Benedikt komentáře u knih

Kniha zosnulého emeritného pápeža, nie je ľahké čítanie. Benedikt XVI. sa pokúša priblížiť základy kresťanstva, formou podrobnej analýzy kresťanského kréda. Priblíženie je fundamentálne avšak jazyk je zjavne abstraktnejší a filozofickejší. Nie je ľahké zahĺbiť sa do textu, napriek tomu sa autor veľmi silno pridŕža svojho výkladu. Benedikt sa snaží, síce zložitými a veľmi abstraktnými argumentmi vysvetliť obsahové základy kresťanstva. Je treba povedať, že samotný text prestupuje pokorou a silnou vierou. Nie je to jednoduchý filozofický text, ktorý by čitateľ pochopil na základe filozofických kategórií. Bez viery možno Benediktovi rozumieť pomerne zložito. Veľkým príspevkom tohto diela je naozaj hutná avšak dostupná argumentácia základov viery uvedených v kréde. Benedikt pokorným a úctivým štýlom tká argumentačnú sieť, ktorou podporuje vieroučné závery ako aj osobnú vieru o pravosti kresťanského učenia. Tento text nie je určený ateistom a zrejme len vo veľmi obmedzenej viere bežnému veriacemu. Ak však hľadáte teologické, filozofické zdôvodnenie viery na príslušnej intelektuálnej úrovni mimo kazateľnice avšak pod Akvinského rozsahom a formou, ste na dobrej adrese.

Pokračovanie trilógie o Ježišovi Kristovi od židovského učenca možno odporučiť k prečítaniu. Mimoriadne možno oceniť znalosť judaik ako aj samotnej židovskej kultúry a Ježišovej doby. Vermes a svojsky transformuje do role vyšetrovateľa a snaží sa z jednotlivých dielov Nového zákona vyskladať ten pravý opis Paschy. Vermes sa za použitia korelácie a pravdepodobnosti snaží z jednotlivých evanjelií vyskladať Veľkonočný osud Ježiša Krista. Je treba povedať, že uvedený prístup nie je nový, už v rannom stredoveku jestvovali snahy o rigidne historické chápanie evanjelií a snahy o ich spojenie v jedno superevanjelium. V skutočnosti, je pravdepodobnejšie, že evanjeliá pochádzajú z praevanjelia tzv. Logií a sú jediným zrozumiteľným prameňom viery, nie sú však výhradne historickým dokumentom v modernom zmysle. Vermes uvedené nereflektuje a vyhodnocuje evanjeliá z výhradne historickej stránky, pričom s obľubou poukazuje na zjavné nepresnosti a nezrovnalostí. Sám si vyskladoal Evanjelium podľa Vermesa, kde umiestnil len to, čo považoval za správe. Vo Vermesovom Evanjeliu je Ježiš z Nazaretu, len ďalší sociálno-náboženský self made reformátor, ktorý prišiel pokračovať v buričskej kariére do Jeruzalema. Tam sa stal tŕňom v oku farizejov, ktorí sa v Getsemanskej záhrade, na základe zrady, zmocnili Ježiša. Toho predviedli pred Piláta, ktorý na rozdiel od Nového písma, nemal problém s ukrižovaním buriča. Všetci Ježišovi učeníci sa po jeho zadržaní zľakli a ušli. Ježiša, nespravodlivo a exemplárne odsúdeného nachádza Vermes na kríži ako dezorientovaného a nepochopeného volajúceho k Bohu: "Eloi, eloi, lema sabachtani?"
Vermesa sa oplatí čítať, pomáha pochopiť dobu ako aj špecifické argumenty týkajúce sa evanjelií. Pomáhajú pochopiť Nové písmo na základe kritického prístupu. Za to treba Vermesovi poďakovať a naozaj oceniť jeho publikáciu.

Kniha má svoje silné ako aj slabé stránky. Medzi najsilnejšie patrí sprostredkovanie najnovších poznatkov jednak morskej archeológie ako aj ďalších poznatkov z ugaritských či chattušských archívnych záznamov či ďalšieho archeologického výskumu od Egypta, cez Kannán až po Grécko. Autor prichádza s pomerne zrozumiteľnou teóriou o príčinách kolapsu na konci Bronzovej doby v Stredomorí. Ďalšou silnou stránkou je poctivá argumentačno-logická konfrontácia jednotlivých dôkazov ako aj prísne posudzovanie „konkurenčných“ hypotéz.
Cline prichádza s nie veľmi bombastickou hypotézou, že kolaps bol zapríčinený viacerými faktormi. Od zmeny klímy, cez sériu zemetrasení ako aj populačných pohybov a ďalšími okolnosťami, ktoré vytvorili takú kauzálnu reťaz, ktorá postupne testovala ekonomické ako aj spoločenské hranice vtedajšej spoločnosti. Ekonomické, tovarové či sociálne väzby na konci Bronzovej doby nabrali „globalizovaný“ charakter, ktorý umožnil prelievanie jednotlivých spoločenských problémov na iné, formálne samostatné spoločenstvá. Cline pristúpil k riešeniu archeologických problémov formou teórie komplexnosti systémov, ktoré samy o sebe fungujú, avšak Cline napriek tejto významnej argumentačnej barličke v knihe, nebol schopný zrozumiteľne vysvetliť rozhodné okolnosti, ktoré okolo roku 1177 p. K. viedli ku kolapsu vtedajšieho sveta. Celá kniha tak naberá skôr príbehový charakter atraktívny pre milovníkov kolapsov.

2 17.01.2022

K Pieperovej knihe som sa dostal v podstate nechtiac v rámci cyklu o stredovekých univerzitách a stredovekých autorov. Malo sa jednať o útle, ale hutné dielko, aspoň tak to stálo v recenziách.
Skutočne musím oceniť jednak strohý a vecný, nemecký štýl písania. Presné a napriek tomu šťavnaté vyjadrovanie podnetných myšlienok skrátka nikdy neomrzí. Kniha je z môjho pohľadu takým malým diamantom. Kvôli svojej veľkosti ho možno prehliadnete, ale ak si ho všimnete, poviete si Koh-i-noor (Hora svetla). Pieper fantastickým spôsobom zoznamuje čitateľa s podstatou „stredovekej“ scholastiky. Sám scholastickú filozofiu „ohraničuje“ na hľadanie fides et ratio, teda spojenia viery a rozumu. Toto obdobie ohraničuje dvoma symbolickými termínmi. Rokom 529, ako rokom zrušenia hlavnej inštitúcie antickej filozofie – Aténskej Akadémie; založením františkánskeho kláštora Montecassino ako prototypu kontinentálneho monasticizmu, ktorý rozhodnou mierou prispel k uchovaniu ako aj nájdeniu antickej filozofie pre zaalpské krajiny; a roku úmrtia filozofa Boethia, „motora“ snáh o obohatenie barbarov európskou kultúrou. Druhým hraničným bodom bol rok 1277, kedy došlo k odsúdeniu 219 filozofických téz parížskym biskupom Temperom a neskôr aj biskupom z Cantenbury, ktoré viedli k zániku dynamickej akademickej debaty a viedli k umŕtveniu ďalšieho rozvoja stredovekej filozofie. Kým Cassiodiorus začiatkom stredoveku odchádza z kráľovského dvoru do kláštora, aby sa tak uchovalo niečo zo stredoveku, „posledný“ scholastický filozof Viliam Ockham, odchádza od minoritov na kráľovský dvor aby sa otvorila filozofia svetu.
Okrem mimoriadne bohatého zoznamu podnetných myšlienok, postrehov mi nemožno nespomenúť záverečnú kapitolu, kde sa autor pýta na obsah „stredovekého“ myslenia a scholastiky. Sám dochádza k záveru, že riešenia použité v stredoveku nie sú stredoveké. Napríklad Great Book – 60 zväzková rada literatúry od Homéra po Solženicina, bola vlastne americká scholastická odpoveď, na snahu o prevzatie európskeho dedičstva mladého národa, ktoré podľa autora chýba aj v Európe. Knihu možno len odporučiť.

