bondula komentáře u knih

Beletrizované dejiny Číny 20.teho storočia. Navyše spracované tak, aby boli ľahšie stráviteľné aj pre čitateľa zo Západu. Životy trochu žien, babičky, mamy a rozprávačky by mali v autobiografií tvoriť kostru diela a história iba rámec, v ktorom sa udalosti ich životov odohrávajú. V Divokých labutiach to tak, na moju veľkú radosť, nie je. Vysvetľovanie dejinných udalostí a ozrejmovanie kontextu zaberá podľa môjho odhadu tak polovicu rozsahu knihy. Príbehy či príhody postáv akoby boli len prípadovými štúdiami, ktoré ukazujú, ako mali veľké dejiny vplyv na jednotlivého človeka. A že to miestami hodne pripomínalo distopické fikcie! Knižku si odkladám a vyberiem až moje deti po puberte postihne ľavicové blúznenie. Toto bude vhodná medicína!

1 30.03.2017

Toto! Lebedev v rozsahu ani nie tristo stránok dokázal popísať históriu Ruska a blízkeho zahraničia od prvej revolúcie v r. 1905 až po druhú čečenskú vojnu. Dokázal tam vpratať a farbisto popísať geografiu obrovského ZSSR, od Dorohobyča s rakúsko-uhorským šmrncom po stepi a púšte Kazachstanu. Od hrebeňa Kaukazu po brehy Severného ľadového oceánu. Napchal tam totálne hutný, priam až detektívno-thrillerový príbeh. Týmto všetkým orámoval charakteristiku dnešného ruského človeka. A zachytil nástup Vladimíra Putina, okolnosti ktoré k nemu viedli a okolnosti, ktoré z neho vyplývajú.

„Tak my máme zkušenosti s vraždením, zradami, zříkáním se nejbližších členu rodiny, jenže tahle zkušenost jakoby se nikoho netýkala... nikto neprohlédl a neřekl: Bože, na mých rukou je krev, to jsem byl já, to je má vina.“

V tej knihe nie je zbytočné ani jediné slovo, ani jediné. Občas sa dejom mihne bezvýznamná postava, nastane situácia, ktorá zdanlivo s ničím nesúvisí, príde popis miesta či udalosti akoby vytrhnutý z kontextu. V rámci modernej literatúry a toho, že už mám za sebou Lebedevove Hranice zapomění, neprikladal som tomu nijaký význam. Ale ono v tej knihe všetko význam má! Nenašiel som jedinú začatú linku, ktorú by autor nevyužil a neukončil. Treba čítať naozaj pozorne. Tak čitateľ môže viesť pátranie po rozprávačovom stratenom predkovi. A už toto by stačilo, aby z toho bola fantastická kniha. Ale kdeže! To sme tak v tretinke rozsahu! Autor začne posúvať rozprávača po šachovnici divokých deväťdesiatych rokov, v každej kapitole sa dostáva na nové miesto, do úplne nových prekvapujúcich situácií. Rozprávač „dospieva“, doba sa mení. Aby sa na konci všetko otočilo naruby a vrátilo sa na začiatok.

„Minulost se vrátila a nám nezbývá než v ní žít.“

Čítanie Dětí srpna bol pre mňa zážitok. Regulárny silný zážitok, porovnateľný s výletom do hory, či skokom na bunjee. Proste šupa! Fantastická moderná forma, vynikajúci preklad, našlapaný dej. Treba však povedať, že kniha sa nebude páčiť každému. Vyžaduje aspoň základnú znalosť ruských reálií a modernej histórie. Verím, že je kľudne možné napríklad nepochopiť záver - autor tu spracúva reálne udalosti z konca milénia. Nevedieť o čom hovorí, pričom on o tom nehovorí, len jasne naznačuje, sila záveru mi unikne. Úplne. Nebudem teda písať, že Děti srpna sú úžasná kniha, to totiž nedokážem posúdiť. Je to však kniha, z ktorej mám pocit, že bola písaná pre mňa. Ďakujem Sergej! Budem na ňu spomínať ešte dlho. A teraz sa musím vrhnúť znova na Hranice zapomění, pri prvom čítaní pred rokmi mi zjavne čosi podstatné uniklo.

