Ivan Kučera přečtené 1271

Moby Dick: Bílá velryba (komiks) 2017, Herman Melville

Chaboutého čierno-biela kresba je krásna, pripomína iné veci od Arga, ale tie boli predsa len uhrančivejšie (Bessov Dracula, Buscagliaov Mýtus Cthulhu). Možno by výraznejším spôsobom vynikla pri rozmeroch A4. Možno nie. Ťažko povedať. Príbeh je notoricky známy, každý ho pozná, či už z románu, alebo z niektorej z početných filmových adaptácií. Kapitán Achab je tu zobrazený ako s prepáčením bláznivý, hnusný dedko. To mi vadilo, ale potom som si uvedomil, že je to vlastne presné stvárnenie; nalejme si čistého vína: i v Melvilleovej literárnej predlohe je to šialený fanatik a krutý bastard (proste blbec), ktorému na nikom a ničom nezáleží. Iba na pomste. A je mu fuk, koľko nevinných ľudských a zvieracích životov pri tom so sebou doslova stiahne ku dnu. Izmael a Kvíkveg sú sympatickí, ale Izmael sa v strede z deja temer akoby úplne vytratí (!) a z Kvíkvega sa stáva mlčanlivá silueta občas stojaca s ostatnými členmi posádky na palube. Našťastie ich miesto zastúpi (napokon oveľa zaujímavejší) kapitánov zástupca Starbuck, jeden z minima chlapov na tej všivavej, mizernej lodi, kto má zdravý rozum. Osobne by som to nedelil na kapitoly. Obálka s vyrazeným zlatým názvom krásna.... celý text

Rahan 4 2023, Roger Lécureux

A tak Rahan prvý raz objavil čaro jaskynných nástenných malieb, náboženský fanatizmus (v praveku!) a pravdepodobne aj nejaký druh olympijskej disciplíny. Kraov syn vďaka poctivému vydaniu Josefa Vybírala smeruje do svojej štvrtej knihy, pričom každá obsahuje tri príbehy, takže sme aktuálne technicky pri čísle dvanásť. Pekné - a zostáva dúfať, že to bude dokončené napriek tomu, že na mňa osobne už to začína pôsobiť trochu monotónne. Čo je na druhej strane pochopiteľné: Rahan (napr. na rozdiel od Thorgala, aby sme zostali pri európskom staršom komikse) proste nie je primárne vystavaný tak, aby sa postavy a univerzum niekam posúvali. Je to skrátka nenáročná dobrodružná séria. Na tom primárne samozrejme nie je nič zlé. V štvrtom dejstve je Rahan pokrokový a náučno-výchovný natoľko, že už je to ozaj neuveriteľné sci-fi: na hlavnom programe dňa je napr. emancipácia. Neviem, predsa len to má byť polonahý divoch s nožom zo slonoviny a nie kariérny diplomat a vynálezca, ale jasné, OK, pravdaže i v tom tkvie čaro postavy a samozrejme aj vďaka tomu sa odlišuje od iných polonahých barbarov (Conana, Tarzana a spol.). Niektoré kmene majú dokonca takú slovnú výbavu, že hravo zatienia 99% súčasných slovenských náckov. Musím zároveň uznať, že zrejme skutočne starnem, pretože ma dojíma, aký mierový Rahan je. Je to od neho veľmi pekné. A čo ešte potom, ako sa musel začať starať o žvatlajúce mimčo! Musím priznať, že práve vďaka „človíčkovi“ tentokrát Rahan predsa len ukazuje v inej polohe, než sme uňho zvyknutí, čo je super. Fakt krásne nakreslené a nafarbené, podtrhuje to vybíralovské vydanie v tvrdej väzbe, s dobrým papierom a nezameniteľnou červenou obálkou.... celý text

Rahan 3 2023, Roger Lécureux

Asi starnem, ale na Rahanovi 3 sa mi páčilo, ako si navzájom odovzdával informácie so „znepriatelenými“ kmeňmi resp. členmi iných kmeňov a na konci sa spriatelili, pekne sa rozlúčili a každý si šiel po svojom. Alebo báječná scéna, v ktorej sa bitka zvrtne na smiech. To je fakt krásne, bodaj by to takto na svete fungovalo. Inak je to rahanovská klasika, kniha opäť obsahuje tri príbehy, z nich všetky sú konečne pre náš trh úplne nové (na rozdiel od príbehov z prvých dvoch kníh). Tentokrát Syn zaviatych vekov objaví zem s bielou kožou. Inými slovami spozná sneh, mráz, ľad a fujavicu. Ako osoba, ktorá rada revolučným spôsobom vynachádza geniálne veci, ktoré pretrvávajú v podstate dodnes, sa osvedčí i tu a objaví sánky. Je to samozrejme veľký otužilec, takže nedostane ani len nádchu, čo je fakt zvláštne, keďže celý svoj život sa pohyboval prevažne v džungli a chodil polonahý. Polonahý chodí i v snehu. Od tejto a jej podobným sériám nemá zmysel čakať, že v treťom dejstve ponúknu zásadný, šokujúci obrat, ale skôr to, že to dá sa povedať donekonečna bude kráčať v šľapajach vytýčených predchádzajúcimi pravekými dobrodružstvami. V treťom príbehu (Dlouhý dráp) Rahan dokonca zakorčuľuje (aby sme ostali v snežnej tematike) až kamsi k Tarzanovi. Tradične chcem vyzdvihnúť vybíralovské vydanie v podobe rozmerov A4, kvalitného papiera a tvrdej väzby, prítomná ej na samom konci i hŕstka bonusov.... celý text

