Za života nedocenený, po smrti oslavovaný

recenze

Vincenta van Gogha bezpochyby netreba predstavovať. Minimálne jeho slávny obraz Slnečnice... Ale viete, aký to bol človek, ako žil, koho ľúbil, prečo si odrezal ucho?

A že sa za celý život nedočkal uznania? Tvrdili, že jeho vyjadrenia sú hrubé, že nerozumie akvarelu, že sa musí veľa učiť. Smiali sa mu, podceňovali ho, ostatní umelci dodnes zvučných mien ho tvrdo zosmiešňovali.

Akosi nevedel zachytiť líniu bedárovho ramena...
„Myslím totiž, že by si to nemal stokrát odkresľovať a ani raz netrafiť. Keby si mal vrodené nadanie, muselo by sa ti to podariť hneď, bez toľkých pokusov.“

„Myslím, že kreslenie vám je akýmsi narkotikom, ktoré užívate proti bolestí, že neviete namaľovať akvarel.“
Nastalo ticho. Na toto Vincent už nenašiel odpoveď.

Vincent van Gogh bol chudobný ako kostolná myš a doslova ho vydržiaval brat Theo. Len vďaka nemu mohol maľovať a len vďaka nemu po ňom zostali obrazy, pri ktorých zastane srdce.

Arlesania sa Vincentovi vyhýbali. Vídali ho, ako sa na úsvite ženie z mesta: na chrbte ťažký stojan, bez klobúka, brada vášnivo vystrčená dopredu, v očiach horúčkovité vzrušenie. Vídali ho, ako sa vracia a oči mu horia ani dve ohnivé diery v tvári, temeno červené ako kus surového mäsa, pod pazuchou mokrý obraz a gestikuluje si sám pre seba.

Vincent van Gogh, trpiteľ, ktorý po sebe čosi zanechal. Dokázal to, čo málokto z nás. Na Zemi by po nás totiž malo niečo zostať – okrem odpadu a detí, ako povedal ktosi, koho poznám. Gogh to dodržal a veru aj prekonal.

Predbehol totiž svoju dobu. Impresionizmus v jeho čase ešte nebol v kurze.

„Ale veď sa musím všetko učiť od začiatku, Theo. Všetko, čo robím, je zlé.“
„Všetko, čo robíš, je správne... okrem svetla a farby. Bol si impresionistom od chvíle, čo si v Borinage chytil ceruzku do ruky. Pozri, ako kreslíš! Pozri, ako narábaš štetcom! Nikto tak pred Manetom nemaľoval. Pozri na svoje čiary Takmer nikdy nie sú presné, definitívne. Pozri na svoje tváre, stromy a postavy na poli! Sú to tvoje impresie! Sú hrubé, nedokonalé, prefiltrované cez tvoju osobnosť. Práve to znamená byť impresionistom; nemaľovať tak ako každý iný, nebyť otrokom pravidiel a predpisov. Patríš svojmu veku, Vincent, a či chceš, či nechceš, si impresionista.“

Autor Irving Stone si dal nesmierne záležať na tom, aby príbeh maliara vykreslil čo najvernejšie. Vychádzal z listov, ktoré Vincent písal svojmu bratovi Theovi (vydanie Houghton, Mifflin 1927 – 1930), no neváhal ani ísť v maliarových stopách a precestovať Holandsko, Francúzsko a Belgicko. Vďaka tomu vytvoril hlboko ľudský, emotívny príbeh o mužovi, ktorý celý život hľadal sám seba, smädný po živote. A okolnosti mu neboli naklonené.

Vincent van Gogh bol vášnivý, pokorný, čestný, skromný, hlboko cítiaci, empatický. A práve schopnosť vciťovať sa do druhých a vnímať svet očami, ako ho vníma málokto, ho priviedlo k chorobe – a k nekonečnej sláve, ktorej sa nedožil.

Cítil som neodolateľnú potrebu kresliť, položiť na papier to, čo vidím. Ale nedovolil som si to. Bál som sa, že mi to bude prekážať pri pravej práci. Pri pravej práci! Aký som bol vtedy slepý! Čosi sa zo mňa za celé tie roky pokúšalo dostať na svetlo Božie a ja som sa tomu bránil! Potláčal som to. A tak mám dnes dvadsaťsedem rokov a ešte som v živote nič nedokázal.

Je to príbeh o veľkej bratskej láske a dôvere. Vlastne nielen dôvere, ale aj o viere. Theo zomrel iba polrok po Vincentovi. Nevydržal žiť bez neho, hoci mal šťastnú rodinu...

Je to príbeh o láskach, ktoré Vincenta formovali. O tej, ktorá ho zranila natoľko, že sa sám v sebe stratil. O prostitútke, ktorej dal šancu na normálny život, hoci sám nič nemal. O žene, ktorá ho ako jediná skutočne milovala. O sesternici, ktorú bezmedzne obdivoval. O tajuplnej žene, ktorá ho tajne nasledovala všade, kam šiel – od chvíle, keď ho ako kňaza videla trpieť vedno s baníkmi v Petit Wasmes, kde kázal skromnosť a pritom sám mal žiť v hojnosti, a tak sa znížil na ich úroveň.

„Tu v Borinage nie sme ani len otroci, sme zvery. Fárame do Marcasse o tretej ráno, kým zjeme obed, môžeme si na pätnásť minút oddýchnuť a potom robíme až do štvrtej popoludní. Tamdolu je tma a horúco, monsieur. Musíme robiť nahí a v povetrí je samý uhoľný prach a jedovatý plyn, že sa ani dýchať nedá! Keď vyberáme uhlie z couche, nieto sa kde ani postaviť; kopeme pokľačiačky, zohnutí vo dvoje. Začíname fárať, či chlapci a či dievčence, v ôsmom alebo deviatom roku. V dvadsiatom už máme zimnicu a suchoty...“

Oplákol si ruky a ľahol si spať: tváre sa ani nedotkol. Kým bol v Borinage, denne si natieral tvár uhoľným prachom, aby vyzeral ako ostatní.

Zistíme, ako žili baníci, precestujeme spolu s ním deväť rôznych miest v Európe, sledujeme, ako sa z neho telom i dušou stáva vášnivý maliar, zažijeme, ako ho posmešne oslovujú Fou-rou (Ryšavý blázon) dozvieme sa, čo spravil so svojím odrezaným uchom a skončíme aj v blázinci, kde sa zotavuje z údajnej epilepsie.

Vincent van Gogh, nedocenený, presvedčený, nikdy sa nevzdávajúci. Môže slúžiť ako vzor.

A román Irvinga Stonea ako magnetický príbeh o osobnosti, ktorý nepustí. Príbeh, ktorý poučí, príbeh, vďaka ktorému budete vedieť, kto bol Vincent van Gogh bez toho, aby ste museli čítať siahodlhé a nudné biografie.

Komentáře (0)