9 22.03.2017

Prezidentov kocúr je akýmsi prípitkom na pamiatku dlhoročného predsedu UV SSR Abcházska a najlepšieho Suchumského tamadu. Ono sa to zaujímavo číta, životopis niekoho, o kom ste nikdy nepočuli. Ale že bol Michail Temurovič taký zaujímavý človek, dá sa o jeho živote napísať napodiv celkom milá knižka. On tuto pán dosiahol takpovediac najvyšší stupeň kolchidského kecala a ctil si staré dobré mravy, najmä ten, že hosť od teba nikdy nemôže odísť triezvy. A kedže sa mu ako pravému synovi svojej vlasti pri prípitkoch huba nezastavila, narozprával a nasľuboval v živote toľko, až sa zdá že abcházska vojna vypukla len pre to, aby jeho výmysly a plané sľuby nikdy neboli odhalené.
Ku knižke ešte chýba krátky návod na použitie – keď sa čitateľovi zdá, že kaukazskému humoru nerozumie a text sa javí nezaujímavý, nech sa nerozpakuje hrknúť si dva deci červeného. Až takto naladený som sa aj ja chytil a celé mi to začalo dávať nejaký zmysel. Tak teda na Michaila Temuroviča!

4 20.03.2017

„Občas mi vietor uchytí stan a v noci nosím dovnútra kamene, ako kedysi neďaleko Sajn Šandu, ale vtedy dovnútra aj tak pršalo a tak bolo treba byť až do rána počupiačky... Takéto veci som robil pre svoje babky a tetky od Bugu. Ňúral som na východe. Akoby ma mlčky poslali oni. Nepil som veľa, aby som si čo najviac zapamätal, aby som nič neprehliadol. Okrem toho som zachovával ostražitosť. Ako vyzvedač.“

Východ nie je cestopis o tom, ako prísť do Benátok, pozrieť všetky tie krásne paláce a za tri dni stihnúť ešte aj Veronu a Florenciu. Je o tom, ako prísť do Murghabu, tri dni sedieť na kameni pri ceste a nechať sa zapadať vrstvami prachu z Takla Makanu. Nie som si istý, či má Východ čo ponúknuť čitateľovi, ktorý ho vezme do rúk ako cestopis. Dnes turisti a „cestovatelia“ na otázku, prečo cestujú, často odpovedajú, že chcú spoznať svet. Nie tak Andrzej Stasiuk. Jeho svet vlastne až tak nezaujíma a voľajaké pamiatky už vôbec nie. On na ceste objavuje sám seba, vlastnú minulosť a pripomienky života svojich rodičov či prarodičov. Cestu v stovkách a tisícoch kilometrov východným smerom berie ako cestu v čase do minulosti. A z útržkov spomienok sa potom snaží zlepiť budúcnosť. Tá v jeho podaní vyzerá plastovo, lacno a sterilne. Lebo veď „kedysi bolo lepšie“.

K knihe Cestou do Babadagu Stasiuk cestuje svojou známou východnou Európou, no tentokrát sa vydáva ďaleko na východ, do cudzích krajov, kam nepatrí. Jeho cestovanie sa ani trochu neponáša na štýl, ktorý dnes vyznávajú mladí, nezávislí turisti. Nesnaží sa pochopiť krajinu kam prichádza, chápe, že to nikdy nedokáže. Zato zrovnáva a hľadá paralely. Hľadá kúsky dedín z poľského pohraničia na buriatskom vidieku. Alebo naopak, čriepky z Eren Hotu v čínskom obchode v Gorliciach.

