bondula komentáře u knih

Mandelínky zemiakové (samozrejme, že vo farbách stuhy Georgievského kríža) tam na trhovisku rozsekali kvatum ľudí čakajúcich na rozdávanie humanitárnej pomoci. To majú za to, že miesto rannej modlitby spievavajú ukrajinskú hymnu, natočení čelom ku Kievu,
Tak surreálne, až je to reálne. Východoeurópsky magický realizmus. Súčasný. Zo súčasnosti. Doneck miesto Maconda.
Úprimne, nebol to úplný literárny mástrpís. Ale čítalo sa to dobre. Občas sa mi stávalo, že som sa strácal a nerozumel som, čo sa to vlastne deje. Predpokladám však, že sediac vo vlastnej pivnici a čakajúc, kým mi na panelák prestanú padať rakety z jednej aj druhej strany, nevidel by som situáciu o moc jasnejšie.
Definitívne som sa stratil až pri záverečnom defilé postáv z ukrajinskej histórie, ktorú, priznám sa, nepoznám až tak detailne, aby som vôbec mal šancu chytiť sa. To bola smrť. Našťastie - nie ozajstná. Iba taká tá, že zavraždia ma a ja sa o chvíľu zobudím v....

3 18.08.2021

"Nech ctený čitateľ zabudne na Lonely planet, nech zabudne na National geographic. Oni sa takým, dosiaľ neobjaveným turistickým rajom, akým Halič nesporne je, nevenujú. Nech vezmú na cestu tento Pollackov Bedeker a vyrazia na špacírku!
Farbisté popisy pitoresknej zeme a architektúry, prírodných či historických zaujímavostí a v neposlednom rade všetkých tých plemien, obývajúcich tento divoký kút našej monarchie. To všetko doplnené o dobré rady, kde sa ubytovať, aby na exkurzií blchu či voš nechytili, či kde sa najesť, aby to najchutnejšie zo zdejšej kuchyne okoštovali. Nechýba ani zmienka o četnosti vlakového spojenia do tej ktorej stanice, najmä tam, kde vlak iba raz denne zavíta. Veru, nadmieru užitočné, i na solídnom papieri vydavateľstvom Absynt, Zsolna, vytlačené. K zakúpeniu v každom lepšom prešpurskom knižnom magazíne."
fiktívny úrivok reklamného textu, Preßburger Zeitung 1.4.1909

Zatvorený počas všetkých tých lockdownov som si s Pollackom rád pocestoval. Keď sa nedá 100km na západ, možno sa bude dať 100 rokov nazad? A veru, šlo to. Trochu cestopis, trochu etnografia, trochu história. Rád som si predstavoval, že sa vlakom veziem po svete, ktorý už neexistuje. Vďaka tejto knižke sa mi obrazy pred oknom mihali, akoby boli stále skutočené. Pekne napísané, pekne spracované.

7 18.08.2021

Aká škoda, že som nemal možnosť čítať Tanečnú školu pred 15timi rokmi, keď som mal všetky životné rozhodnutia len pred sebou!
Je to... vlastne neviem, čo to je. Ja som si v nej našiel iniciačný román, kam autor zaiste ukryl aj kus samého seba. A také sú kruté, pretože v nich nezriedka, takmer vždy, nájde kus samého seba aj neopatrný čitateľ.
Mladý Jocó skáče rovnými nohami do života. Je príliš hlúpy na to, aby niečo vo svojich očiach znamenal a príliš múdry, aby si to neuvedomoval. Najhoršia možná kombinácia. Našťastie ho na jeho ceste životom povedie múdry a svetaznalý guru, strýko Lajoš. Našťastie?
Ten bod, keď si mladý muž musí zvoliť cestu. Na jednej strane nudná každodennosť, hlúpe problémy každého okolo, ktoré bude musieť až do konca života riešiť, trápiť sa „pod papučou“ a neustále hľadať pekné maličkosti aby bol jeho život aspoň trochu znesiteľný. Táto cesta je propagovaná pod kadejakými vznešenými výrazmi ako zodpovednosť či obetavosť. Ale ktorý hlupák chce byť zodpovedný a obetavý, keď sa môže vydať cestou dobrodružstva, veselej spoločnosti a večnej mladosti?
Kniha samozrejme nie je iba o tom. Ani zďaleka nie. Možno len mne táto vrstva príbehu vystupuje najsilnejšie. Ako vravím. Aké šťastie, že som nemal možnosť čítať Tanečnú školu pred 15timi rokmi. Nepochopil by som ju a ešte by som bol aj celý dopletený. Čertovské pokušenia!

