Proč selhal liberalismus

Vynikajúca a provokatívna kniha, týkajúca sa lepšieho chápania súčasného spoločenského systému. Deneen ponúka „vytriezvenie“ z liberalizmu a to formou studenej sprchy. V určitom zmysle je táto publikácia opakom Fukuyamovej skoršej práce „Koniec dejín a posledný človek“ v ktorej Fukuyama prináša predpoklad, že liberálna demokracia je posledným vývojovým štádiom politického usporiadania spoločnosti. V inom zmysle, však Deneenova kniha ide o krok ďalej s mimoriadne odvážnym a provokatívnym tvrdením, že liberalizmus je tak isto ako fašizmus či komunizmus ďalšia alebo skôr posledná ideológia a ako taká v sebe obsahuje rôzne patogény. Deneen tvrdí, že súčasný stav spoločnosti, naprieč Západom, predstavuje posledné vývojové štádiu liberalizmu. Nachádzame sa akoby v roku 1987, vidíme že socializmus nefunguje, chápeme jeho nedostatky, no už nie sme schopní ho zmeniť. Na rozdiel od našich rodičov z roku 1989 ani nemáme po ruke záložný politický systém, ktorý by sme mohli prevziať. Samotná kniha predstavuje ponurú víziu budúcnosti, avšak rozhodne nie hororovú. Asi najzásadnejšou myšlienkou je, že: „Liberalizmus zlyhal-nie pre to že by sklamal, ale pretože sa naplnil. Pretože bol úspešný. Keď sa liberalizmus „stal viac sám sebou“ keď začali byť zrejmejšie jeho vnútorná logika a jeho vnútorné predpoklady, vytvorili patológie, ktoré deformujú ako jeho vlastné tvrdenia, tak aj i realizáciu liberálnej ideológie.“

Deneen dáva do protikladu samotné ciele liberalizmu napr. s tvrdeniami Tocquevilla a jeho Demokracie v Amerike. Ako je možné, že sa vytrácajú základné piliere demokracie a liberalizmu, napríklad samospráva, spolky, osobná angažovanosť, individuálna iniciatíva, solidarita, dobročinnosť, občianska svornosť? Kto za to môže? Ako je možné, že sa z grécko-rímsko-kresťanského ponímania slobody ako cnosti, zdržanlivosti, múdrosti, umiernenosti a úcty stala sloboda a voľnosť splniť si akékoľvek okamžité potreby, túžby a pudy bez ohľadu na iných? Podľa autora knihy, je na čase aby sme pochopili, že za uvedený stav nemôže nikto iný ako sám liberalizmus a jeho vnútorné pnutia. Liberalizmus predstavuje najplazivejšiu ideológiu. Na jednej strane sa tvári, že každého uctieva, rešpektuje, podporuje avšak zároveň neznesie akúkoľvek konkurenciu. Liberalizmus bojuje proti akýmkoľvek prejavom kultúry či spoločnosti okrem tej svojej, na čo však neodpovedá pretláčaním svojej kultúry ale naopak pretláčaním antikultúry. Každý človek je taký slobodný ako je oslobodený od svojich spoločenských, rodinných, pracovných či sociálnych púť, ktoré podľa liberalizmu len dusia najvnútornejšie túžby človeka. To že tieto inštitúcie potierali najmä tie najzhubnejšie prejavy ako bezbrehý individualizmus, sebectvo, pýchu však už žiadnym spôsobom nekompenzuje, naopak. Vykorenený človek je človek opustený a jediný, kto sa ho vie ujať je práve štát, ktorý ho „musí“ chrániť. Na jednej strane je liberalizmus „stádom“ indivíduí avšak štátna moc je tak rozsiahla ako nikdy predtým. Kde-aký tyran by mohol závidieť dnešným možnostiam kontroly obyvateľstva súčasným západným liberálnym demokraciám. Liberalizmus je v súčasnosti stávkou na to, že ekonomika je schopná bez základných spojív ako zodpovednosť, dôvera vytvárať snáď do nekonečna väčšie výnosy ako náklady. To že tieto náklady sú viditeľné na devastácií životného prostredia a čoraz viac excesovým správaním finančných trhov, len dokladá, že sme v neskorom liberalizme.

Autor popisuje niekoľko okruhov liberalizmu, ktoré možno považovať za hlavné filozofické východiská. 1, ovládnutie prírody – liberalizmus chápe prírodu ako rezervoár zdrojov a človeka ako bytosť, ktorá je ekonomicky povinný tieto zdroje ovládnuť a maximalizovať výnosy z nej. Výsledkom sú devastácia životného prostredia

2, oslobodenie človeka – človeka je potrebné oslobodiť hádam zo všetkých možných zväzkov (kultúra, rasa, rodina, spoločnosť, národ...) a spraviť z neho oslobodeného jedinca, ktorý sa bude rozhodovať na základe vlastných preferencií – v skutočnosti ide o vykorenenie jednotlivca, ktorý v zásade bez pomoci výchovy a základných sociálnych štruktúr nie je schopný oslobodiť sa od nadvlády svojich emócií, pudov, túžob a presúva sa od racionality k pudovosti. Táto nová forma atomizácie vedie spoločnosť k pseudo „počiatočnému stavu“ v ktorom je však štát už prítomný a naviac silnejší ako kedykoľvek predtým.

3, ochranársky štát – štát ma svojimi dozorovými a kontrolnými mechanizmami presadzovať slobodu jednotlivca, aby tento dosiahol vlastné sociálne, ekonomické a kultúrne oslobodenie – sloboda bola tradične chápaná v rovine jednotlivec – štát, v neskorom liberalizme ale štát oslobodzuje občana od všetkého len nie od seba, nakoľko len štát je schopný sa zastať oslobodeného občana, ktorý je vlastne sám. Ideál slobody sa realizuje silný štát.

4, demokracia – skutočný liberalizmus demokraciu nepotrebuje, sám najlepšie vie, ako oslobodiť občana. Demokracia v zásade predstavuje pravidelnú legitimačnú ceremóniu. Dosah občana na reálnu tvorbu politík je minimálny. Sám nerozhoduje racionálne, nakoľko na to nemá ani dostatočné informácie. Presunom kompetencií na vzdialenejšie subjekty (federálna vláda v USA, Európska únia) občan stráca akýkoľvek dosah na všeobecnú moc. Prejavy vôle voličstva (referenda, petície) sa považujú za nekompetentné a z dlhodobého hľadiska sa ignorujú.

5, humanitné vzdelanie – je zbytočné, neekonomické, nie je potrebné pre zvyšovanie HDP spoločnosti. Vítané sú len technické smery ktoré ako jediné sú užitočné - v antike boli tieto „remeselné smery“ považované za otrocké vzdelanie, pričom cieľom boli práve slobodné umenia, ktoré oslobodzovali človeka od každodennej rutiny a nutnosti zaobstarávať živobytie, resp. humanitné smery, ktoré človeka kultivovali. Následné, občiansky a politicky nevzdelané voličstvo je cieľom výsmechu a pohŕdania elít a polemík o sprísňovaní podmienok udelenia voličského práva resp. jeho obmedzovania.

Viac na https://oprave.blogspot.com/