Romantika v pavučine intríg

recenze

Zniesť modré z neba či hviezdy k nohám je pomerne zaužívaný slovný obrat. Ale sľúbil vám už niekto darovať úsvit?

„Máte rád západ slnka, kapitán?“ spýtala sa. „Možno je to ďalší dar, ktorý by ste mohli venovať dáme svojho srdca.“
„Myslím, že nie.“ Hľadel jej priamo do tváre. „Krása súmraku je klamlivá. Po ňom nasleduje tma. Radšej úsvit. Daroval by som jej úsvit a všetko, čo nasleduje za úsvitom. Svetlo, teplo a život. A lásku.“

Na prvý pohľad sa môže zdať, že ide o typický sladký ženský román. Ale nie je to úplne tak. Baloghová sa snaží pridržiavať historických reálií, v tomto prípade bojov v Španielsku a Portugalsku počas napoleonských vojen. Celým dejom sa nesie vojnová atmosféra, nepriateľstva Francúzov a Angličanov, ktorí sú spojencami Španielov.

Tu sa objavuje problém pre hlavnú hrdinku Jeanne či Joanu. Sama nevie, kam patrí. Po matke je Angličanka, po otcovi Francúzka a ten sa veľmi snažil, aby z nej vychoval reprezentatívnu Francúzku.

Mala pätnásť, keď spoznala Roberta. Ten má so svojím pôvodom obdobné problémy ako ona. Je totiž nemanželským synom a jeho nevlastná matka ho nemá rada, pretože ona svojmu mužovi nedokázala dať deti. Mal sedemnásť, keď sa do Jeanne zamiloval, prv než si ho všimla ona. A vedel, že je tá pravá. Ani jeden nemohol ísť na ples, pretože ona bola primladá a on ako ľavoboček sa musel držať bokom. A tak spolu tancovali, pobozkali sa a sľúbili si večnú lásku...

"Ja by som svojho rytiera nikdy nenechala ísť do boja samého. Kráčala by som po jeho boku a spoločne s ním by som znášala všetko nepohodlie a nebezpečenstvo."

Netušila, že jej slová sa raz naplnia...

Ich stretávanie sa neujde pozornosti Jeanninmu otcovi, ktorý dcéru presvedčí, že Robert ju chce len zneužiť a každému rozpráva, ako ju úspešne zvedie. Jeanne svojmu otcovi uverí a zatvrdí sa. Už nikdy nebude nikoho milovať a každému mužovi popletie hlavu. A prvou obeťou je Robert. Bez štipky citu sa mu vysmeje a nadá mu do pankhartov.

A tak jedna nádejná láska skončí – aby sa o jedenásť rokov neskôr mohla znovu pokúsiť o šťastie.

Robert sa vzdal všetkého, čo mu otec mohol poľahky zohnať – vrátane kúpy dôstojníckej hodnosti, k čomu sa už schyľovalo. Zmizol a zaradil sa ako obyčajný radový vojak Robert Blake do deväťdesiateho piateho streleckého pluku. Svojou šikovnosťou a odvahou sa počas nasledujúcich rokov prepracoval až k hodnosti kapitána.

Zo Jeanne sa medzitým stáva markíza das Minas. Je vdova a je očarujúca. Muži jej ležia pri nohách, s radosťou jej podržia hoci aj vejár a ona si tú pozornosť vychutnáva. Je rozmaznaná, spupná, panovačná. Je z nej okúzľujúca harpya. Chýr hrdinského kapitána Blakea doľahol až k jej ušiam a ona si zmyslela, že ho nevyhnutne potrebuje pre svoj plán. Príde kvôli nemu do Lisabonu, kde sa zotavuje zo takmer smrteľného zranenia a stretáva sa s ním na plese. Nespozná ho. Robert zmužnel a tvár mu hyzdí jazva. Zato on ju spoznal a je v nemilom šoku.

Joana sa totiž stala svedkom, ako jej nevlastných súrodencov z matkinej strany povraždili Francúzi. Sestru Mariu znásilnil akýsi francúzsky dôstojník, potom ju posunul svojim vojakom a napokon dal rozkaz zabiť ju. Jeanne, odvtedy už presvedčená Angličanka Joana, prisahala, že toho muža nájde a zabije. A tomuto životnému cieľu podriadila všetko. Mužov, lži, klamstvá, intrigy, ktoré omotáva aj okolo zúfalého Roberta.