3 21.09.2019

Mám rád nejasné príbehy, otvorené konce aj Murakamiho štýl a reálie, kam svoje príbehy zasadzuje. A toto všetko som v Tazakiho putovaní našiel. Avšak... ten príbeh bol až príliš nejasný a koniec príliš otvorený. Mám pocit, ako by som mal v ruke chutne vyzerajúci koláč, na ktorý sa moc moc teším, ale ukáže sa, že koláč je z piesku a nakoniec sa mi odsype pomedzi prsty z ruky preč...

6 29.05.2018

Studené severné more, vietor a ľadové kvapky dažďa. Súčastnosť preplietajúca sa s minulosťou. Typický May, ako ho poznám z triológie o ostrove Lewis, ako podľa šablóny. Otázka znie, či klady osvečených postupov a akési kopírovanie seba samého prináša viac dobrého, alebo či to už náhodou nezačína trocha nudiť...

5 17.05.2018

Mám rád tieto staršie postapo/scifi knižky. Oproti vlne, ktorá je v móde dnes majú aj hlbšiu myšlienku a podnecujú na filozofické úvahy. Nestoja len na brutalite a kurióznych gadgetoch. Den trifidu je jednou z tých najlepších. Je to nadčasová knižka, má čo povedať aj dnešnému čitateľovi.

17 17.05.2018

Popravde celkom neviem, čo si o tejto knižke myslieť. K literatúre faktu o kontroverzných témach už nejak zo zvyku pristupujem rezervovane, hranica medzi históriu a konšpiráciami je na týchto poliach často veľmi tenká a nejasná. Nie inak je to aj s Totálnym raušom. Čerta starého viem, ako to naozaj bolo, na analýzu primárnych zdrojov nemám čas vlastne ani záujem. Veriť teda môžem iba svojej intuícií a pri overovaní faktov sa viem spoľahnúť iba na logiku (a logické chyby) v texte diela.
A tak, ako mi úvod Totálneho raušu prišiel zaujímavý, pochopiteľný a uveriteľný, čím som v knihe postupoval ďalej a ďalej, toto pozitívne nastavenie sa vo mne začalo meniť. Autor čím ďalej tým viac ukazuje (alebo hľadá) drogy za pomaly každou udalosťou čo sa behom vojny prihodila až som mal pocit, že na pervitíne podľa neho fičala celá nemecká vojnová generácia. Netvrdím, že to tak byť nemohlo, iba sa mi to nevidí celkom pravdepodobné.
V závere sa však objavuje pre mňa nepochopiteľná logická chyba – Hitler sa v bunkroch pod Berlínom trasie v absťáku a doktor Morell nie je schopný v rozbitom meste zohnať mu ani kofeín, aby hneď na nasledujúcich stranách hnal do poslednej zúfalej obrany dobíjaného mesta násťročné deti, nadopované pervitínom. Toto rozhodne na dôveryhodnosti nepridá...
Netvrdím, že Totálny rauš je zlá kniha, to určite nie! Písaná je veľmi príjemne, číta sa skvele. Akurát ja osobne som skeptický, či ju možno bez výhrad zaradiť k faktografickej literatúre.

7 09.05.2018

Príjemné čítanie, Murakami krásne píše o jednoduchých, bežných veciach. Tie divnosti čo sa tam diali a hýbali dejom, sa na mňa v istom momente sypali tak, že mi šla hlava vybuchnúť a nevedel som sa dočkať nejakej kľudnejšej pasáže v štýle Tengo varí. Ako bola celá kniha pútavá a epická, tak bol záver poetický a zahraný do stratena. Podľa mňa na škodu. Nič to, je tu ešte jeden diel. Som zvedavý, čo z tohto rozsiahleho suši – eposu nakoniec vylezie.

