kurama45
komentáře u knih
Kouzelníkův únik z reality
Lars Vasa Johansson
Spočiatku kverulantský hlavný hrdina a celá atmosféra príbehu akoby z oka vypadli protagonistke v Muž spí od Sibylle Bergovej. A nakoniec sa z toho vďakabohu vykľul skôr Fredrik Backman oslobodený od presladenej pozitivity, nikto sa tu nasilu „nerehabilitoval“ a láskavý humor vystriedal nepríjemný sarkazmus so štipkou Márquezovej šialenosti.
Mágia bola magická a realizmus realistický, ale zvlhnutú plesnivú sedačku by som teda naspäť fakt nechcela…
Moudrost davů
Joe Abercrombie
„Nic tak nedokazuje nejednotnost jako urputné přesvědčování o nastolené jednotě na každém rohu.“
Ehm, francúzska revolúcia sa nám tak nejak zmenila na ruskú… Poznáte povestný Sanderlanche Brandona Sandersona, keď sa ku koncu svojich tisícstranových buchlí zrazu všetko na čitateľa vysype a valí sa akcia za akciou? Tak taká bola Moudrost davů. Akože celá.
Leo dopadol, ako si zaslúžil, hehe. Savine dopadla lepšie, ako si zaslúžila, asi to majú v rodine, a tak ako Gloktovi musím tlieskať aj jej. R.I.P. Orso, aký život, taká smrť? Aj by som napísala, že Rikke vyhrala, ale zjavne nevyhral nikto, lmao a všetci skysli ako víno.
P. S.: Nechápem, prečo tu je iba niekoľko komentárov a ani sto hodnotení. Ľudia sú slepí.
„Nikdy nezůstávej na místě, odkud nemůžeš snadno odejít a neohlížet se přes rameno. Nikdy nevlastni nic, co nemůžeš opustit. Nikdy si nedělej přátele, ke kterým se nemůžeš otočit zády. Žij život, který nezanechává stopy.“
Potíže s mírem
Joe Abercrombie
„… potíž s bojem za dobrou věc je v tom, že jakmile se začne bojovat, to dobré zmizí.“
Joe je taký G. R. R. Martin pre ľudí, ktorí nechcú príbeh rozťahaný ako matička Rus a chcú mať záruku, že to niekedy aj skončí.
Bošemůj, prvýkrát v živote ma niekto frustruje tak ako Leo. Starý dobrý Jezal. Toto je facku. Ugh! Riešiť si svoje vlastné utajené homosexuálne fantázie prebujnenými ambíciami napriek vlastnej neschopnosti… Fakt, bravó.
A Orso si tam zatiaľ predvádza dokonalú čiernu komédiu, no nekúp to.
Zhrnuté a podčiarknuté, zrazu ten reálny svet nevyzerá až tak zle.
„Dej si k snídani úsměv a kolem oběda už budeš srát radost.“
Trocha zlé krve
Joe Abercrombie
„Některé lidi si omotáte kolem prstu tím, že je přesvědčíte, že vás potřebují. Ale mnohem častěji je třeba přesvědčit druhé, že vy potřebujete je.“
Séria První zákon bol Věk šílenství v plienkach. Rada si predstavujem, ako Abercrombie popíja kávičku a do toho milostivo hádže na papier, čo mu napadne. Krv, kosti, vnútornosti? Bum. Politické machinácie? Bum. Chudobní verzus bohatí? Bum. No dobre, tu máte štipku pozitívnosti. A zase… Priemyselná revolúcia? Závislosti? Všemožné traumy? Bum, bum, bum. A to všetko je aj tak nič oproti samotných postavám, ktoré pôsobia až nepríjemne realisticky. Severania sú stále Severania, len svet už nie je ako kedysi. Leo je reinkarnovaný Jezal aj s jeho naivnou povrchnou debilitou. Už vidím, že to zas nedopadne dobre. Orso by bol riadne odpudivý chlapík, ak by si ma nezískal tým svojím nihilistickým sarkazmom. Savine je buldozér v sukni a Rikke potrebuje dvojročnú dovolenku na Maledivách.
„Jestli Orso v něčem exceloval, pak v tom, jak nedocílit žádného úspěchu.“
Poslední argument králů
Joe Abercrombie
„Vždycky jsem snil o tom, že zemřu dobře informován.“
Nakoniec Jezal predsa len stratil aj posledné zvyšky mozgu a tú štipku sympatií, čo si doteraz u mňa nazbieral. Fascinujúce. Krvavá devítka ma konečne presvedčila o svojej krvavosti. Bohužiaľ. Bayaza sa bojím. A človek musí tomu vychcanému, ironickému a zatrpknutému Gloktovi vo finále tlieskať.