„Občas sa naše pohľady stretli, ale ona neodvracala zrak. Pozerali sme na seba, každý z hĺbky svojho sveta. Uzavretí v nich a iba dohady alebo predstavivosť nás mohli na okamih dostať z nášho väzenia.“

Pri čítaní mi hlavou chodili viacerí moji priatelia, celú mladosť križujúci planétu. Rozmýšľal som, že im Východ venujem. Lenže – nepáčil by sa im. Celkom iste by sa im nepáčil. Je príliš málo o svete, zato veľmi o domove. Nejak si vravím, že na to možno treba dozrieť. Ale ani tak to nebude. Treba sa proste vydať stasiukovskou cestou. Neutekať preč, ale brať život aký je a snažiť sa pripraviť na to, čo bude. On, ležiac na prepotenom matraci pod suchými kopcami Pamíru hľadá svoju mladosť a detstvo, prežité v uzavretom priestore za ostnatými drôtom, v tieni červeného molocha. Čo však budú raz v jeho veku robiť tí, ktorí vo svojej mladosti líhali na tie isté prepotené matrace, užívali si voľnosť a slobodu a nemysleli na budúcnosť? Čo budem robiť ja?

6 13.03.2017

V najlepšej hororovej tradícií E.A. Poea či A.K. Tolstoja! Aj to slnečné Španielsko sa dá popísať viktoriánsky temne. Viaceré Becqérové legendy sa „odohrávajú“ v dávnejších dobách. Musím povedať, že sa mi páčila forma, kde dvesto rokov starý rozprávač prednáša strašidelné príbehy z dávnej minulosti svojim súčasníkom. Objektívne to asi nie je päťhviezdičková kniha, no mne presne sadla do nálady. Navyše e-kniha na podsvietenom displeji nepotrebuje zapnuté ďalšie svetlo navyše, takže tieto chrumkavé strašidelné príbehy v tme a v tichej noci a...

1 10.03.2017

Svet je popretkávaný cestami a cestičkami. Tam, kde ich vedie iba zopár, či dokonca len jediná, stane sa táto legendárnou. Route 66, Cesta Trollov, Great Ocean Road, Transsaharská či Karakoramská diaľnica. Tieto cesty majú svoj príbeh, silnú históriu, prechádzajú zvyčajne krásnou, ale ťažko dostupnou krajinou, obývanou ľuďmi, ktorých život je zvyčajne s cestou veľmi úzko spätý. Medzi tieto Cesty dozaista patrí i Kolymská trasa, po ktorej sa Jacek Hugo – Bader stopom vydal.
Jeho Kolymské denníky možno chytiť z rôznych koncov. Možno ich brať ako pátranie po histórií a pozostatkoch Kolymského gulagu. Ako sondu do hláv obyvateľov tohto zabudnutého, či vlastne nikdy neobjaveného kusa planéty. Ako svedectvo o živote na periférií dnešnej Ruskej federácie. Alebo ako cestopis. Práve tento uhol pohľadu zaujal mňa. Nie je to suchý geograficko –zážitkový text, aký si bežný čitateľ pod pojmom cestopis predstaví. Je to akýsi cestopis s presahom, obsahuje vklad skúseného reportážneho novinára. Znalca Ruska, ktorý si na cestu vzal len ruksak, priepustku z Ministerstva vnútra a literárneho sprievodcu – Varlama Šalamova.
Viac ako dvetisíc kilometrov zmrznutou tajgou, litre preliatej vodky a hektolitre nafty. Umierajúce sovietske mestá a jesenná, na zimu sa ukladajúca Sibírska príroda. Množstvo zážitkov no i kopec nudy a čakania. A najmä stretnutia s najroztodivnejším panoptikom ľudkov, obývajúcich svet pozdĺž Cesty. Rozprávanie plynie rýchlo, ako vody divokej Indigirky. Je to super. Vážne. Na prvý pohľad som sa trocha čudoval, prečo sa autor vybral na cestu v protismere, to jest od mora do vnútrozemia. Časom som pochopil, povedal som si wow. Veď v protismere som ja! A ktovie, ako je to s názormi mnohých Hugo-Baderovych poputčikov, na prvý pohľad často úplne pritiahnutými za vlasy? Kto je v skutočnosti v protismere? Oni, alebo ja?

