Naias komentáře u knih

Kniha je útla, ale plnokrvná, s pestrou paletou majstrovsky vykreslených postáv plných vášní i zábran, kypiaca rázovitou joie de vivre francúzskeho vidieka.

Nikdy som nevzhliadala k horolezcom. Po prečítaní tejto knihy sa to nezmenilo, ale už aspoň približne chápem – nakoľko sa to dá pochopiť z kresla – čo pri výstupe prežívajú. Bear popisuje podrobne až naturalisticky a často i s humorom svoju motiváciu, prípravu, pobyt v základnom i výškových táboroch, samotný výstup, prekážky, chyby, ich príčiny, psychický i fyzický stav, vzájomné vzťahy... Dá sa z toho urobiť veľmi dobrý obraz. Z knihy prakticky tečie hrdosť na vytrvalosť horolezcov a obdiv k ich odvahe. Nechýba ani rešpekt k sile hôr: „Já jsem Everest nedobyl – Everest mi pouze dovolil, abych na něj vylezl a pár minut pobyl na vrcholu.“

P. S. Po tom, čo som si prečítala Královskou cestou za romantikou, u mňa Bear vďaka svojmu zodpovednému prístupu a nulovej arogancii značne stúpol v cene.

1 05.11.2018

Tuším každý, kto túto knihu začne čítať s nejakými očakávaniami, zistí, že sa mýlil. Mňa odradili poznámky o krutosti k veľrybám, ale našťastie som netrpela tak, ako som sa obávala. Melville opisuje smrteľný zápas veľrýb stručne, nevyžíva sa v ich mukách, takže som to dokázala rozdýchať. Navyše Melville nechápe veľryby len ako úžitkovú lovnú zver, ale pristupuje k nim ako k tvorom hodným záujmu, obdivu a úcty. Niekomu sa môže zdať, že je tam priveľa detailov o veľrybách, ale treba si uvedomiť, že to bolo určené pre verejnosť, ktorá o veľrybách vedela minimum, nepoznala ich z prírodopisných či iných filmov. No hoci sú uvádzané poznatky a vývody zastarané a niekedy mylné, i tak klobúk dole pred Melvillovou bystrosťou, s akou dokázal vyvodzovať závery z tých nemnohých informácií, ktoré získal pozorovaním. Jeho zvídavost (slovenská zvedavosť nie je presný výraz) a jeho inteligenciu môžem len obdivovať. Toto bola zase moja najobľúbenejšia časť.
Páčili sa mi aj autorove/Izmaelove úvahy, pretože sú písané so zdravým úsudkom, s humorom a iróniou. Pri pochopení biblickej i inej symboliky mi výdatne pomohli vysvetlivky prekladateľa. Čítala som slovenské vydanie (1958), pretože malo poznámkový aparát, a občas som ho porovnala s českým (1975). Párkrát sa stalo, že mi nejaká veta nesedela s kontextom, a keď som nazrela do českej verzie, zistila som, že tam mi to zmysel dáva. Tak som prešla k tomu prekladu a v slovenskom si čítala poznámky a prezerala ilustrácie, ktoré boli príjemným doplnkom, ponechávajúcim dostatok priestoru pre vlastnú fantáziu.
Cenu diela značne zvyšuje autentickosť, autor skutočne na veľrybárskej lodi slúžil, nemá to z druhej ruky. Preto ma prekvapilo, že o svojich druhoch píše vlastne len v dobrom, ich negatívne stránky a surové zaobchádzanie, ktorému bol sám vystavený, nerozvádza. Možno považoval obraz veľrybárov v očiach verejnosti za taký zlý, že nechcel upozorňovať na negatíva. Preto vyzdvihuje ich kladné vlastnosti, lopotu a riziká ich povolania. Podrobne sa venuje celému dianiu na veľrybárskej lodi, opisuje všetky postupy, náradie a nebezpečenstvá, ktoré pri práci námorníkom hrozia, čím veľa dnešných čitateľov nepotešil. Zároveň píše o Indiánoch a černochoch bez rasových predsudkov, čím si zase zavaril u vtedajších čitateľov. Nuž, není na světě člověk ten, aby se zavděčil lidem všem.
Pri rozvíjaní deja autor palubu chvíľami mení na javisko. Ozaj tie monológy pripomínajú Shakespeara a tiež mi moc nesadli. Ale kvôli nim som zmenila názor na Achaba. Myslela som si, že ho budem nenávidieť za jeho slepú túžbu po pomste na zvierati, ktoré sa len bránilo. Ale po nazretí do jeho myšlienok som zistila, že Achab zápasí nielen s Moby Dickom, ale aj so samým sebou a najväčšie utrpenie si spôsobuje sám. Určite som si ho neobľúbila, jeho nadmieru egoistická posadnutosť, pre ktorú je ochotný obetovať hoc aj celú posádku, sympatie nevyvoláva, ale jeho sebatrýznenie vzbudzuje aspoň do istej miery ľútosť.
Biela veľryba je úžasné dielo, Melvillovi súčasníci urobili veľkú chybu, že ju zavrhli.
Záverom by som rada poďakovala ČF, lebo nebyť tohto vlákna, spravila by som rovnakú chybu.