„Nic nefungovalo tak, jak doufal. Možná že to měl čekat. Koneckonců, nikdy nic nebylo tak, jak doufal. A přece pořád dál močil proti větru. Byl jako muž, jehož dveře jsou příliš nízké, ale místo aby se prostě shýbl, naráží po celý svůj mizerný život hlavou do zárubně.“
Až budou viset
Joe Abercrombie
„Myslela bych si, že se díky své bolesti dokážete do druhých vcítit.“
„Vcítit? Co to je? Je to smutné, ale bolest vás naučí litovat pouze sebe.“
Prituhuje, ale pomaly. Jezalovi trošilinku narástlo IQ, Logen ešte žije a Glokta v Dagoske je ako žiak pred tabuľou, čo ho*no vie, ale aj tak sa z toho nejak vykrúti. A tí Severania sú ako moja babka, keď sme raz boli na poli, cez ktoré prebehla myš. Zatiaľ čo všetky tetky s piskotom pobehovali, babka schmatla kôš na zemiaky a jednoducho tú myš rozpučila. A potom sa šlo na obed, lebo veď vychladne. Bomba.
„Já bych ho ani nepochcal, kdyby začal hořet.“
Sama čepel
Joe Abercrombie
„… hezcí lidé přece nikdy nebývají vulgární, ne? Jenom… nekonvenční.“
Nečakala som, že to bude až také komorné, ale aspoň som si na postavy rýchlo privykla. Pri fantasy je pre mňa ťahačom väčšinou dej. Fascinujúce, že tu ho veľa nebolo a napriek tomu… Hej no, celé to bolo ako ten Bayaz. Dokopy nič sa neodhalilo, dokopy nikam sme sa neposunuli, dokopy nič bombastické sa neukázalo a aj tak som sedela prilepená na zadku a v duši mi hlodalo podozrenie, že pod povrchom bublá niečo strašidelno-fantastické. Nech žije Logenov kotlík a Gloktov zatrpknutý sarkazmus. Nech vymrie Jezalova debilita.
Čekanka
Julia Quinn
Prvé tri štvrtiny sú zatiaľ z celej série najlepšie. Tá posledná to trochu domrvila, akoby autorka nevedela, ako z toho vykorčuľovať, ale zo sentimentality nechávam štyri hviezdičky. Skrátka to bolo sladučké, aj keď vo finále nedokonalé. Ako ten úbohý venček, ktorý skončil v palme.
Na druhej strane scény s odhalením lady Whistledownovej, kočiarom a Penelopinou rodinou sú vyšperkované do dokonalosti, hotový romanticko-komediálny materiál.
Teším sa na príbeh Eloise, na ktorý si už autorka nenápadne pripravila pôdu.
Bratia Karamazovovci
Fjodor Michajlovič Dostojevskij
„Prečo toho a toho človeka tak nenávidíte?“
„Nuž prečo: on mi, pravda, nič neurobil, ale ja som mu raz vyviedol jedno strašné svinstvo, a len čo som ho urobil, hneď som ho za to znenávidel.“
Dostojevského ťažným koňom nie je dej, ale dialógy a – čo je ešte dôležitejšie – vnútorné monológy. Niet väčšieho znalca ľudskej povahy. Dostojevskij dáva všetkým postavám tie najsilnejšie argumenty, aj tým, s ktorými on sám skrz iného protagonistu nesúhlasí. A preto je to také skvelé a geniálne. Dať všetkým rovnakú šancu, urobiť svojho súpera rovnako silného, ak nie silnejšieho a potom jeho chybný svetonázor rozmetať na kusy niekedy možno naivnými, ale vždy úprimnými slovami, v tom tkvie (nielen) literárny génius. Klobúk dole.
Plus má kniha taký ten krásny starý, trochu ťaživý, trochu poetický jazyk. Znovu som sa zamilovala do slovenčiny.