2 11.12.2021

Knihu Jacques Le Goffa možno určite odporučiť. Napriek skutočnosti, že sa subtilná kniha až nárame podobá s knihou "Učitelé a žáci ve středověku" rozhodne sa nejedná o vzájomné napodobeniny. Knihy sa vynikajúco dopĺňajú. Le Goffova kniha dokumentuje podstatu historického vývoja intelektuálov, pričom však do samotného pojednania vkladá svoje, mimoriadne hodnotné komentáre. Vynikajúco približuje samotnú scholastiku ako aj jej pôsobenie na univerzitách. Jej hlavných protagonistov Abelárrda či Akvinského. Zaujímavo popisuje spory určujúce identitu univerzít, od sporov medzi vladármi a pápežmi o obsolútnu moc cez boj proti averronizmu, či spor so žobravými mníšskymi rádmi ale a vlastné pnutia scholastiky a dôvody jej ustrnutia a postupného odumierania. Nezabúda ani na národnú emanciápiu na univerzitách, menovite na tej Pražskej. Zrozumiteľne popisuje rozdiely medzi scholastiky a humanistami a tiež približuje budovanie statusu professores či doktores na stredovekých univerzitách.
Kniha je popretkávaná množstvom zaujímavých faktov, ktoré však tvoria naozaj schopnú a plastickú prehliadku vývoja univerzitného vzdelania. Knihu preto možno srdečne odporučiť každému kto má záujem o tému univerzít a jej histórie.

Len si to predstavte, Chesterton píše o Tomášovi Akvinskom. Nie je táto predstava sama o sebe podnetná? O čo viac ma potom prekvapila samotná kniha. Popravde to bola moja prvá kniha od Chestertona a asi budem patriť medzí tých "love him". Chestertonov štýl je vskutku štavňatý a farbistý, zároveň však pokorný a kľudný. Zaujímave pnutie.
Kniha o Tomášovi Akvinskom nie je klasickým životopisom. Chesterton si vyberá niekoľko legiend či historických poznámok a tieto následne brilantne rozvádza. Kniha je skôr obsahom dojmov z Akvinského, ako jeho verný životopis. Chcesterton si na základe svojej predstavivosti vymieňuje samotného Akvinského.
Najväčšiu hodnotu však mala asi posledná časť knihy zaoberajúca sa tomizmom. Je potrebné povedať, že túto náročnú filozofickú úlohu splnil Chesterton na prekvapivo vhodnej popularižačnej úrovni. Tak ako sám hovorí, je to len štartom do štúdia Tomáša Akvinského, avšak štartom veľmi dobrým.

Začnem tak trochu zle. Kniha sa nečíta ľahko. Autor "patočkovec" sa nám snaží vysvetliť pojem výchovy v jej fenomenologickom zmysle a v nadväznosti na Heideggera či Patočku, a to je samo o sebe náročné.
Na konci knihy ma prekvapilo priznanie autora o triviálnosti vlastných vývodov. Michálek, spája výchovu s takými pojmami ako učenie či výchova s láskou, vysvetľuje podstatu vzájomného vzťahu medzi učiteľom a učiacim sa, či ich vzájomnú bytnosť v tomto čase a priestore ako aj zmyslu výučby pre potreby nášho chápania sveta. Hovorí o určitom druhu spolubývania či susedstva ako názorného vzťahu medzi učiteľom a učiacim sa. Zároveň poukazujen na postmodernú situáciu, ktorá je charakterizovaná úplným odmietnutím metafyziky a fragmentácie spoločnosti a jej názorov pod imperatívom plurality. Mieni, že miesto výuky v posmodernom svete má byť charakterizované najmä opatrnosťou pri nakladaní s touto pluralitou. Hovorí o imperatíve primeranosti a jednoty vzdelávania sa v pluralite.
Na prvý pohľad zbytočné čítanie, s minimálnou zápletkou a vlažným výťažkom. Ťažko mi povedať, či ide o rad vymýšlaných filozofických úvah alebo skvele vyskladané dielo. Napriek "trivialnosti" spoznaného, je tak ako to autor presviedča, podstatná tá cesta. Čítanie tejto knižky je síce náročné, no podnetné. Myslím, že naozaj v určitom zmysle otvára myseľ a to je to o čo by malo ísť skutočnému vzdelaniu. Túto útlu knižku nemožno súdiť podľa obalu a ani podľa výsledku, ale ak ju hodnotíme podľa obsahu a zmyslu, je to mimoriadne podarené dielo.

Vzpomínky na Sókrata:

Ako už jednoduchý názov sám uvádza, ide o memoáre samotného Xenofóna na Sokrata. Spomienky boli spoľahlivo napísané až po roku 399 pred Kr. najpravdepodobnejšie v roku 384 pred Kr., nakoľko dôvodom ich spísania bola práve obžaloba nezmyselného súdneho procesu so Sokratom pre bezbožnosť. Xenofón poukazuje na jednotlivé príhody so Sokratom, ktorými vyvracia všetky obvinenia pre údajnú Sokratesovu bezbožnosť, či kazenie mládeže. Dielo nie je len výpočtom spomienok, ale nachádzajú sa v ňom dialógy Sokratesa či už s jednotlivými žiakmi alebo občanmi Atén. Xenofón upriamuje pozornosť na tzv. sokratovské metódy, teda dialektika, maieutika a ďalšie, ktoré Sokrates využíval vo svojej „filozofií“.
Z Xenofontovho rozprávania môžeme, okrem Platóna, spoznať aj osobnú stránku Sokratesa. Bezpochyby, bol jeho život autentický, čo zvyšovalo jeho posmrtnú vážnosť. Sokrates bol známy už vo svojej dobe, ale zdá sa, že mimo okruh „zasvätených“ bol len lokálnou osobnosťou Atén, hoci Atény presahoval. Z Xenofónovho rozprávania jednoznačne možno nadobudnúť dojem, že Sokrates bol mimoriadne zbožný človek, určite aj poverčivý, jeho myslenie nebolo mechanické, či logické, ale v určitom zmysle organické a to o to viac, že jeho náhľad na život, bol napriek filozofickým otázkam mimoriadne praktický. To možno demonštrovať na jeho záveroch ohľadne dobra, krásy, či spravodlivosti, ktoré samy o sebe mali hodnotu v prípade svojej „užitočnosti“ resp. praktickosti.

Hostina:
Predstavuje zaujímavý dialóg vedení na klasickom sympoziu-hostine. Predmetom rozpravy nie je v podstate žiadna dôležitá téma. Sympózium nám predstavuje najmä samotného Sokrata v jeho „prirodzenom prostredí“ tj. v rozhovore s priateľmi ktorých, ako sa na pravú zábavnú oslavu patrí, rozoberajú všakovaké problémy života.

Sokratova obhajoba:
Xenofontova obhajoba Sokrata pred súdom v Aténach je osobitným príspevkom k tejto „smútočnej“ súdnej obhajobe. Sokrates, ako už vieme, bol obvinený z kazenia mládeže či neúcty k bohom, pričom jeho reč pomerne rafinovane a rozumne vyvracia jednotlivé obvinenia. Na druhej strane sa nemožno zbaviť takého ľahkého nádychu frašky v celom prípade. Samotná obžaloba bola postavená na vode, všetci rátali s tým, že si Sokrates vyberie exil a vec bude nejakým rozumným, dočasným spôsobom urovnaná. To ale Sokrates neurobil, predstúpil pred súd a aj na naše podmienky sa bránil prismelo, čím si vyslúžil opovrhnutie sudcami, ktorí ho nakoniec, akoby podľa zámeru Sokrata, odsúdili na smrť.


O hospodárení:
Rozhovor Sokrata s Krítobulom s názvom O hospodárení predstavuje vôbec prvé dielo rodinnej ekonómie. Xenofón cez dialóg predkladá rôzne postrehy o správnom hospodárení v domácnosti, o správnych návykoch a postupoch pri vhodnom riadení domácnosti. Dialóg v úvode pojednáva o dobrej manželke, ktorá poslúcha manžela a nechá sa ním vychovávať tak, aby sa z nej stala dobrá hospodárka v domácnosti, úctivá a pôvabná, no pri tom cudná žena. Krítobulos sa ďalej venuje bežnému hospodárskemu chodu domácnosti s otrokmi, radí ako sporiť, ako udržiavať v domácnosti poriadok, dobre a príkladne viesť otrokov a sluhov v práci, aby každý člen domácnosti neotáľal a svojim dielom prispieval k rodinnej prosperite. Ďalej sa vyjadruje k starostlivosti o hospodársky dvor, sady, poľné práce ale aj obchod, pričom pri každom Krítobulos na Sokratov popud ozrejmuje svojej „fígle“, teda ako v týchto veciach dosiahnuť maximálny úspech pri minimálnej námahe. Dialóg je pútavý najmä svojou jednoduchosťou a vecnosťou. Aj dnes nás núti zamyslieť sa nad tým, či sme v základných veciach „dobrí hospodári“ a či postupujem rozumne.