Žádný strach 2012, Geoff Johns

Medzistupeň medzi Nejtemnější nocí (alebo Tajemstvím původu) a Pomstou Green Lanternů: teda niečo medzi úplne nepochopiteľné a občas pochopiteľné (ale samozrejme len ak ste s GL pár komiksov v minulosti čítali). Čiže ma to istým spôsobom bavilo a občas som sa dokonca chytal (!), ale celkovo ma to dejovo (a inak) obchádzalo, ale zas bolo to také dynamické a tak robustne nakreslené, že mi to nevadilo. Hal Jordan je sympaťák, objavujú sa originálne nápady (žralok) a i ostatné postavy ujdú. Samozrejmosťou je dominantná kresba plná zhýralých farieb od výmyslu sveta a rôznych kombinácií. Naopak, pri človekolovcoch som sa cítil, ako keby som mal 42 (čo mám) a „musel“ som čítať scenár od 12-ročného. Navyše strašne pripomínajú Sentinelov od Marvelu s tým, že tí boli lepší... a už ony ma nechávali chladným. S GA je to u nás ťažké, vychádza toho málo a to málo vychádza na preskačku, na prvý pohľad bez veľkej logiky resp. uceleného plánu, vízie, rozmyslu. Čítal som 90% všetkých GA, ktorí v češtine vyšli (nie, že by ich boli tony...) a pravdupovediac nemôžem povedať, že by som sa vo väčšine z nich chytal, čo sa týka deja resp. kto s kým, kedy, prečo, načo, začo atď. Keďže som ale viacerým GA vyčítal, že vydavateľ do nich neumiestnil ani náznak vysvetľujúceho textu (česť výnimkám), pri Žádný strach musím vyzdvihnúť, že sa o to aspoň pokúsil a to dokonca na celej jednej strane.... celý text

Fax ze Sarajeva 2016, Joe Kubert

Zvláštny komiks. Nie ani tak vojnovou tematikou (takých komiksov vychádza našťastie/žiaľbohu veľa: Punisher: Četa, Bitevní pole, Denník Anny Frankovej od Ari Folmana, Kapitán Kloss...), ale jednak tým, že za takou ťažkou témou stojí Joe Kubert (jeden z najslávnejších mainstreamových amerických komiksových tvorcov: Tarzan, Batman, Před Strážci...) a jednak formou, keďže klasický komiksový príbeh je prekladaný faxovou komunikáciou medzi manželmi Kubertovcami a hlavným hrdinom komiksu (reálne existujúcim) a na konci sa nachádza masívny bonusový textový materiál vrátane fotiek, ktoré ma paradoxne zasiahli a dojali oveľa viac, než samotný komiks. Chce sa mi dodať, že všetko zlé je však na niečo dobré (rodinu to posilnilo a zocelilo a z dcéry vyrástla doktorka), ale niečo mi hovorí, že by sa bez takej strašne doživotnej traumy radi zaobišli. Samotný komiks bol každopádne divný. Kubert „len“ zadaptoval to, čo mu Ervin povedal/napísal a akoby sa ani nesnažil, aby to malo vnútornú dramaturgickú štruktúru. Takže to nie je klasický scenár, ale skôr „len“ akési výseky z vojnou rozvráteného mesta. Toho vinou sú mnohé scény nedokončené. Napr. hrdinov malý syn má horúčky, sú na ne lieky, ktoré by ho z nej dostali, ale v nemocnici ich nemajú a tak hrozí, že umrie. S napätím čakáte, ako to dopadne... a ono to nedopadne nijako. Proste sa z jedného z faxov „dodatočne“ dozviete, že chlapcovi s liekmi pomohli dobrí ľudia a prežil to. Inokedy je Kubert nevhodne patetický (psy naozaj nedokážu pochopiť, prečo musia trpieť, pes takýmto štýlom vo svojej hlave resp. inštinktoch nepremýšľa, nie je schopný takýmto „ľudským“ spôsobom si spájať súvislosti a udalosti, takto dedukovať, je to proste len zviera) a zjednodušujúci (v budove prebieha detská oslava a len o pár metrov ďalej vonku na ulici pri streľbe a výbuchoch umierajú ľudia; Kubertovci v USA sediaci za bohato prestretým stolom atď.). Keď sme pri vojnových komiksoch, viac ma dostala Smečka z Bagdádu.... celý text