16 28.02.2017

Tu, len dva komentáre podo mnou, knižku pekne zhrnula iná užívateľka: "nesrozumitelne, neprehladne, mistama az chaoticke, kdyz jsem preskocila par stran, tak se vlastne nic nestalo". A on Golem taký vážne je! Ale práve to je na ňom to super.
Je mi jasné, že z Meyrinkovej symboliky som nepochopil možno ani desatinu. Vlastne som iba tak kĺzal po povrchu, ale aj tak sa mi Golem nemierne páčil. Postavy, obrazy starej Prahy, mystické vízie. A všetko sa to odohráva akoby za vrstvou prachu a hmly.
Knižku som čítal počas návštevy Prahy, v tichom byte starého pavlačového domu na Břevnově. A toto prostredie mne, cudzincovi v Prahe výsledný dojem z Golema zvýšilo na päť hviezd.

13 27.02.2017

Existujú mnohovrstevové romány či knihy so širokým záberom, ktoré mi po prečítaní nadlho utkvejú v pamäti a nad ich komplexnosťou rozmýšľam ešte i po tom, ako dočítam poslednú stránku. Nie každý takýto pokus sa však vydarí. Niekedy je to len akési kĺzanie po povrchu, z každého rožku troška. Presne takto na mňa pôsobila aj Búrka. Na detektívku trochu pomalá a zmätená, na knihu o umení, kritike a falšovateľstve príliž „polopatistická“. A keď na dôvažok preskočí „iskra“ medzi hlavným hrdinom a každou (nefabulujem, skutočne s každou) ženskou postavou v knihe a kde každý ženský vstup do deja zaváňa šestákovou erotikou, som v pomykove. Tá kniha vôbec nie je zlá, to určite nie. Len nejaká rozpitá, roztečená ako benátske kanále na sklonku januára, kedy sa odohráva dej tohto na môj vkus až príliž zvláštneho príbehu.

1 26.01.2017

Turista cestujúci do novej krajiny, so sebou zvyčajne ťahá nejakého knižného sprievodcu, aby sa na nových miestach lepšie orientoval a aby mu nič podstatné neušlo. Ak turista smeruje na Ukrajinu a zaujíma ho viac, ako len kde sa najesť, vyspať a ktoré pamiatky navštíviť, nemôže urobiť nič lepšie, ako že si na cestu pribalí i Kyštopovu Ukrajinu v mierke 1:1.

Knižné cestovné príručky vychádzajú v rôznych edíciách a je dobre mať vždy tú najnovšiu, najaktuálnejšiu. Mapa Ukrajiny v miere 1:1 takou už žiaľ nie je. Ukazuje mozajku krajiny v prvých rokoch 21.storočia až po posledné zlomové udalosti na Majdane. Je teda spomienkou. Ale spomienkou veľmi živou, hýriacou všetkými farbami! Čiernou farbou uhliarov ťažiacich na vlastnú päsť v nebezpečne úzkych chodbách v zabudnutých mestách Donbasu. Modrou, do ktorej sú ladené obrazy inzitných maliarov od brehov Dnipra. Červenou ako krv ľudí, tečúcu pre nedbalosť zbohatlíkov na rýchlych autách či agresivitu milicionárov, ktorí si dodnes myslia, že ľudia majú slúžiť im a nie naopak. Šedou farbou lodí čiernomorskej flotily, kotviacej v prístavoch Krymu. Zlatou z ikon ukradnutých chamtivým popom kdesy pri Černivcoch. Bielou farbou snehu pokrývajúceho za tuhých zím rozľahlé roviny i vnútorné strany parapetov netesniach okien starých socialistických hotelov. Či zelenou farbou karpatských hôr, kam sa dodnes v spomienkach vracajú preživší bojovníci partizánskych oddielov Ukrajinskej povstalecej armády. Spomienkou niekedy poetickejšou, inokedy faktografickejšou. V každom prípade vynikajúco napísanou.

