredoveku nevoľníci a teraz to sú proletári. Pri všetkej súdnosti si nemyslím, že jediné čo nás ako civilizáciu poháňa dopredu je to, aby sme sa mali lepšie na úkor iného.

Aby sme si vyjasnili - absolútne akceptujem to, že existujú takí, nazvime ich, zlí ľudia a asi každý vo svojom živote niekde niekoho chcene-nechcene využil. Áno súhlasím s tým, že svet nie je len dobrým miestom a nie je v poriadku pozerať sa naň ružovými okuliarmi. No tvrdiť, že generovanie takéhoto zla, je hlavná motivácia a cieľ života ľudí, je tak negatívna interpretácia, že práve pre toto sú teórie Marxa a Engelsa dosť ťažko uveriteľné a aplikovateľné.

Popri čítaní som mal pocit, že teórie je potrebné poprieť mojimi vedomosťami a väčšinou sa mi to podarilo. Takisto však už chápem aj to, že čitateľovi, ktorému chýbajú určité vedomosti alebo nemá potrebu byť objektívny, môže ľahko prepadnúť týmto ideám a uveriť logicky poskladaním tézam.

Ako som už spomínal: toto duo je veľmi sčítané a s mnohými vybádaními myšlienkami súhlasím - avšak s nimi nemôžem súhlasiť v globále, lebo ľudská bytosť nedokáže takto koexistovať s ostatnými. Príklad: Proletári vyrobia 1000 mobilov, ktoré si však nemôžu dovoliť. Buržoa urobí to, že si ich vyvesí vo svojej kancelárií a bude sa tešiť, že obral o prácu proletárov a bude sa s tých mobilov tešiť. Podľa Marxa to tak je - podľa mňa nie!

Ako som už písal, nejde o výmysli - o to byť čo najkreatívnejší - mnohé vstupy do teórií sú zaujímavé plné faktov, mnohých zdrojov, no v okamihu ako sa na teóriu alebo kritiku pokúsia aplikovať prácu a konflikty sociálnych tried, dostávame sa do despotického konštruktu, ktorý sa nedrží striktne reality.

Kapitoly ako Manifest komunistickej strany, Námezdní práce a kapitál, Mzda cena zisk, niektoré časti z Kapitálu a Bytová otázka, ma ohúrili svojim rozsahom bádania ale vo výsledku nesúhlasím ani z jednou interpretáciou v plnom - a niekde ani len - čiastočnom rozsahu.

Čo zase nemôžem hodnotiť sú politické texty: Taký Osmnáctý brumaire Ludvíka Bonaparta išiel úplne mimo mňa, lebo historické súvislosti tohto porevolučného obdobia nepoznám a tuto tvorcovia išli skutočne do najhlbšej hĺbky.

K čomu sa však opäť môžem vyjadriť je to, že táto dvojka zkritizovala hádam každého na koho narazila. Dám vám sem aj zoznam tých, ktorým riadne naložili. Zoznam obsahuje iba mená ľudí, ktorých poznám a neprišlo mi úplne v poriadku, že do nich miestami až bezhlavo kopali.

Bismarck, Cézar, Darwin, Feuerbach, Hegel, Hobbes, Hugo, Kant, Locke, Platón, Proudhon, Rousseau, Saint-Simon, Adam Smith, Spinoza, Tocqueville a Voitaire. Opakujem: to sú len tí ktorých poznám.

Toľko o prvom zväzku. Zvlášť sa vyjadrím k druhému, keďže na prekvapenie mi sadol viac.

06.11.2023

Surovosť a chladný realizmus. Tak by som opísal túto, účelovo rozdelenú, druhú pomyselnú časť románu Nahí a mŕtvi. Postavy, dej a všetky skutočnosti, ktoré tvoria situácie odohrávajúce sa na malom Japonskom ostrove, robia z tohto románu jedno z najlepších diel, ktoré zachytávajú udalosti 2. svetovej vojny.

Tá uveriteľnosť rôznorodých charakterov pôsobí na čitateľa tak, akoby bol aj on súčasťou jednotky. O to viac potom citlivo vníma nespravodlivosť, šikanu a ticho. To ticho, ktoré smeruje iba k jednému. K stretu dvoch nepriateľských frakcí.

26.10.2023

Príbeh, svet a miesta, ktoré sú vystavené okolo Sophiinej voľby, ma k sebe akoby pripútali. A nejde tu o idealizovanie si nejakého časového úseku v histórií. Autor mal neuveriteľné nadanie na opisy udalostí a situácií, ktoré zachytil tak uveriteľne, že hocijaký bežný vnútorný monológ - taký aký prežívame bežne aj my - mi pripomínal rôzne situácie v ktorých som sa ocitol už aj ja, a autor to predniesol tak pútavo, že aj tie menej podstatné časti v knihe ma nesmierne bavili.