Hierón anebo o tyranide
V celku sympatický dialóg medzi sicílskym tyranom a básnikom Simonidesom. Simonides v kľudnej chvíľke podpichuje tyraná Hieróna o obrovských výhodách tyranie. Predkladá mu prvoplánové výhody ako napríklad, množstvo majetku, veľkosť príjmu, výhody vládnutia a moci či neobmedzené možnosti požívania rôznych dobrôt či priehrštia slastného milostného života.
Hierón na všetky tieto výhody odpovedá so skepsou takou veľkou, až stojí za otázku: Načo je potom tyranom, keď z toho nič nemá? Na to Hierón odpovedá akýmsi perpetu mobile moci, či tautológie moci. Simonides však napriek tomu radí Hierónovi, ako vládnuť dobre a čestne.

Agesilaos
Uvedený, krátky životopis spartského kráľa Agesilaa, pomerne dobre známeho z predošlého Xenofónovho diela Grécke dejiny, predstavuje grécke variácie na dielo O Kýrove vychování. Agesiláos má všetky dôležité klady antického Gréka. Je potomkom samotného Herkulesa. Je silný, chytrý, rozvážny, vojensky mimoriadne zdatný. Vyniká jeho láska k vlasti a potieranie vlastných záujmov a služba až do úctyhodnej smrti. Nikdy neváha intervenovať v prospech vlasti, pričom tento prospech vie intuitívne, až prorocky spoznať. Jeho diplomatické a organizačné vlastnosti nezaostávajú za tými vojenskými. Je pravým a čestným kráľom, samotnou kvintesenciou toho, čo chceme spoznať v dobrom kráľovi.

Po prejdení starších československých publikácií od Vantúch a Zamarovského bol výber knihy Émile Mirauxa prirodzený. Jedná sa o „starú štvorku“ homérskych reálií (chýba cudzojazyčná publikácia Jan Bouzeka - Studies of Homeric Greek alebo staršia verzia Homerische Griechenland im Lichte der archäologischen Quellen), ktoré sa nám podarene rozrástli o Zanggera a Schadewaldta.
Kniha je vo svoje podstate veľkým prínosom k Homérskej otázke, hoci sa k nej autor vôbec nevyjadruje. V zásade je jeho postoj k autorovi Illiady a Odyssaye taký, že bola spísaná neskorším, hoci geniálnym kompilátorom. Nuž, ale ako som uviedol, najväčší prínos je práve v skutočnosti, že Mireaux pristupuje k téme bez nejakých bombastických teórií či predpokladov, a zároveň považuje oba eposy za: v zásade hodnoverné. Uvedený predpoklad pomohol autorovi, aby sa mohol so svojimi poznatkami ľahko oprieť o pevnú skalu, ktorá mu dodalo dobrý podklad pre jeho výklad. Miraux zvoli svoju metodiku nasledovne. V prvom rade aplikuje (aj kriticky) jednotlivé verše, či už z Illiady ale aj Odyssaye, tieto vzájomne komparuje, komparáciu reálií realizuje najmä s Hesiodom či výjavmi Achilleovho štítu. Následne ich dopĺňa ďalšími literárnymi zdrojmi, už poskromne archeologickými. Vo svojich záveroch vychádzal z predpokladu, že hoci nemám veľa písomných pamiatok na homérske reálie, tieto môžeme relatívne spoľahlivo vysvetľovať za pomoci neskorších právnych či spoločenských inštitútov. Ako príklad nám môžu slúžiť Drakontove zákony, ktoré Mireaux považuje za kodifikáciu starších, zaužívaných zvykov, ktoré môžu zasahovať až do homérskeho obdobia. Následne tieto približuje aj za pomoci príkladov zo Sparty, ktorá mala, ako vieme mimoriadne ortodoxné a starobylé obyčaje. Mireaux mieni, že neskorší, bájny spartský normotvorca Lykurgos, taktiež len konzervoval, mimoriadne staré „homérske“ zriadenie.
Za pomoci týchto techník a prenikavého ostrovtipu nám, Mireaux ponúka pohľad na bežný život homérskeho človeka. Vysvetľuje nám postavenie, žien, otrokov, slobodných mužov, demiurgov, remeslá či život netitulárnych členov kráľovskej rodiny. Na základe reálií nám ponúka úplne napr. iný pohľad na obsah pojmu krvnej pomsty, ktorej sa dovolával Achilleus na svojom mŕtvom priateľovi Patroklovi. Podľa Mireauxe mala homérska krvná pomsta presné a úplné pravidlá a nebola aktom svojvôle. Ich pravidlá boli síce drsné, ale predvídateľné. V tomto pohľade dáva do súvisu zápas Patrokla a Menelaa pod Trójskymi hradbami, ktorý bol z právneho hľadiska fingovaný: „Homér sa očividne baví. Posmieva sa svojim hrdinom a pritom nie je ani chvíľu na pochybách. Ako jeho poslucháči, tak tiež on dobre vedia, že podobné súboje pred sudcom sú len predstierané bitky s oštepmi, ktoré sa ohýbajú a s prasknutými mečmi, ktoré sa lámu, že sú to obradné prejavy, ktoré majú zachrániť česť previnilcovho rodu, ktorý je ochotný so cťou kapitulovať, práve tak , ako česť rodiny, ktorého členovi bolo ukrivdené a ktorý je rovnako ochotný čestne ukončiť nepriateľstvo.“ Naviac však Mireaux vysvetľuje, že: „Z týchto vyšších služobníkov sa vyberajú pre urodzené deti vychovávatelia, ktorí ich kŕmia a dávajú im piť, keď sú malý, a na ktoré potom dozerajú pri ich hrách a cvičeniach. U malého Achillea zastával túto úlohu Foinix. Tú to slobodní ľudia, dokonca niektorí z urodzeného rodu. Patria medzi nich cudzinci, aj zo vznešených rodín, ktorí boli donútení opustiť vlasť alebo ktorých, ich rodičia zverili spriatelenému vládcovi. Práve za týchto podmienok boli Foinix a Patroklos prijatí do paláca Péleovho....Toto priateľstvo druhov v mieri a vojne je jedným z najcharakteristickejších rysov života vládcu v homérskej dobe. Vykazuje mnoho zhodných rysov s germánskymi družinami popisovanými Tacitom či „antrustiemi“ v dobe merovejského kráľovstva. Je základom citov pre česť a vernosť, ktoré zaručujú súdržnosť všetkých feudálnych hierarchií. Homérsky vládca žije uprostred svojich druhov, ku ktorým má citovo a ľudsky často oveľa bližší vzťah ako k početným bratrancom, ktorí tvoria jeho genos (rod). Medzi druhmi nie je taktiež nemôže byť žiadna rivalita ani skutočný rozpor. Achilleovo zúfalstvo pri Patroklovej smrti nie je nejaké zveličenie básnika, je to skutočný výraz hlbšieho citu a najpevnejšieho puta, aké môžu ľudia v homérskej spoločnosti spojiť.“
Mireaux, nám podrobnejšie približuje, architektúru, zvyky, život homérskeho človeka, pričom sám do tejto debaty prispieva značnou dávkou znalostí. Práve Mirauxova kniha jasne dokladá nevyhnutnosť poznania reálií pre správny výklad udalostí v oboch eposoch. Tak napríklad nám dáva do pozornosti paralely medzi spartským iniciačným obradom dospelosti tzv. krypteia, kde mal byť chlapec nepozorovaný po dobu celého roka a mal blúdiť po horách a vyživovať sa lovom, krádežami a pod.. Práve krypteiu dáva do pozornosti s určitými náznakmi v podobe výchovy Achillesa a Asklépia bájnym kentaurom Cheirónom v tajomných pustatinách a hlbokých lesoch, no najmä s celou dramaturgiou samostatnej epizódy Illiady a to X. spevom tzv. Dolóneie, kde do zvieracích koží prezlečení Odysseus(čiapka z kančích klov) a Diomédes (levia koža), prepadnú a zabijú Dolóna (vlčia kožušina). Ďalším takým príkladom môže byť tesalský heroj Prótesilaos, ktorý umrel hneď po zasiahnutí šípom po tom, čo ako prvý z Achájcov vstúpil na trójsku pevninu. Túto krátku epizódku možno chápať samotným prekladom jeho mena tj. Prvý, Zahajujúci, ktorí musel umrieť „ako očistná obeť“ za porušenie božieho zákazu. Takéto obetovania z prvotín (z čohokoľvek), boli v homérskom či indoeurópskom svete bežné. Padnúť tak musel aj Rémus, ktorý ako prvý prekročil hradby Ríma ktoré boli chránené posvätnou prísahou.
Knihu možno hodnotiť mimoriadne kladne a to nie len pre jej francúzsky esprit. Obsahuje mnoho cenných informácií a podnetných myšlienok a zároveň je skvelým zdrojom poznatkov homérskych reálií.