6 16.01.2018

Zbierka reportáží, ktoré čitateľa prevedú širokým spektrom problémov, s ktorými sa borí dnešné Turecko. Páči sa mi rôznorodosť tém, aj široký geografický rozsah, ktorý ukazuje krajinu v celej jej pestrosti. Navyše Witold Szabłowski píše veľmi pútavo. Proste poľská reportážna škola, ako ju mám rád. Autor dlhodobo žil v Turecku a v jeho textoch vidno, že sa mu podarilo preniknúť krajine pod kožu.
Avšak, a to je asi jediný malý mínus, stále ostáva liberálnym Európanom. Hugo-Bader na zadnej strane prebalu hodnotí knihu ako „vzrušujúci príbeh o živote medzi dvoma nekompatibilnými svetmi“. A práve túto „nekompatibilitu“ sa snaží Szabłowski miestami vyvracať či obrusovať. Môže byť, že práve o to mu išlo, mne by stačil Vrah z mesta marhúľ aj bez tohto posolstva. Ide totiž o veľmi aktuálnu, užitočnú a navyše zaujímavú knižku.

4 12.12.2017

Vlčice zo Sernovodska akosi vytŕčajú z rady reportážnych kníh, ktoré som od Absynthu doteraz mal tú česť čítať a nie práve tak, že by všetky prevyšovali. Verím, že je to len výnimka, nie trend (ako som už v minulosti zažil na istom nemenovanom festivale dokumentárnych filmov).
Nechcem sa naháňať po nejakej snahe o objektivitu, nechcem spochybňovať ani relativizovať všetky tie svinstvá, čo sa v Čečensku diali. Nechcem teda tvrdiť, že Vlčice zo Sernovodska boli knihou zaujatou – toto si skutočne netrúfam posúdiť. Na dobrú reportáž však bola táto kniha príliš angažovaná. Chýbal mi tam akýsi odstup, na ktorý som pri reportážnej literatúre zvyknutý. Zrejme ide o autorský zámer. Mnohé pasáže idú viac na srdiečko, ako do faktov. V poriadku, mne však takýto štýl vyslovene nevyhovuje.
Autorka – žena, píše knihu o ženských hrdinkách vojny. Je mi trochu hlúpe zvýrazňovať zrovna tento aspekt, no pre mňa bol pre čítaní ďalšou z prekážok nad moje sily. Nerozumiem svetu Čečenov a nerozumiem svetu žien, v knihe som sa pre to citil dvojnásobne stratený. Tento feminizujúci postoj (neviem, ako presne to nazvať) viedol k paradoxom typu - volanie po zastavení kultúrnej genocídy Čečenov a snahe o zachovanie ich dávnych tradícií versus kritika postavenia žien v tradičnej čečenskej spoločnosti.
V skratke: rozumiem autorkinej motivácií, z veľkej časti sa stotožňujem s jej názormi. No na vyjadrenie tohto postoja mi nepripadá reportáž ako zrovna najvhodnejší formát.

5 12.12.2017

Toto som už niekde čítal. Hanna by mohla byť (schválne neprezradím ktorou) postavou v rozvetveného klanu Buendíovcov. Juhoamerickú džungľu tu nahrádza suchá ruská step, miesto magického Maconda tu máme rovnako neuchopiteľný Kapustin Jar. Rovnako zmena tradičnej spoločnosti na modernú, so všetkými vymoženosťami, ktoré prináša divoký americký kapitalizmus, prichádza do sveta Blběnky v podobe výdobytkov a radostí sovietskeho komunizmu.
Proste magický realizmus s kosákom a kladivom. Moderný a veľmi, veľmi smutný. Ak by bolo zo sveta fantázie, napísal by som, že to bolo príjemné čítanie...

5 04.12.2017

No toto! Autor vymyslel bandu čudákov, žijúcich v páchnucom meste, kam by nikto ani nepáchol keby... Ale keďže v Největší ponorce na světe sa to „keby“ naozaj aj prihodilo, životy tejto prazvláštnej partičky dostali neočakávanú dynamiku a pohli sa prekvapujúcim smerom. Čudný komentár, je viem, ale táto knižka zrovna tiež nie je obyčajná. Prečítajte si ju, budete dvíhať obočie od prekvapenia tak, ako ja. Pre mňa zrovna toto bolo prekvapenie veľmi príjemné.

