Francouzská suita

17.11.2013

Zrejme nikdy doteraz som v literatúre nezažila taký trpký pocit ľútosti z nedokončeného, ako v prípade Francúzskej suity. Čitateľovi je od samého začiatku zrejmé, že román je vydaním dvoch častí z pôvodne široko koncipovanej pentalógie (zamýšľaných bolo cca 1000 strán), no po dočítaní poslednej vety sa napriek všetkému neubráni rozčarovaniu (ak je vôbec vzhľadom na tragický osud autorky tento výraz namieste), že sa nedozvie, ako by sa ďalej vyvíjala táto geniálne rozohraná partia. Z dodatkov v závere knihy sa síce rámcovo dozvedáme ďalšie autorkine zámery s jednotlivými postavami, no bolo by rozhodne nesmierne zaujímavé sledovať, ako by sa spisovateľka popasovala s ďalším formovaním románu , do akej miery by sa držala svojich pôvodných zámerov a ako by ich prispôsobila vývoju situácie, keďže celý román sa odvíjal od reálne plynúcich svetových vojnových udalostí. O tom napokon svedčia aj jej slová - citujem: „....ešte som nedokončila druhú časť a už sa zaoberám treťou? Ale štvrtá a piata sú len v zárodku, a ešte v akom?! Naozaj, len bohovia to vedia, lebo to závisí od ďalších udalostí. A bohovia môžu zo zábavy určiť storočnú alebo tisícročnú prestávku, ako sa hovorí: kde ja už vtedy budem? ...“
Som presvedčená, že kompletné dielo by sa zaradilo medzi najlepšie tituly svetovej literatúry.

23.09.2013

Nejen příběh hrdinů, ale i osud samotné autorky, posouvá knihu do mnou zatím nepoznané roviny. Nahlídneme do válečné Francie očima člověka, který přesně v té době prožíval svůj těžký osud, vidíme pohled obyčejných lidí, jak se snaží vypořádat se svým osudem. A pak nám nabídnou pohled do poznámek autorky, které neměl čtenář spatřit - bohužel se nám to "poštěstilo", místo, abychom hltali celý dokončený román. Přesto mě tento pohled pod pokličku tvorby románu nadchl. Závěrečná korespondence dokresluje celý román a onu děsivou dobu.

26.08.2013

Majstrovské dielo. Takéto vyjadrenia padli ohľadom tejto knihy neraz a ja môžem iba prikyvovať hlavou. Koľká škoda, že zámer autorky vytvoriť oveľa rozsiahlejšiu knihu, nevyšiel a prekazili ju hrôzy vojny, počas ktorej Francouzská suita vznikala. Bolo mi ľúto, keď som dočítala poslednú stranu s túžbou čítať to, čo by bolo ďalej.
No čitateľ má možnosť dozvedieť sa, aký bol autorkin cieľ, oceňujem tie prílohy, ktoré objasňujú vznik románu a samotný príbeh na začiatku, ktorý viedol k vydaniu knihy je rovnako fascinujúci ako FS sama.

22.08.2013

Zajímavý pohled na válku. Jako bychom se dívali do zákulisí.

17.06.2013

Nevěřil bych, že román o válečné Francii vyznačující se takovým historickým nadhledem bylo možné napsat ve válečné Francii a že ho dokonce napsala žena, která měla pro svůj židovský původ spíše plné právo podléhat bezprostřední nejistotě, obavám a zášti. Líčení válečné porážky a německé okupace je živé, protagonisté jsou uvěřitelní a podaní s pochopením pro lidskou povahu.
Přesto musím zmínit několik výhrad: škrobený, knižní jazyk některých postav (může být vinou překladu), přehnaně akcentovaný třídní pohled na společnost a skutečnost, že většina postav pochází z vyšší společenské vrstvy (sama Némirovská si to v pracovních poznámkách vytýká), jejich charakterové zvláštnosti mají až povahu karikatury, nebo dokonce obojí zároveň. Přesto a navzdory tomu, že z románu stihla autorka napsat jen torzo, je silným a autentickým svědectvím o své době.

