bondula komentáře u knih

Na Murakamiho si asi treba zvyknúť. Kronika ptáčka na klíček bola mojou druhou jeho knihou, do čítania som sa pustil už trochu pripravený, čo asi môžem čakať. A naozaj, na pobyt v tom Murakamiho divnosvete som sa aklimatizoval veľmi rýchlo a cítil som sa v ňom veľmi príjemne. Podarilo sa mi odpojiť racionálnu časť môjho mozgu a čítanie som si doslova užíval. Netvrdím, že ide o nejaké prevratné dielo, ktoré by mi zmenilo život, ako Tóru Okadovi jeho zvláštni noví známi a pobyty na divných miestach. Myslím, že táto knižka ani podobné ambície nemá. Ponúka oddych, pohodlne čitateľný príbeh, ktorý ma na pár chvíľ odviedol od bežných starosti. Objektívne by som asi hodnotil štyrmi hviezdičkami, ale že mi hlavná postava tak veľmi pripomínala mňa samého, pridávam aj piatu.

5 23.05.2016

Veľmi dobré čítanie! Mám rád, keď sa literatúra faktu číta ľahko a príjemne. Americký císař je skvelou ukážkou takejto takmer beletrizovanej faktografickej knižky. Sleduje osudy niekoľkých jednotlivcov a rodín z Haliča, hľadajúcich cestu z biedy doma, pripomína to klasické literárne rodové ságy. Vyšetrovanie únikov mužov vo vojenskom veku a únosov dievok, spracované z policajných záznamov je zas perfektne detektívne. A policajný záťah na prevádzačov v Osvienčime až thrillerovo napínavý.
Pollack ukazuje situáciu v najchudobnejších častiach Rakúsko-Uhorskej monarchie, ktorá viedla k vysťahovaleckej vlne. Popisuje mechanizmus práce agentov lodných spoločností a cestu, ktorú absolvovali vysťahovalci. Detailne, so všetkými obtiažami. Ako boli klamaní a neskôr spravidla sklamaní. A nakoniec že „Americký sen“ ostal pre väčšinu z nich navždy iba snom.

Musím sa ešte zmieniť o jednej veci. Ako veľmi sa mi knižka páčila, tak moc ma vytáčajú „fundovaní“ recenzenti, publikujúci svoje ideologicky podfarbené názory k nej. Každá z tunajších recenzií prirovnáva popisovanú migračnú vlnu k dnešnej situácií v Európe, niekde som dokonca zachytil, že Americký císař je najlepšou knihou o súčasnej migračnej kríze. Je skutočne zaujímavé sledovať mnohé paralely, ktoré sa tu sami ponúkajú. A áno, jedna i druhá migračná vlna sú si v mnohom podobné. Ale ako v mnohých tendenčných novinových článkoch o súčasnej situácií, aj títo recenzenti povedia A, ale na B už zabudnú. Buď knižku čítali selektívne (čo sa dialo v mužmi opustenom Haliči s množstvom nezadaných mladých žien, či ako situácia s haličskými migrantami vstupovala do eskalácie vzťahov so židovským obyvateľstvom), alebo si nevšímajú, či neuvedomujú kontext (Amerika na prelome storočí väčšinou v konjunktúre vs. dnešná Európa v kríze a recesií, pokles miezd, stávky a protesty odborov v Amerike pre príliv lacnej pracovnej sily, atď.). Pre mňa v tomto ohľade Americký císař ukazuje hlavne to, že ľuďom v núdzi nepomôže žiadna vysnená Amerika ani Brazília a že jedinou možnosťou, ako vysťahovalcom efektívne pomôcť je zlepšiť pomery v krajoch, odkiaľ odchádzajú. A že ako vtedy, tak aj dnes, jediní, čo z tejto situácie skutočne profitujú sú podvodní predajcovia klamstiev a lacných sľubov, prevádzači, skorumpovaní úradníci a ostatné svine priživujúce sa na ľudskej tragédií a obyčajnej túžbe po šťastí.