1 03.05.2021

Musím sa priznať, že uvedená kniha si ma vyhliadla už veľmi, veľmi dávno v jednom veľmi sympatickom kníhkupectve. Z neznámych dôvodov som si ju však dlho, veľmi dlho nekupoval. Až raz jedného (snáď) slnečného dňa som ju dostal znovu pod ranu. Taktiež sa musím priznať, že som pred zvažovaním o jej kúpe prešiel niekoľko recenzií. Tie sa dali označiť vo všeobecnosti ako veľmi nelichotivé. Recenzenti vytýkali publikácií to či ono. Jeden šiel tak ďaleko, že v podstate vytkol (niektorým) humanitným pedagógom podiel na súčasnom stave humanitných vied a najmä zbytočnosť takýchto polemický snáh na úrovni „táranín“.
Aj napriek zlým odporučeniam som si knihu kúpil, veď koniec koncov vybrala sa ma už dávno. Na jej obranu musím povedať, že hoci je publikácia z roku 2008 nie je na zahodenie. Určite sa nejedná o rozsiahle odborné dielo k téme humanitných odborov ale ak išlo autorom o priblíženie „pohľadu z druhej strany“, možno konštatovať že sa im zámer podarilo naplniť. Pre mňa bol po koncepčnej stránke najzaujímavejší príspevok filozofa, Miroslava Petříčeka. Zaujal ma aj pohľad Rudolfa Chmela, hoci skôr z ľudskej ako odbornej stránky. Ďalším mimoriadne zaujímavým príspevkom, avšak po praktickej stránke bol príspevok egyptológa Miroslava Vernera.
Určite možno poďakovať za to, že svojho času do širšieho verejného priestoru vôbec dostala názory akademickej obce a to aj naozaj jednoduchým a rozsahovo brožúrovým spôsobom. Keby som sa mal rozhodovať, či by som si knihu kúpil ešte raz, odpoveď by znela: áno a to aj napriek tomu, že som k danej téme prečítal aj oveľa kvalitnejšie diela.

20.04.2021

Nedávny bestseller z dielne publicistu p. Chmelára stojí za prečítanie. S prihliadnutím na obsah a zameranie knihy túto možno hodnotiť kladne. Autor sa v nej podujal k projektu popisu formovania slovenskej identity, čo je pomerne vágne slovné spojenie, pod ktoré sa toho zmestí naozaj veľa. Častokrát sa autor na podklade vlastných poznatkov prepadá do svojej politickej agitky, kde skôr ako popis formovania identity popisuje svoj názor na jej formovanie. Zjavná je najmä stať o maršálovi Hadikovi, ktorého určite nemožno považovať za osobu, ktorá sa podieľala na formovaní národnej identity a ktorá tvorí skôr výžívný popularizačný prídavok. Kniha má prierezový a informačný charakter. V histórií zorientovanému čitateľovi toho veľa nového neprinesie, naopak nezorientovanému čiteľovi môže čítavou formou poskytnúť veľa zaujímavých informácií. Ak by sa mala kniha umiestniť na ose poularizačnej odbornej literatúry a výskumného dila, určite by sa skôr zaradila k popularizačnej literatúre. V tomto segmente však odporúčam skôr siahnuť po P.Dvořákovi. Záverom knihe nemožno odoprieť dobre mienenú myšlienku a autorský drajv.

2 06.04.2021

Kniha známeho judaistu, je bezpochyby kritická k novozákonným evanjeliám podľa Matúša ako aj podľa Lukáša. Autor poskytuje "zničujúcu" argumentačnú kritiku evanjelií Ježišovho narodenia. Na základe priblíženia vlastnej logiky evanjelií, ich vzájomných rozporov ako aj priblíženia doby Ježišovho narodenia a znalosť literárnych judaik vysvetľuje "iný" príbeh Ježišovho narodenia ako je známy z Nového zákona. Vermés poukazuje najmä na veľmi chabú historickú hodnotu týchto pasáží, ktoré pasuje skôr do evanjelizačnej snahy autorov, ktorí sa obracali k "prostému" ľudu, aby tak sprostredkovali výnimočnosť osoby Ježiša Nazaretského a to najmä príbehmi a zázračných anjelských zvestovaniach (Mária, Jozef, pastieri), tajomných znamení (Betlehemská hviezda) či nepoškvrnenom počatí, či vyplnení proroctiev (panna počne, bude pochádzať z domu Dávidovho, narodí sa v Betleheme, povolám ho z Egypta apod. ). Vermés brilantne a chladnokrvne presúva veľkú časť známeho príbehu Vianoc do ríše legiend a rozprávok.
Silný príbeh knihy dokresľuje aj samotný vzťah Vermésa ku kresťanstvu a to v ose rodičia pokresťančený židia, sám praktizujúci kresťaň a následne vyznávajúci žid. .
Kniha sa číta mimoriadne dobre, je doplnená početnými odkazmi jednak na biblickú literatúru, ďalšie judaiká či apokryfi a najmä ranokresťanskú literatúru (Filón Alexandrijský, Eusebios ) či antickú literatúru (Josephus Flavius) ako aj písomnosti od Mŕtveho mora. Zároveň je zvolený štýl informačne hutný avšak čitateľsky zrozumiteľný. Autor vyjadruje svoje vlastné postrehy len výnimočne a keď, tak dosť jadrne, spolieha sa najmä na "reč faktov". Knihu možno odporučiť jednak pre jej zrozumiteľnosť, rozsah a taktiež treba oceniť silu argumentačnej "bočnej paľby" ktorá, ak je rozumne vyhodnotená pomáha lepšie pochopiť samotné Písmo. Mne osobne sa argumentácia autora nesmierne páčila ako poctivá, avšak bez dostatočnej hĺbky. Autor historickými metódami pristupuje k textu evanjelií a tieto v závere vyhodnotí ako nehistorické resp. historicky nerelevantné, kresťania však vedia, že evanjeliá nie sú encypklopédie a ani kroniky a neboli pred približne 1900 rokmi spísané, aby vyhovovali súčasným akademickým štandardom historikov, ale aby evanjelizovali. Vskutku neznevažujem erudovanosť či ciele autora, ale na okraj by ma zaujímalo s akým záverom by autor prišiel pri uplatnení rovnakých "prístupov a metód" pri vyhodnocovaní písomných pamiatok iného ako kresťanského náboženstva. Knihu vrelo odporúčam.

2 06.04.2021

Priznám sa, že kniha sa mi zo začiatku čítala mimoriadne ťažko, trápil som sa aj s jej strednou časťou, ale musím povedať, že v závere som si knihu obľúbil. Jej štýl je evidentne edukačný, jednoduchý. Určite by som si knihu veľmi užil vo veku 15 rokov. Samotná kniha je niečo medzi žánrom Zrkadla, cez edukačný a biografický román až po vlastné postoje a názory či filozofiu. Xenofón v knihe približuje ideál výchovy, života, boja, kraľovania Kýra II. Veľkého, ktorého však nemôžeme stotožňovať s Kýrom opísaným v Anabáze; jedná sa o jeho starého otca. Xenofón vyzdvihuje Kýra ako vzor panovníka. Mladoperžanov prirovnáva výchovou k Sparťanom, ktorých zvyky a spôsob života plný usilovnosti a skromnosti hodnotí mimoriadne kladne. Ďalej Xenofón s obľubou približuje dobrotu a štedrosť Kýra voči svojim priateľom ako aj silu a rozhodnosť voči nepriateľom, no najmä dáva do popredia jeho múdrosť a rozvahu, sťa filozof na tróne, tak ako to opisoval Xenofónov konškolák Platón.
Dôvod prečo si ku koncu, kniha vyhradila určitý príjemné dojem, je záverečný autorov doslov. Po tých všetkých sladkých naj... dáva záverom do protikladu súčasný stav, kde Novoperžania zoženšteli a celý systém sa doviedol k svojmu úplnému protikladu. Hovorí sa, že dielo korunuje záver a v Xenofónovom záverečnom horekovaním za „sweet old times“ z roku cca 370 p. K. to dáva dielu osobitný nádych. Podrobný výskum v budúcnosti určite prinesie ďalšie rozvrstvenie, čo zo samotnej knihy je história, filozofia, vlastná tvorba, nám sa však dáva čaro neznalosti, ktoré k tejto knihy rozhodne pasuje.