Môj spomenutý "statement" o pútavosti platí nie len pre menej podstatné časti, či časti veselšie alebo dramatickejšie, ale aj tie tragické. Tým narážam na jadro príbehu - na samotnú VOĽBU. Na ktorú čitateľ nedočkavo čaká, a keď sa jej dočká, nie je dvakrát nadšený. Voľba ma zamrazila, znechutila ale v konečnom dôsledku nešokovovala tak ako by som si myslel. Celé dielo je popretkávané dehumanizáciou ľudí, ktorá vyvrcholila počas 2. svetovej vojny, takže by si mal byť čitateľ vedomí toho, že happyendu sa pravdepodobne nedočká.

Ide o silný knižný zážitok, ktorý odporúčam. Nebojím sa toto dielo zaradiť do kolonky, klasické.

24.10.2023

Počas absolovavnia kurzu Motivačných rozhovorov sme si s autorom Janom Soukupom prešli celý obsah tejto knihy. Preto tuším, že hoci je kniha napísaná skutočne prakticky, aj s ukážkami ktoré sa uveriteľne tvária a možno aj sú vystrihnuté zo skutočných rozhovorov, čitateľ len ťažko nadobudne schopnosť viesť dialóg tak, ako by chcel podľa knihy. Chce to naozaj cvik a mentoring.

Kniha je skôr určená pre ľudí, ktorí pracujú v odborných disciplínach ako sú psychológia, sociálna práca a jej derivácie. Teda práca s ľuďmi-klientmi, ktorí majú, nazvyme to nejaký "problém". Musím uznať, že po skončení kurzu som intenzívne skúšal metódy na svojich klientoch, a musím povedať, že niekoľko krát mi to skutočne pomohlo a po čase sa techniky stali mojou štandardnou výbavou v komunikácií s ľuďmi.

16.10.2023

Čítal som skrátenú verziu Rozmarných poviedok od Balzaca, no akosi netúžim siahnuť po kompletnom diele. Hoci romány, ktoré som od neho čítal, nepatria k tým smrteľne najvážnejším, aj keď vážne témy zachytávajú, tuto skutočne vypustil uzdu svojej fantázie. S celého diela som mal pocit, akoby autora nahnevali, alebo dokonca urazili osobne, predstavitelia cirkvy a on sa im sofistikovane pomstil takímto spôsobom. V silne erotickom nádychu si tu uťahuje z členov cirkvi a hoci na jednej strane im strháva dogmatickú sutanu ideálov, na druhej strane ich ovešal takými stereotypmi, až by sa z toho jednému čkalo. Toto dielo musel písať s permanentným úsmevom na tváry. No keďže ja preferujem skôr tú vážnejšiu stránku literatúry, až tak ma to nezaujalo, hoci si uvedomujem, že ide o sondu Francúskej spoločnosti, ktorú nám Balzac predstavuje aj vo svojich najúspešnejších dielach.

02.10.2023

Kníh, ktoré nám pripomínajú ohavnosti z minulosti nie je nikdy dosť. S témou Holokaustu, konečného riešenia a udalostí, ktoré im predchádzali, som celkom oboznámený. Myslím. Avšak o udalostiach, ktoré sa stali následne po tom, mám skôr sociologické a geopolitické vedomosti. Takže nemám ani tušenie, čo sa s preživšími stalo vo všeobecnosti, v zmysle: ako sa integrovali späť do spoločnosti, aké sociálne programy boli pre nich vyčlenené atď. Román Sophiina voľba na tieto moje otázky odpovedá fragmentovo, útržkamy minulosti hlavnej postavy.

Tým, že text dispoponuje neuveriteľnou mocou realizmu, je každý jeden emocionálny výkyv Sophii ťažké sústo pre čitateľa - v zmysle nepríjemného pocitu nepomenovaných zverstiev. Sú to traumy s ktorými sa jedinec musí vysporiadať aj keď to vyzerá tak, že toho zla bolo toľko, že to ani nie je možné.

Celé dielo srší neuveriteľnou autentickosťou, ktorá má najväčšiu silu v nepodstatných detailoch. Sú to také "blbosti", nuanse každodenného života, ktoré si ani nemusíme uvedomovať ale sú súčasťou nás. Takéto písané slovo považujem ja za najcennejšie v beletrii. Príbeh nemusí byť najstrhujúcejší, adrenalínové situácie nemusia vyžarovať z každej jednej zápletky či situácie, avšak zachytená ľudskosť (ale aj neľudskosť) zo svojimi všetkými nedokonalosťami, ktoré z nás robia to čo sme, pasuje toto dielo na vrchol svetovej literatúry.