12 13.05.2016

Jehla v kupce sena pravdepodobne mnohým milovníkom detektívok nesadne. O to viac však pasovala mne. Detektívna zápletka je tu len akousi kulisou, rámcom, na ktorom chce Mallo ukázať bohatý vnútorný svet svojich postáv a pekelný život v Argentíne, ušlapanej ťažkou botou vojenskej junty. Páčilo sa mi širokánske spektrum postáv, ktoré autor do svojho, relatívne krátkeho diela zapojil. Od klasicky detektívkového klaďasa vyšetrovateľa, jeho kamoša patológa, cez revolucionárov, skrachovaných boháčov a zbohatnutých bedárov až po sebecky a kruto sa správajúcich zástupcov vládnucej moci. Prekvapila ma popisovaná brutalita, ktorá sprevádzala vládu armády, kde sa obeťou mohol stať hocikto. Človek, ktorý mal čo len nepatrnú väzbu na nepohodlné osoby, hocaký náhodný svedok udalostí, ktoré sa režim snažil ututlať, či len nevinný chodec, ktorý mal tú smolu, že prechádzal ulicou práve keď sa začalo strieľať. A čo by to bolo za latinskoamerické dielo, keby sa tu nezjavil duch?
Okrem perfektnej obsahovej stránky je kniha vynikajúca aj formálne. Zvláštny spôsob dialógov efektne zvyšuje dynamiku konverzácií, celý text je veľmi hutný, nie je tam nič navyše a nič podstatné nechýba. Proste detektívka na úrovni a s presahom. Takto to mám rád. Samozrejme s tekvičkou horúceho maté v ruke!

1 11.05.2016

Nie som si istý, či sa dá zrovnávať Hoxhov režim v Albánsku s našim socíkom, v každom prípade Aliçka vo svojej knihe ukazuje to, na čo sa pri spomienkach na minulý režim často zabúda. Že tá (vlastne akákoľvek) totalita nie je vôbec žiadna trpko úsmevná nostalgická spomienka. A že to rozhodne nie sú ani žiadne „istoty“. Ukazuje nepochopiteľnú každodennú realitu, kde nestačí odpovedať na otázky správne, realitu, kde existujú otázky, ktoré keď Vám položia, už ani odpovedať nemusíte. Otázky, na ktoré neexistuje správna odpoveď, pričom iba táto neexistujúca správna odpoveď Vás môže zachrániť pred krutým postihom.
Život, kde človek skončí v lágri za čítanie kníh. Kde svoj voľný čas musí venovať budovateľskému sloganu, ktorý z kameňov vlastnoručne postaví v prudkom svahu. A stále sa o neho starať – bieliť vápnom, odmetať listy a blato. A keď sa niekomu bude zdať, že starostlivosť o slogan nie je dostatočne náruživá, zodpovedná osoba končí tam, kde nezodpovedný čitateľ. Život v ktorom rozhoduje Váš pôvod a činy aj vzdialených členov Vašej rodiny. Chcete si pozrieť futbal v televízore, ktorý takmer nikto nevlastní, alebo sa odviesť autobusom, na ktorý nie sú lístky? Veľa šťastia.
V zbierke je ešte i pár pre mňa veľmi zaujímavých poviedok z obdobia „anarchie“ 90.tych rokov, keď sa zmenili vodcovia, rétorika, otvorili sa hranice a televízne stanice, ale život v Albánsku nebol o nič znesiteľnejší.
Jednotlivým poviedkam žiaľ často chýbala pointa, hoci boli veľmi zaujímavé i tak. Pripadali mi hodnotné skôr z informačného, ako z literárneho hľadiska. Je to možno trochu škoda, ale aj napriek strohému a jednoduchému štýlu sa Když projížděl Chruščov naší vesnicí prečítať rozhodne oplatí.

3 10.05.2016

Podferdeke! V záplave dnes moderných škandinávskych detektívok sa občas objaví niečo, čo je úplne iné. Detektívka, ktorej autor má slovnú zásobu, aká sa na normálneho spisovateľa patrí a nebojí sa ju použiť. Detektívka, ktorá sa zaobíde bez litrov krvi, konšpiračných teórií, samoúčelného násilia a detailných popisov sexuálnych scén. Detektívka, ktorej dej sa nevalí ako vodopád a nepotrebuje strhávať čitateľa sto krát prevarenými detektívkarskými postupmi, no ktorá rozhodne nie je nudná. Iba akási pokojnejšia. Stojí za to otvoriť si k nej belgický ovocný lambic a užívať si atmosféru začiatku 50.tych rokov na brusselskom námestí des Bienfaiteurs a horúcich úzkych uličiek v... ale čo budem prezrádzať? Je to fajn knižka, prečítajte si.

2 05.05.2016

Stručne: príbeh o dvoch šibnutých tetkách, ktoré sú ako dve hrozná. Jedna je hrozná a druhá je tiež hrozná.