Kryštopa vystihuje charakter svojej vlasti úžasne. Na príhodách drobných ľudkov ukazuje, čo sa deje s celkom. A vôbec neprekáža, že je „chochol“ do morku kosti, že na „moskaľov“ krivo zazerá z každej druhej stránky a na západnom brehu ktorejkoľvek rieky, tečúcej jeho mentálnou mapou je vždy všetko lepšie ako na východnom. Aj toto je, či bola Ukrajina. Sám autor v závere avízuje, že s poslednou stránkou jeho knižky dejiny jeho krajiny nekončia. Ich pokračovanie v jeho podaní si určite ujsť nenechám!

4 18.01.2017

Prečo som čítanie Prorokov z Fjordu věčnosti tak dlho odkladal? Prečítal som si úvod a hovorím si: „fúú, tak na toto teraz vážne nemám chuť“. Mal som si prečítať aspoň pár viet aj z ďalšej kapitoly, celkom určite by som tú chuť bol dostal!
Proroci sú vynikajúci román. Neobvyklé a pre mňa veľmi príťažlivé prostredie, neošúchaný, hlbší dej s presahom. Je napísaný veľmi pútavo, občas možno trochu nechutne detailne. A drsne – po jednej z kapitol som knihu zavrel s tým, že na ten večer mi morálneho hnusu už stačilo. Ale celé to dohromady veľmi pekne pasuje. Navyše, nie je to len o príbehu, rád sa pozerám autorom „na prsty“, na to ako román stavajú. A po formálnej stráne by som zaradil Prorokov k dielam priam geniálnym. Chronologicky autor začína od konca, preskakuje na úplný začiatok, aby zas popísal situáciu tesne pred záverečnou (či úvodnou?) scénou a všetky tieto udalosti v tele príbehu pospája. Kapitoly sú vždy datované, takže postupnosť udalostí možno ľahko odsledovať. A na koniec bonus – koniec nebol koniec, ale ide sa ďalej až ku koncu definitívnemu. Wow. A ďalší wow za štruktúru – popísať príbeh kňaza v kapitolách podľa 10 Božích prikázaní, body k dobru za invenciu!
Predsa len ma však škrie, ako Leine s krásnou knihou nakoniec naložil. Posledných sto strán bol už proste iný príbeh, keby poslednú pätinu knihy zredukoval do kratšieho, ale úderného záveru Proroci z Fjordu věčnosti by sa u mňa zaradili medzi top čítanie za poslednú dobu. Naozaj veľká škoda toho roztečeného konca...

8 17.01.2017

„Vrána, která přiletí k mrtvému zvířeti, mu například vyklove oko a vzniklým otvorem i mozek. Podobně se Satan zmocní oka pohledem a poté se zmocní i mozku a učiní ho hloupým.“

Včely som si náramne užil. Páčilo sa mi neskutočné jesenné Tartu konca 17.teho storočia, hrozba hladomoru vznášajúca sa nad celým tým temným svetom posunula atmosféru knižky ešte o kus ďalej do tmavých odtieňov. Porciu historických faktov a náčrtov aké to vtedy asi mohlo byť som dostal presne akurátnu. Práve tieto detaily často dokresľovali vyššie zmienenú atmosféru diela. Nie je to thriller, ale čítanie je to aj tak napínavé.
Realita sa tu preplieta so snami - snami či halucináciami z horúčky, ktoré sa zdajú byť také živé až celkom zapadnú do príbehu. A že nie je jasné čo je živá skúsenosť a čo sen? No a? Dobová realita v knihe nakoniec obsahuje rovnako nadprirodzena ako sny a oba pohľady na príjemne prepletajú a dopĺňajú.
V čom vidím najväčšiu pridanú hodnotu diela (a súčasne zásadný mínus pre čitateľa, ktorému to nesadne): autor nepodáva vysvetlenia udalostí exaktne v štýle 21.storočia. A ani nijak magicky. Prísne sa drží stavu znalostí a vnímania sveta, aké (podľa neho) fungovalo v tej dobe. Ak postava trpí melanchóliou, tak si jednoducho pustí žilou, alebo urobí niečo, aby jej klesol podiel „čiernej žlče“ v tele. Nezačne sa zaoberať svojim duševným stavom, či psychologicky analyzovať svoje vnútro – takto proste myslenie tej doby nefungovalo a tak s psychológiou postavy v tomto ponímaní nepracuje ani sám autor. Friedenthal chce čo najviac priblížiť čitateľovi vtedajšie myslenie možno práve touto cestou.