Joana, dá sa povedať, nie je typickou hrdinkou ženských romancí. Je krásna a žiadaná, to áno, ale je spurná, drzá a zlá. Občas cynická. Niekomu možno nemusí byť sympatická, ale mne sadla. Nepatrí k ufňukaným dámičkám, ktoré potrebujú pomoc v nešťastí a pľuzgier na nohe je svetovou katastrofou. Joana zvláda život markízy i sestry španielskeho partizána Duarteho. Spolupracuje s vikomtom Wellingtonom a vďaka francúzskemu pôvodu sa stáva jeho špiónkou, o čom Robert netuší a myslí si, že je i naďalej presvedčenou Francúzkou – a podľa toho sa k nej aj správa. Nenávidia sa, respektíve on nenávidí ju, a zároveň sa priťahujú. On k nej cíti odpor nielen za koketovanie so všetkými naokolo, ale aj za tvrdé slová, ktoré mu ako pätnásťročná vmietla do tváre. A ona netuší, že je to ten istý Robert, pretože jej tvrdili, že zomrel na kiahne, ale páči sa jej.

Vikomt Wellington ho poverí ťažkou úlohou – motať sa v blízkosti francúzskeho územia a dať sa zajať aj s nastrčenými plánmi obranných línií. Podarí sa mu to. A tam sa znovu objavuje Joana, okolo ktorej hrkúta plukovník Leroux. Pomocou intríg a lží Roberta úspešne dostáva zo zajatia, kdežto on si myslí, že ho vyslobodili partizáni a ju si berie ako rukojemníčku. Spoločne utekajú nepriateľským územím. Ona v nádeji, že ich budú prenasledovať, aby mohla zabiť muža, ktorý jej nedá spávať...

"Pružná, nádherná, bezstarostná víla, v dokonalom súlade s prírodou. Bože, aká je to mimoriadna žena, premýšľal, keď za ňou kráčal. Zvláštna a krásna. Rola jemnej a distingvovanej markíza das Minas jej sedela rovnako dobre ako rola živelnej a divokej Joany Ribeirovej, ako sa sama nazývala."

Vzťah hlavných hrdinov je vykreslený nesmierne zaujímavo. Ona je spupná intrigánka, ktorú Robert silno priťahuje a uplatňuje naňho všetky svoje pôvaby. On sa drží bokom, hoci sa z nej ide zblázniť. Myslí si o nej, že je koketná suka. Celkovo sa titulujú vtipnými slovami ako beštia, hovädo, kretén, diablica. Ich vzťah funguje na báze nepriateľky a vojaka väzniteľa. Hoci mu nakoniec prizná, že sú na rovnakej strane, Robert jej po všetkých tých lžiach neverí. Doráža naňho tak silno a tak neodolateľne ho priťahuje, že sa dohodnú, že spolu budú spávať. Bez citov. Skrátka len boj o rozkoš. Sexuálne scény sú intenzívne a drsné, presne kopírujú ich vzájomný vzťah.

"Ak budete súhlasiť, čakajte to každý deň a každú noc, no bez predstierania zvádzania či romantiky. A v žiadnom prípade nebudeme predstierať lásku, dokonca ani nežnosť. Pôjde len o to, že sme muž a žena, spolu a sami."

Príbeh je veľmi pekný, pútavý a pestrý. Nachádza sa na hranici rozprávky pre ženy a uveriteľného príbehu. Vzťah hrdinov je vášnivý a hlboký, emócie tryskajú a vy ich bytostne cítite a – veríte im.

Neodpustím si však drobnú poznámku. Na začiatku majú hrdinovia pätnásť a sedemnásť rokov a Baloghová ich zobrazuje ako malé deti, ktorými sú iba z dnešného pohľadu. Joana sa napríklad sťažuje, že sa od nej vyžaduje, aby sa správala ako dieťa. To je priam do nebavolajúca hlúposť, nakoľko v roku 1799, kedy príbeh začína, pätnásťroční dávno žiadnymi deťmi neboli – vlastne nimi neboli ani ako úplne malinké. Na detstvo nemali nárok a puberta je výhradne moderný pojem. Pätnásťroční bývali často už ženatí a vydaté (napríklad známa Mária Antoinetta), v nižších kruhoch pokojne už šestnásťroční pracovali ako učitelia. A tvrdenie, že Robert sa v sedemnástich ešte nenaučil čeliť realite života, je už naozaj prúser...
Podobne ma zarazilo, že Robert ju nechal ísť po schodoch ako druhú a sľúbil, že bude dávať pozor, aby nespadla. Dáma predsa vždy ide do schodov prvá, aby ju džentlmen mohol zachytiť. Ako druhá ide, keď schádzajú nadol. A že cesta dolu sa jej zdala ešte náročnejšia a musela sa ho chytiť, aby si oddýchla, bolo tiež trošku zvláštne... A takisto som sa pozastavila na tvrdení, že Joana nemá veľa skúseností v mužoch, ale vyzná sa v nich...

Nehľadiac na tieto drobnosti, ktoré ma spočiatku takmer odradili od čítania, to je kniha, ktorú by si zástankyne žánru rozhodne nemali dať ujsť.
Bude vám totiž nejaký čas rezonovať v hlave.

Komentáře (0)