Ostrov ztracených vzpomínek

kniha od:


KoupitKoupit eknihu

Totalitární praktiky tajné policie na nejmenovaném ostrově ztraceném kdesi v japonském souostroví vrcholí při honech na paměť. Postupně a v tichosti dochází k podivnému jevu: z paměti obyvatel bez varování a natrvalo mizí určitý předmět denní potřeby, někdy i celý rostlinný nebo živočišný druh. Při každém takovém zániku se lidé se zaniklou věcí ještě rituálně davově rozloučí, aby na ni během následujících několika okamžiků úplně zapomněli. Ty, jejichž paměť je z neznámých důvodů proti zapomnění odolná, jsou tajnou policií vyhledáváni a nemilosrdně likvidováni. Surreálným příběhem s prvky místy až bizarními se jako červená nit táhne pouto pevné lidské soudržnosti mezi mladou hrdinkou – spisovatelkou, jejím starým opatrovníkem a jejím nakladatelským redaktorem. V příběhu ovšem jde o mnohem víc než o pouhé podobenství na téma totality. Stáváme se účastníky nejasného světa, v němž často chybí racionální motivace i ryzí cit a jehož podstatnou složkou je všudypřítomný strach deformující lidské prožívání a myšlení. Nejde tedy o klasickou modernistickou dystopii, ale spíše o postmoderní hru nejrůznorodějších okolností. Román byl zrakům české čtenářské veřejnosti dlouhá léta ukryt a teprve po dvaceti sedmi letech od prvního vydání přichází mezi čtenáře jeho český překlad....celý text

https://www.databazeknih.cz/img/books/46_/463992/big_ostrov-ztracenych-vzpominek-8wc-463992.jpg 415
Žánr:
Literatura světová, Romány

Vydáno: , Leda
Originální název:

Hisojakana keššó - 密やかな結晶, 1994


více info...
Nahrávám...

Komentáře (3)

Kniha Ostrov ztracených vzpomínek

Komaeda
18. ledna

To bylo super! ten konec mě dostal.

Akorát mi nevyhovoval způsob překladu, bylo tam zbytečně hodně nepřeložených slovíček z japonštiny, které jsou vysvětleny vzadu v poznámkách. Třeba hottokéki (hot cake) stačilo přeložit jako lívance, orugóru jako hrací krabičku...

Samuel98
14.12.2021

Na nemenovanom ostrove sledujeme nemenované postavy, ktoré sa vysporiadavajú s faktom, že veci na ostrove miznú spoločne so spomienkami na ne – napríklad, pokiaľ zmiznú vtáky, zmizne aj povedomie o slove vták a o konkrétne spomienky na ne. Človek stratí k pojmu emócie a takmer všetky asociácie. Občas sa však stáva, že niektorí ľudia nezabúdajú; takí sa však stávajú terčom polície, ktorá ich odnáša a zabezpečuje kompletné odstránenie zmiznutého objektu.
Rozprávačka-spisovateľka sa dozvie, že jej kolega taktiež nezabúda a rozhodne sa ho ukryť u seba doma. V diele sa stupňuje napätie, keďže sa týmto rozhodnutím vystavili veľkému riziku; rovnako však sledujeme meditatívne až filozoficko-poetické rozhovory na tému zabúdania.
Tento “čtivý” román je dielom uznávanej a úspešnej súčasnej japonskej autorky menom Yoko Ogawa. Preložený bol len nedávno, napriek tomu, že bol napísaný v 90tych rokoch. Na úvod by som sa chcel ohradiť voči tomu, ako je dielo prezentované a propagované; hovorí sa o ňom ako o orwellovskej dystopii a áno, objavujú sa tu určité podobnosti, no práve politicko-totalitná rovina mi prišla najmenej komplexná. Naopak, verím, že dielo hovorí o niečo viac vnútornom či medziľudskom ako je napríklad obyčajná pamäť a zabúdanie, strácajúci sa svet, miznúca identita či možno dôsledky izolácie, či už v prípade ženy v domácnosti alebo domáceho násilia. Dokonca mám teóriu, že dielo hovorí o chorobe, ktorej príznakom je zhoršujúci sa stav pamäte, skrz ostrov ako kolektívneho hrdinu.
Interpretovať dielo a diskutovať o ňom by bolo na dlho; dôležité je však zmieniť, že príbeh v príbehu, román hlavnej postavy, je podľa môjho názoru kľúčom k pochopeniu celého románu.
Dielo je napísané veľmi rozumne, poeticky a pomaly plynie, avšak je neustále plné napätia a prekvapenia. Čo by sa však dalo knihe vytknúť, je istá nelogickosť a nepravdepodobnosť – preto je v snahe vnímať ho čo i len trochu realisticky nefunkčná a nedotiahnutá, je teda “nutné” ju čítať ako metaforu, ako obraz, pretože svoju dystopickú linku nevysvetľuje. Naopak, ponára sa do pocitov a ukazuje, ako si človek “zvykne na všetko”, ako sa prispôsobí a ako dokážeme prežiť aj v absencii množstva pre nás drahocenných spomienok. Zároveň musím varovať pred emočne nabitým záverom, ktorý je naozaj silný a temný.


DarthSoren
06.09.2021

Kto nevie, ako funguje japonské umenie, môže byť pro prečítaní románu zmätený, prekvapený, možno sklamaný. Ak čakáte akčné sci-fi, kde si to hlavné postavy budú na konci na férovku rozdávať s pamäťovou políciou alebo viesť partizánsky boj s režimom, asi budete zaskočení. Sila románu tkvie v jeho atmosfére. Presnejšie v dusivej atmosfére strachu a beznádeje. Bezmenný ostrov, na ktorom žijú bezmenní hlavní hrdinovia, ktorým miznú rôzne predmety a spomienky na ne, pričom tých, ktorí si spomienky uchovávajú, prenasleduje polícia, je premisou, z ktorej behá mráz po chrbte. Miznutie spomienok je však len predohrou k záveru a veľmi podarenou metaforou. Román nastoľuje otázku, ako môže človek reagovať na stratu vlastnej identity, svojich práv, svojej osobnosti a čo všetko by sme boli ochotní tolerovať v prípade, že nám režim alebo nejaká autorita začne zakazovať a brať všetko, čo je pre človeka dôležité a čo je človeku vlastné. Ostrov bez pamäti je zdvihnutým varovným prstom.
Yoko Ogawa zvláda každú scénu, nechýba jej nápaditosť. Dokonca zvláda udržiavať metaforu v metafore - tým myslím "príbeh o učiteľovi strojopisu" v "príbehu o miznutí predmetov". Na konci príbehu som bol emočne vyšťavený a musím podotknúť, že záver je veľmi veľmi silný. Niekoľko strán pred koncom bude každému jasné, k čomu sa schyľuje a typický happy end to teda rozhodne nebude. S tým ale musí počítať každý, kto chce preniknúť do japonskej tvorby.