Trochu viac zoširoka: Určujúca je prvá veta z anotácie. Je to príbeh dvoch žien. Príbeh písaný ženskou autorkou. Pre mňa, ako zadubeného čitateľa opačného pohlavia preto bola hlavná línia príbehu úplne nepochopiteľná. Ak som sa v románe dokázal s niekým stotožniť, bol to gazda, rozprávačkyn manžel. Podobne ako on, aj ja som väčšinu guletrhajúcich scén a konfliktov medzi dvoma hlavnými predstaviteľkami prešiel so škrabaním sa na brade a tichým „hm“... Bláznovstvá a šlahnuté akcie, ktoré tie dve podnikali mi nepripadali nijak neobvyklé, proste štandardné babské chovanie.
Román mi však prišiel zaujímavý v rovine popisu miesta jednotlivca v životoch ľudí okolo seba. Zobrazenie odchodu človeka zo sveta, vznik toho prázdna, ktoré po ňom ostane v jeho okolí, to sa autorke podarilo ukázať naozaj pekne. Tak ako tak, každý, kto sa aspoň raz prešiel po širokom schodisku budapeštianskych secesných obytných domov, previezol sa v nich výťahom okrášleným ozdobným kovaním a díval sa v tichý večer na noc, padajúcu do ich tmavých vnútroblokov a vysvietených okien ich neznámych obyvateľov si v knihe celkom určite niečo zaujímavé pre seba nájde.

3 03.05.2016

Ja neviem. Malo to napätie, myšlienku, vychádzalo to z historických reálií, na konci to bolo možno príliš sladké. No v súčte ma O sto rokov bude všetko zabudnuté veľmi nenadchlo. Román bol vlastne rozdelený na dve časti. Prvá, historická časť, z obdobia po prvej svetovej vojne ma celkom bavila. Druhá, zo súčasnosti, už nepriniesla nič prevratné. Ničím výrazným nezaujímavá špiónovačka. Alebo teda predsa čosi zaujímavé tu bolo – dej tejto druhej časti sa odohrával priamo na Špicbergoch, v pre mňa veľmi zaujímavom, novom prostredí, ktoré prinieslo do thrilleru niekoľko prekvapivých, nečakaných prvkov. Takže tak. Špicbergské ľadové medvede si možno myslia niečo iné, ale moje hodnotenie je: neurazí, ale ani nijak zvlášť nepoteší.

1 26.04.2016

Veď to poznáš. Normálne pankáčske poviedky. Cesty z bodu A do bodu B, najčastejšie z jednej chľastačky na druhú. Kolorit vytvárajú hrdinovia presne toho typu, ktorý perfektne pasuje za postavy do takýchto poviedok, ale v realite by si sa s nimi určite nechcel pravidelne stretávať.
„...je to snad jediná sociální skupina, jež ve mně nevzbudzuje odpor, no ale jak bych vypadal, kdy bych pronesl řeč na počest všech outsideru zjednocené Evropy...“

Asi ešte dlho mi bude v hlave rezonovať poviedka Porno, ktorej príbeh o vyrastaní a umieraní v beznádeji je tak strašne ukrajinský no svojim spôsobom aj príšerne univerzálny.
Žadan si vie svoje poviedky britko vypointovať a neraz prihodí aj nejaké to „životné múdro“, ktorého musel vo svojej divokej mladosti nachytať kopec. Samozrejme, ako správny Ukrajinec a Európan ešte musí ukázať, že tí z Východu sú vlastne rovnakí ako tí zo Západu, že nie je rozdiel medzi ožratým chlapom pôvodom z Charkova a ožratým Viedeňákom, chľastajúcim spolu v zapľuvanej putike na berlínskej hauptbahnhof. Veď to poznáš. Normálne pankáčske poviedky.

2 26.04.2016

„Mongolská step byla odpradávna bitevním polem. Jen ti nejsilnejší, nejchytrejší, nejbojovnejší, nejtvrdší, ti, kteří nikdy nezapomenou, jaké to je mít hlad, jen ti mají šanci na přežití.“

Román s mnohými rovinami. Román politický a ekologický. Umelecký popis stepi striedajú antropologické zápisky zo života pôvodných mongolských kočovníkov. Celá štruktúra diela je zvláštne orientálna, jeho v principe nudný dej je v konečnom dôsledku napínavý. A prím samozrejme hrajú veľmi neobvyklí literárny hrdinovia – vlci, ktorí skutočne v príbehu pôsobia, ako plnohodnotné postavy.
Treba povedať, že z politického či kultúrneho hľadiska je kniha veľmi zaujatá. Všetko mongolské, kočovné, je dobré, všetko poľnohospodárske – čínske, je zlé. Pri tom, ako sú Číňania známi svojim patriotizmom a hrdosťou na svoju Ríšu stredu a na svoju históriu, musí byť pre bežného človeka tam zaujímavý pocit čítať takýto román.