5 21.10.2018

Na Calvina a Hobbesa nedám dopustiť. Kresba je podarená, stripy sú skvele vypointované a to, ako sa Calvin zo všetkých síl bráni akémukoľvek ponaučeniu, ako dokáže všetko otočiť vo svoje morálne víťazstvo (vo svojich očiach), vysloviť múdro hodné filozofa a vzápätí skutkom kompletne poprieť svoje slová, pomocou svojej prebohatej fantázie perfektne zladiť realitu s predstavami, tá zmes detskej naivity, tvrdohlavosti, sebeckosti a dospeláckej vychytralosti, to nemá chybu. A Hobbesova irónia je čerešnička na torte.

07.10.2018

Ritmatik sa mi čítal skvelo, ani sa mi nechcelo odtrhnúť. Námet bol veľmi zaujímavý a navyše pôvodný – dvojrozmerné kriedové bytosti, zákony, podľa ktorých mágia funguje, výborne spracované a svet pekne vykreslený. Zato dej bol žiaľ sčasti podľa šablóny. Hlavní hrdinovia sa otrepane najprv neznášali, aby sa neskôr stali spojencami a priateľmi. A záver bol rovnako nenápaditý. No celkovo bol príbeh strhujúci a hlavne s originálnou témou.

1 03.10.2018

Som zvyknutá na detektívky, kde zadubený policajný dôstojník preochotne skáče, ako súkromný detektív píska, ale čoho je moc, toho je príliš. Clancy poúča kapitána, ako vypočúvať svedkov, súdneho lekára, čo má hľadať pri pitve a štátneho zástupcu, ako si vysvetliť odtlačky prstov. Inak je to celkom príjemná staromódna rozprávka na dobrú noc pre dospelých, i keď žiadny zázrak.

20.09.2018

Stará dobrá krížovkárska škola, pre zmenu írska, nie anglická. A tá posledná poviedka, no to bol nervák!

18.09.2018

Žeby bol autor nezaujatý, to ani náhodou. Niektoré historické osobnosti odbije len krátkou zmienkou, či už boli významné alebo nie, ale o to viac sa venuje opisu pevného charakteru, vycibrenej bystrosti, hlbokého citu pre spravodlivosť a očarujúceho šarmu Márie Terézie (na tie všadeprítomné adorujúce prívlastky som časom získala alergiu). Pokiaľ ide o jej chyby, tie proste neexistujú, zato jej protivníci ich majú neúrekom. A o čo menej priestoru venuje autor kráľovniným reformám, o to podrobnejšie opisuje vojny. Bolo by to oveľa zaujímavejšie, keby z Márie Terézie neurobil takmer modlu a viac rozobral historické udalosti namiesto večného opisovania presunu vojsk.

16.09.2018

Pohľad na Irak očami obyčajných ľudí, ktorí pripomínajú povestných slepcov snažiacich sa opísať slona pomocou hmatu. Tragické ľudské osudy, svojvôľa, strach, nevedomosť, predsudky, chudoba, krátka pamäť a nezriedka i skalopevná viera o znalosti tej jedinej nepochybnej a smrtiacej pravdy. A predovšetkým chaos, bezprávie a zúfalstvo. A nenávisť.

16.09.2018

No neviem, vtipné to bolo, ale chvíľami až príliš, akoby chcela byť autorka vtipná stoj čo stoj. A niektoré príbehy ani nemali riadnu pointu, bolo to skôr také povídání o všetkom a o ničom.

15.09.2018

Ja mám rada tento druh detektívok a sklamaná som. Načo tam slečna Silverová vlastne je? Buď sa vrah prizná sám, alebo ho slečna Silverová odhalí vďaka tomu, čo videla na vlastné oči. Čo je potom platné, že na konci vysvetlí, ako páchateľa vydedukovala, keď by pravdu odhalila aj bez premýšľania, len pozorovaním? Zato začiatok bol skvelý, úplne akoby som čítala knihu od Agathy. Škoda, preškoda. Tá děvčica nešťastná ma poriadne otrávila.

V polovičke knihy som bola nadšená, páčilo sa to skoro ako Agathine detektívky. Dúfala som, že sa to nezmení, ale márne. Slečna Silverová odhalila vraha tak, že si náhodne vypočula jeho priznanie a potom vysvetlila, ako vydedukovala, kto ním je. Čo toto bol za nápad? A tak nádejne to vyzeralo! Neupieram slečne Silverovej vysokú inteligenciu a dedukčné schopnosti (hoci skoro nepátrala, dokázala svoj záver krásne odôvodniť), ale čo keby s nimi oboznámila čitateľa predtým, než sa vrah prizná sám, a nie potom? Takto mám pocit, že v tomto príbehu detektív ani nemusel byť.

