tartan
komentáře u částí děl
Ľahko bizarný a mierne humorný príbeh, ktorý však skončí takmer hneď ako začne.
Poviedka od druhej autorky v tejto zbierke je zaujímavá najmä spôsobom mágie. Od predošlých poviedok sa odlišuje svojím takmer civilným poňatím (žiadne meče) a nejednoznačným záverom, ktorý mi však prišiel trochu silený v zmysle: táto poviedka si žiada nejednoznačný záver, tak ho tam dáme.
Prvá zástupkyňa nežného pohlavia v tejto zbierke nesklamala svoju dobrú povesť. Čaroděj z Wiscezanu v každom ohľade dokonale napĺňa definíciu meč a mágia, a napĺňa ju v kvalite veľmi vysokej. Jej finále – prienik novopečeného majstra iluzórnej mágie (inak vynikajúco podanej) a skúseného šermiara do pevnosti plnej nepriateľov a smrteľne nebezpečného démona je napínavejšie ako škripec španielskej inkvizície.
Celkom humorná poviedočka o tom, ako sa jednému démonovi neprepečie, keď „hrdinu“ pripraví o jeho obľúbeného krčmára.
Príšerná a príšerne toporná poviedka, alebo (veľmi) zlý vtip. Ak má toto autoritatívne reprezentovať subžáner meč a mágia, tak je to s ním (alebo s tým výberom) naozaj biedne.
Cookova poviedka má presne rovnaký rozsah ako tá prvá Eriksonova, ale prišla mi aspoň dvakrát tak dlhá. Inými slovami, nudila ma. Doteraz som nemal tú česť s velehlasnou Cookovou Čiernou légiou a po tejto poviedke aj ktovie, či niekedy budem mať… Cook a jeho légia vraj boli (ak sa nemýlim) inšpiráciou pre Eriksona a jeho Malaz a možno nie je náhodou, že tak ako v tejto zbierke predchádza Eriksonova poviedka tú Cookovu, tak prvý menovaný predbieha toho druhého v zručnosti písania a v schopnosti zabaviť čitateľa. Ale nechcem krivdiť prípadným fanúšikom Čiernej légie, ktorí si, aj vďaka znalosti širších súvislostí, túto poviedku užijú asi oveľa viac ako som toho bol schopný ja.
Erikson nie je práve typický predstaviteľ subžánru meč a mágia, doteraz som mal za to, že jeho monumentálna malazská séria je epická dark fantasy, ale rád sa nechám poučiť. Jeho úvodná poviedka z antológie, ktorá ponúka autoritatívny výber tejto (jednej) tváre fantasy, ju však reprezentuje viac ako výborne. Je tu všetko – dobre navodená atmosféra, primerane (vzhľadom k rozsahu) nahodené postavy, vtipne obrátené hororové klišé, drsný humor, brutálna akcia a roztomilá pointa na konci. Jednoduché? Možno. Úderné? Áno. Zábavné? Navýsosť.
Konečne poriadna hororová nádielka! Navyše ironicky vtipná, podaná z pohľadu onoho titulného zmoka (ergo hlavnej príšery/príšerky). „Vezmi zrnko, polož zrnko…“ Inak víťazná poviedka literárnej súťaže Poviedka 2003 (http://www.sme.sk/c/868893/literarna-sutaz-poviedka-2003-uz-ma-vitaza.html)
Dušan Mitana je v našich luhoch a hájoch považovaný za „kultového autora“. Táto poviedka ma však o tom teda veľmi nepresvedčila. V prvom rade ju za žánrovú možno označiť len pri prižmúrení oboch očí. V druhom rade nie je ktovieako zaujímavo napísaná. A konečne, čo je asi najdôležitejšie, je dosť o ničom. Veď čo už je zaujímavé na príbehu o chlapíkovi, ktorý v kine stratí kľúče, nevie ich nájsť a navyše ho potom celú noc otravuje nejaká blcha, ktorá sa v tom kine na neho chytila? Celú poviedku tak možno označiť jedným slovom – divná.
Skutočne neuveriteľný rádoby „cool“ blábol, ku koncu už totálny blábol. A čo je na tom hororové? Tá stupídne nechutná sadisticko-erotická scéna s lepidlom? Ehm, ehm. Po tejto poviedke teda rozhodne nemám silný pocit čistoty, skôr naopak.
Pokiaľ vašu manželku prepadne počas inak príjemnej dovolenky ťažká migréna, určite sa nezastavujte za jej vzdialenými príbuznými niekde v zastrčenej dedinke hlboko v horách, ktorá sa ani nedá nájsť na mape…
Úvodná poviedka z výberovej slovenskej hororovej antológie Farby strachu od klasika slovenskej literatúry, Františka Švantnera (1912–1950), bola pre mňa skutočným a v konečnom dôsledku veľmi milým prekvapením. Švantner je jedným z hlavných predstaviteľov tzv. lyrizovanej prózy v slovenskej literatúre, ktorú som si na strednej škole doslova odtrpel, ale touto poviedkou ma teda celkom dostal. Stretnutie je v podstate príbehom v príbehu, veľmi komorným, takmer baladickým, tajomno strašidelným, husto atmosférickým a zimomriavkovo podmanivým. Spĺňa všetky definície „lyrizovanej prózy“, ale tentokrát ma to naozaj bavilo. Že by to bolo tým, že som to teraz čítal dobrovoľne? :-) Sakramentsky štýlová poviedka, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani sám majster Poe.
V roku 1966 bol na motívy tejto poviedky natočený rovnomenný tv film. Hlavnú postavu – polochromého strážcu píly Ondreja Žienku, ktorý je počas nevľúdnej noci zaskočený nečakanou, tajomnou a hrozivou návštevou, stvárnil Jozef Króner.