„Chanové jsou jako ovce, proto budou vždy zaostávat za ostatními národy, pokud si stejne jako Mongolové neosvojí charakterové vlastnosti vlku: svodobu, nezávislost, sounáležitost, vytrvalost a schopnost spolupracovat v týmu.“

Pre mňa bol Totem vlka veľmi exotickým čitateľským zážitkom. Najlepšie sa mi čítalo v tichu, so šálkou páchnuceho pu-erh čaju. Musím povedať, že to rozhodne stálo za to, no napriek mnohým zaujímavým myšlienkam a pútavému deju sa mi tak celkom kultúrny rozdiel medzi autorom a mnou prekonať nepodarilo.

4 25.04.2016

Remeselne zručne zvládnutý thriller. Miloszewski tu zamiešal všetky overené ingrediencie. Strieľačky, naháňačky na autách, vlámačky. Rambovia, špecialisti, agenti a vysokí politici. Dejiny, tajomstvá a poklad. Romantika, dráma a rodinné histórie. A to celé zabalené do obalu z východoeurópskych konšpirácií. Bolo v tom cítiť trochu iný pohľad na svet, ako u bežných západných thrillerov. Celkom osviežujúco na mňa pôsobilo napríklad, že neporaziteľný agent môže byť napríklad aj Poliak. Nezaplatiteľný rozhodne nie je zlá kniha, no musím konštatovať, že mne osobne sa Miloszewskeho detektívky páčili viac.

2 18.04.2016

Pantaleón a jeho ženská rota mi v mnohom pripomínali slávnu Hlavu XXII. Absurdné nápady vymýšľané na akomsi vzdialenom veliteľstve, statočný vojak do bodky plniaci rozkazy a armáda, ktorá si zo všetkého vyberá to najlepšie. Stroho, vojensky písané hlásenia o pohlavných potrebách, kvantifikovanie a plánovanie počtu a času potrebného na priemerný pohlavný styk peruánskeho vojaka, štatistikou podložené plány na rozvoj Pantaleónovej jednotky špeciálneho určenia. Do toho trochu tajomna amazonského pralesa, čudesné kulty a juhoamerická mentalita. Vtipné a originálne.

6 11.04.2016

Život na nástupišti v mnohom pripomína Tatarkovho Démona súhlasu. Vyrovnávanie sa s totalitou, hľadanie vlastnej cesty ako v neslobode žiť. A na záver, ak som správne pochopil, pridáva autor akúsi obhajobu, či vysvetlenie, prečo je kolaborácia s utláčateľom, ak už nie ospravedlniteľná, tak aspoň pochopiteľná. Tiež veľmi pekne, alegoricky, popisuje mechanizmus vzniku a upevnenia sa totalitného režimu.
Kniha mala niektoré neuveriteľne dobré miesta, viaceré pasáže však boli na môj vkus až príliš zdĺhavé. Práve tie trochu uberajú na zážitku, no výsledný dojem, ktorý zo Života na nástupišti mám, zostáva veľmi silný.

1 31.03.2016

Literatúra faktu, ale neuveriteľne krásne beletristicky spracovaná.
Kapuscinski sa narodil v Pinsku v Bielorusku, jeho kontakt so sovietskym impériom bol teda doslova osobný. Bol skúseným reportérom, ktorému sa podarilo dostať na také miesta a v takých momentoch, kde by sa to iným nepodarilo. A vynikajúcim spisovateľom, ktorý tieto zážitky dokázal spracovať, dať súvislostí a esteticky podať.
Sovietsky zväz poznal naozaj dobre, cestoval od Kišineva až po Magadan, od Vorkuty po Jerevan. Podarilo sa mu skvele zachytiť nie len geografické a kultúrne odlišnosti jednotlivých regiónov ZSSR, ale najmä ich premenu v čase.
Na knihe trochu cítiť, že bola písaná v inej dobe, pre trochu iné publikum. To je však údel reportáží. Nič to však nemení na fakte, že Kapuscinského Impérium ešte i dnes stojí za prečítanie.

