E.T.007
komentáře u knih
Karambol
Enja Rúčková
Jednohubka, ktorá neurazí, ale ani nenadchne. Určite však pri nej vypnete, lebo tento príbeh si nijaké premýšľanie nevyžaduje.
Po celý čas
Rachael Lippincott
Tento príbeh sa mi páčil oveľa viac než kniha Na pár krokov.
Začiatok je trošku zdĺhavejší, ale pri smútku a bolesti je to zväčša tak - plynú pomaly a občas sa zdajú byť nekonečné.
No len čo sa na scéne objavila Marley, všetko ožilo a dej krásne plynul.
Zápletka je skvelá a rozuzlenie je tiež fajn. Bavilo ma to čítať.
Žuvačkový kráľ
Enja Rúčková
Priemerná YA kniha. Alebo skôr slabší priemer. Číta sa ľahko, aj keď dejovo ma až tak nechytala. Čo sa mi však páčilo, bolo, že autorka hlavnú hrdinku nevykreslila ako krásku, ktorá všetkým naokolo vyráža dych. Je to úplne obyčajná baba - príliš vysoká a príliš chudá, čo jej znižuje sebavedomie. Ale napriek tomu na tú tanečnú šla. :)
Bola som tu
Gayle Forman
Veľmi pekné napriek ťaživej téme, ktorá je nosným pilierom celého príbehu. No depresie, ktoré môžu viesť až k samovražde, sú súčasťou života, hoci sa nás možno priamo nedotýkajú, a určite pred nimi netreba zatvárať oči.
Most kolibríkov
Enja Rúčková
Dalo sa to prečítať, ale... niektoré pasáže mi prišli úplne od veci, akoby mala autorka pri ich písaní šľahnuté. Ak to mal byť príbeh s fantasy prvkami, tak to autorke akosi nevyšlo. A ak nie, tak je to ešte horšie, než si myslím.
Najdlhší deň Adama T.
Patrick Ness
Neurazí, nenadchne. Začnete čítať, dočítate, zabijete pár hodín a idete ďalej...
Stratení
Gayle Forman
Zaujímavý príbeh. Taký iný, určite nie klasická YA. Najviac som si obľúbila Nathaniela.
Kam jsi odešla
Gayle Forman
Veľmi som sa na toto pokračovanie tešila, no ostala som tak trochu sklamaná. Nechytilo ma to tak ako Ak zostanem. Bolo to rozhodne slabšie.
Risknem to s punkerom
Enja Rúčková
Ušlo to. Na Čo koho do toho sa to však ani zďaleka nechytá. :(
Očistný debakel
Enja Rúčková
Toto pokračovanie knihy Čo koho do toho bolo pre mňa obrovským sklamaním. Tak, ako sa mi prvý diel veľmi páčil, tento ma väčšinu času rozčuľoval. Simonu by som najradšej prefackala a poriadne ňou zatriasla, nech sa spamätá, a Ben... aj on by si zaslúžil zopár zaúch.
Radšej ani žiadne pokračovanie nemalo byť. Alebo aspoň nie takéto.
Som číslo štyri
Pittacus Lore
Super kniha! Nechýbala akcia ani romantická linka. Bolo to perfektne namixované a mňa to neskutočne bavilo. Od prvej po poslednú stranu.
Aj smrť má srdce
Veronika Danajová
Nádherná obálka, perfektný názov, anotácia, ktorá človeka po tejto knihe prinúti siahnuť... Znie totiž skvelo, zaujímavo, no... Námet na tento príbeh mal vskutku obrovský potenciál, ibaže priemerné spracovanie.
Miestami mi prišiel chaotický, hlavne čo sa časovej osi týka. Autorka sa vyjadruje dosť neurčito (okrem toho, že vieme, kedy je Miška hospitalizovaná a že v istom bode sú Vianoce), ale aj neurčité udávanie času má nejaký sled (dni – týždne – mesiace – roky) – a ten akoby autorka vôbec nesledovala a písala len tak hala-bala, ako jej to momentálne vyhovuje. Raz sa tam píše o dňoch, zrazu o týždňoch až mesiacoch. Mňa osobne to hrozne rozčuľovalo. Zvlášť, keď som sa spätným pohľadom na predchádzajúce stránky uistila, že fakt ide len o dni.