Hlbina 2023, Jozef Karika

Atmosférou skôr severská mysteriózna drsná kriminálka, než plnokrvný horor. Kým pri starých autorových textoch som sa pred rokmi reálne bál a bolo mi z nich v dobrom nepríjemne a po tele sa mi hemžili zimomriavky, v Hlbine sa napriek sľubnému hororovému začiatku atmosféra vytratila a stal sa z nej iný žáner a ku koncu ešte ďalší, ale nechcem spoilerovať. Na môj vkus Jozef Karika opäť raz príliš hlboko zapadol do monotónnosti, miestami až sebaparódie. Pravdupovediac si nie som istý, či ma baví po sto piaty raz čítať, ako hrdina v hustom lesnom poraste spozoruje divného chlapa, ako čosi zabíja srny a trúfa si na deti, ale postupne sa to osmelí a prejde na dospelých a ako čosi zlé a odporné prichádza s horúčavami, pardon, to je Predátor, toto prichádza s mrazmi. Samozrejme situáciu nemusíme nutne vnímať ako absenciu autorovej fantázie, resp. jeho zaseknutie sa pri jednej a tej istej téme resp. pohodlnosť v zmysle ponúknem čitateľskej obci to, čo malo úspech, veď načo riskovať. Môžeme to vnímať teoreticky i ako prehlbovanie univerza. Na tom nielenže nie je nič zlé. Naopak: ak sa to uchopí za správny koniec, dokáže to byť geniálne. Lovercraft to ostatne praktizoval celý život. Karika ale nie je HPL. Kedysi som čítal názor, že spisovateľ je tvor, ktorý de facto píše celý život jeden a ten istý príbeh, len s malými obmenami. Toto sa hodí na Kariku. Azda i na Lovecrafta. Ale napr. ak vedľa seba postavíte kingovky, každá druhá je diametrálne odlišnejšia od predchádzajúcej. O Hlbine sa nič také povedať nedá. Dobrou správou je, že je to i tak príjemná jazda, ktorá napriek vysokému počtu strán odsýpa svižne a bez výrazných zádrhelov. Vo finále sa z toho stáva akčná nuda, čo asi neprekvapí nikoho, kto má dodnes v živej pamäti to, ako tento autor v niektorej časti V tieni mafie ponúkol streľbu obojruč, ktorá síce vyzerá efektne v hongkonských akčných filmov z 80. a 90. rokov, ale každý so zbrojným preukazom sa takej blbosti dodnes s chuťou zasmeje. Vždy si pri takýchto hovadinách spomeniem na geniálne Tarantinovo finále Kill Bill 2, kde ste čakali monumentálnu akčnú scénu medzi Billom a Nevestou a génius Quentin namiesto toho ponúkol siahodlhý, ale báječný rozhovor – a vykľulo sa z toho jedno z najsilnejších finále aké som v filmoch za desaťročia videl. Hlavný antagonista, dôstojník tajnej služby, je výrazná postava. Drží našu pozornosť, zaujíma nás, čo sa okolo neho deje a ako to s ním dopadne. Síce sa natíska otázka, či vie Karika napísať aj normálneho hrdinu, ktorý nie je úchylný, manipulátor, mafián, psychopat alebo vrah (prípadne všetko dokopy), ale to je asi otázka na iný typ odborníka. Štvrtú hviezdu určite neudelím, na to je príbeh príliš neoriginálny a na môj vkus to ako som spomínal priskoro opúšťame horor, hoc nepopieram, že to ako-tak ozvláštňuje „atraktívne“ umiestnenie do Československa 1963. Nesedeli mi mnohé slová, boli buď ťažkopádne a zastarané (drgľuje ma, spraští), alebo naopak príliš moderné (fajne „Chcel do mňa voľačo hustiť.“). Dialógy strašne kostrbaté a ťažkopádne. Oceňujem, že si konečne niekto spomenul na druhú svetovú, kedy to s Rusmi naozaj nebolo až také hrdinské, ako sa nás snažia oklamať pokrútené dejiny. Môj 81-ročný otec na Rusov nikdy nemal pekné slovo, vedel, čo sú to za krámy. Začiatok 4*, stred 3* a posledných sto strán 2*.... celý text

Hodiny posledního soudu 1 2020, Geoff Johns

Aj tak je sranda, ako výborne dopadli Mooreovi Watchmeni bez Moorea. Jeden by povedal, že to bude lacné fiasko a ono všetky tie sequely, prequely a rip-offy majú skvelé recenzie a zatiaľ všetko z toho, čo sa mi dostalo pod ruky, bolo výborné (intenzívna noirovka Toma Kinga Rorschach). Samozrejme nie je jednoduché tieto „pokračovania“ (alebo bez úvodzoviek?) porovnávať s originálom. To je ozaj monument, jeden z najdôležitejších komikov v histórii. Vyrovnať sa čomusi takému, alebo sa k tomu čo i len priblížiť, predstavuje nadľudský výkon. Geoff Johns, ktorého scenáristická práca mi nie vždy sadne, však napísal vážne dobré Hodiny posledního soudu. Je sám sebou a pritom používa Mooreove trademarky. Zachoval konzistentnosť univerza paradoxne napriek tomu, že je to tentokrát niečo úplne iné. A pritom nie je, ehm. Veď uvidíte. Je to vrstevnaté, prekombinované, anarchistické, pichľavo satirické, mizantropické, mrazivé, doplnené novinovými výstrižkami, výstižné, hovorí to myšlienky, ktoré by sa iní možno hanbili povedať nahlas, je to náročné čítanie plné dialógov a minima akcie... a pritom je to (istým spôsobom) veľká zábava. Samozrejme „zábava“, z ktorej tuhne krv v žilách a plná politiky, vrážd, amputovaných končatín a palaciniek/lievancov (nabudúce by sa prekladateľ mohol rozhodnúť skôr, než komiks pôjde do tlačiarne). Hodiny posledního soudu sú okrem toho vtipné (Batman číta ozaj pomaly) a dokonca dojemný a silný, hopc tak trochu na prvú dobrú (originy viacerých postáv). Komiks je to drsný i krutý, ale tiež povznášajúci a túžiaci milovať ľudstvo napriek tomu, že si zaslúži vymrieť. Oceňujem kresbu anglického tvrďáka Garyho Franka (s Johnsom spolupracoval na Batman: Země jedna). V scenári som sa ani pri druhom čítaní v niektorých veciach neorientoval, ale beriem to ako plus: je to také prepracované, že niektoré tajomstvá tohto príbehu odhalím až v budúcnosti, pri ďalších a ďalších čítaniach. Jedine, že by nebolo.... celý text