9 23.03.2016

Pekný príbeh, alebo skôr pospletané klbko príbehov, z málo známych končín, o málo známych udalostiach. Formálne mi Vtáci bez krídel veľmi pripomínajú Moje meno je Červená od Orhana Pamuka. Jedna príbehová niť, rozprávaná ústami mnohých rozprávačov.
Okrem zaujímavého deja, sa autor podujal na neľahkú úlohu osvetliť dejinné udalosti z pohľadu nezávislého pozorovateľa. V románe fakty nie sú podopreté citáciami a preto ostáva len veriť, že pri popisoch historických udalostí autor nefabuluje. A ak to tak naozaj je, jeho úloha nestranného komentátora sa mu celkom podarila. Všetku túto svoju prácu však zabíja v závere, kde hľadá vinníkov všetkých týchto strašných udalostí. Veľký svet? Je to naozaj ten „veľký svet“ čo je za to všetko zodpovedný? Je mi to ľúto a chápem, že v románe, kde niet žiadnej vyslovene zápornej postavy sa hľadajú vinníci tragédie ťažko. Ale hodiť to na „veľký svet“ môže naozaj len nedbalý hrnčiar...

3 15.02.2016

Živo si pamätám ako som pred dvoma rokmi sledoval priame prenosy z Majdanu. Bolo mi tých ľudí ľúto, ale istým spôsobom som im závidel. Nerozumel som veľmi prečo – silné momenty, boj za slobodu, spolupatričnosť? Úžasné, ale predsa len, zažiť by som to nechcel. Andruchovič však presne definoval to, čo som ja nevedel pomenovať. Majdan bol pre Ukrajincov moment, ktorý doslova vytvoril jednu generáciu. Stálo ich to veľa, ale možno to celé stálo za to. Bolo to niečo, čo dokázalo spojiť západ aj východ Ukrajiny a to nie je málo. Je to presne to, čo chýba tu, u nás. A kým sa vďaka tomu Ukrajina mentálne približuje Západu, u nás prebieha proces presne opačný – gangsterizácia a ohlupovanie.

Okrem pohľadu na Euromajdan spoza opony ponúka kniha aj názor liberálneho a prozápadného Ukrajinca na svojich krajanov, na vzťah Ukrajiny k Rusku a k Západu. Prináša informácie (od fungovania Doneckej kliky až po Janukovyčov zlatý hajzeľ), ku ktorým sa nedá dostať ani čítaním dennej tlače, ani odbornej literatúry. Získať sa dajú len počúvaním niekoho, kto si to prežil a stále musí prežívať.
Veľmi ma potešilo i celkom optimistické Andruchovyčove videnie budúcnosti. A tu musím zdôrazniť jedinú vec, ktorú mám chuť celému tomuto rozprávaniu vytknúť – Jura prezentuje svoju „konšpiračnú teóriu“ o tom, ako sa EU stavia k Ukrajine – keď im tam vládnu proruskí, je EU na nich sladučká, aby jej Ukrajina neušla príliš do náruče Moskvy. A keď vládnu proeurópski, EU na Ukrajinu kašle, nechce si Ukrajinu pustiť príliš blízko, alebo nebodaj vziať k sebe. Dôvody sú pochopiteľné, ale načo potom ťahať medové motúzy popod nos! Mám pocit, že Andruchovyč nehovorí to, čo si ozaj myslí, alebo je trochu naivný. Ono to totiž zjavne nie je žiadna „konšpirácia“, ono je to očividne presne tak...

2 11.02.2016

„Pokud by za každého zavraždeného Arména zapálili po jedné svíčce, záře těchto svící by byla jasnejší než svit měsíce.“

Husté. Už v úvode autor naznačuje, čo všetko prinieslo vydanie tejto knižky jemu a jeho rodine. Viem si predstaviť, čo by spôsobila hypotetická kniha maďarského spisovateľa o tom, že pred Maďarmi na „ich území“ žili nejakí Slovania, alebo nebodaj Slováci! Ako teda asi môže v Azerbajdžane, kde dodnes nevychladli zbrane a neuschla krv po karabašskom konflikte zarezonovať kniha s obdobnou tematikou a uhlom pohľadu? V Azerbajdžane, kde tvrdou rukou vládne syn, priam dynasticky pokračujúci v stopách svojho otca, v Kammených snoch nie práve lichotivo nazývaného Hospodárom...

Kniha vyznieva trochu tendenčne, je jasné, že v tomto konflikte nemajú maslo na hlavách len Azeri. Autor sa však háji - nemá právo písať o krutostiach, ktoré páchali ich protivníci, to necháva na niektorého z odvážnych Arménov.