1 12.03.2021

Dielo Anabáza alebo ak chcete Cesta na sever, popisuje skutočný osud 13.000 gréckych žoldnierov, ktorí sa v rokoch 401 - 399 p.K. zúčastnili Kýrovej výpravy proti perzskému kráľovi a vlastnému bratovi Artaxerxovi, a následné peripetie gréckeho vojska v srdci Perzskej ríše po porážke Kyrových vojsk v bitke pri Kunaxe.
Samotná kniha je prvotinou ohľadne vojnovej literatúry a možno aj dobrodružnej reportáže. Samotný pochod Kýrovho vojska začína v meste Efez, tiahne až do blízkosti Babylonu a potom po nešťastnej bitke pri Kunaxach, pozdĺž rieky Tigris na sever až do Arménska, potom na západ po severnej časti dnešného Turecka, až do oblasti Bosporu, a následne zostup do oblasti Pergamonu. Celá dĺžka pochodu bola podľa Xenofóna vyše 6000 km a trvala 15 mesiacov. Kniha jednak popisuje vojenskú stratégiu, formu velenia v žoldnierskom vojsku, miestopis Perzskej ríše s popisom výzbroje, zvykov či krajiny. Kniha zároveň vyzdvihuje Xenofónove zásluhy, ako jedného zo zvolených veliteľov vojska, ktoré viedli k záchrane veľkej časti vojska. Xenofón často cituje rôzne prejavy veliteľov, či svoje vlastné a približuje obrovské vypätie síl o záchranu vlastného života. Zároveň predstavuje pútavé dobrodružné čítanie. Čo možno z nášho pohľadu „vytknúť“ je absencia vnútornej systematiky diela, či vlastnej dramaturgie. To sa však na historické dielo a prvotinu svojho žánru, dá ľahko pochopiť. O to viac, ak ide o opis skutočných útrap ľudí. Kniha je písaná jednoduchým štýlom, bez zbytočných odbočiek, občas dlhších monologických častí, ale knihu možno odporučiť.
Nie sa čo čudovať, že po svojom vzniku sa stala nadlho populárnou učebnicou miestopisu Perzskej ríše, ktorá dovtedy u Grékov absentovala. Určite teda neprekvapí, že informácie o vzdialenostiach, denných pochodoch vojska, šírky a schodnosti riek, no najmä vojenská taktika sa stali príručkou Alexandra Veľkého, ktorý o 65 rokov neskôr napadol Perzskú ríšu. Preto sa samotná taktika bitka pri Gaugamelách, tak podobá na postup Kýra v bitke pri Kunaxách

1 12.03.2021

Homér a homérsky svet
Anton Vantuch

Publikácia označená ako prvá monografia o Homérovi z roku 1960, ma veľmi príjemne prekvapila. Napriek veku knihy, v ničom nezaostáva za poznatkovým fondom napr. Wolfganga Schadewaldta, a autor k danej téme pristupuje mimoriadne uváženým prístupom. Dielo nie je „kompilát“ v zmysle početných citácií oných, či tam tých názorov zahraničných či domácich odborníkov. Vantuch predkladá svoje rozumné postrehy veľmi nenútenou formou a sám tak svojim dielom prispieva k Homérskej otázke.
V prvej časti si Vantuch zobral na mušku svet ľudí a bohov, ktorí sa nám otvára z perspektívy Iliady a Odyssay. Následne popisuje, epické cykly a ich vzájomné vzťahy a to na základe textovej komparatistiky. Ďalej sa venuje obsahu eposu Iliady, jej vnútornému členeniu, vlastným chybám či vzájomným vzťahom jednotlivých častí. Obdobne približuje aj Odyssaiu. Obe diela približuje ako profesor, ktorý jednak zhutní celý obsah a taktiež poukáže na zaujímavosti, ktoré bežný čitateľ v tempe ľahko prehliadne. V piatej časti približuje svet potulných spevákov, poézie, ich fach a to, čo tvorilo obsah ich kumštu a to nie len z Grécka. Vantuch sa v tejto časti prichádza so záverom, že Homér si text minimálne v častiach zapisoval, hoci celá epika bola určená k prednesu.
Druhá časť sa venuje, histórií pred Homérom a to v celej oblasti, nie len v Grécku. Pri popise Tróje, sa čiastočne odvoláva aj na archeologické nálezy, ale tento faktografický prameň je v diele marginálny. V otázke Diktysa z Kréty, Vantuch navrhuje nové „prešetrenie“ odmietnutia tohto prameňa to nie len na podklade množstvo grécizmov v latinskom texte. Veľmi pôsobivo autor približuje, „aioldské nutnosti“ napr. pri tak obrovskej epike musel Homér disponovať obrovským katalógom mien a miest. Podľa niektorých bolo v Illiade použitých okolo 800 postáv. Homér si však pomáha, a niektoré mená replikuje, rovnako tak to platí aj pri názvoch miest. V ďalšej časti Vantuch tvrdí, že Odyseova geografia a to napriek pokusom, nie je geografiou v našom zmysle slova. V ďalšej kapitole, približuje svet starej Iliady. V tejto časti približuje v epose opísanú výzbroj, luky, rôzne typy štítov, mečov, brnenia či helmy. V následnej kapitole približuje rôzne, rozprávky, legendy, povesti, eposy, ktoré zdá sa v určitom zmysle napomáhali resp. boli predlohou k jednotlivým častiam Odyssay. Vantuch spomína Mahabharátu, Ramajámu, Budhov životopis, Kalidása, Altamyš, kráľa Gurpanzacha, no rozhodne aj Gilgameša. V týchto a ďalších príbehoch Vantuch identifikuje Fajákov ako Egypťanov, od ktorých poznáme „poviedku o stroskotancovi“, ktorá je podobná časti príbehu o Fajákoch. Aiolove mechy na vietor približuje ako kováčske mechy kráľovi Aiolovi, ktorého mesto má medené múry. Podľa autora je Odyssea kaleidoskopom rôznych predlôh, ktoré sú však pevne spojené v jeden ucelený epos s vlastnou štruktúrou, kompozíciou, vyvrcholením ako aj dejovou líniou. Pôvodom tohto epického prístupu mohol byť záujem obecenstva či básnika po „mýtoch vyspelých kultúr mestských a po divoch ich výroby“. Napríklad, na podklade porovnania Gilgameša a Odyssay možno pozorovať viaceré drobné, textové podobnosti, no samotný obsah, zameranie a najmä chápanie cesty a obsahu hlavného hrdinu je diametrálne odlišné. Ďalšia časť sa týka sociálnej štruktúry homérskeho sveta a to aj na prípade Patrokla, ktorý vystupuje ako cudzinec bez rodiny a minulosti, ktorý bez vzťahu s Achilleom nie je ničím a tragickým vystúpením z jeho tieňa sa stáva „sám sebou“.
Tretia časť knihy s názvom Homér a epické umenie v sebe približuje textové analýzy a napomáha nám nahliadnuť do techniky písania oboch eposov. Vantuch dáva do pozornosti všetky opisné časti, ktoré sú charakteristické vzruchom, pohybom a silou. Prirovnania sú živé ako napr. žerie surové mäso, vyrúti sa z húštiny a pod. Homér používa ohromnú rozmanitosť prírodnej scenérie. Jedno z mimoriadne pozoruhodných poznámok sa týka samotného hexametru v ktorom sú eposy písané. Vantuch uvádza, že „ako je známe, časomerný hexameter sa zakladá na striedaní dlhých a krátkych slabík. Prízvučná slabika je vždy dlhá, neprízvučná časť stopy obsahuje dve krátke slabiky alebo opäť jednu dlhú. V piate stope (alebo výnimočne v štvrtej)musí byť daktyl. Táto prozódia vylučuje všetky slová, ktoré obsahujú krátku slabiku medzi dvoma dlhými, a takých slov je v gréčtine pomerne veľa. Hexameter nie je vhodným metrom pre tento jazyk.“ Či už hexameter pochádza z Fenície, nie je rozhodujúce. Dve z najväčších literárnych diel ľudstva boli „vytvorené“ vo forme, ktorá k jazyku ich pôvodu „nepasuje“. Práve Homérove pasovanie, v podobe vytvárania nových epických slov, zdvojovania či prispôsobovania koncoviek a tvarov, možno dodalo dielu takú zvučnosť. Autor pri ďalšom popise zaužívaných a opakujúcich sa formúl v podobe, gerénsky jazdec, Argovrah Hermes (mimochodom dnes im už ťažko rozumieme) poukazuje na skutočnosť, že v Homérovi je „mnoho tradičných formúl, no niet tu neživých schém“. Ďalej Vantuch pripomína Aristotelove chápanie Illiady ako „polymython systéma“ teda jednota mnohých príbehov. V následnej kapitole sa snaží pochopiť svet Homérskych hrdinov. Hoci sú viacerí z nich polobohmi, častokrát ich ľudia ako Hektor, Aias, Diomedes a ďalší, predbiehajú v odvahe, chrabrosti či zbožnosti. Je to veľmi zaujímavý Homérov odkaz upriamujúci nás na našu ľudskú jedinečnosť. V jednej zo záverečných časti osobitne pojednáva o Anti-Achillovi teda, Diomedovi, najväčšiemu tragédovi Hektorovi, „starému“ Aiasovi, nešťastnému Patroklovi a ďalších. Posledná kapitola pojednáva o samotnej osobe Homéra.
Viac na https://oprave.blogspot.com/

