tartan
komentáře u částí děl
Humorná poviedka o jednom trochu netradičnom upírovi, ktorá je naozaj vtipná, príde v nej aj na (vtipnú) akciu a jej záver má – ako inak, vtipnú pointu.
Odvážny, ale trochu hlúpy hrdina, ešte odvážnejšia krčmárova dcéra, ktorá je viac ako sa zdá, mlyn v temnom lese a čerti (že by?) v ňom… Ľahko rozprávková fantasy, ktorá po prečítaní rovnako ľahko vyšumí…
Moc temnej mágie proti nesmiernej sile kúzelného meča, ktorý robí svoju nositeľku prakticky nezraniteľnú. Kto nakoniec zvíťazí? Riešenie je jednoduché a komplikované zároveň, s kruto vtipnou pointou.
Poviedka, rozsahom skôr novela, ponúka v pomerne originálnej forme jeden príbeh o jednej návšteve, ktorá sa z diplomatickej misie rýchlo zmení na holý boj o prežitie. Jeden príbeh v troch verziách, každá z pohľadu jedného z troch hlavných hrdinov (rytier, rytierka, trpaslík). Treskutý čierny humor (najmä v podaní trpaslíka Rhana, ktorého verzia je najvtipnejšia), brutálna akcia (hranie sa s deťmi je niekedy naozaj o život), ale i emancipácia žien – bojovníčok, s tým súvisiace romantické problémy, no a samozrejme meče a temná mágia – v miere a kvalite naozaj vysokej. Jednoducho fantasy, ktorú nazvať iba dobrou by bolo odpoveďou slabo zdvorilostnou.
Povedzme, že forme tejto poviedky (prepísaný fonetický záznam) sa istá zaujímavosť uprieť nedá, rovnako ako hlavnej myšlienke (obrana 30-tisícročného mimozemského múzea v podobe obrovskej pevnosti niekoľkými ľuďmi – práve pred tými mimozemšťanmi), ale jej obsah je strašný zmätok – možno zámerný, ale každopádne strašný.
Jednoduchý fantasy príbeh o predestinácii (dovedenej takmer ad absurdum), s množstvom klasických žánrových klišé, s jednou veľmi šteklivou scénou, so šikovnou pointou, ktorý si však pýta ešte poriadne vyvrcholenie.
Vesmír je tajomné, temné a desivé miesto. Presne ako táto poviedka Roberta Fabiana. Napätie je v nej vyšponované na maximum a presne na jeho vrchole…poviedka skončí. Jedného by z toho trafil šľak ;-) A čo vlastne znamená ten jej názov? Po malom pátraní v internetových vodách som zistil, že by to malo znamenať dravec/predátor, čo môže mnohé vysvetľovať, ale zároveň to otvára nové otázky. Vesmír je tajomné, temné a desivé miesto…
Quod licet Jovi, non licet bovi. Alebo inak povedané, hrať sa na boha môže mať niekedy nemilé následky. Bezpochyby vynikajúca poviedka, ale úplne do kolien som z nej nešiel. Možno aj preto, že jej vývoj bol prudko predvídateľný (tak ako aj jej záver), a tiež preto, že mi celkom „neštimovalo“, ako sa Simon Kress dostal k svojim piesočníkom – resp. som sa divil, že by boli len tak ľahkovážne na predaj (už ani nehovoriac o fakte „kto“ ich predával). Napísané a opísané je to však pôsobivo hrozivo a šťavnato odporne, to je bez debaty.
Na záver príjemná tímovka s partiou skvele charakterizovaných žoldnierov, medzi ktorými to srší sarkazmom, vtipom a (seba)iróniou a ich nie celkom podarenou akciou, ktorá však rozhodne nenudí. Otváracej Eriksonovej tímovke z tejto antológie sa to však (akciou či atmosférou) rozhodne nevyrovná.
Ťažko hodnotiť túto rekordne najkratšiu poviedku zbierky, ktorá má síce pomerne slušný rozbeh (mne pripomenul conanovku Vež slona) a zaujímavého hrdinu, ale končí ako uťatá, priamo uprostred rozbiehajúcej sa akcie. Čisté WTF! Takže tá jedna hviezdička aspoň za ten prísľub nadupanej akčnej fantasy, ktorej sa však nakoniec, bohvieprečo, nedočkáme.