„… milujem ľudstvo, ale sám sebe sa čudujem: čím väčšmi milujem celé ľudstvo, tým menej mám rád ľudí osobitne, totiž jednotlivých, ako oddelené bytosti. V myšlienkach vraj som často došiel až k fantastickým predstavám o slúžení ľudstvu a možno naozaj by som sa dal za ľudí ukrižovať, keby to odrazu nejako bolo potrebné, a pritom nemôžem dva dni prežiť s niekým v jednej izbe, to viem zo skúsenosti. Len čo mi je blízko, už svojou osobou uráža moju samoľúbosť a obmedzuje moju slobodu. Za dvadsaťštyri hodín znenávidím i najlepšieho človeka…“
Malý život
Hanya Yanagihara
Nehnevajte sa, ale takto priateľstvo nevyzerá. Možno aj preto mám tak málo priateľov, ale vždy si budem ceniť viac krutú úprimnosť, ako empatické nariekanie. Jeden „priateľ“ vidí, že sa ten druhý ničí, ale bojí sa, že ak mu nanúti pomoc, tak ho stratí. A tak mu radšej vo všetkom so psími očami ustupuje. Wow, fakt hlboké priateľstvo. A toto je rozťahané na 600 strán, plus nesmie od druhej strany chýbať zaškrtnutie všetkých politicky korektných a progresívnych tabuliek.
Abraham Twerski raz vyrozprával krásny príbeh:
„Mladý muž. Prečo ješ tú rybu?“
„Pretože milujem ryby.“
„Aha, miluješ ryby, a tak si ju vytiahol z vody, zabil a uvaril. Nemiluješ rybu, ale seba.“
O podobnom vzťahu je celý Malý život, rozdiel je v tom, že autorka došla k opačnému záveru. Ach, a aby sme nezabudli, aké „prekvapivé a nenápadné“, že všetky postavy z náboženského prostredia boli v skutočnosti pedofilné (a iné) svine. Bomba, fakt. Ako jednoducho sa potom fandí istým názorom a jednej strane, však?
Kniha je napísaná pútavo, to jej neberiem a zúfalstvo z príbehu priam srší, ale ten nekritický ideologizmus ma fakt mrzí.
Dobrá znamení
Terry Pratchett
Radosť zdieľaním rastie, smútok sa zmenšuje a keď Prachett zdieľa svoj humor s Gaimanovým, tak sa násobí a výsledkom je hysterická komédia a skvelá jazda.
Společenství čarodějů
Trudi Canavan
Hlavná hrdinka bola „vyčerpaná z únavy“ a mňa po chvíli vyčerpala oná nezáživnosť, čo je – povedzme si pravdu – pri fantasy dosť kruté hodnotenie… Písané je to spoľahlivým a stabilným rozprávačským štýlom, ale obsahovo by som to zaradila skôr do literatúry pre mládež. Skrátka mi to nič nové neponúklo. Celkovo to nebolo žiadne Ferrari, ale úplne obyčajné vozidlo a chvíľu trvalo, kým sa rozbehlo. Radšej z tohto auta vyskakujem, kým sa to ešte dá, zbohom.
Je-li toto člověk
Primo Levi
Elie Wiesel povedal, že Primo Levi zomrel v Osvienčime. O 40 rokov neskôr. Trochu ma mrazilo, ako pútavo autor popísal vlastné a cudzie utrpenie. Čo tam po románoch žmýkajúcich tému holokaustu ako handru, toto je autentické.
„V Osvětimi jsem poměrně často pozoroval podivný jev. Potřeba lavoro hen fatto – dobře vykonané práce – je natolik silná, že nutí lidi, aby vykonávali dokonce každodenní otrocké povinnosti „pořádně“.“
Dobrého člověka těžko najdeš (9 povídek)
Flannery O'Connor
„Mám hlad.“
„Copak jsi nesnídal?“
„To jsem ještě nestihnul mít hlad.“
Nie je zdravé, ako veľmi milujem inteligentný panovačný sarkazmus a O'Connorová tróni na jeho vrchole a s každou poviedkou, ktorú na mňa z tej výšky milostivo hodila, mi odstrelilo dekel. V MHD ma až trhalo zaťahať vedľa stojaceho cestujúceho za rukáv a zaplatiť mu, aby si tú knihu prečítal. O'Connorová je Nietzsche v sukni, ale miesto filozofie človeka rozbíja na kusy uštipačnou beletriou a človek sa pod jej pohľadom skrúca ako taký červík. Prečítajte si to. Aj keď vám nezaplatím.
„Život se mu stal takovým zvykem, že si nemohl představit nějaký jiný stav.“
Hirošima
John Hersey
Úsečné a bez pátosu spracované reportážne príbehy bežných Japoncov počas atómového bombardovania ma zasiahli viac, ako Oppenheimer v celej jeho americkej kráse. Odporúčam animovaný film Kono Sekai no Katasumi ni, aj seriálovú verziu z r. 2018.