Po zhruba ročnej odmlke, som sa opäť dostal ku knihe Konrada Paula Liessmanna, síce z roku 2015, ale to knihe nič neodoberá na jej aktuálnosti a sviežosti. Je to ďalšia perfektná kniha týkajúca problému inflácie humanitárnych učebných odborov či degradácie univerzít. Ak niečo Liessmannovi nechýba, tak je to schopnosť fundovane uchopiť problém, mimoriadne šťavnato kritizovať nezmyselný balast a ako umne vyzdvihnúť to podstatné a taktiež, predostrieť do zásadné a pritom jednoduché. Už v úvode, začína Liessmann so svoju kritikou PISA testov. Spochybňuje jednak ich metodiku či funkčnosť výsledkov ale aj ich hlbší koncept. Považuje ich za nástroj „politiky vzdelávania, ktorá o vzdelaní už premýšľať nechce, ale chce byť zásobovaná číslami – nech už znamenajú čokoľvek“. V ďalšej časti sa už zaoberá nevšedným fenoménom „expertov na vzdelanie“, ktorí majú tak ďaleko k vzdelávaniu, ako my na mesiac, pričom vždy majú naporúdzi zásobáreň zvláštnych štatistických ukazovateľov či neurologických výskumov a ktorí sa snažia premeniť základ súčasnej vzdelanosti na popol s ľúbenými heslami neoroussoistov o neporušenej a čistej zásobárni talentu, nadania či záujmu v každom jednotlivcovi. Samozrejme, ich slovník má byť podľa Liessmanna, plný pochopenia pre ekonomizáciu vzdelania. Za najväčší paradox považuje protismerné pnutie „novej pedagogiky“, ktorá požaduje zvonku, všetky rozdiely vyrovnávať, teda stop akejkoľvek diskriminácií, na druhej strane chce pracovať s čoraz väčšou individualizáciou a diferenciáciou. Liessmann si kriticky všíma, že všade tam, kde sa hovorí o funkčnom analfabetisme je nevyhnutné posilňovanie nových trendov, ktoré práve tak viedli k jeho vzniku. Liessmann ďalej tvrdí, že bez toho aby si to verejnosť všimla, pod modernými heslami došlo k rozkolu medzi stáročnými zásadami vzdelania a súčasnými nárokmi na vzdelanie. Podtrhuje, že práve tlak na kompetencie a skills, nepochádzajú z pedagogiky, ale z ekonómie čo vedie k zásadnej zmene cieľov vzdelávania. Autor kritizuje pasivitu pedagogického zboru a jeho kapitulačný prístup k týmto, zjavne zhubným trendom. Vzdelanie podľa Liessmanna, možno charakterizovať na podklade stáročnej tradície, ako proces humanizácie človeka prostredníctvom vzdelávania. Súčasné naháňanie kompetencií žiakov či študentov očastoval ako snahu vzdelávania, aby jeho disponenti neboli k ničomu príslušný, k mnohému schopní a ku všetkému ochotní. Liessmann podrobil svojej kritike aj trend rušenia odborovosti vzdelávania do určitých blokov, či projektov. Mieni, že hoci je odbor len umelý vzdelávací konštrukt je jednotiaci vo svojich cieľoch či metódach, ktorých osvojenie je nevyhnutné pre správne pochopenie danej látky. Sám sa pýta ako nám z metodologického hľadiska pomôže spojenie matematiky s chémiou či fyzikou resp. spojenie s inými predmetmi. Mieni: „je spoločné, že vynaliezajú nie len poetické či nedobrovoľne komické kombinácie, ale predovšetkým to, že konštruujú nové konglomeráty oborov, ktoré musia otvoriť dvierka i vráta ľubovoľnosti bez kritérií, bez metodologického zaistenia, bez obsahovej definície zamerania a cieľov a že ako vo vzdelávaní učiteľov, tak i v ich každodennej praxi musí napomáhať diletantizmus.“ Liessmann vo svojej knihe pokračuje v kritike internetovej siete, power pointu, infantilizácie školstva, nedostatku čitateľskej kultúry ale aj diktatúry falošnej usilovnosti. Ku každej téme autor pristupuje mimoriadne kriticky, pričom v závere knihy sa čiastočne odvolávala aj publikácií Nussbaum - Ne pro zisk, avšak v hĺbke myšlienok Liessmann túto publikáciu prekonáva, hoci možno na úkor čítavosti knihy. Kniha je však veľmi koncepčná a číta sa mimoriadne dobre, za pár hodín je po nej len vynikajúca spomienka a britké pozdvihnutie pozorovacích schopností v oblasti súčasnej praxe nevzdelanosti. Knihu možno len odporučiť.