26.09.2023

Toto bolo moje prvé stretnutie s Michelom Foucaultom. Francúzkym filozofom, ktorý je známy svojimi divokými teóriami. Rozhodol som sa, že sa do jeho tvorby pustím pekne od začiatku - v rámci toho, čo mi slovenské, české a maďarské preklady dovolia.

Ak by sa ma niekto spýtal, či je správne začať práve touto jeho dizertačnou prácou - odpoveď je: NIE. Pri čítaní som pociťoval psychickú nevolnosť, keďže náročnosť tohto odborného textu je nepopierateľne mimo mojich aktuálnych kognitívnych schopností. Bolo to pre mňa extrémne ťažké sústo, v ktorom som musel opätovne znova čítať každý druhý odsek alebo šialene dlhé súvetia - niekedy aj viac - aby som aspoň čiastočne pochopil autorove interpretácie.

Téma internácie, zo všetkými javmi od neskorého stredoveku až po 18. storočie, je sama o sebe tak bizarná, ba až obskúrna, že už len to, že sa niekto púšťa do takéhoto bádania je samo o sebe šialené.

Text tohto diela je vyčerpávajúci - ako obsahom tak aj formou. Je to jeden obrovský fenomenologický gigant, ktorý rieši spoločenské javy zo zreteľom na sociálne a vedecké špecifikácie daného historického kontextu (ako príklad uvediem divoké nosológie šarlatánskej medicíny) a toto všetko ešte prehlbuje svojimi sociologickými teóriami, argumentmi a citom pre pozorovanie.

Z niektorých fenoménov, ako prerod leprosárií na internáciu bláznov, som bol nadšený. S niektorými som sa zase úplne nevedel stotožniť, ale vo svojej podstate ma kniha náramne bavila. Máme tu množstvo použitej dobovej literatúry a historické postavy - šialene rôznorodé. Od Vincenta De Paul až po Markýza De Sada tu máme každého, kto mal čo dočinenia s nerozumom.

V poznávaní myšlienok Michela Foucaulta budem určite pokračovať ale teraz si musím dať od neho prestávku. Nie je to žiadna sranda.

19.09.2023

Alejandro Jodorowsky patrí k fenoménom ktorý si získal moju pozornosť vo viacerých disciplínach. Umenie, ktoré tvorí a je jeho súčasťou ma začala fascinovať po tom, ako som si obľúbil experimentálny film. Surrealizmus, avantgarda, totemizmus, sakrálne výjavy v snovom opare neidealizovanej spoločnosti ma svoho času takmer fanaticky stiahli k sebe. Jodorowsky sa stal pre mňa ako keby modlou undergroundu. Trvalo trocha dlhšie kým som sa dostal k jeho literatúre a v skutočnosti som si nevedel predstaviť čo od tejto knihy môžem očakávať. Nakoniec som dostal, z každej disciplíny o ktorú sa Jodorowsky oprel, niečo. Nachádza sa tu z časti životopis, začiatky kariéry, jeho inšpirácia, akou formou sa vzdelával, čo ho inšpirovalo, podáva rady ako sa v istej forme sebazdokonaľovať (kapitola o snoch ma fascinovala natoľko, že sám som začal využívať niektoré cvičenia) až ma nakoniec šokoval jeho terapeutickou technikou psychomágie. Čo sa týka ezoterickej stránky psychoanalízy a liečiteľstva: Som veľmi skeptický. Takže pri častiach, kedy sa pohrával s myšlienkou sugescie, liečením a zázrakmi, som bol nesmierne opatrný. Avšak som bral pozitívne fakt, že sám Jodorowsky bez relativizovania podotkol, že môže ísť pokojne aj o placebo efekt, ale keď to funguje prečo nie. Z môjho neodborného pohľadu som schopný akceptovať takúto liečbu pri chorobách, ktoré majú psychický charakter alebo priamo korelujú z psychickým stavom pacienta. Ináč nie. Čo sa týka kritiky tejto knihy: zjednodušene, že "ide o zbierku rôznych myšlienok, ktorého autorom je niekto iný". Áno pokiaľ to tak je, tak aj Marcus Aurelius za svoje Myšlienky k sebe samému by mal byť zavrhnutý, že predkaldá prevzaté interpretácie stoickej filozofie. Psychomágia nie je marketingová motivačná literatúra, ktorá interpretuje pokrytecky myšlienky s cieľom čo najväčšieho zisku. Preto si myslím, že si netreba pliesť tieto rozdielne kategórie. Pokiaľ si však niekto myslí, že to práve taká motivačná literatúra pre avantgardistov je, rád si vypočujem jeho argumentáciu, lebo ja som to tam necítil.