Zimní lidé
Jennifer McMahon
Neviem, prečo som čakala detektívku, ale aj ten paranormálny triler stál za to. Perfektne spracované striedanie rozprávačov, bavili ma všetci do jedného napriek skákaniu v čase. Akurát som celkom nepochopila finálne rozhodnutie Ruthie ohľadom jej budúcnosti. Záver bol dosť zbrklý a myslím, že aj konanie Katherine mohlo mať podstatne hororovejšie dôsledky, ale asi to autorka schválne nechala na čitateľovu predstavivosť.
Zhrnuté a podčiarknuté, strachom som sa síce netriasla (ani šatníka sa teraz nebojím), ale napätím trochu áno, koniec koncov som to zhltla 3x rýchlejšie, ako som čakala.
Angličan
David Gilman
Kniha pre chlapov, aj (predovšetkým?) tých, ktorí knihy nečítajú. Blockbusterové filmy rovnakého žánru hltám jedna radosť, ale toto bola moja prvá akčno-trilerovo-strieľačkovo-špionážna kniha. A bola to bomba. Vzhľadom na to, že by som ani nevedela doliať ani kvapalinu do ostrekovačov, netuším, či boli popísané situácie reálne, ale bola to vzrušujúca jazda tak či tak. Všetky medzinárodné opletačky dostávajú v súčasnom geopolitickom kontexte úplne nový ráz.
A hlavne sa mi páčilo, že pod tým nánosom násilia, zrady a terorizmu bol hlavný hrdina priateľstvom. Paráda a oceňujem príťažlivý mužný hlas rozprávača audioknihy :).
Plachetnicí kolem světa pro pírko tučňáka
Rudolf Krautschneider
„Plavec: život je pro něj tak silnou drogou, že mu není zatěžko být abstinentem.“
O mori, cestovaní, ľuďoch, tučniakoch, tuleňoch a živote všeobecne. Tam, kde ma slávny Stingl kedysi zavalil až príliš suchými etnografickými faktami, na mňa išiel Krautschneider cez emi a imigrantov a svet spoznáva cez (ne)obyčajné ľudské príbehy. A do toho len tak medzi rečou hádže aj politické a iné pomery jednotlivých krajín a zaujímavostné všeličo.
Kniha ma vrátila do detstva plného edície STOPY, verneoviek, londonoviek a úžasných dobrodruhov s dobrým srdcom. Ďakujem. Počúvané ako audiokniha, ale nemohla som si pomôcť a reálny výtlačok je už na ceste :).
Úzkosti a jejich lidé
Fredrik Backman
„Jim patří ke generaci, která považovala počítače za magii. Jack je odjakživa bral jako samozřejmost. Když byl Jim malý, trestali se děti tak, že je rodiče posílali do jejich pokoje. Dneska se za trest z pokoje vyhánějí. Jednu generaci hubovali, že nedokáže posedět, druhou zase, že má málo pohybu.“
Backmana milujem. Ale iba raz ročne, aby som sa ho s mojou sarkastickou povahou neprejedla. Autor skladá puzzle, stále berie do ruky tie isté kúsky, ale otočí ich trochu inak a záverečný obraz je vtipný, slniečkový, romantický a šťastný. Pointa je asi tá, že nemáme druhých súdiť, ak neprejdeme aspoň niekoľko kilometrov v ich topánkach, na druhej strane si nemôžem pomôcť a v tomto skôr súzniem s Pratchettom: „… první, co byste nejspíš pochopili po tom, co byste ušli pár kilometrů v jeho botách, by bylo, že vás pronásleduje, aby vás polapil a obvinil z krádeže bot, i když, samozřejmě, asi byste mu utekli, protože by vás musel honit bos.“
Ak dá spisovateľovi a knihe čitateľ šancu, verím, že ho presvedčia, že aj na názore toho druhého záleží, alebo ako hovorí jedna moja tetka: „Všetci sme nejak postihnutí.“
„Co děláte se svými penězi?“
„Kupuji si odstup od ostatních lidí. V drahých restauracích jsou stoly dál od sebe, v letadlech není v první tříde prostřední sedadlo, exkluzivní hotely mívají zvláštní vchody do luxusních apartmá. To nejdražší, co si na nejhustěj obydlených místech světa můžete koupit je odstup.“
Sběratel
John Fowles
Pomerne jednoduchý lineárny príbeh, vďaka čomu bol strašidelný pohľad do duše psychopata realistický. Časti z hľadiska väznenej u mňa asi nedopadli na úrodnú pôdu, ale koniec ma zamrazil, aj keď som to tak nejak predpokladala. Hnus.
Interpretácia audioknihy bola geniálna, hlavne vo vypätých úsekoch som zatvárala okná, aby na mňa náhodní okoloidúci nevolali políciu.