Ak teda vyjdete z faktu, že „...člověku není možné vypíchnout oko, aniž by se mu udělalo špatně“ a preto dokážete pripustiť, „že vidění a trávení jsou nějak propojené“, smelo sa môžete pustiť do čítania. A verím, že Vás Včely budú baviť rovnako, ako mňa.

3 09.01.2017

Bežná ruská basmanská literatúra... Tvrdý život, iste, no tvrdý najmä pre to, že väčšina „chovancov“ popisovaných zariadení sú podobní budzogáni, ako tuto náš hlavný „hrdina“ príbehu. Štipka tej väzenskej romantiky tam je, ale väčšina knihy je o tom ako jeden magor tlčie druhého, či spoločne vymýšľajú nejakú volovinu. Aký to rozdiel oproti lágrovým knižkám!

05.01.2017

Poznáte ten pocit, keď si na konci roka chcete otvoriť nejakú krátku knižku, ktorú by ste radi za dva večery prečítali? A padne Vám do rúk starý zaprášený kus, kúpený už ani neviete prečo za euro vo výpredaji? S názvom evokujúcim thriller, z edície, ktorá však thrillery nevydáva? A s nič nehovoriacou anotáciou? Proste akási neurčitá kniha - o čom to teda bude?

A potom bum! Po prvých riadkoch sa odpája z Vášho vedomia svet okolo, vy padáte do príbehu, strácate sa v tmavých chodbách pápežského paláca, raňajkujete so starými talianskymi kardinálmi a či už veríte v Boha alebo nie, začínate za tým celým tušiť niečo väčšie... Ešte stále čakáte voľajaké tie cirkevné intrigy a oni nič a z ničoho nič, celkom prirodzene sa začínajú diať iné veci, čudá o ktorých rozmýšľate či ste to čítali niekde v Druhej knihe Mojžišovej, alebo niekde u Marqueza. Čo to pre pána je? Desať rán egyptských či magický realizmus? A potom sa pozriete na dom oproti, na okno v ktorom sa ešte pred chvíľou svietilo a zrazu je tam tma.

Konkláve je vynikajúca kniha. Formálne - jej jazyk a preklad by som charakterizoval ako mäkký a citlivý. Pútavá – i keď sa v knihe vlastne nič nedeje, teda deje, ale strašne pomaly, stále má autor o čom písať a robí to tak, aby ste to chceli čítať a to hneď. Ale aj čo do informácií. Posledné (vlastne jediné) dve konkláve, ktoré som zažil, som sledoval skutočne len veľmi okrajovo. Že som v priamom prenose videl „Biely dym“ keď zvolili súčasného pápeža považujem za drobný zázrak. Moje informácie z Vatikánskej kuchyne sú úplne marginálne, no i pre takéhoto laika Roberto Pazzi dokázal sprostredkovať plnohodnotný „inside“ zážitok z voľby pápeža. Pri čítaní som prvý raz (a asi aj naposledy) v živote na chvíľu zatúžil byť vysokým cirkevným hodnostárom, čo považujem za dôkaz, že sa autorovi podaril zázrak vskutku monumenálny!

