Ríša práva

Ronald Dworkin by slovenským právnikom nemal byť neznámou osobou. Pre neprávnikov možno Dworkina priblížiť ako jedného z najvýznamnejších amerických právnych teoretikov súčasnej právnej vedy.


Nie je ľahké písať o Dworkinovej práci Ríša práva, nie to ju ešte interpretovať. Aj napriek uvedenému sa autor skromne pokúsi priblížiť čitateľovi niektoré prvky Dworkinovej koncepcie, ktoré autora zaujali.

V úvode je nutnú odkázať čitateľa na pôvodné dielo. Svojou bohatosťou čitateľa prekvapí. Je však potrebné taktiež upozorniť na „americký“ štýl argumentácie. Je pomerne vzdialený od strohého a precízneho nemeckého štýlu, naopak americký autori sa snažia koncipovať akoby všetky možné námietky oponentov a na tie systematicky odpovedajú, pričom sa snažia postulovať vlastné závery. Uvedený spôsob je pre čitateľa značne náročnejší pre udržanie „nite“. Taktiež nemožno opomenúť, že Dworkin pri koncipovaní svojho názoru vychádzal z anglo-amerického právneho systému, ktorý je silne ovplyvnený precedensmi a z tohto titulu je aplikácia na podmienky kontinentálneho právneho poriadku po praktickej stránke skôr problematická, avšak v oblasti ústavného, európskeho či medzinárodného práva sú myšlienky pomerne dobre pochopiteľné. Aj napriek uvedenému je kniha Ríša práva, určite knihou hodnou k štúdiu praktického právnika.

Už v prológu nám Dworkin oznamuje, čo je podľa neho právna argumentácia: „právna argumentácia je prípadom konštruktívnej interpretácie, naše právo spočíva v najlepšom odôvodnení našej právnej praxe ako celku, spočíva v naratívnom príbehu, ktorý z tejto praxe vytvára to najlepšie, čím môže byť. Podľa tohto názoru sa charakteristická štruktúra a obmedzenia právnej argumentácie vynárajú len vtedy, keď identifikujeme a rozlišujeme odlišné a často konkurenčné aspekty politickej hodnoty, odlišné vlákna, z ktorých je utkaný komplexný súdny nález, že jedna interpretácia robí právny príbeh koniec koncov vcelku lepší než akákoľvek iná.“ Taktiež pripomína, že: „právna prax, na rozdiel od mnohých iných spoločenských javov je (prax) argumentačná“

Dworkin navodzuje problém na základe štyroch súdnych prípadov:

1, Riggs vz. Palmer – V roku 1882 v New Yorku otrávil pán Elmer svojho starého otca. Elmer bol zo svojho zločinu usvedčený a odsúdený, ale nastal problém. Elmerov starý otec ho uznal sa svojho dediča z testamentu v čase jeho života. Jedny tvrdili, že Elmer má právo dediť nakoľko súd nemôže meniť závet podľa svojho vlastného presvedčenia, druhý tvrdili, že človek nemôže mať prospech z trestného činu a že by bolo dedenie neetické. Tak alebo onak súd sa v tomto prípade nemal možnosť oprieť o žiadnu právnu normu. Musel ale rozhodnúť a dedičstvo Elmerovi odmietol potvrdiť.

2, Tennessee Valleu Authority vz. Hill – V roku 1973 sa v USA zdvihla environmentálna vlna ktorá viedla k celoštátnemu zákonu o ochrane ohrozených druhov. V štáte Tennessee spoločnosť TVA takmer dokončovala priehradu za 100 miliónov dolárov pričom tesne pred jej dokončením začal súd riešiť námietky ochranárov ktorí tvrdili, že spustením priehrady bude ohrozený druhu 9 cm malej, nepeknej, málopočetnej rybky Percina tanasi, ktorá mala byť zaradená do zoznamu ohrozených druhov. Nastúpil problém, buď bude štát chrániť nepodstatný druh rybky za cenu 100 miliónov dolárov alebo peniaze prevážia nad samotnou podstatou ochrany ohrozených druhov.

3, McLoughlin vz O´Brian – V roku 1972 v Spojenom kráľovstve došlo k automobilovej nehode rodinných príslušníkov pani McLoughlinovej. O udalosti sa dozvedela po telefóne doma. Následne po príchode do nemocnice zistila, že jej dcéra je mŕtva, a že manžel a ostatné deti sú vo vážnom stave. Pani McLouglinová utrpela citovú ujmu. Súd musel riešiť problém, či priznať pani McLouglinovej právo na náhradu citovej ujmy zvlášť, keď v predošlom rozsudku súd priznal manželke, ktorá videla umierať muža bezprostredne po autonehode, toto právo.

4, Brown vz. Board of Education – po občianskej vojne Severu proti Juhu, aj napriek zrušeniu otroctva pokračovala rasová segregácia. V slávnom prípade Plessy vz. Fersuson Najvyšší súd v roku 1896 odmietol, že by rasová segregácia automaticky porušovala článok ústavy o rovnakej ochrane. Súd tvrdil, že štát si splní povinnosť ak poskytne rovné hoci oddelené možnosti teda že segregácia nebola automaticky diskriminujúca. V prípade Brown vz. Board of Education z roku 1955 však už súd otočil a prišiel s určitým riešením. Súd odsúdil rasovú segregáciu južanských škôl avšak odstránenie segregácie sa malo diať: „so všetkou dobre uváženou rýchlosťou“.

Dworkin sa následne v knihe snaží argumentmi právneho pozitivizmu, utilitarizmu, konvencionalizmu, pragmatizmu, a pod. vytvoriť zmysluplnú teóriu, ktorá by bola kompatibilná s výslednými riešeniami uvedených súdnych sporov a celkovo s vývojom judikatúry. Dworkin zastáva názor, že v skutočnosti žiadne, zo všeobecne uznávaných právnych teórií, nezodpovedá praktickému riešeniu. To ale neznamená, že napr. utilitarizmus či libertaliánstvo sú v zásade chybné. Ich odpovede na jednotlivé spoločenské otázky nie sú z pohľadu spravodlivosti ani lepšie a ani horšie. Spravodlivosť sa totiž interpretuje a teda sa jednotlivé riešenia v zásade nemôžu ani zhodnúť a ani nezhodnúť.

Dworkin predkladá záhadnú politicko-právnu teóriu „práva ako integrity“ ktorá je nadstavbou pragmatizmu a ktorá je zároveň: „neskeptickou teóriou zákonných práv: „zastáva názor, že ľudia majú ako zákonné práv, akékoľvek práva podporované princípmi, ktoré poskytujú najlepšie zdôvodnenie právnej praxe ako celku“. Dworkin pokračuje: „životom práva ako ho poznáme, je skôr integrita, a nie nejaká povera o uhladenosti...Prvý princíp je princíp integrity v zákonodarstve, ktorí od tých, čo pomocou zákonodarstva vytvárajú právo, požaduje aby udržiavali toto právo koherentné v princípe. Druhým je princíp integrity... viac na http://oprave.blogspot.com/