3 02.08.2017

Pre mňa dosť zásadná knižka. Robila mi spoločnosť na ceste Poľskom, vďaka nej som prenikol do histórie krajiny očami (skoro) miestneho spisovateľa. Je to kniha, ktorá ukazuje obraz Poľska u jeho susedov, a obraz poľských susedov v očiach samotných Poliakov. (Nie, o nás to nie je, my sme príliš malá krajina na hry, v ktorých Poľsko vystupuje.) Milosz krásne popisuje postavenie Poľska medzi Európou a Neeurópou. V jeho myšlienkach je možno odsledovať, kde sú korene toho povestného „poľského inštalatéra“, ktorým pohŕda západná časť kontinentu. Pretože aj keď Európa tvrdí, že tam nepatrí, on Európanom je. A to i napriek úplne odlišnej (presnejšie povedané krutejšej) dejinnej skúsenosti. Stále má bližšie k Parížu, ako k New Yorku.
Rodná Európa je i akousi Miloszovou autobiografiou, jeho pohnutý osud je veľmi úzko spojený s osudom jeho krajiny. Zaslúži si rešpekt za to, čo dokázal. Zaslúži si pochopenie, prečo je, kým je. A zaslúži si odpustenie, za to, čo možno malo byť urobené inak, no nebolo. Zaslúži si to, Milosz aj Poľsko.
Tu by sa patrilo dať nejaký citát, neplácať dve na tri, ale nechať pár riadkov aj slovám Majstra, no nedám. Hlbokých úvah je v Rodnej Európe neúrekom, nedokážem z nich vybrať. Bude pre mňa látkou na rozmýšľanie na ešte veľmi dlhú dobu. Navyše Milosz nie je Coelho, jeho myšlieky sú komplexné a preto rozsiahle, ťažko ich skrátiť na úderne znejúcu, všetko vysvetľujúcu vetu bez toho, aby sa vytrhli z kontextu. Prečítajte si to. Nie je to ľahhé čítanie, ale radosť z prelúskania a (dúfam) pochopenia, takéhoto intelektuálneho textu bude ďalším z potešení, ktoré Rodná Európa svojmu čitateľovi vie poskytnúť.

8 31.07.2017

Ktovie, ako by sa knižka čítala niekomu, kto nikdy nevidel žiaden Kuturicov film (ak vôbec niekto taký existuje)... Niektoré scény z poviedok akoby naozaj boli vystrihnuté z jeho filmov (malý chlapec vlečie na chrbte chorú matku do nemocnice, zatiaľ čo strýko tlčie taxikára a podobne). Absurdná irónia, pečená pod horúsim balkánskym slnkom, spomienkový optimizmus na vlastnú mladosť a Titovu Juhosláviu, to sú hlavné ingrediencie Cizinca v manželství. To som čakal a rozhodne nie som sklamaný. Z rámca všetkých textov sa vymyká poviedka V hadím objetí. Téma síce áno, no štýl tu nie je typicky kusturicovský. Možno práve preto z celej zbierky akosi vytŕča. Robí zbierku menej jednoliatou, no takéto drobné ozvláštnenie myslím nie je na škodu. V každom prípade, ide o príjemné čítanie na sparné letné večery.

5 21.06.2017

Na úvod drobný spoiler allert! Ako vopred prezrádzať dej v reporáži, všakže... no v tejto zvláštnej knižke autor dochádza k vývodom, ktoré pre mňa osobne boli skutočne niečím, ako vyvrcholením beletristického epického románu. Preto sa mi patrí upozorniť, že z tohto prekvapenia v komentári kúsok poodhalím.

Pol Potov úsmev je skvelá robota, pán Idling!
Krátke kapitoly, do ktorých je kniha členená, preplietajú jednotlivé „dejové“ linky ako v skutočnom románe. Kráčame po stopách švédskej delegácie za vlády Organizácie, plazíme sa pralesom so Saloth Sarovymi partizánmi a vlasy nám vejú na mopede počas autorových výskumných ciest v súčasnosti. Na reportážnu literatúru skutočne neočakávaná, moderná forma!
Ale čo obsah, pri literatúre faktu tak dôležitý? Pre niekoho, kto o dianí v Kambodži mnoho nevie, podobne ako ja, budú hodnotné aj informácie z tohto súdka. No treba povedať, že lineárny popis dejín a súvislostí zrejme nebol autorovým jediným cieľom. Najsilnejšou stránkou Pol Potovho úsmevu je podľa mňa akýsi „metareportážny“ charakter, ktorý kniha má. Autor nespracúva len udalosti, spracúva samotné spracovanie, ukazuje svoju cestu v bludisku propagandy vedenej z oboch strán, cestu, ktorá je však reportérsky univerzálna a priznám sa, pre mňa prekvapivá.