Hodiny posledního soudu 2 2021, Geoff Johns

No... neviem. Nebavilo ma to. Ešte spočiatku trochu hej, ale ku koncu som sa v tom vyložene stratil a to som to čítal dva razy. O čo nadšenejší som bol z jednotky a o čo náruživejšie som sa tešil na dvojku... o to viac som z nej sklamaný. Kým v prvej časti som ocenil umne a pomerne decentne prepletený svet (preživších) Watchmenov a „klasických“ DC postáv v čele s Batmanom, Jokerom, Lexom Luthorom a Supermanom, v dokončení príbehu sa Geoff Johns premenil na Granta Morrisona. Všetko premiešal, zamiešal, domiešal a vymiešal, zahustil, rozmixoval a aby bola sranda, potom si spomenul, že tam ešte dačo zabudol, tak v poslednej chvíli pridal tonu postáv, dve tony akcie a samozrejme cestovanie v časoch a alternatívnych dimenziách a multiverzách pardon METAverzách. Takže je z toho jeden veľký bordel. Aj keď musím dodať, že za mňa to zas až tak veľké prekvapenie nie je, keďže som Johnsa vždy považoval za „amerického“ Morrisona. Ku koncu už to nemalo konca-kraja. Pritom ono je geniálny nápad zmixovať Watchmenov, ktorí svojho času zbúrali komiksové superhrdinské klišé a stali sa de facto anarchistickým antikomiksom s postavami predstavujúcimi totálny výkvet superhrdinského mainstreamu. Ale prevedenie do reality ma v druhej knihe zďaleka neoslovilo tak, ako v prvej. Možno menej je niekedy viac. Poviem úplne vážne, že pôvodne som tomu chcel dať len 2*, ale potom ma na „až“ tri prehovoril záver, kedy do seba začali zapadať rôzne veci nielen ohľadom DC udalostí (New52, Zem-2, Flashpoint), ale dokonca i, ehm, vzťahov (Clark a Jon).... celý text

Encyklopedie komiksu v Československu 1945–1989 #2 2012, Josef Ládek

Za mňa úplne rovnaká špičková práca, ako v prípade „jednotky“. Potešil ma úvodník, ktorý je netradične poňatý ako rozhovor, ale i vďaka tomu je to svižné. Jediné, čo mi na tom vadilo, bolo, že obsahoval na môj vkus priveľa obhajovania sa autorov, ktorí sa snažia „vysvetliť“ toľko nedopovedaných vecí z minula, až je to kontraproduktívne, stráca to informačnú hodnotu a občas to ide žiaľ až kamsi ku „všetci na nás boli zlí, ale my sme to mysleli dobre“. Inak ale fakt skvelá encyklopédia a je obrovskou škodou, že sa nepokračovalo a skončilo to pri dvojke.... celý text

Encyklopedie komiksu v Československu 1945–1989 [1] 2010, Josef Ládek

Za mňa neuveriteľná práca. Dlhodobo X rokov pracujem na podobnej encyklopédii (napriek tomu, že je mi jasné, že to nikto nikdy na 99% nevydá) a teda viem, čo je s tým práce, aká neskutočná (až nechutná) piplačka to je. Musíte dať dokopy nie desiatky, nie stovky, ale TISÍCE informácií. A celé to navzájom prepliesť a zapliesť aby tam bolo „všetko“, ale zároveň aby čitateľa po prvých dvoch stranách nezačala úpenlivo bolieť hlava. Vydavateľstvo nešetrilo, takže je to v tvrdej väzbe, je to hrubé, má to plno farebných fotiek a to dokonca takých, že sa dočkáme vskutku fajnových detailov typu modely vesmírnych lodí z ABC. Ak sa aj tvorcovia pri tvorbe nezbláznili, nemali k tomu ďaleko, je to proste monštrum, ale v dobrom. Jediné, čo ma rušilo, bolo na konci sa nachádzajúcich 14 strán venovaných Janovi Paulovi v čele s dlhým rozhovorom. To som fakt nepochopil. Prečo práve s ním? Čím zanechal natoľko nezmazateľnú stopu v dejinách česko-slovenského komiksu, že je mu venovaný taký obrovský priestor v encyklopédii zameranej na komiks z rokov 1945 – 1989? Rušilo ma to.... celý text