1 28.01.2021

V tomto diele Xenofón nadväzuje na pôvodnú historiografiu. Tak ako Tukydites nadväzuje na Herodota, tak Xenofón nadväzuje na Tukydita. Záverom diela, dokonca vyzýva na „prebratie štafety“. V predslove knihy nachádzame pomerne príkre odsúdenie kvality Xenofónových dejín. Z určitého pohľadu je to pravda. Ak máme chuť a ochotu k porovnávaniu, môžeme ľahko poukázať na „nižšiu“ kvalitu (fakticita, opomína viaceré významné udalosti) oproti Tukyditovi. Ale taktiež môžeme povedať, že Tukydites je od Herodota nudnejší a pod. Skrátka vždy záleží na pohľade a kritériách. Z môjho pohľadu je Xenofónov spôsob písania iný, aj keď sa snaží Tukydita napodobniť. Sám Xenofon, často odbieha od významných udalostí k menej dôležitým, čo aj sám konštatuje, ale jeho odbočky majú byť edukatívne. Poukazuje na vynikajúce schopnosti inak neslávneho vojvodcu, či vlastnosti Ftyjčanov, inak nevýznamného mestečka, ktoré však napriek všetkým problémom vzorne dodržiavajú vernosť voči Sparťanom. Xenofónove tempo je pomerne rýchle, čo trochu unavuje čítanie, avšak dosť často sa mu darí udržať napätie a čitateľa vtiahnuť.
Xenofón dá asi každému niečo, preto tak trosku zhrniem, že nebyť dochovania Xenofónovho diela, asi ťažko by sme si vedeli uvedomiť zbytočnosť vojny ako takej. Kým Tukydites opisoval Peloponézsku vojnu a dej nedokončil, mohli sme dúfať, že celý vývoj dejín smeruje k veľkému finále. My vieme, že k víťazstvu Sparty nad Atén. Až Xenofón jasne popisuje, že žiadny veľký záver vojny nenastal. Došlo len k ďalším spojeneckým kotrmelcom, ktoré nemali víťaza. Dokonca, ani keď sa na scéne objavili nebezpečné Théby a ich spolok, ktorý zrazu ohrozoval Spartu tak, že museli sami žiadať Atény o pomoc, a títo ju aj poskytli.
Ešte možno spomenúť, že už v tomto diele Xenofón poukazuje na úpadok samotnej Sparty. U nás si Sparta drží auru neporaziteľnosti a sily. V skutočnosti poznáme asi len najskvelejší výkon a to bitku pri Thermopylách z roku 480 p. Kr. Už v roku 362 p. Kr. bola Sparta taká slabá, že vyviazla pred totálnou skazou len s vypätím všetkých síl. Sila Spartského štátu mala len epizódny charakter. V knihe sa často dočítame, že aj slávna Spartská armáda, až pričasto spoliehala na žoldnierov, spojencov či perioikov a ani ich samotné výkony v poli neboli vždy oslnivé, a to rovnako ako ich bojová morálka. Skrátka a dobre, nebola to žiadna exkluzívna kasta samurajov, teda určite nie je v priebehu svojich celých dejín.
Spartská ústava predstavuje naozaj zvláštny typ diela. Autor v nej popisuje „dokonalú“ ústavu sparty. Poukazuje na rozumnosť bájneho Lykurga, ktorá založil jednaj najskvelejšiu (nie od nej lepšej) ale aj najťažšiu (nikde inde nebola prevzatá) ústavu, ktorá podľa Xenofóna mala za cieľ vytvoriť najlepšie možné ľudské spoločenstvo. Xenofón oceňuje tvrdú hierarchiu, disciplinovanosť ale aj rovnosť, či silný akcent zodpovednosti za celok. Lykurgova ústava mala viesť Sparťanov k jednoduchosti, sile, húževnatosti. Za týmto účelom boli zriadené spoločné stravovania, cvičenia a pod.
Je potrebné si však uvedomiť, že Sparta nebola žiadne továreň na sny. Jej prísna organizovanosť vyplývala z potreby vojenskej organizácie mimoriadne privilegovanej skupiny. Podľa niektorých údajov mala Sparta len 8000 plnoprávnych občanov. Otroci či neprivilegované obyvateľstvo mnohonásobne prevyšovalo počty Sparťanov. Sparta bola teda v určitom ohľade v permanentnom obliehaní a ohrození. Xenofón však chváli jej ústavu a štát práve pre to, že: „...Sparta, jeden z najmenej ľudnatých štátov, sa ukázala najmocnejšia a najslávnejšia v Grécku...“
Z pohľadu na Spartu je taktiež nevyhnutné pochopiť, že „dobrý štát“ možno poznať po tom, čo štát rastie rozvíja sa. To však o Sparte povedať nemožno. Permanentne bojovala s poklesom počtu občanov. Mnohí odchádzali ako žoldnierske vojsko do zahraničia, odkiaľ sa už nevracali do strohého štátu. Mnohí sa z bojísk ani nevracali. Hoci Sparta nemala mestské hradby, ktoré mali tvoriť telá jej občanov, možno vidieť, že tento „ideál“ je len ilúzia.
O to viac platí, keď si sám autor na záver diela neodpustil: „Keby sa ma však niekto spýtal, či mám ešte aj dnes dojem, že Lykurgove zákona trvajú bez zmeny, povedal by som smelo: Pri Diovi, už nie. Viem totiž, že predtým Sparťania dával prednosť tomu, žiť doma skromne a radšej medzi sebou vychádzať než sa usadzovať v mestách harmosty a nechať sa kaziť pochlebovaním. Taktiež viem, že sa skôr báli aby sa na nich nevidelo, že majú zlato, ale teraz sú i takí, ktorá sa okázalo chvália, že ho majú...“ To hovorí za všetko.
Spis o štátnych príjmoch je najstarším národohospodárskym dielom. Jedná sa o akoby reč pred snemom, kde s Xenofón snaží radami pomôcť svojmu rodnému mestu z jeho hospodárskych ťažkostí. Pred Peloponézskou vojnou mali Atény príjem 15.720 kg striebra z daní a poplatkov. Na akropole mali uložených 157.200 kg striebra a taktiež 13.100 kg nespravovaného striebra. Čo sú obrovské čiastky ešte aj z dnešného ponímania. Samotný spis však hovorí o tom, že vojna totálne vyčerpala všetkých. Štát, občanov, spojencov. Jen nevyhnutný plán obnovy. Xenofón hovorí o nutnosti pritiahnutia obchodníkov a kupcov, ktorí do mesta prinesú tovary, peniaze a pozitívneho ducha. Ďalej hovorí o projekte zlepšovania právneho postavenia neobčanov z radov kupcov. Jedným z najdôležitejších opatrení bola forma verejných pôžičiek na zabezpečenie „investičných“ otrokov, ktorí mali pracovať v strieborných baniach v Lauriu. Xenofontés požadoval postupné, avšak drastické zvýšenie ľudskej sily určenej v ťažiarstve. Navádzal na zamestnanie 1.200 štátnych otrokov v prvej fáze, pričom výťažkom z ťažby mal putovať k nákupu ďalšej pracovnej sily až do konečného počtu 10.000 baníkov. Xenofón odmietol zneužívanie námorného spolku a vydierania spojencov Atén, čo považuje za hlavný neduh hospodárskej politiky štátu.
Za najväčší prínos z hľadiska hospodárstva štátu pokladá Xenofón mier, ktorý je blahodarný a výhodnejší ako akákoľvek vojna.

1 25.01.2021

Kto má aspoň kusí záujem o tzv. Homérsku otázku, resp. o Tróju či archeológiu ako takú, určite by mal siahnuť po knihe Nový boj o Tróju od Švajčiara Ebertarta Zanggera, s podtitulom archeológie v krizi. Kniha predstavuje šťavnaté čítanie, ktoré čitateľovi predkladá pomerne hutnú hypotézu o udalostiach 13 – 11 st. pred Kristom. V úvode Zangger prináša kritiku zaužívaných metodologických postupov a navrhuje nový prístup k jednak písomným pamiatkam Homérovskej epochy, ale aj k archeologickým nálezom z tohto obdobia. Jedným z nich je určitá nivelácia medzi dôveryhodnosťou jednak na strane Homéra s takými pamiatkami ako nápisy z Medínet Habu z čias vlády Ramesse III. ktorý je podľa názoru Zanggera preceňovaný a celý text následne uvádza do kontextu archeologických nálezov. Na druhej strane poukazuje na vyššiu validitu Homérových diel z hľadiska „historického zrnka pravdy“. Pripomína, že v súčasnosti nie je možné na zakladá skutočností, že Tolstoj ako spisovateľ, ktorý napísal dielo Vojna a Mier ako románopisné dielo z obdobia napoleonských vojen je z dôvodu ipso facto dôkazom o tom, že napoleonské vojny sú vymysleným dielom bez určitej historickej pravdy.
Zangger je doslova bombardérom v kritike aplikácie etymológie miestopisných a historických nápisov, ktoré súčasná veda nie je schopná náležite zaradiť či neschopnosti riadneho datovania udalostí a archeologických prístupov. Ďalej prináša silnú kritiku Schliemanna ako autora self made legend, ktorý údajne spätne vybájil svoj podiel na odkrytí Tróje. Obrovským premetom v ponímaní tejto epochy je veľký obrat pri posudzovaní diel Diktysa z Knóssu a Daréta Frýžskeho, ktorý Zangger považuje, na základe archeologických vykopávok a tiež dochovaných nálezov, za dochované záznamy staršej ústnej či literárnej tradície, ktorá bezprostredne nadväzuje na Trójsku vojnu. Neskoršie odmietnutie Diktysa a Daréta do sféry fiktívnych doplnkov Homéra, rázne odmieta a dokladá ich faktografickú správnosť a poukazuje na nesprávne stredoveké prekladateľské vsuvky, ktoré diela znehodnotili ( a zároveň zachovali).
Už v tejto knihe, Zangger poukazoval, že odkrytá Trója o rozmeroch (180x160m) je v skutočnosti len citadelou väčšej Trójskej zástavby. V knihe pútavo vysvetľuje, kto boli v neskorej dobe bronzovej Egypt, Chetiti, Achájci či Trójania. Sám pristupuje k hypotéze o tzv. Luwijskej civilizácií z ktorej sa nám toho veľa nedochovalo, avšak ktorá tvorila dôležitú úlohu vo vtedajších mocenských pomeroch. Z Luwiskej civilizácie mala prvoradé miesto práve Trója (Illion), ktorý vďaka svojej polohe, neďaleko Zlatého rohu dnešného Istanbulu, predstavoval vo vtedajšej námornej preprave dôležitý tranzitný bod a to najmä s obchodom z meďou, cínom či koňmi. O význame Tróje Zangger vôbec nepochybuje. Už Iáson Argonaut musel prekonať zradný Bospor a Dardanely. Proti ich prieplavu stáli prevažujúce severné vetry a tiež protismerný prúd, ktorý sťažoval preplavenie cez túto úžinu. Naopak Trója disponovala rozsiahlym prístavom, ktorý chránil lode, ktoré vyčkávali na zmenu prevládajúcich vetrov aby bolo možné úžiny prekonať. Zangger tvrdí, že práve nová zručnosť Grékov, prekonať Bospor a Dardanely (Argonauti) bez nutnosti kotvenia v Trójskom prístave viedla k roztržke a odopretiu pohostinnosti zo strany vtedajšieho kráľa Tróje Leomedónta, otca kráľa Prima, ktorý bol za trest od Grékov, náhlym prepadom vtedy ešte neopevnenej Tróje pokorený a ponížený.
Zangger v knihe jednak popisuje situáciu jednotlivých regiónov, okolnosti jednak Trójskej vojny, či tzv. vpádu Morských národov ako aj ďalších písomných a archeologických nálezov, tieto následne spája do uceleného kontextu a taktiež ozrejmuje logické motívy či závery, ktoré doplňuje celkový obraz neskorej doby bronzovej. Zangger svojim výkladom popiera predstavy, že Trójska vojna mohla byť len nezaujímavá regionálna či lokálna záležitosť a upozorňuje, že historicky práve Trójska vojna predstavovala takú udalosť, ktorá bola jednak vyvrcholením veľkých mocensko-tektonických posuvov 12 st. pred Kristom a po jej zničení boli naštartované také procesy, ktoré bezprostredne viedli alebo odštartovali, nám známu tzv. dobu temna. Trójska vojna bola teda v pohľade vtedajšieho človeka, tým, čo Herodotos považoval za svetovú vojnu, zrážku Grékov s Peržanmi, Tukydites Peloponézsku vojnu, Remarq prvú svetovú vojnu, čí súčasníkom druhá svetová vojna.
Čítanie tejto knihy je to mimoriadne zaujímavé a pútavé a to od začiatku do konca. Kniha je popretkávaná zaujímavými poznámkami a sviežimi postrehmi, ktoré čitateľa udržia v tempe. Záver knihy patrí prekvapivej kritike archeologickej vedy a taktiež prekvapivý, ale o to logickejší poukaz Zenggera, že Trója, mohla byť tým, čo tvorí historický základ báje o Atlantíde, čo po prečítaní tejto knihy, čitateľovi nepripadá vôbec za pritiahnuté za vlasy a to je samo o sebe provokatívne ukončenie excelentnej knihy.