"Nebolo také podstatné, čo bolo povedané, ale komu veriť."

Ak niekto povie „čierna“ a iný „biela“, hľadáme strednú cestu. Ak však niekto povie „traktor“ a iný „maličkosti“, kde tam nájdeme prienik? Čo tam vlastne hľadáme?
Kto teda vraví pravdu? Stranícka propaganda? Utečenci, ktorí realitu prikresľujú vo vlastný prospech a v častokrát pochopiteľnom hneve a zúfalstve? A ak navyše ich pohľad je len drobným výrezom reality, hovoriacim viac o ich osobnej tragédií, ktorá s celkovou situáciu môže, ale aj nemusí nijak súvisieť? Delegácií Švédov, ktorí „popísali to, čo videli“? Komu teda, keď všetci klamú a sú klamaní? Nebola klamaná aj Pol Potova vláda? Ak áno, kto je potom za to všetko zodpovedný?
Fascinovala ma autorova práca s primárnymi zdrojmi. Hľadanie preživších pamätníkov udalostí a snaha čo najnestrannejšie pochopiť ich motivácie. A fascinovala ma autorova až maniakálna snaha o objektivitu. Žiadnu hypotézu bez preverenia neodsudzoval, všetky informácie bral ako potenciálne pravdivé či nepravdivé rovnako. A je teda s podivom, že sa k nejakému výsledku dopátral a bol ochotný vysloviť (teda nevysloviť, ale aspoň výrazne naznačiť) svoj konečný súd. Veru, bolo to poučné čítanie.

6 16.06.2017

Krajina, kde je národným športom šach? Alebo miliónový národ, ktorý sa ubráni veľkému Rusku? Že sú z inej planéty je možno trochu prisilné prirovnanie, no svet, do ktorého Wojciech Górecki berie svojho čitateľa, je skutočne svojský. Planéta Kaukaz je formou reportáží písaná cesta od brehov Kaspiku až po Čierne more, prevažne severne od hlavného hrebeňa Kaukazu. Svojský región, kde sa miešajú tradície horalov, kočovníkov zo stepí a ruských kozákov. Kde pravoslávna viera, islam ani roky sovietskeho ateizmu dodnes nevzali všetku silu pôvodným Bohom. Ale všetky tieto ingrediencie tu cítiť. Je vhodné nazvať Kaukaz mozaikov národov? No... guľáš národov je výstižnejšie pomenovanie. A poriadne štipľavý až výbušný...
Górecki ukazuje Kaukaz akoby pod mikroskopom, díva sa na jednotlivých ľudí, svojich spolupútnikov, známych či náhodných okoloidúcich. A cez ich osobné príbehy približuje čitateľovi aj ten veľký príbeh, príbeh Kaukazu.

7 12.06.2017

Prvý raz som sa k staršiemu vydaniu Ebenu dostal kedysi dávno. Ukázalo mi, že nie je len jedna Afrika. Že ten kontinent je neuveriteľne pestrý a stojí za to sa ho aspoň dotknúť. Bolo mi jasné, že Afriku nikdy nepochopím. Druhé čítanie, o mnoho rokov a kilometrov s batohom na chrbte skúsenejšiemu, mi doprialo moje obľúbené vydavateľstvo Absynt. A je to tam stále! Celý ten „čierny kontinent“, od Dakaru po Massawu, od Nouakchottu po Zanzibar. Kapuszczynskému stačí pár riadkov a ja som znova v Afrike, počujem škrekot opíc bijúcich sa na streche z vlnitého plechu, cítim teplo a pot čiernych ľudí, natlačených na úzkych sedadlách starého autobusu. Vlhký vietor z Červeného mora aj suchý púštny samum. Afrika je taká rôznorodá, no Kapuscinsky v Ebene dokázal nájsť a vystihnúť práve ten zjednocujúci moment, pre mňa len akýsi pocit, že TOTO, je Afrika.
Eben je zásadná kniha. Nie je to encyklopédia nabúchaná faktami, ale ani žiaden povrchný cestopis. Kapuscisky píše o tom, čo pozná veľmi dôverne, navyše svoje znalosti filtruje a prekladá do nám zrozumiteľnej a ešte k tomu literárne estetickej reči. Proste – Eben sa skvele číta a ukazuje Afriku takú, ako ju videl jeden vnímavý stredoeurópan...