4 02.01.2017

Ťažký príbeh. Ťažká história. Dejiny rozmenené na drobné, kde zrazu existujú pojmy ako dobrý fašista, či slušný komunista. No dobre, to druhé v Očiste nenájdete, ale nie je dôvod popierať jeho existenciu, keď pripustíme možnosť existencie toho prvého. Jednoducho povojnová východná Európa vo všetkých mysliteľných odtieňoch šedej. Chvíľami som mal pocit, ako by autorka relativizovala mravné kategórie dobra a zla, ale je to jej svet, svet ktorý vytvorila, ktorý poznala. A v ktorom má právo súdiť len ona. O čo inak by príbeh vyznel, keby bol písaný pohľadom žida či estónskeho rusa? Ale príbeh bol písaný z estónskeho pohľadu – a je to v konečnom súčte aj tak jedno, pretože nakoniec je obeťou každý. A teraz z môjho pohľadu. Knižka bola napísaná skutočne pútavo! Príbeh mal dynamiku, nenašiel som ani chvíľku nudy. Beriem ho ako dobre napísané zúčtovanie s minulosťou. A som rád, že diela s podobnou myšlienkou sa už zjavujú aj u nás. A o nás.

4 02.01.2017

Úrad pre uvádzanie románov na pravú mieru by si mal vziať na mušku román Saturnin! Nie je predsa možné, aby také ničím nevýrazné nemehlo, ako rozprávač v tejto knihe čo i len dúfal, že kedy môže získať srdce tak úžasnej ženy ako slečna Barbora! Jasný omyl, či dokonca úmyselná lož. Navyše, s odvolaním sa na boj doktora Vlacha proti ženským románom musím konštatovať, že táto kniha dáva neopodstatnené nádeje mužom priemerným a podpriemerným (ako napríklad ja), že raz aj oni získajú dokonalú ženu. A že je to teda nezdravé takto zavádzať čítajúcu verejnosť!
Skrátený komentár: hahaha! Saturnin je veľmi milý román, z toho najlepšieho v rámci českej humoristickej tradície.

12 02.01.2017

Každý rok si zvyknem prečítať aspoň jedno z klasických tučných diel veľkej ruskej literatúry. Je tam určitá istota, že nebudem sklamaný, aj keď čitateľský zážitok je často vykúpený poriadnou makačkou. Vojna a mier je čo do rozsahu jedným z najväčších diel z tejto škatuľky.
Už dávnejšie som zistil, že kdesi okolo polovice 19.teho storočia leží akási imaginárna hranica, za ktorou píšuci starí autori sú mi myšlienkovo už tak vzdialení, že ich svet veľmi pochopiť nedokážem. Podobne to dopadlo aj s Levom Nikolajevičom. Našťastie sa tento problém objavil iba pri jeho filozofických pasážach, ktoré (miestami možno trochu nasilu) vkomponoval do svojho epického veľdiela.
Zato príbeh – ten bol famózny. Nemá zmysel to tu celé rozpitvávať, za všetko len jedno malé poučenie. Dnes je zvykom mladým ľuďom hovorievať, že kedysi ich predkovia dospievali oveľa skôr, oveľa skôr sa púšťali na svoju samostatnú životnú púť a už od skorej mladosti niesli za svoje činy zodpovednosť. A tak to bolo i v románe Vojna a mier. Ale ako tí mladí riešili svoje životné úskalia? Áno, brali zodpovednosť za svoje činy, boli samostatní už v skorom veku, ale správali sa pri tom ako deti! Iste by toľko hlúpostí nenarobili, keby ich do tridsiatky živil mamahotel! Ale zas... potom by sme prišli o mnohé zápletky Mojny a mieru, všakže.
Na záver teda len krátke zhrnutie. Nechajte mladých dospieť a prečítajte si Vojnu a mier. Aspoň raz za život...

12 28.12.2016

Všetkým milovníkom temných viktoriánskych príbehov dávam do pozornosti Podolínske strašidlo. Mestečká, lesy a staré spišské hrady sú v Krúdyho podaní rovnako temné a tajomné ako neosvetlené ulice Londýna. Ani hornouhorská šľachta neskrýva o nič menšie a závažnejšie tajomstvá ako anglická aristokracia. A že hlavnou hrdinkou nie je žiadna Mary ale akási Ančurka? No a? Treba skúsiť aj trochu karpatských mystérií, Podolínske strašidlo rozhodne za námahu stojí.

