Brian Staveley

Súčasný trend v západnej klasickej fantasy pre dospelých je nechať hrdinov trpieť, siahnuť na dno svojich možností a prípadne aj ďalej. Hrdinovia prechádzajú vývojom za cenu strastí, bolesti a strát. Vznikajú tak diela s detajlne prepracovaným dejom a charaktermi, za ktoré by sa nehanbili ani ruskí klasici. ALE... Kto by chcel tou cestou prejsť znova? Dobrodružstvá Conana, Geralta, Tuláka si zopakujem kedykoľvek. Ale, znova absolvovať tortúru hrdinov Staveleyho trilógie naozaj nechcem. A podobne som na tom s Abercrombiem, Bakkerom, čiastočne aj Heitzom či Anthonym. Aj ten malý náznak humoru či nejakého odľahčenia je zabalený do černoty, morbídnosti a sebairónie. Úsmevy cez slzy, komika vychádzajúca z tragédie, nadhľad cez podhľad. A keď melanchólia, tak riadne depresívna. V Hre o trůny to až také markantné nie je, pretože Martin píše veľmi zábavné postavy a nezabudnuteľné charaktery.
Staveleyho knihy sú, aspoň zatiaľ, ako vyšperkovaný album jazzového multiinštrumentalistu. Dokonale zvládnuté remeslo, skvelé nápady, nečakané zvraty, fajnové vyvrcholenie. Druhý krát to ale nedám. Mám radšej rock...