Ve stínu netopýrů 2018, James Tynion IV

Pozor spoiler (nie Stephanie „Spoiler“ Brownová, proste normálny spoiler, hahaha). Mistrovský, nadupaný thriller fakt nie, sorry. Tento komiks nepoteší nikoho, kto zastáva názor, že pravý Batman je samotár (max. s Alfrédom). Batman Detective Comics: Ve stínu netopýrů je prehustený postavami. Tiež mám rád ponuré samotárske batmanovky a nie tie, v ktorých okolo neho hopsá nový Robin, starý Robin, Damian, Duke, Batwoman, Catwoman, Red Hood, Nightwing atď., ale nepredstavuje pre mňa zásadný problém ani batmania tímovka, hoc to nie je tak úplne ono. Má to aj pozitívny účinok: akonáhle sa dej sústredí len na kecajúcu omladinu a zrazu sa na scéne nečakane zjaví tradične mlčanlivý „šéf“, atmosféra okamžite temnie a všetci naokolo stíchnu a začnú sa tváriť vážne. Spoiler a Orphan úplná nuda, tu už to ozaj začína pripomínať situáciu s akváriom, do ktorého neviete aké druhy rýb umiestniť od radosti a tak doňho naflákate 20 neóniek, 18 gubiek, 25 pancierničkov, 7 prísavníkov a aby bola sranda, tak ešte 10 slimákov. Ilustrátori odviedli dobrú prácu. Batman rútiaci sa nočnou oblohou a okolo neho šľahajú blesky, prípadne Batman majestátne vztýčený na komíne a vedľa neho v predprípravnom bojovom postoji čupiaca Batwoman (a okolo šľahajú blesky, ehm), to všetko sú elektrizujúce, majestátne okamihy. Temer akoby za to kresliči boli platení. Scenár ponúka ku koncu skvelé, mrazivé okamihy. Scéna, v ktorej postava vyčíta otcovi, že ju vždy sklamal a pritom ona od neho nikdy nechcela „nič“ viac, než iba aby na ňu bol hrdý, je tak nejak ľudsky silná. Najviac ma ale odrovnal okamih, v ktorom sa klaďas rozhodne obetovať, situácia je extrémna a on sa lúči s parťákmi, ktorí sa ho snažia v poslednej chvíli zachrániť, hoc vedia, že to nestihnú. To je mrazivý moment, pri ktorom priznám sa, hoc už starý pán po štyridsiatke, mal som vlhké oči. V duchu som si ale vravel, že to tvorcovia určite nedajú. Predsa len v minulosti u Batmana síce sem-tam nejaká kľúčová postava zomrela (vlastne sa mi zdá, že minimálne raz zomrel každý v jeho svete, vrátane samotného Baťáka), ale zakaždým sa skôr či neskôr vrátila. Miestami už to dosahovalo azda až mierne parodickej úrovne. No a žiaľ nedali to ani tu. Kedysi sa aspoň pár zošitov hrali na to, že postava je skutočne mŕtva. Ale je nová doba, tak to poprú už na konci rovnakého čísla, v akom zahynula. Prvá polovica ma nebavila. Napojenie klanu Wayneovcov na klan Kaneovcov nie je márne a v minulosti sa zjavili na scéne scenáristi, ktorí s tým vedeli dobre pracovať. Tynion však medzi nich nepatrí. Scenáru chýbalo v prvej polovici niečo, čo by ma strhlo, nadchlo, dojalo, zaujímavý dej, vzrušujúca zápletka, hocičo. Clayface obrátený na stranu dobra je málo. Vadí mi usmievajúci sa Batman a Batman s roztrasenými rukami.... celý text

Jim Hawkins 2023, Sébastien Vastra

Názov Jim Hawkins má jediné opodstatnenie: aby scenárista a ilustrátor v jednej osobe, Francúz Sébastien Vastra, vyvolal (klamlivý) dojem, že je to nejaký špeciálny spin-off postavy z legendárneho Stevensonovho románu. Ale nie, nie je. Jim Hawkins je úplne bežná komiksová adaptácia Ostrova pokladov. Rozhodne nečakajte nič na spôsob Dlouhého Johna Silvera, kde sa Xavier Dorison na notoricky známy príbeh pozrel z odlišného uhla. Zmien oproti knižnej predlohe je skutočné minimum a majú charakter kozmetickej úpravy. Ak si správne pamätám, tak v knihe na palube chýbal mních (v komikse síce vystupuje, ale je úplne zbytočný) a opileckého kormidelníka zahlušila posádka (alebo sa mýlim?), kým v komikse to vyzerá skôr tak, že cez zábradlie prepadne sám. Jim Hawkins je fantastické, krásne nakreslené i nafarbené dobrodružstvo v tvrdej väzbe s veľkými rozmermi. Spôsobovalo mi nemalú radosť listovať ním, kochať sa obrázkami, panelmi, scenériami, stranami, dvojstranami. Vastra ako ilustrátor odviedol fakt kus pekelnej práce. Na komikse je úžasné, že scenár neprekvapí nikoho, kto pozná knihu (alebo videl filmovú, či inú komiksovú adaptáciu, sú ich tony), ale pocit „inakosti“ tomu dodáva nielen to, že komiks je predsa trochu drsnejší a vulgárnejší, než by sme možno čakali, ale samozrejme najmä to, že postavy nie sú ľudia, ale zvieratá. Normálne rozprávajú, chodia po dvoch a spravidla majú štyri končatiny, čo pôsobí sympaticky kuriózne najmä u rýb, plazov a vtákov. Miestami ma až udivovalo, ako mi Vastra prešiel cez rozum v zmysle, akú zvieraciu podobu udelil tej-ktorej známej postave. Miestami som sa cítil temer ako na ostrove Dr. Moreaua. Akurát ma to mierne rušivo doviedlo až k bizarným úvahám. Ak je členom posádky zajac a na večeru majú pečeného králika, je kanibal? Je v poriadku o mrožovi povedať, že vyspáva opicu? Ak je na palube pirát-vták a poletuje okolo neho Silverov papagáj, sú v nejakom rodinnom pomere? Čiastočne ma zarazila zmienka o tom, že brutálny pirátsky kapitán má manželku; o takomto fenoméne som priznám sa počul prvý raz v živote. Trocha ma rušil námorník Grey, ktorý je v prvej polovici temer neviditeľný a v druhej sa z neho stane Terminátor. A komiks je miestami príliš ukecaný; bolo asi fajn uvedomiť si, že toto je pirátsky príbeh, nie Shakespeare. Vo všeobecnosti mi tu vadilo to, čo na iných filmových a komiksových adaptáciách a ostatne i na samotnej Stevensonovej knihe a to fakt, že Dlhý John Silver pardon Kong John Silver je ťažký zmrd, manipulátor a bezcharakterný bastard, ale zakaždým je poňatý ako láskavý sympaťák, čo mi teda pripadá fest zvrhlé. Ale možno i v tom drieme isté čaro postavy, ktovie. Divný dojem som mal aj z Jima, ktorý je fajn chlapec, ale zrejme z neho v budúcnosti vyrástol ostrieľaný politik, keďže vychádza ako s drsnými pirátmi, ktorí sa navzájom vyvražďujú pri prvej príležitosti, ako tiež s noblesnými, slušnými aristokratmi a lekármi a tak nejak si nikdy naplno nevyberie stranu, čo je zaujímavé. Motív jeho rodičov spracovaný citlivo, bolo to jemné, pekné, zasiahlo ma to, dojímavé a ako zo života.... celý text