A aj iné veci ma dosť dráždili – pasáže, ktoré si odporovali a ktoré mi aj práve pre ten sled prišli nelogické a hrozne si odporujúce. Uvediem príklad:
1. Na jednej strane je tam napísané, že samota Miške vyhovuje, že s tými tromi deckami síce sedáva pri stole, ale do rozhovorov sa nezapája a že ju vlastne nezaujímajú, a potom jej je zrazu ľúto, že prišla o ich kamarátstvo. A ten dôvod, prečo ju od seba odstrčili, je čistá blbosť.
2. Čo sa doktora týka... najprv je z neho paf, vzápätí ho označí za arogantného kreténa, a o chvíľu sa zas píše, že on jediný jej pomohol, keď jej bolo najhoršie a že ju presviedčal o zmysle života. Moja otázka znie: KEDY, AKO A ČÍM??? Prečo sme tú jeho pomoc a presviedčanie nemali možnosť sledovať aj my? Prečo sme to nemali možnosť ani zachytiť? Lebo dovtedy sa vždy spomínalo len to, ako sa Mišku pokúša prinútiť rozprávať.
3. S tým súvisí ďalšia odporujúca si vec: Miška vehementne odmieta spolupracovať – ona hovoriť nebude, má blok, bojí sa povedať pravdu, rozhodne sa nič nepovedať –, a zrazu čítame o tom, ako veľmi sa snažila spolupracovať, aby jej doktor mohol pomôcť. Aj tu je napríklad časová nejasnosť: „Načo som tu teda celé tie týždne bol?“ pýta sa jej doktor, keď za ním príde po prepustení z nemocnice. Mne to vychádzalo, že spolu mali sedenia maximálne týždeň a pol.
4. A Miška v duchu skuvíňa: Žiaden doktor nebude ako on. FAKT? A NA TO AKO A PREDOVŠETKÝM KEDY PRIŠLA? Veď s koľkými psychiatrami mala skúsenosť? S dvomi? S tým starým a s tým mladým? S tým mladým ani nie dva týždne, podotýkam.
... po toľkých týždňoch som mu verila a teraz je všetko preč. To je Miškina myšlienka a ja sa zas pýtam: AKÝCH TÝŽDŇOCH, DOČERTA?!
Neraz som sa sama seba pýtala, či to autorka po sebe aspoň jediný raz prečítala. A čo, dofrasa, robila zodpovedná redaktorka, ktorá je uvedená v tiráži? Prečo tieto veci nevychytala?
V závere sa napríklad píše o tom, ako Miška v tej rozpadávajúcej sa psychiatrii strávila celé hodiny, že ju to tam ťahalo a strávila tam celé dni, no mne z úvodu vychádza, že tam bola trikrát. Prvýkrát s tou kamoškou Zuzkou, druhý raz sama, keď mame tvrdila, že ide so Zuzkou do mesta, a tretí raz v tú noc, keď utiekla z domu.
A stretnutia s doktorom sa mi zdali tiež hrozne odbuchané. Vždy sa to zvrtlo na doberanie. Až na to, že ho Miška označuje za najlepšieho doktora a rozplýva sa nad tým, ako jej pomáha. Prečo nie sme do toho procesu, ako jej sedenia s ním pomáhajú, zatiahnutí? Prečo to s Miškou nemáme možnosť prežívať? Prečo nemáme možnosť sledovať jej spoluprácu? Takmer vždy sa ich sedenie uberá úplne iným smerom, než ako by sa vzhľadom na dôvod, prečo tam je, uberať malo. Ako jej potom mladý doktor s jej problémom vlastne pomohol?