To, čo zo začiatku vyzerá ako feministická variácia na Boewulfa, sa postupne mení na možno realistickú, každopádne však špinavú, nechutnú a zapáchajúcu (takmer som to z tých stránok cítil) antilegendu s antihrdinským a ťažko melancholickým záverom. Nevadilo by mi na tejto poviedke až tak to prevrátenie klasického hrdinského príbehu (to je rozhodne plus), ako skôr jeho celková nemastnosť-neslanosť (či skôr mastnosť-slanosť) a nedopovedanie/nerozvedenie niektorých zaujímavých situácií.
Možno je naozaj škoda, že sa táto poviedka netriafia do Lewisovej Narnie, ako to (úplne mylne) naznačuje jej názov, ktorý je však inak veľmi (možno až príliš popisne) výstižný. Mňa táto poviedka vcelku bavila a prišla mi svojím rozprávkovým spôsobom aj celkom poučná.
Táto výborná poviedka mi trochu pripomenula Pratchettovu Knižnicu na Neviditeľnej univerzite, len s tým rozdielom, že táto je oveľa zlovestnejšia, nebezpečnejšia a jeden knihovník, hoci aj v opičej podobe, by ju určite nezvládol. Lynchova poviedka úplne dokonale a v každom ohľade spĺňa a napĺňa názov knihy, v ktorej je umiestnená a navyše vzdáva, žiada sa mi povedať až geniálnu, poctu všetkým knihám, knižniciam a v neposlednom rade knihovníkom. U mňa jasný adept na Top 10 medzi poviedkami.
Zvláštna poviedka. Taká umelecko-snová. So začiatkom pripomínajúcim grotesku a koncom inklinujúcim k sci-fi. Inak povedané – haluz. Na meče v nej nepríde, i keď potenciál k tomu (minimálne v conanovskej postave Bronta Neúprosného) tam bol. A temná mágia? No, možno kvapka by sa našla. Ale čo sa dalo čakať od poviedky, ktorá má haluzný už názov?
Kratšia poviedka, ktorá vyniká najmä svojou veľmi zaujímavou hlavnou postavou – šamanom, ktorého telo obýva mimoriadne krvilačná démonka. To bol hlavný predpoklad a dôvod, že sa vôbec mohol stať šamanom, len ten výber démona nebol práve najšťastnejší. Ich „vnútorné“ dialógy je to najlepšie z poviedky a celkom rád by som si s nimi prečítal niečo dlhšie a príbehovo zaujímavejšie (a menej humusnejšie).
Priemerná poviedka, ktorá neurazí, ale ani nenadchne. Jej dej je zasadený do Silverbergovho sveta Majipooru, zvláštnej to zmesi sci-fi a (najmä) fantasy, v ktorom som svojho času strávil pár celkom príjemných čitateľských chvíľ. Táto poviedka je však úplne samostatná a nijako nenadväzuje na ostatné majipoorské príbehy (1. a 3. diel trilógie sú romány, 2. je v podstate zbierkou poviedok). Jej názov je inak mierne zavádzajúci, pretože evokuje rozhodne iný druh zážitku, než sa nám nakoniec v tomto zlomyseľne humornom príbehu dostane.
Tak toto je úplne iná šálka kávy ako ten nešťastný Wolfe. Neporovnateľne chutnejšia, poriadne tmavá a veľmi silná. Mám chuť na ďalšiu takú…hoci len veľmi nerád by som si ju dával priamo v Meste ozvien.
Moorcock je podľa úvodného predslovu dvojice zostavovateľov tejto knihy gigant fantasy, ktorého vplyv je ďalekosiahly a ktorému sa významom vyrovná snáď len Howard (aj preto je im – a ešte Fritzovi Leiberovi, prvým literárnym šermiarom fantasy, táto kniha venovaná). No, možno je to tak a hoci som predtým od Moorcocka nič nečítal (na rozdiel od pánov Howarda a Leibera), viem to na základe v tom úvode spomenutých dôvodov pochopiť. Napriek tomu ma jeho poviedka veľmi neoslovila. Na jednej strane mi celkom nesedel autorov štýl (príliš popisný a ťažkopádny), na ďalšej ma veľmi neoslovili jeho postavy (hoci istý koeficient zaujímavosti tam bol), no a konečne, samotný príbeh ma tiež za veľa nestál. Ku koncu sa to trochu zlepšilo, ale vcelku to u mňa zanechalo rozpačitý dojem.