12.05.2013

Táto kniha je krásnym príkladom toho, že aj masovo čítaná kniha, označovaná ako bestseller, môže byť ozajstným skvostom. Bez akejkoľvek irónie, presne takto si predstavujem literárne dielo hodné tohto pojmu. Francouzská suita je písaná skromným, nekomplikovaným jazykom, ktorý zaujme menej zdatnejších čitateľov, preferujúcich jednoduchý a ľahko čitateľný text a neurazí ani náročných čitateľov, ale skutočne impozantná je po obsahovej stránke, resp. atmosférou, ktorú dokáže navodiť. Je to kniha veľmi „živá“ a to jednak v zmysle, že vznikala v dobe keď sa popisované udalosti skutočne odohrávali, takže pôsobí mimoriadne autenticky, ale tiež „živá“ vo význame – prudko pôsobiaca na zmysly čitateľa. Pri čítaní sa mi doslova a do písmena pred očami odvíjal čiernobiely film zachytávajúci opisované výjavy a v ušiach mi zneli moderné francúzske šansónové melódie. Fakt, že ide o „surový", nekorigovaný román (vlastne len akési jeho torzo, keďže autorka nemala možnosť dopísať ho), čo možno vidieť na viacerých sporných miestach, predovšetkým ide o rôzne pomenovanie tej istej postavy, časovo nesúvisiace udalosti a podobne, nijako neznižuje jeho hodnotu, naopak ešte viac zvýrazňuje jeho autenticitu.

Energická a nesmierne ironická „Červnová bouře“ tvorená krátkými, zdanlivo nesúviacimi výjavmi zo života celej plejády osôb rôzneho spoločenského postavenia a odlišnej inteligencie, ktoré v čase 2. svetovej vojny v panike hromadne opúšťajú Paríž v úmysle zachrániť sa pred postupujúcim nemeckým vojskom, je založená na kontrastoch, paradoxne s dôrazom kladeným takmer výlučne na zobrazenie temných stránok ľudskej osobnosti ako sú egoizmus, prospechárstvo, krutosť, samoľúbosť atď. Svetlou výnimkou medzi postavami sú snáď len manželia Michaudovi, tí jediní akoby vedeli čo je to morálka, vyznávali pravé životné hodnoty:

„Na koho bychom se mohli obrátit?“ zvolala nakonec Jeanne. „Tys ještě nepochopila, že každý na každého kašle?“ Pohlédla na něj. „Ty jsi, Maurici, zvláštní. Dívá se na svět třeba nejcyničtěji, neděláš si žádné iluze, a přesto nejsi nešťastný, chci říct v hloubi duše. Nebo se pletu?“ „Ne.“ „Tak co tě to vlastně utěšuje?“ „Jistota, že jsem uvnitř svobodný,“ řekl krátkém zamyšlení. „Nezničitelný poklad, záleží jen na mně, jestli si ho uchovám, nebo ho ztratím. Jistota, že se vášně, které právě teď kolem nás dosahují vrcholu, nakonec uklidní. Že to co mělo začátek, bude mít taky konec. Zkrátka že katastrofy přecházejí a že se člověk má snažit, aby se jim nedostal do cesty, to je všechno. Tedy v první řadě žít: Primum vicere. Ze dne na den. Vytrvat, čekat, doufat.“

Statickejšiu, na atmosférou oveľa pokojnejšiu „Dolce“ tvoria už nie len krátke sekvencie, ale ucelenější text z obdobia okupácie Francúzska. Autorka angažuje nové postavy a začína formovať vzájomné väzby medzi nimi a postavami známymi už z prvej časti románu. Dve nesúrodé časti, v závere doplnené autorkinými súkromnými poznámkami, sa postupne spájajú do celku, vytvárajú skutočný príbeh. To, čo spočiatku nepredznačovalo žiadnu súvislosť, do seba začína zapadať. Z pohľadu dnešného čitateľa je pri študovaní autorkiných brilantných poznámok, načrtávajúcich ďalší vývoj románu, neobyčajne zaujímavé sledovať a najmä uvedomiť si, ako by skutočné historické udalosti (keďže sa ich autorka chcela pridŕžať), pozmenili jej spisovateľské plány.

Francouzská suita tohto času patrí medzi moje najobľúbenejšie knihy. Možno ju neskôr z môjho osobného rebríčka top kníh vytlačia iné zaujímavé tituly, odporúčať na prečítanie ju však budem vždy a za každých okolností.

03.11.2012

Velmi působivé vyprávění o osudech Francouzů za druhé světové války, kteří prchají z Němci obsazované Paříže. Jejich chování, ve vypjatých situacích, zbabělost či hrdinství je popisováno bez příkras a velmi výstižně. Zajímavý je také pohled na Německé okupanty a na jejich chování k poraženým Francouzům.
Opět jiný pohled na dění druhé světové války.