Válkou rozervaná 2022, Meredith Finch

V predchádzajúcom šiestom albume Kosti sériu opustil Brian Azzarello a od sedmičky ju začala písať Meredith Finch, manželka ilustrátora Davida Fincha (Americká liga spravedlnosti, Batman 7: Svatba). David si povedal, že v tom manželku nenechá samú a samozrejme jej to celé pekne krásne nakreslil (s miernou výpomocou od Chorváta Gorana Sudžuku). Válkou rozervaná je príjemne krátka a sympaticky priamočiara kniha. Meredith do nej zakomponovala viacero zápletiek, z nich niektoré sú dobré, iné nudné, podaktoré divné (jedna je z rangu: „Jujky, čo sme tu ešte nemali? Wonder Woman žije na ostrove, kde bývajú len ženy, hej? Amazonky. Hej? Tak čo keby sme napríklad, čo ja viem, hmmm, čo keby sme... už to mám! Čo keby sme tam dali zápletku, že na ostrov sa sťahujú muži, to bude pecka!“) a nájde sa aj hŕstka zaujímavých: ak je WW neustále rozlietaná po celom svete a nemôže byť byť 24/7 na Themyscire, nemala by uvažovať nad striedaním? Túto situáciu dôvere poznajú aj niektorí slovenskí politici. Sedia v normálnom (ehm ehm) parlamente, okrem toho sú starostami obce XYZ a čuduj sa svete stíhajú sedieť aj v Európskom parlamente. Alebo nestíhajú? Každý si urobí názor sám. No a Wonder Woman je na tom podobne; asi blbosť, ale mne sa to páčilo, bolo to také... realistické? Kniha obsahuje viacero fajn nápadov (Bažináč v Thajsku) a upútalo ma, aký tlak je na Dianu vyvíjaný. Starosti, problémy a povinnosti sa na ňu valia doslova zo všetkých svetových strán. Fajn je, že je to veľmi štandardné, ale ke´d už to začnete vzdávať, objajví sa ako blesk z čistého neba niečo nečakané, drsné, vari až kontrovezrné. Ale je toho strašne málo. Na 4* to fakt nie je, chýba tomu niečo špecifické, je to proste „len“ solídny komerčný komiks. A nepochopil som zmienku o tom, že amazonská armáda je najväčšou na svete. Amazonská? Myslia tých pár stoviek žien na jednom relatívne malom ostrove?... celý text

Zastrašovací taktiky 2013, Gregg Hurwitz

Pri takýchto komiksoch si vždy spomeniem, že existujú dva druhy batmanoviek: jeden výnimočný, príliš sa netrápiaci tým, aby zapadal do kánonu a i vďaka tomu odvážny a originálny (Batman: Dvojník, Dlouhý Halloween, Temné vítězství, Gotham Central)... a potom tie ostatné. Tie, ktoré proste „musia“ vychádzať. Lebo Batman. Treba zásobovať trh novými dobrodružstvami Temného rytiera, aby bolo z čoho financovať vily DC šéfov a aby legenda žila ďalej. Musia vychádzať stabilne a stále, veľa pokračovaní behom jediného roka, aby záujem o postavu nevychladol. Tomu, pomerne logicky, odpovedá i kvalita scenárov. Či skôr - nekvalita? Na nejaké veľké umenie nie je čas, len to treba rýchlo napísať a nakresliť a pustiť do stánkov. Deje sa v nich plno na prvý pohľad zásadných vecí, ale okamžite sú popreté a následne z nich nič nevyplýva. Je tu to jednoducho len preto, aby to tu bolo. Nejeden raz spotrebiteľské batmanovky vykazujú charakteristický poznávací prvok, ktorý niekomu vyhovuje, ale mnohým nevyhovuje: previazanosť s batmanovkami vychádzajúcimi v iných sériách. Takže ak ste nečítali niektoré veci od Snydera so Sovím tribunálom, máte smolu. Zastrašovací taktiky našťastie nie sú žiadny malér. Batman je drsný a ešte drsnejší a všetko odsýpa, ale skrátka každému, kto už má čo-to načítané, musí byť jasné, že toto budúca klasika nebude. Je to len také spotrebiteľské „čosi“. Na celej (riadne hrubej, treba dodať a ešte treba dodať, že „zbytočne hrubej“) knihe ma paradoxne (?) napokon zaujali posledné kapitoly, s hlavnou zápletkou nesúvisiace. Pozrieme sa do mystikou obohnaného Bruceovho himalájskeho výcviku, ako to chodí na nočnej v policajnom sklade a preveríme si Alfredovu vernosť (a najmä vieru). Ale ani to nie sú nejaké pecky a i tu sa opäť poukazuje na iné batmanovky, ktoré ak ste nečítali, fakt nepochopíte, prečo je Joker bez ksichtu. Tiež tu padne odvážna informácia, že klaun gothamskej kriminálnej scény počas svojej „kariéry“ zavraždil „za posledných 5 rokov 300 ľudí“, čo z neho nielenže robí zrejme najmasovejšieho vraha na planéte Zem, ale je to tiež v rozpore s komiksom Bílý rytíř, kde sa pre zmenu tvrdí presný opak: Joker nikdy nikoho (dokázateľne) nezavraždil a jeho jediný priestupok voči spravodlivosti je prepad banky (!) Čo mimochodom tiež bolo pekne wtf. Jasné, Bílý rytíř spadal pod značku Black Label, takže na to mohol ísť inak a nebolo nutné trápiť sa tým, čo kto v minulosti o Jokerovi napísal. Tým chcem povedať len to, že kto sa v batmanovkách fakt detailne neorientuje, pôsobí to naňho ozaj strašne nekonzistentne a komiksy ako zastrašovací praktiky je preňho istým spôsobom až zbytočné čítať. Čo nie ej (asi...) objektívne mínus, len suchopárne skonštatovanie. Komiks ako celok ponúka robustnú a pritom (v rámci možností) realistickú kresbu.... celý text