Ajlisli nerozoberá politiku a veľké udalosti novodobých dejín svojej krajiny. Do času tesne pred vypuknutím konfliktu o Karabach zasadil komornú drámu, kde na príbehoch niekoľkých postáv ukazuje korene všetkého toho zla. A tvrdo kontruje dobrom, ktoré však už náleží iba spomienkam a denníkovým zápiskom z dôb ešte starších.

Z univerzálnejšieho pohľadu Kammené sny ukazujú, ako rôzne sa dá chápať jedna a tá istá vec či udalosť. Ako sa dá krútiť história a kriviť jej vnímanie. A ako sa to môže diať kdekoľvek. Teda môže... ono sa to žiaľ aj deje.

„Peklu jsme říkali ráj...“

5 03.02.2016

Znova ten istý závan sviežeho vetra od Atlantiku. Príjemná zanedbanosť portskej Ribeiry a nezabudnuteľná chuť červeného Tawny. Pohľad na najhoršie stránky portugalskej súčastnosti, podmienené jeho nedávnouo minulosťou, môžu byť pre našinca nové a vcelku zaujímavé. Ale práve evokatívna atmosféra ležérneho juhu je to, čo ma na tejto detektívke – nedetektívke najviac dostalo.

1 01.02.2016

„A tehdy přišla nepravda na ruskou zem. Hlavní bídou, jádrem budoucího zla byla stráta víry v cenu vlastního názoru. Lidé si namlouvali, že doba, kdy sa zachovávali příkazy vlastního mravního cítění už minula.“

Doktor Živago je románom o prechode. O prechode z usporiadanej epochy dlhého 19.teho storočia, cez obdobie chaosu do epochy novej, do epochy nových myšlienok, nových vládcov a novej totality. Písaný z pohľadu inteligenta, predstaviteľa buržoázie, no ukazujúci i to, prečo toto obdobie nebolo pozitívnou zmenou ani v živote jednoduchých ruských mužikov.
Doktor Živago je postavou komplikovanou a zaujímavou najmä autobiografickými prvkami, ktoré do nej autor vložil. Na jednej strane je človekom, zodpovedajúcim vzorom ruskej klasickej literatúry, na druhej strane človekom naskrz dnešným. Človekom, ktorý napriek tomu, že má svoj vlastný, pevný filozofický rámec a ideály, nevie, čo vlastne chce a s ničím, čo vykoná nie je spokojný. Podobnosť medzi týmito dvoma prototypmi až mrazí.
Doktor Živago je dielom, ktoré v sebe spája Dostojevského hĺbku a Šolochovovu epiku. Jeho myšlienkové prúdy však nejdú pod kožu tak hlboko, ako to dokáže Dostojevskij. Šírka a monumentálnosť jeho príbehu, ani obraz a prekreslenie každodenných starostí ľudí tej doby nedosahuje záber Tichého Donu. Napriek tomu je Doktor Živago dielom, ktoré sa rozhodne oplatí prečítať.

5 28.01.2016

Zvláštna kniha... Teda skôr formálne, obsah tvorí klasický milostný trojuholník. Aj keď veľmi zaujímavo spracovaný. Ale! Ide naozaj o trojuholník? Mnohoznačné dielo, ktoré kladie otázky, na ktoré nik neodpovedá. Odpovede sa dajú iba tušiť a samozrejme tušenie nemusí byť vždy správne.
Rovnako nejednoznačný je aj záver. A teraz moja otázka: dopadol príbeh smutne, alebo šťastne?

4 15.01.2016

Tak neviem. Asi sme sa s autorom trochu minuli v chápaní pojmu povesť. Knižka obsahuje pätnásť úrivkov z dávnej arménskej histórie (4. - 5.te storočie). Celé je to v štýle ten presvedčil toho, že ho chce zabiť hentamten a ten hentoho nejakým úskokom dostal na hostinu, kde ho nakoniec zabil...
Nepoznám natoľko arménsku históriu a popravde som su ani nijak hlboko spoznať netúžil, takže výpočet statočných činov hrdinov s menami na ktorých si našinec celkom slušne poláme jazyk ma veľmi neoslovil. Ešte že v poslednom príbehu sa objavili akési prvky vtipu a satiry.
V doslove zostaviteľ knižky pán Černý vysvetľuje niektoré historické skutočnosti týkajúce sa tohto dielka a nakoniec teda vnesie aspoň lúč svetla do temného kamenného chrámu týchto ťažko pochopiteľných starých rozprávaní.

06.01.2016