1 06.01.2021

Herodotom opisované víťazstvo Grékov nad Peržanmi neznamenalo bodku za dejinami. Na Herodota nadväzuje Tukidides, ktorý sa na rozdiel od Herodota nezameriava na zvyky, tradície, ďaleké končiny, báje a pod. ale v určitom bode posúva aj samotný žáner historiografie. Ako píše sám Tukydides „...začal ju opisovať od jej vzniku, lebo predpokladal, že bude veľká a najpozoruhodnejšia zo všetkých, aké sa kedy odohrali. Usudzoval tak preto, lebo obidve strany do nej vstúpili v každom ohľade pripravené, na vrchole svojej moci, ako aj preto, lebo ostatné grécke štáty sa buď hneď pridali na jednu z bojujúcich strán, alebo to urobili po zrelej úvahe. Táto vojna bola pre Grécko najväčším utrpením, ale aj pre časť barbarov, ba možno povedať pre svet, ktorého sa dotkla...“
Tukydides na rozdiel od Herodota pristupuje k látke kriticky, sám si overuje a preveruje rôzne verzie udalostí, realizuje prieskum, obhliadku, vypočúva svedkov. Je to skutočný bádateľ v modernom zmysle slova. Dejiny od Tukydidesa nemajú byť len pekným rozprávaním a morálnym poučením, ale majú byť čo možno najvernejším obrazom minulých udalostí. Veď ako hovorí sám: „Možno sa bude zdať, že moje podanie udalostí nie je zábavné, lebo sa nepodobá mýtu, no postačí, že si v ňom nájdu niečo užitočné tí, čo chcú pátrať pravdu aj o udalostiach minulých aj o budúcich. Totiž udalosti, tak ako vlastne všetky ľudské činy, sa s nimi zhodujú, aby boli majetkom na večné časy, nie krasorečníckymi cvičeniami určenými na jednorazové počúvanie.“ Kniha sa číta o poznanie ťažšie od Herodota. Jej dej je koncentrovaný len na vojnu medzi Aténami a Spartou, ktorá sa vliekla dlhých 30 rokov s rôznymi úspechmi na tej či onej strane. Odbočky, také bežné u Herodotam sú u Tukydida len občasné a aj to len z dôvodu nevyhnutnosti pre správne pochopenie priebehu vojny. Kniha je písaná chrologicky podľa jednotlivých rokov vojny. Čo je najzaujímavejšie na Tukydidovi je fakt, že samotné dejiny, napriek svojej metodickej presnosti, nie sú len chrologickými dejinami. Tukydides do textu často vkladá dôležité prejavy aktérov, snaží sa analyzovať ich myšlienky a zatriediť rozhodnutia. Tukydides to síce nehovorí priamo, avšak z rozprávania je skôr demokrat a obdivovateľ svojich Atén a Aténčanov, ale túto afinitu dával len cítiť, a navzdory nej je stále prísne objektívy. Píše to aj sám ústami posla z Korintu: „Oni (Aténčania) sú totiž novotári a rýchlo uskutočňujú to, čo si zaumienili, no vy(Sparťania) len udržujete to, čo máte, na nič nové neprídete, a keď dôjde k činu, nevykonáte ani to , čo je nevyhnutné. Oni preceňujú svoje možnosti, sú schopní riskovať väčšmi, než pripúšťa súdnosť, v nebezpečenstvách nestrácajú nádej. Vy vždy zaostávate za svojimi možnosťami, nedôverujete sľubom rozumným dôvodom a ak sa dostanete do ťažkej situácie, nehľadáte východisko. A navyše oni dlho neváhajú, kým vy otáľate, oni radi cestujú, vy sa nepohnete z miesta, lebo oni vedia, že ak sa vzdialia z vlasti môžu veľa získať, ale vy sa bojíte, že keby ste niečo podnikli, stratili by ste aj to čo máte. Keď víťazia nad nepriateľom, postupujú čo najďalej, porážka ich ani trocha neubíja. Neľutujú obetovať za rodné mesto aj život a všetky svoje duševné sily dajú na jeho obranu. Ak sa im nepodarí uskutočniť plány, mysli si, že prišli o niečo, čo im už patrilo, ak niečo svojim podnikaním získajú, pokladajú to za maličkosť v porovnaní s tým čo očakávajú od budúcnosti, a ak pri nejakom pokuse nemaj úspech, vynahradia si škodu nádejou na dačo iné. Oni jediní pokladajú už nádej na niečo za zisk, lebo ustavične podľa nich nasleduje bezprostredne za želaním....“
Samotné dielo je nevýslovný prameň dejín politiky, vojenskej taktiky, politickej filozofie, učebnicou demokracie, ale aj zrkadlom duše a myslenia starovekých obyvateľov. Z diela môžem jednoznačne vyzdvihnúť Periklovu reč za padlých ako aj poslednú Periklovu reč. Taktiež odporúčam, pre plnohodnotný zážitok, zaobstaranie si kvalitných historických máp, ktoré zvyšujú edukačný efekt celého diela.

Zdroj: TUKYDIDES. Dejiny peloponézskej vojny. Bratislava: Tatran, 1985. 494 s. ISBN 61-746-85

Kniha predstavuje osobitný žáner náboženskej literatúry. V prvom rade je potrebné uviesť, že sa nejedná ani o prvú či jedinú knihu týkajúcu sa témy „mníšskej cesty ku spáse“. Ióannés Klimakos, bol mních zo 6. storočia, pričom jeho dielo Nebeský rebrík, možno považovať za vysoko hodnotné dielo jednak z hľadiska histórie mníšstva, náboženstva, ale aj cesty spásy. Kniha je koncipovaná ako odporučenie mnícha mníchom ako sa možno po rebríku cností dostať až ku spáse za života. Bežný čitateľ by si mohol povedať, že k tomu postačí Biblia sama, či Písmo, avšak to platí pre tých, ktorí chcú dosiahnuť spásu po smrti. Naopak tí, ktorí sa chcú už za života priblížiť k Bohu, akoby anjelské bytosti musia prejsť tŕnistou cestou „umŕtvovania“ vášní, hriechu a tela a zaodieť sa do čistého rúcha.
Samotné dielo sa dochovalo vo viacerých výtlačkoch a v stredoveku bolo veľmi populárne. Nie je sa čomu čudovať. Je až na neuverenie ako dobre Ióannés Klimakos poznal „psychológiu“ človeka a jeho hriešnosť. Jednotlivé stupne spásonosného rebríka predstavujú, buď budovanie určitých správnych cností alebo odstavovaní zlozvykov, podľa odskúšaných „receptov“ mníchov. Kniha sa určite nečíta jednoducho a ľahko, ale je v nej veľké množstvo zaujímavých postrehov a jednoznačne stojí za prečítanie, aj keď v niektorých môže vzbudzovať odpor pre fanatickosť, ktorú knihu odporúča. Pre týchto však kniha nie je určená a ten kto hľadá odpovede sa ich v knihe určite dozvie dostatočne.