Batman / Soudce Dredd 2023, Alan Grant

Samostatné komiksy s Dreddom mi nikdy nejak extra nesadli, ale v spojení s mojím obľúbeným Batmanom je to úplne iná liga. Drsný a temný crossover z 90. rokov vyniká podmanivou kresbou. Oslovil ma najmä prvý, pripomínajúci štylizovaný Návrat Temného rytiera od Franka Millera, čo je divné, lebo Návrat Temného rytiera ako taký sa mi po vizuálnej, nerealistickej stránke paradoxne nikdy nepáčil. Tu to ale pôsobilo inak, azda i práve kvôli špecifickému prepojeniu dvoch odlišných svetov, sveta v rámci možností realistického Gothamu a naopak vyložene sci-fi Mega-City 1. Dredd a Batman sú veľmi rozdielni už v tom, že Batman by nikdy nikoho nezabil, kým naopak Dredd je policajt, sudca a kat v jednej osobe a deň bez zabitého je preňho pokazený deň. V skutočnosti sú si zároveň ale svalovci (a milovníci prilieb) v mnohom podobní. Všetky štyri komiksy mi fakt sadli a užil som si ich, hoc ak uvážime, že je to edície Legendy DC, zarazí absencia bonusov. To je ale v tomto prípade detail, keďže je to fakt 256 natrieskaných akciou, temnotou a (v dobrom) šialenými nápadmi. Všetky štyri príbehy (pochádzajúce z 90. rokov) sú drsné a miestami dosť krvavé a dokonca mierne úchylné (čo je plus).... celý text

Obři 2023, Vicente Segrelles

Som fanúšik série. Uznávam, že po scenáristickej stránke Swegrelles nikdy nešiel bomby, ale mne sa to aj tak páčilo. Nemal som problém prižmúriť oko nad priemernými príbehmi, pretože to, čo predvádzal Segrelles ako ilustrátor mi umožnilo plnými dúškami si vychutnávať prekrásnu maľbu. V prípade albumu Obři je ale ozaj scenár zlý. Džinovi stovky rokov nenapadlo sklenenú fľašu rozhúpať a prevrátiť, iné momenty sú na hrane pochopenia (žoldnier zmenený na ľudožrúta) a skoky v deji sú wtf (žoldnier letí na drakovi, strih, žoldnier je mŕtvy). Pripadalo mi to tak, že Segrelles mal čo robiť sám so sebou (aby čo najplynulejšie prešiel z bežnej „ručnej“ maľby na tvorbu v počítači) a podľa toho scenár vyzerá. *. Doteraz som každému dielu dal 4*, fakt ma to bavilo, ale toto bolo skutočne zlé. Scenár 1*, vizuál tradične 4*, takže spolu za 3.... celý text

Slovensko fantastické 2023, * antologie

Batman: Vánoce 2023, Lee Bermejo

Lee Bermejo je pre mňa nielen jeden z najvýraznejších ilustrátorov Batmana, ale vo všeobecnosti ilustrátor s jedným z najnezameniteľnejších štýlov, ktorý rozpoznám po prvom obrázku. Len čo taký komiks otvoríte, viete, kto ho kreslil. Batman: Vánoce predstavuje Bermejov scenáristický debut a nevybral si k tomu nič menšie, než parafrázu na Dickensovu klasiku. Žiaľ, scenár je zamotaný a na prvé prečítanie možno ani tak úplne nebudete vedieť, čo presne ste to vlastne čítali. Druhé čítanie situáciu zlepší. I tak ale zostáva víťazom tohto komiksu fantastická kresba. Batman a zimné prostredie je niečo, čo sa nevidí často. Hoc je akiste podozrivé, že Batman je taký dokonalý, že sa ani raz nešmykne na zamrznutej kaluži zákerne schovanej pod vrstvou snehu.... celý text

