Odvážne dielo o rodovej identite

recenze

Můj brácha se jmenuje Jessica (2020) / marcoz
Odvážne dielo o rodovej identite
Už keď som písal nadpis recenzie, zamrzelo ma slovo "odvážne". Lebo napriek tomu, aký je rok 2020 na pohľad otvorený a tolerantný, stále v ľuďoch prežívajú parazitické stereotypy, ktoré ich odcudzujú a na čokoľvek "iné" sa pozerajú cez prsty. John Boyne sa však nebojí náročných tém a búra hranice zbytočne tabuizovaných námetov. Autor už viacerými titulmi dokázal svoj rozprávačský talent a schopnosť osloviť veľké množstvo (mladých) čitateľov. Azda najviac zarezonovali diela z obdobia druhej svetovej vojny, ako napríklad Chlapec v pruhovanom pyžame alebo Chlapec na vrchole hory. Iná doba = iné problémy? V istom smere možno, no román Môj brat sa volá Jessica sa určite tiež zaradí medzi tie, ktoré v nás budú doznievať ešte dlho.

"Keď sa začali jarné prázdniny, odľahlo mi, že už nemusím čeliť klebetám a môžem si len predstavovať, akú úľavu cítil Jason. Stiahol sa do seba a trávil viac času vo svojej izbe ako s kamarátmi. Klebety poletovali po školských chodbách ako plastové vrecká rozviate vetrom, skoro nikto sa so mnou nerozprával, ale vždy keď som vošiel do miestnosti, počul som, ako sa mi posmievajú za chrbtom. Ktosi mi dal do skrinky v šatni podprsenku, a keď som ju chcel hodiť do koša, práve šiel okolo školník a povedal, že som odporný ničomník a úchyl, čo sa vzrušuje nad dievčenským oblečením, a treba ma zavrieť." (str. 46)

Sedemnásťročný Jason Waver je postava, ktorú John Boyne skúša zo všetkých strán. Narodil sa v nesprávnom tele a identifikuje sa ako žena. To, samozrejme, neovplyvní, no musí sa pritom potýkať nielen s rodinným a školským prostredím, ale aj so spoločensky podmienenými okolnosťami, keďže jeho matka kandiduje s otcovou podporou na ministerku. Jason je navyše príťažlivý futbalista, čo nemal nikdy núdzu o kamarátov a žiarivú budúcnosť. Jeho odhalenie spustí lavínu nepochopenia, pohŕdania, šikany a hlavne smútku. Pretože sa pod vplyvom situácie obracia chrbtom aj mladšiemu bratovi Samovi, pre ktorého bol najväčšou oporou. Rodičia sa od problému dištancujú, snažia sa Jasonovi vsugerovať myšlienku, že ide iba o akýsi pubertálny výmysel, a nemá to zbytočne rozmazávať. Hlavne preto, lebo to môže vrhnúť zlé svetlo na ich politickú kampaň. Považujem za zaujímavý počin, že autor sa rozhodol prisúdiť funkciu rozprávača mladšiemu Samovi a nie priamo Jasonovi/Jessice. Nebol by to však John Boyne, keby z tohto ťahu nevyťažil maximum. Veľmi dobre tak ukazuje nielen Jasonovo trápenie, ale aj priamu reakciu okolia. Cez Sama na prahu puberty navyše môžeme vidieť všetky rodové stereotypy, narušenie ilúzie dokonalosti a odhalenie pravdy v celej jej kráse. Pretože je to práve detstvo a dospievanie, kedy sa najvýraznejšie formuje ľudské zmýšľanie. Vďaka reči mladého tínedžera je navyše román o krok bližšie k cieľovej skupine, a nielen k nej. Pretože kniha Môj brat sa volá Jessica je natoľko poučná, že by mal po nej siahnuť každý človek s nezaťaženou mysľou.

"Mal som toho dosť. Vyskočil som z lavice, bežal k nemu a začali sme sa biť na veľkú radosť spolužiakov, ktorí nás obkolesili a mohutne povzbudzovali. Netrvalo to dlhšie ako minútu, lebo do triedy vošiel pán Lowry a zakričal na nás, aby si okamžite sadli. Všetci sa rozpŕchli, len ja som ešte ležal na dlážke, krútila sa mi hlava a čosi mi tieklo po brade. Keď som si prešiel prstom po ústach, zostal červený, a keď som si oblizol spodnú peru, kam ma James udrel, zacítil som horkosladkú chuť krvi." (str. 103)

Som rád, že Slovart ponechal pri slovenskom preklade pôvodnú obálku. Pestré farby dúhy majú jasný odkaz, okrem toho to (aspoň u mňa) evokuje iné Boynove knihy. A knihe svedčí aj mäkká väzba, čo nebýva častým zvykom. Nejde o rozsiahly román, tých desať kapitol prečítate raz-dva. Preto je vhodný aj pre mladšie ročníky, ktorým sa tým snáď rozšíria obzory. Nepochybujem ani o tom, že Jasonov citlivo vyrozprávaný príbeh môže niekomu pomôcť s jeho vlastnou identitou alebo vyrovnať sa s problémom niekoho blízkeho. Kniha Môj brat sa volá Jessica nespracúva novú tému, ľudia s nesprávnym telom sú starí ako ľudstvo samo, no konečne sa dostáva na pretras aj v literatúre. A nielen ako hlas odsúdenia, skúmania či psychológie, ale z ľudského hľadiska, taký, aký by mali počuť všetci obmedzenci s klapkami na očiach.

Komentáře (0)

kniha Můj brácha se jmenuje Jessica recenze