4 13.12.2016

„Cestovný ruch je ako kokaín. Mimoriadne škodí ľuďom, spoločnosti ako takej, životnému prostrediu, no nedokážeme s ním prestať. Stali sme sa priveľmi závislými.“

Opýtajte sa hocakého „cestovateľa“ či turistu a povie Vám to isté. Cestovanie je droga. A títo “cestovatelia“ a turisti vidia práve to drogové opojenie, krásne a príjemné chvíle s drogou spojené. Druhú stranu - niektoré z nevidených negatívnych dopadov, ktoré cestovný ruch spôsobuje, popisuje Jennie Dielemans vo svojej knihe. Nie sú to zistenia nijak nové, ani prevratné, sú však pekne usporiadané do kompaktného celku a majú tak potenciál pôsobiť „hrozivejšie“. Aj keď... Veľmi dobre poznám argumenty ľudí križujúcich našu planétu, koniec – koncov dlhé roky som patril medzi nich. Preto mi je jasné, že s uvedomelými vyznavačmi „mäkkého cestovného ruchu“ táto kniha nepohne. A s all-inclusive turistami už vôbec. Toto vidím ako hlavné negatívum Vitajte v raji.

Druhým je fakt, že autorka striktne neoddeľuje problémy spôsobené cestovným ruchom od negatívnych javov vzniknutých z momentálej globálnej situácie. Za smog v uliciach indických veľkomiest, za chudobu vietnamských rikšiakov, ani za to, že Thajsko nepodpísalo chartu OSN o utečencoch turisti naozaj nemôžu. Všetky problémy sveta zas netreba hádzať na cestovný ruch...

Je nesporným faktom, že cestovanie ako také, je vyslovene sebecké hobby, dokonca výrazne sebeckejšie ako väčšina iných záľub. Iste, negatívny vplyv stopára cestujúceho po rumunských horách a golfistu užívajúceho si svoju all-inclusive dovolenku na zelených greenoch suchých púštnych krajín Perzského zálivu, je rôzne silný. To J. Delemans nepopiera a netvrdím to ani ja. Ale to, že z cestovania sa stalo pomaly základné ľudské právo, je na pováženie. Vitajte v raji nikoho nezmení a snáď ani nemá túto ambíciu. Možno však aspoň niekoho primeje viac rozmýšľať o tom, čo všetko, okrem príjemného chvenia v bruchu, sa ešte deje, keď nastupuje do lietadla na svoju „zaslúženú“ dovolenku. Ako sa vraví, všetkého veľa škodí. Tak je to aj s cestovaním. Cestovať je fajn, ale s rozumom...

7 17.10.2016

Vskutku zaujímavý počin. Jednoznačne musím vyzdvihnúť atmosféru, do Republiky Užupis sa dá nádherne ponoriť a nechať sa zaviať miestnou snehovou metelicou. Dej je cyklický aj keď "Zdálo se ale, že si to Hal vůbec neuvědomuje". Dej je cyklický tak veľmi, že jasne cítiť, ako veľmi Ha Ilči miluje CTL+C a ako miluje CTL+V. Áno, je to presne ten typ knihy, ktorý si predstavím, keď sa povie moderná próza.
Nepochopil som v knižke mnohému a väčšinou to nebolo na škodu, príbeh je to tajomný. Čomu sa však nerozumel vôbec a žralo ma to od začiatku do konca bola otázka, prečo juhokórejský autor umiestnil dej svojho fiktívneho príbehu do Litvy. Hm. A toto hm pre mňa tak viac menej vystihuje celú Republiku Užupis...

1 03.10.2016

Príbeh o zacyklení a vykúpení z bludného kruhu. A na okraj kus histórie Slovenska v 20.tom storočí. Dosť mi to pripomínalo Balkov Vtedy v Lošonci, akurát, že Tri ženy pod orechom boli vážne. Žiaden smiech cez slzy, iba slzy. Ale i tak pekné čítanie.

2 30.09.2016