Šangri-La 2022, Mathieu Bablet

Pri takýchto komiksoch sa českým vydavateľstvám sem-tam symbolicky poďakujem za to, že mali odvahu investovať finančné prostriedky i do menej známeho nesuperhrdinského európskeho komiksu. Naposledy pri Mjöllni. A ako pri ňom, aj pri Šangri-La tuším, prečo dané komiksy nie sú až také populárne, ako konkurencia: pretože proste nie sú dostatočne dobré. Všetko na svete je samozrejme subjektívne, ale Šangri-La mňa osobne nebavilo čítať. Najmä ku koncu som sa v tom pravdupovediac úplne stratil – a to som komiks čítal dvakrát. Úchvatná obálka ma nalákala do takej miery, že som si to ako darček objednal k narodeninám od manželky, ale už krátko po začítaní som zistil, že hoc mám sci-fi komiksy rád, toto nebude moja šálka kávy. Nejde o to, že som kvôli obálke čakal survival na spôsob Gravitácie so Sandrou Bullock. Ak by to bol kvalitný komiks, bolo by jedno, čo som čakal. No lenže on nie že by bol nekvalitný. To sú prisilné slová. Ale nie je pre mňa dostatočne pútavý na to, aby som mu udelil 4*. Nebavilo ma prostredie gigantickej vesmírnej lode. To ma zarazilo, lebo pre takéto srandy mám ako vo filmoch, seriáloch a prirodzene komiksoch slabosť už od detstva, od Šorlovej legendárnej Galaxie, Star Trekov, Hviezdnych vojen a Votrelca. Akonáhle niekde v niečom figuruje gigantická vesmírna loď/stanica, som nadšený. Tu ma ale prostredie nechalo chladným. Bolo to na môj vkus zaľudnené a nebavila ma zápletka. Prvých 100 strán mi to dokonca pripadalo tak, že to vlastne ani žiadnu nemá. Čo by možno nevadilo, ak by boli postavy a dialógy super. Dialógy sú žiaľ nudné a matné (a miestami je ich fakt veľa) a postavy sú po stránke charakterov nezáživné, malátne, mdlé, ponášajú sa jedna na druhú a po stránke vzhľadu sú nesympatické. Osobne si myslím, že to môže byť umelecký zámer: ukázať čiastočnú degeneráciu ľudského organizmu po dlhodobom vplyve života vo vesmíre, ale skrátka sa mi to nepáčilo a bodka (v Aldissovom Nonstope sa mi „prispôsobenie sa“ kozmickým podmienkam naopak páčilo). Kritika nakupovania resp. spotrebiteľskej spoločnosti bola fajn v Romerovom Úsvite mŕtvych z r. 1978, nie dnes. Postavu šokuje informácia, že je odpočúvaná a sledovaná prostredníctvom mobilov, to ako vážne? Podotýkam, že komiks je z r. 2016. Linka s „humanoidnými zvieratami“ ma spočiatku nechávala chladným. Vravel som si, že som asi pristarý na hovoriacich psov v skafandroch, ale na konci to nabralo intenzívny, mrazivý ráz. A to sa dá s prižmúreným okom aplikovať na celý komiks: spočiatku nevyzerá ako nejaký veľký (alebo aspoň malý) zázrak, ale ako postupne dej začne smerovať do osudných vôd, začne autor tlačiť na drsnosť, vyhrotené, ba až extrémne okamihy a dokonca nekontrolovateľne (a nečakané) výbuchy násilia. Nakreslené je to (s výnimkou vzhľadu postáv) vcelku dobre, miestami parádne. Niektoré zábery pekne nadizajnovaných skafandrov, interiérov atď. sa fakt vydarili a niektoré nápady a strany sú úchvatné, ale je ich oveľa menej, než som čakal. Potešia veľké rozmery a tvrdá väzba. Nepoteší absencia bonusov.... celý text

Případ Moran 2022, Olivier Legrand

Toto je siedmy diel a prosím pekne už od štvorky sa riešia len veci ohľadom Sherlockovej „smrti“, diabolského profesora Moriartyho, jeho nasledovníkov, Holmesovho brata atď. Mne osobne tento smer nepripadá úplne najsprávnejší. Síce ani najhorší, ale viac som si užil, keď sa naša obľúbená štvorka nezapájala do podobných zapeklitých machinácií a sprisahaní temer až na politickej úrovni. Vtedy to naozaj bola Čtyřka z Baker Street. Potom sa z nej stal crossover so Sherlockom Holesom. Pripadá mi to trochu škoda, ako mierne mrhanie materiálom a fakt sympatickými postavami. Keď postava vyhlásila „takže hra vrcholí“, pomyslel som si: no konečne. Našťastie sa skutočne zdá, že v tejto časti je holmesovská dejová linka definitívne (snáď) zažehnaná a vyriešená a som celkom zvedavý, akým štýlom na to v osmičke pôjdu tvorcovia, čo sa týka zápletky. Lebo na úplne poslednej strane to vyzerá na zaujímavým štýlom rozkopnuté dvere. Čo mi vadilo, to bolo sťahovanie postupne dospievajúcej série k detskému čitateľovi v podobe mačky Watsona, ktorá je skvelá, ale správa sa viac ako pes, než mačka. Takže hrdinov ochraňuje, keď na nich niekto zaútočí a je s nimi doslova na každom kroku, čo mi u tohto druhu živočícha fakt nesedí. Ale OK, to je len detail. Plusom dnešného zošita je azda práve istá osudovosť, keďže je zrejmé, že po tomto dobrodružstve sa mnohé veci ukončia. Samozrejme ďalším bodom k dobru je tradične fenomenálna kresba. Neviem, ako to ilustrátor a kolorista David Etien robí, ale vždy si nájde nové prostredie, v akom sme sa ešte nepohybovali a detailne nás s ním zoznámi. Keď si spomeniem, ako na tom bol prvý diel a kde sme sa ocitli teraz, tak za tých sedem dielov sme ozaj Paríž konca 19. storočia preskúmali geniálne, od bizarných atrakcií (múzeum voskových figurín) a honosné domy anglickej smotánky, až cez chudobné štvrte, hektické trhoviská, puby, psie zápasy, nemocnice, kluby, ale i ročné obdobia. Asi by som sa tým nemal „chváliť“, ale až teraz som si všimol, že na prvej strane je pri tiráži vždy iný obrázok, špecificky sa viažuci k tomu konkrétnemu príbehu. Ja sa toho už nedožijem, ale bol by z toho raz krásny ombinus.... celý text