6 05.06.2017

Okolo „Raqqa diaries“ sa vytvorila akási mediálna bublina, aura úžasnosti. Kniha z konfliktnej zóny, odkiaľ dnes prúdia samé nejasné informácie. Z oblasti, kde má každý svoju vlastnú pravdu. Autor vystupuje pod pseudonymom. V čase plnom konšpirácií a manipulácií. A tak ďalej. Ku knižke som teda pristupoval veľmi opatrne. Pravdivosť podobných diel si nemám ako overiť, dôverujem však pánom z Absyntu. Do čítania som sa teda pustil s premisou, že text je autentický. Úprimne, netušil som, čo od knihy čakať. Na prvý pohľad ma zaujalo moderné spracovanie, nie nepodobné tematicky podobným komixom Joe Sacca. To však vo mne vyvolalo len ďalšie pochybnosti a otázniky. Nasledovala šálka sladkého čierneho čaju, vnútorný rozhovor o tom, že autentický nemusí znamenať automaticky objektívny a pustil som sa do čítania...

Takto by mohol vyzerať denník, ktorý zapisuje dnešný mladý muž. Cítiť tam mladistvé odhodlanie, ideály. Text je stručný, členený do krátkych kapitol, presne taký aký by sa písal na tablete či v tme pri sviečke. Nie sú tu žiadne šťavnaté detaily, ani tvrdé fakty. Ide o zmes pocitov, zážitkov z temnej každodennosti, ťažko predstaviteľných hororov, ktorým nie je vidno koniec. Život, ktorý bol pre Samera jednou veľkou hrôzou sa zrazu mení na čisté peklo, a jediné miesto kam možno ujsť je diera plná hadov... Nechcem sa tu púštať do filozofovania ani politizovania, takže obsah a dôsledky, ktoré z neho možno vyvodiť, tu rozoberať nebudem.

Skoro každý si v živote prejde niečím zlým. U Samera je tragédia, ktorú prežil, jeho osobné peklo, výberom toho najhoršieho, čo sa môže človeku stať. Jeho odvaha a optimizmus v týchto podmienkach sú obdivuhodné. Poukazuje na zverstvá, akých je človek schopný a sám na svojom príklade tiež ukazuje, čo všetko je možné prežiť. Z tohto pohľadu sú Denníky z Rakky knihou nesmierne zaujímavou. Ak však čitateľ hľadá nové informácie z prvej ruky, pohľad pod pokrievku do kotla Daeš, zrejme bude trochu, podobne ako ja, sklamaný.

2 30.05.2017

Drsné poviedky z drsného lágrového sveta. Krátke príbehy, ktoré často nijak nekončia a ak aj končia, určite nie šťastne. Nepríde k žiadnej katarzií, trpiaci hrdina nenájde zadosťučinenie... Pri čítaní som čím ďalej tým viac vnímal najmä umeleckú zložku textov. Vcítenie sa do pocitov hrdinov, pochopenie, alebo vnímanie sveta ich očami prakticky nie je možné. Lágrový život sa možno na základe farbistých popisov dá zhruba predstaviť, ale celé je to v akejsi akademickej rovine „áno, bolo to hrozné“. Žiaľ, teda vlastne nešťastie, nedokážem posúdiť, čo skutočne znamená kopať permafrost. Dvanásť hodín denne, celé roky. Prakticky hladný. Nedostatočne oblečený. Pri -40 stupňoch. A s vedomím, že to celé trápenie zrejme nikdy neskončí.

10 19.04.2017

Do Džamily som sa pustil očakávajúc porciu stredoázijskeho magického realizmu. A tu bol celý kameň úrazu. Novela je príjemná, no realistická, priam s náznakmi budovateľských prvkov. Magická je možno tak kyrgyzská príroda, tú sa Ajtmatovovi podarilo zachytiť pekne. Ani lyrika príbehu mi neprekážala, som rád, že som skúsil niečo iné, ako bežne čítam. Nemôžem však povedať, že by ma text chytil za srdca. A v tomto prípade to nie je chyba autora, ale mojich mylných očakávaní...

4 12.04.2017