Etika diskuze
Baruch de Spinoza
Stěžejní dílo Barucha Spinozy, v němž je prostřednictvím geometrické formy podána jeho vlastní filosofická pozice. Z ní Spinoza znovu promýšlí ústřední motivy karteziánské filosofie (substance, atribut, modus, res cogitans, res extensa,...) a fixuje jejich silový charakter. Samotná spinozovská etika záleží na vůdčím pojmu afektu. Ontologický a etický rozvrh se tak vzájemně podmiňují v jednotné kompozici Spinozova metafyzického stanoviska a představují jednu ze základních epochálních ražeb západního myšlení.... celý text
Diskuze o knize (2)
Přidat komentář
Vše se děje tak jak má. Dle naší volby a Boží odpovědi na ní. Ještě jsem si vzpomněla na Spinozu, svoboda je determinace ze sebe sama a Bůh je tudíž determinován sám ze sebe a všemu nadřazen, jeho svobodě nesmí nic stát v cestě, jinak to nejde. Chápete, je třeba znát Boha, to je jediná cesta ke štěstí, učit se.
Štítky knihy
filozofie etika svoboda představy emoce, pocity kauzalita determinismus pud sebezáchovy panenteismus
Autorovy další knížky
| 1977 |  Etika |
| 2003 | Pojednání o nápravě rozumu |
| 1922 | Traktát theologicko-politický |
| 2000 | Metafyzické myšlenky |
| 2004 | Principy filosofie René Descarta |
Na Spinozovo myslenie pekne reaguje F.J.W. Schelling v úvode diela Filozofické zkoumaní podstaty ľudskej slobody. Obhajuje Spinozu a tvrdí, že ho nemožno považovať za panteistu (aspoň nie hrubého, ide skôr o, "encyklopedicky zaškatuľkované", realistický pan(en)teizmus). No Schelling priznáva, že Spinoza spredmetnil ľudské bytosti (aj s ich vôľou) a myslel aj iné bytosti tak, akoby to boli len veci, či objekty fyziky, no nie živé tvory.(Kde je však prísna determinácia živočíchov, nie je ani sloboda pohybu a preto sa ich pohyb vykladá ako pohyb určený). Obdobne je to aj v prípade Boha, akoby bol len neosobnou podstatou, substanciou s atribútmi...
Ale nutná sebadeterminácia nie je sloboda. Buď "sa rozhodujem" a konám len tak, ako sa veci majú či musia diať, prípadne ako si to Boh praje, alebo som schopný rozhodovať sa a konať aj inak ako sa dejú veci a dokonca odporovať Božím príkazom. A aj schopnosť prekonať vlastné afekty, s ktorou autor počíta, už predpokladá slobodu, inak by sme niektorí boli predurčení k ich prekonaniu a iní nie, čo by pripomínalo Kalvínovo učenie.
A môžeme bez slobody vôbec hovoriť o etike, alebo skôr o etike bez zodpovednej slobody? Skúsenosť so zlom, ktoré si ľudia navzájom spôsobujeme ukazuje, že sa môžeme slobodne rozhodnúť porušiť Božie príkazy, a že sme to schopní robiť dokonca dobrovoľne, hoci si to Sokrates nevedel predstaviť, alebo z výchovných dôvodov nechcel vysloviť.
+No výchova má predsa zmysel, len ak predpokladáme, že ja sám i druhý človek môžeme zmeniť svoje zmýšľanie, "obrátiť sa" a konať inak ako doteraz. Učenie predpokladá, že je tu niekto (učiteľ), kto ma môže osloviť a vyrušiť ma, vyzvať moju slobodu k zodpovednosti. A aj najvyšší Učiteľ túto našu slobodu rešpektuje.