14.09.2023

Druhý zväzok bol pre mňa vedomostne ešte prestrejší. Až na školu stoikov o ktorých som už čítal v minulosti, ma ostatný obsah nabil obrovskou dávkou informácií. Vyzdvyhujem to špeciálne v druhom zväzku preto, lebo sa o filozofiu starovekého Grécka celkom zaujímam a predsa som o väčšine, z toho o čom sa tu píše, čítal prvý krát.

Ako napríklad Diogenes zo Synópy o ktorom som síce vedel tie úplne najzákladnejšie údaje, no jeho celý život a samotné učenie ma svojim pohľadom na svet inšpiroval. S niektorými jeho myšlienkami sa stotožňujem a sám som v istých situáciach konal podobne ako on. Záver zase patril Epikurovi o ktorom som tiež nevedel zhola nič a pritom ide o fascinujúcu postavu histórie. S obsahom som náramne spokojný.

S formou už menej. Tento štýl starý takmer 2000 rokov nie je úplne populárno-náučný a potrápil aj moje knihomolské skúsenosti.

Životopisy slávnych filozofov rozšírili môj zoznam kníh o ktoré mám záujem.

11.09.2023

Životopisy slávnych filozofov je rozsiahla encyklopédia najpodstatnejších starovekých intelektuálov. Čo je na tejto zbierke fascinujúce a mňa zaujalo najviac, je to, že pochádza pravdepodobne z 3 storočia. Čo znamená, že mnohé literárne zdroje z ktorých Diogenes čerpal, už dávno neexistujú.

Niektoré informácie ktoré nám tu Diogenes predkladá, nenájdeme nikde inde. V skratke povedané, nezachovali sa. Preto je z historického hľadiska toto veľmi dôležité a zásadné dielo.

Samotné životopisy nemajú jednotnú formu. Akoby autor volil z niekoľkých variácií, predpokladám, že v rámci jeho možností zvolil cestu vyčerpávajúcich údajov. To znamená, že sa pokúsil zhromaždiť z viacerých zdrojov úplne všetky informácie, aj tie ktoré si protirečili, alebo nie sú úplne najvierohodnejšie a čitatelovi ich predkladá a aj ich pomenuje. Keďže medzi ním a osobami o ktorých píše, je niekedy časová priepasť niekoľkých storočí, je úplne prirodzené, že nebolo v silách autora vybádať a vytriediť fakty od mýtov. Dokonca, podľa prekladu, je možné, že sa celé dielo ani nezachovalo. Píše sa o tom v komentároch a aj ja som mal z toho taký pocit.

Ďaľšia vec ktorá ma fascinovala bola tá, akými vedomostami disponovali tí najstarší filozofovia. Aké témy ich zaujímali a akými metódamy bádali a prezentovali svet okolo seba. Úprimne: nečakal som, že vedeli a predpokladali až toľko.

V prvom zväzku I - V ma najviac bavilo klasické trio Sokrates, Platón a Aristoteles. No aj celá časť peripatetikov bolo pre mňa jedno veľké bádateľsko-historické uspokojenie.

07.09.2023

Asi pôjdem proti prúdu no táto svetová klasika mi nesadla. Stotožňujem sa s tým, že svojho času išlo o spoločensky významné dielo, ktoré malo očividný dopad pre svoju generáciu a keby sme sa na to pozreli z toho sociologického hľadiska, našli by sme tam viacero fenoménov ktoré ovplivnili mnohých ľudí do dnes. No ak vynechám okolnosti diela a zamyslím sa iba nad obsahom, mal som pocit akoby som čítal príbeh naivného záláskovaného muža ktorý napísal mladý naivný nešťastne zamilovaný mládenec a celé to neústi nikam. Sme svetkami ventilácie autora, ktorý ešte nebol konfrontovaný s tým, že si mnohé veci idealizuje a nie je všetko úplne tak, ako si on predstavuje. Nechcem sa hrať na superhrdinu ktorý mal celý život svoje emócie pod kontrolou, takéto situácie sa bežne v našich životoch dejú, no od klasiky takéhoto formátu by som očakával možno aj_______ ponaučenie? Ktoré tu veru nebolo.

25.07.2023