Adigiotto komentáře u knih
Majstrovsky vypointovanè poviedky. Je to jeden zo zriedkavých prípadov, kedy mi kniha pôsobila nielen radosť, ale aj pôžitok z čítania.
Želal by som si vo výbere viac poviedok ako Brána storakého žiaľu a Najúžasnejší príbeh pod slnkom. Ale keďže ma polovica z desiatich poviedok málo zaujala, zostal celkový dojem: neuškodí ani nenadchne.
Je vôbec možné, že tento majstrov drobný klenot vyšiel len v jednom jedinom vydaní? Z roku 1958? Vtedy sa náš prezident volal Novotný, americký Eisenhower. Zúrila kubánska revolúcia a začal sa vyrábať samopal vzor 58. A Pelé získal prvý titul majstra sveta.
Oprášiť by sa dielko patrilo.
Pre ľudí je všetko nekonečné, čo je veľmi ďaleko. S určitosťou však vieme povedať, že „nekonečný“ vesmír sa rozpína a má teda hranice – ako balón, ktorý nafukujete. Otvorenou otázkou zostáva jeho koniec. Skolabuje späť do singularity? Bude sa večne rozpínať?
Uvidíme o niekoľko miliárd rokov.
Po úvodnom naladení sa na Rahnerov štýl dlhých súvetí, otvárajúce hneď viacero argumentačných línií, môžete sa ponoriť sa do sveta prvotriednej teológie.
P. S. Nie je žiadna hanba čítať jednu vetu trikrát. Spôsobí vám to trojnásobnú radosť, ak sa vám zrazu otvorí myseľ a vy ju pochopíte.
Kňaz Nouwen premýšľa viac o ľuďoch než o dogme. Preto sa jeho knihy čítajú tak dobre.
Kde sú prosím ďalšie vydania? Ako Biblia alebo lekárske kompendium musí byť toto dielo dostupné každej čitateľskej generácii.
Päť hviezdičiek za kongeniálny preklad. Mistr Zábrana a mistryně Hašková ponúkajú tak krásny jazyk, až máte pocit, že sám majster Bunin súhlasne pokyvkáva hlavou: "Áno, presne tak som to chcel vyjadriť."
Chvalabohu, že moderná historiografia si začala všímať obyčajných ľudí tam dole. O kráľoch a dobyvateľoch sme čítali dosť. Nestíhate sa čudovať nad tým, akými útrapami si ľudia prešli a čo nás zatiaľ našťastie obišlo. Dôležitá kniha.
Jezuti z kanadsko-slovenského vydavateľstva Dobrá kniha vydali na svoju dobu atraktívnu knihu, ktorá sa pašovala do komunistického Československa. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru a augustínovské vyznanie! Hádam už len to stačilo Karolovi Strmeňovi, aby knižku preložil. Áno, spis dopĺňa pochopenie Mauriacovho vnútorného sveta a pohnútok. Zároveň sa však môžeme všetko podstatné dočítať v jeho románoch. V nich je jeho svetonázor viac než očividný.
Ani na polemickej úrovni neprináša testament starnúceho velikána nič prevratné. Proti sebe stoja na jednej strane Mauriac, Huysmans, Claudel a samozrejme Pascal, a na druhej France, Gide, ale najmä Renan a Strauss. Knižka sa dá vnímať ako zaujímavý príspevok k francúzskej literatúre, ktorá hrdo nosí prívlastok veľká.
Mýty a eposy sú prvé príbehy zapísané písmom. Ale mýty sú fiktívne a vymyslené a tak by sa mali čítať a rozprávať. Ak sa zamenia s realitou, ak je na nich založená identita jednotlivca, kmeňa, národa a štátu, rozpadne sa, ak pravda vytryskne na povrch ako gejzír. Iste, mýty a rozprávky majú svoje miesto v začiatkoch dejín. Ale čo potom, keď dospejeme? Máme stále veriť v stvorenie sveta za šesť dní? V Ježiška prinášajúceho darčeky pod vianočný stromček? V tarokové karty? V Matku Zem Gaiu? V parohatú Matku-Jelenicu?
Ženy v tomto románe nikto nespomína. A pritom sú to najpozoruhodnejšie postavy. Na prvý pohľad sú nezaujimavé, lebo sú tak pragmatické, tak hrdinsky čeliace tvrdej realite. Neodmietajú ju únikom do mýtov a snov (Starý Momun a vnuk), ani násilím a grobianstvom (Orozkul). Práve preto tvoria spojivo medzi dvoma svetmi. Bez ich prítomnosti by sa tá malá mikro-spoločnosť troch rodín rozpadla na prach. Stará mať, teta Bekej a Guldžamal sú nepovšimnutým tmelom všedného dňa.
Také superhrdinky potrebujeme.
Ak o sto rokov bude fungovať pôvodná Databáza kníh (čo si pri krátkej životnosti projektov neviem veľmi predstaviť), odhodlá sa možno niekto naše komentáre čítať: zo zvedavosti, z nostalgie na "staré dobré časy" (rovnako nepredstaviteľné!), z vedecko-literárneho zaujmu. Na pár okamihov sa objavia naše stopy v piesku, aby ich vzápätí opäť zahladil vietor. To je osud malých ľudí: upadajú do večného zabudnutia...
Ödön von Horváth sa v hre Kazimír a Karolína sympaticky zastavil u malých ľudí, ktorí pred sto rokmi strávili deň na púti. Nebol to deň ako každý iný. Niektoré cesty sa spojili, iné rozišli. A predsa sa v živote hlavných protagonistov na konci hry nič radikálne nezmenilo. Zostali malí.
Vďaka von Horváthovi sa však objavili ich stopy v piesku, ba priam odtlačky, ktoré ani čas len tak ľahko nezahladí.
Pri čítaní Bridleovej triezvej knihy máte dojem, že sedí vedľa vás na gauči a pri káve vám pokojným hlasom podáva správu o stave sveta.
Prekvapujúco zrozumiteľné čítanie, ktoré hlbší dojem nezanechalo. Na to bol štýl autora nenápaditý. Pritom úvodné odstavce vyzerali sľubne. Halpern prirovnal Zem k lodi na mori. Prebudíte sa a nevidíte nič okrem vody. Musíte sa zorientovať, pozorovať Mesiac a hviezdy, ostrovy, ktoré objavíte. Postupne začnete tušiť smer, počiatok i koniec. Po tejto analógii kniha upadla do priemeru. Ako prvá orientácia lode menom Zem však kniha dobre poslúži.
Majsterka v priemernej forme. V ľahkom tréningu medzi dvoma špičkovými výkonmi. Zo zabudnutia román zachránilo iba slávne meno.