15.09.2018

Zvláštna atmosféra, napoly komorná, napoly nie. Pútavo popísané zovňajšky postáv, ich povahy, interiéry, a predovšetkým umelecké prostredie starého Londýna, ktoré je mi neznáme a preto bolo jeho priblíženie pre mňa obzvlášť zaujímavé. No ako celok mi táto detektívka nesadla.

Pôsobivé, snové a clivé.

Mala som dojem, akoby to bol skôr dokument než beletria. Chápala by som, keby sa Pleva rozhodol prerozprávať príbeh Robinsona Crusoa tak, aby sa čitateľ nedočítal o tigroch v Afrike, ale tým to neskončilo. Pleva odstránil prevažnú väčšinu Robinsonových úvah, zato rozkošatil dej. A zmizli nielen myšlienky hlavnej postavy, ale i jej emócie. Skoro to vyzerá, že Robinson po stroskotaní nič zvláštne necítil, len vždy na Vianoce si zadumane posedel a nostalgicky pospomínal na domov. Pleva tiež prisúdil Robinsonovi moderné názory, čo v spojení s tým, že dej zostal zasadený do sedemnásteho storočia, pôsobí sťa päsť na oko. Výsledkom je dobrodružný workshop, ktorý môže slúžiť ako vynikajúca príručka pre stroskotanca, a z ktorého čitateľ o vnímaní sveta človekom zo sedemnásteho storočia nezistí zhola nič.
Mimochodom, predhovor Jarmily Glazarovej je taký presladený, až ma zuby rozboleli.

Občas sa stretnem s názorom čitateľov, ktorých popisné pasáže nudia a zdržujú od deja. Mne sa pri tejto knihe stal pravý opak. Nebavili ma popisy toho, kto kam šiel, čo tam robil, koho stretol a dúfala som, že to čoskoro skončí a autor sa začne zaoberať myšlienkovými pochodmi postáv, opismi toho, čo cítia a ako sa ich pocity menia. To rozoberá Tolstoj naozaj dôkladne a podrobne. Vďaka tomu sa dá do postáv ľahko vnoriť, i keď je to dosť zahlcujúce, zvlášť ak postava má v duši riadny zmätok a sama v sebe sa nevyzná. No vcítiť sa do postáv sa mi nedarilo, nech som ich poznala akokoľvek dobre, jednako som ich nechápala.

Nebol by to Wallace, aby to nemalo aspoň mierny melodramatický nádych. Ale bola to zábava.

1 22.07.2018

Príjemné, svieže a napínavé čítanie. Detektív-amatér Anthony Gillingham má nielen zmysel pre humor, ale aj netradičný postup pri pátraní. S každým postrehom, dedukciou i hypotézou sa hneď zveruje svojmu watsonovi, nečaká s vysvetľovaním až na koniec knihy. Je to zaujímavá zmena, škoda, že Milne takýchto detektívok nenapísal viac.

21.07.2018

Prečítala som si Případ pro tři detektivy o záhade zamknutej izby a naslepo siahla po ďalšej detektívke, z ktorej sa vykľula záhada zamknutej izby s dvoma detektívmi. Ale podobnosť je čisto náhodná, Tajomstvo žltej izby je z úplne iného súdka. Je písané štýlom, ktorý je viac než byľku kvetnatý a melodramatický, nuž ale kedysi sa to tak patrilo. Každopádne je to plnokrvná detektívka, už to nie je mix so senzačným románom, hoci dozvuky sú ešte stále zrejmé. Najviac to vidno na rozuzlení, odhalenie vraha je predsa len dosť bombastické a motív je šestákový. Tunajší VD, reportér Joseph Joséphin, zvaný Rouletabille, je nadpriemerne bystrý, všímavý a veľmi tajnostkársky, čo sa jeho dedukcií týka, proste ako sa na správneho detektíva patrí. Nie je mu cudzia ani joie de vivre, ako sa patrí na správneho Francúza. A je tak trošku fanfarón, hoci jeho watson, advokát Sainclair, sa čitateľa snaží presvedčiť o jeho skromnosti. Ale záhadu nad záhady, ktorá dokonale zmiatla, koho len mohla, vyriešil comme il faut!

1 20.07.2018

Milujem paródie a táto je ozaj podarená. Pri riešení záhady zamknutej izby sledujeme hneď troch slávnych detektívov, takže si užijeme niekoľkonásobnú dávku pátrania, glos pre obyčajných smrteľníkov nezrozumiteľných i záverečného odhalenia. Autor si nielen dôvtipne uťahuje z toho, aké sú detektívky nerealistické (Druhý den hned zrána počali se objevovati slavní detektivové amatéři, kteří jsou vždy nablízku, když je někde spáchána vražda.), ale občas pripomenie i to, že realita je drsná a vyšetrovanie vraždy v skutočnosti nie je hra na hádanky (Byl jsem strašlivě napjat. Ne proto, že záhada měla být vyjasněna. Něco jiného se připravovalo: lidská bytost měla být poslána na jistou smrt.) V tomto detektívnom príbehu ide vlastne ide o súboj reality a fikcie so zaujímavým výsledkom.
À propos, ďalší prípad seržanta Beefa by som si tiež rada prečítala.

1 20.07.2018