Toto bolo pre mňa veľké mínus. Uvítala by som, keby sa autorka viac zamerala na túto časť. Keby šla viac do hĺbky. Namiesto tých vzájomných doberačiek, napríklad. Neprekážali mi, ale keby boli len ako vedľajší bod ich komunikácie. Ibaže mne prišli ako ten hlavný – a pochybujem, že to v praxi takto funguje.
No... proste nedostatočne využitý potenciál zaujímavého námetu. Chcelo by to písaniu tohto príbehu venovať ešte nejaký čas. A nie len písaniu, ale aj jeho dolaďovaniu. Lebo keď chce byť niekto psychológom, len ťažko ním môže byť, keď prítomnosť iných ľudí nemá v láske. :)
Zostanem s tebou
Miroslava Varáčková
Kniha sa číta ľahko, napriek tomu som s tým v polovici sekla. NEBAVILO MA TO. Mala som dojem, že sa tam vlastne nič nedeje. A Tereza... prefackala by som ju. Možno sa jej rodičia rozviedli, no aspoň sa na ňu ani jeden z nich nevykašľal. Mala by byť rada, že otec o ňu javil záujem, aj keď od nich odišiel a že sa dokonca chcel podieľať na jej výchove, a nie trucovať a znepríjemňovať život jemu aj jeho novej partnerke. Mnohé decká také šťastie totiž nemajú.
Všetka pravda, čo je vo mne
Julie Berry
Originálny, zaujímavý, bombastický príbeh! Doslova som hltala stranu za stranou. Fakt úžasná kniha, a len čo som ju dočítala, pustila som sa do nej znovu. Proste som si ju potrebovala ešte raz vychutnať. Jednoducho... WOW!
Netopierka
Michaela Ella Hajduková
Začnem pozitívom - nádherná obálka. Upúta na prvý pohľad.
Príbeh, čo za sebou ukrýva, však už pútavý nie je. Dosť som sa pri ňom nudila. Niektoré pasáže mi prišli hrozne umelé, niektoré neskutočne trápne.
Vraj je hlavná hrdinka vyspelejšia než jej rovesníci... Fakt? Nezdalo sa mi. Vlastne mi prišla ako hlúpe decko, keď začala hysterčiť pri pohľade na Erikovu obnaženú hruď. Ja viem, trauma z predošlého vzťahu, bla, bla, bla. ALE AŽ TAKÁ??? Veď Erika milovala a navyše ju v tej chvíli ani nebalil, ani sa o nič nepokúšal, len sa chcel prezliecť do čistého trička.
No katastrofa...
Láska a iné závislosti
Lenka Kyselicová
Vôbec ma to nechytilo. Ledva som to dočítala a to tiež takým štýlom, že som preskakovala celé pasáže, lebo ma nudili.
Niečo ako čistá depka
Ned Vizzini
Čakala som od tohto príbehu viac. Téma depresie mohla byť spracovaná aj lepšie, podrobnejšie, keďže autor ňou sám trpel a napokon si aj zvolil dobrovoľný odchod z tohto sveta. Práve preto som od príbehu očakávala takú hlbšiu sondu do utrápenej duše, viac vnútorného prežívania, viac myšlienkových pochodov a zápasu ako s túžbou zomrieť, tak aj so životom samotným.
Farby smútku
Jeff Zentner
Myšlienka pekná. Spracovanie obstojné. Dialógy kamarátov... čítať ich bolo pre mňa hotovým utrpením. Normálne mi bránili pociťovať smútok a ľútosť nad ich predčasne vyhasnutými životmi.
Jedno srdce, jedno telo, jeden svet
Deb Caletti
Úprimne, čakala som niečo viac. Niečo WOW. Ostala som... SKLAMANÁ. Koho zaujíma, ako beží, kade všade beží? Chcela som vedieť, prečo beží. Áno, dozvedela som sa to. No chcela som viac minulosti. Tú nám však autorka kúskovala doslova po odrobinkách. To ma privádzalo do šialenstva. Takého zúrivého. Pár krátkych útržkov... To komu má stačiť? To si z nás strieľa? V závere som usúdila, že nie. Jednoducho nás odrbala.